Včera sa mi muž priznal s jednou myšlienkou, čo ho ráno napadla. Každý rok máme pravidlenú opekačku u jednych známych a sú to prevažne mužovi kamaráti a ich rodiny, všetky generácie, mladí, starší, deti.... A jeho vraj prvýkrát napadlo, že sa tam bude hanbiť za našu raketu. Hneď nato si vraj dal facku, že čo ho to vôbec napadlo, ale ja viem presne ako to myslel.
Prednedávnom som písala prácu o rodinách s dieťaťom s postihnutím a poviem Vám, rodiny a hlavne rodičia pociťujú záťaž vo všetkých oblastiach života, psychickú či fyzickú, ale hlavne dlhodobú. Každý rodič si prechádza fázami: zistenia, odmietania, hnevu, prijatia...
Nie každý rodič to "ustojí" a vedie to aj k rozvodom. My ešte nevieme načom sme a či z toho nakoniec niečo bude alebo nebude, radšej nato ani nemyslíme, jednoducho veríme a pracujeme na našej malej rakete.Tak ako som písala už dávnejšie, možno aj tento rok bude pre nás príprava a prijatie toho, čo môže byť neskôr vyslovené...
Tak či tak, môj muž si spomenul nato, ako sa ho raz mama v detstve nezastala a jeho to veľmi zamrzelo, že ani jeho mama mu vtedy neverila... Spomenul si presne na túto spomienku a povedal jednu múdru vetu: "Keď sa nezastaneme rakety my, tak nikto".
Ani moji rodičia neboli dvakrát na mňa pyšní v detstve. V škole večne problémová, neposedná, vypichovali na mne stále len to zlé, pritom som mala podľa mňa kopu dobrých vlastností, ktoré keby lepšie naštartovali bola by som ešte niekde ďalej alebo by som sa aspoň nehanbila za svoje úspechy. Nič nevyčítam našim, vychovali ma dobre, tak ako sa vtedy žilo a venovalo ďeťom a tak ako vedeli. Len ma tiež napadá jedna spomienka, ktorá sa týka promočných osláv. Keď si spomeniem na oslavy titulov mojich spolužiakov, u rodičov boli doslova "kingovia", ja som išla rovno z promócie do sadu oberať marhule. Nikomu nezáležalo natom, že som patrila medzi najlepších, proste sa pogratulovalo a hotovo. Nikto to v živote viac neriešil. Keby som neprešla ročník, opakovala ho, tak si viem živo predstaviť tie reči a aký čas a pozornosť by sa tomu venovala.
Ja sama sa nechcem zameriavať len nato, čo moja raketa nedokáže a v čom je zlá. Nechcem, aby sa v živote mojej rakety riešili a zdôraňovali len tie "zlé" črty a už teraz viem, že sa budem v škole a v škôlke za ňu biť ako levica.
Lenže aj my ako rodičia našej rakety prechádzame teraz obdobím, kedy
sa so všetkým učíme vychádzať a tolerovať, obidvaja poctivo ABA princípujeme, aby sa správanie zlepšilo a aj keď zrovna raketa nie je "ukážková" neznamená to, že sa za ňu hanbíme. Viem, že muž to myslel dobre. Komu by bolo príjemné sa nechať "vyfackať" od svojej dvojročnej dcéry pred svojimi najlepšími kamarátkmi. A keďže naša jediná stratégia je ignorácia, veľmi by to dobre nevyzeralo pri horiacom kotli gulášu... Mne samej sa nechce vysvetlovať pred ľudmi, ktorých vidím raz za čas, čo teraz prežívame, čo doma riešime, prečo nerozpráva a pod... Nehanbím sa za ňu, jedoducho potrebujeme sa na tieto situácie viac pripraviť, obrniť, aby sme tú našu raketu vedeli lepšie ochrániť.
Dnes večer si muž vypýtal všetky úlohy, čo viem už malá splniť. Veľmi sa mu páči ako pekne pracuje, ako sa dokáže na tieto zadané úlohy sústrediť, ako sa teší, keď ukáže správny obrázok, povedal, že to je jeho jediný balzam na duši v takéto dni, keď ju vidí smiať sa... Rozcitlivel ma dnes ten muž môj, musím mu pustiť nejaký akčnák, nech to znáša trochu chlapsky🙂
Dnes však aj mňa moja raketa dostala a to svojou imitáciou. Keď sme sa rozprávali s mužom, jej som dala akési knihy na listovanie, ale zrazu ma štuchala a mrnčala a "plačkala" a keď som na ňu pozrela, ona mala knižku otvorenú na strane, kde krtko plakal a ona sa ma nato snažila upozorniť a napodobňovala ho. Trieskala by som si hlavu o stenu, keby som čakala do "troch" rokov a nepracovala s ňou a prišla o takéto príjemné prekvapenia.. O to viac, že sú "vydreté" a pri mojej rakete nečakané... Žiadna hanba za raketu, je parádna a chvalabohu iba naša...
Pocity tvojho muža úplne chápem.. Zažívala som ich. Ja som sa už so synovym stavom ako tak zmierila, ale okolie mi vždy dalo takú facku a zrazilo ma na kolená..že som sa dlho spamätávala.
V 2-3r voooobec nerozprával. Radosť aj hnev vyjadroval veľmi hlučne. Plačom, krikom, smiechom, čo ľuďom vždy pripadalo divné a tak od nás šli čo najďalej . Jeden príklad za všetky: boli sme v meste v parku, kade preteká kanál, je tam pekné ihrisko, hojdačky, syn tam rad hádzal kamienky do vody. Raz tam bola mamička so synom.. Mladším ako môj.. Už plynule krásne rozprával. Môj syn sa s ním chcel hrať. Išiel za ním, v rukách mal kamienky.. Ukazoval ich tomu chlapcovi, chcel, aby ich spolu hádzali do vody.. Nevedel to povedať, tak len otrčil ruky a hmmmkal hmm hmmm. Chlapec nerozumel.. Môj podišiel bližšie a opäť to isté, už hlasnejšie.. 3x sa to zopakovalo. Môj syn frustrovaný, hodil kamienky na zem pred toho chlapca, ani jeden do neho. Ale jeho úžasná matka vyhodnotila situáciu ako hrozbu. Na môjho skrikla, nech prestane, svojmu povedala, nech ide okamžite od nás preč, že môj syn "neni normálny", nech sa s ním nehrá! Samozrejme som jej povedala, že jediný, kto nie je normálny je ona, že môj syn len nerozpráva a nevie vyjadriť, čo chce, nie je retardovaný, nie je agresívny a jej dieťa tým nenakazí.. A ak ona ako dospelá žena a matka toto nechápe, mala by sa nad sebou zamyslieť, lebo vychová rovnakého obmedzenca , ako je ona.. Splechla mi do ksichtu par šťavnatých nadávok a odtiahla svojho plačúceho syna preč..
Doma som si poplakala aj ja. A takéto situácie sa opakovali veeeelmi často. Niekedy mi babky v obchode radili, ako ho vychovávať, aby sa tam nehádzal o zem a nevrieskal.. Inokedy dokonalé matky krútili hlavami a trúsili uštipačné poznámky aké mám rozmaznané decko..
Syn už má 4r. Robí pokroky. Veľa slov už povie, tvorí vety. Agramatické. Ale dá sa mu rozumieť. Stále však zažívame rovnaké situácie. Mňa sa už nedotknú, neublížia mi. Ale je mi ľúto syna.. On nechápe, že je iný, nechápe prečo sa s ním deti nechcú hrať. 😢 A to má LEN dysfáziu.