Používame cookies. Viac informácií tu. OK
itmama15
12. apr 2019
2884 

Deň č. 78 Hanba za dieťa

Včera sa mi muž priznal s jednou myšlienkou, čo ho ráno napadla. Každý rok máme pravidlenú opekačku u jednych známych a sú to prevažne mužovi kamaráti a ich rodiny, všetky generácie, mladí, starší, deti.... A jeho vraj prvýkrát napadlo, že sa tam bude hanbiť za našu raketu. Hneď nato si vraj dal facku, že čo ho to vôbec napadlo, ale ja viem presne ako to myslel.

Prednedávnom som písala prácu o rodinách s dieťaťom s postihnutím a poviem Vám, rodiny a hlavne rodičia pociťujú záťaž vo všetkých oblastiach života, psychickú či fyzickú, ale hlavne dlhodobú. Každý rodič si prechádza fázami: zistenia, odmietania, hnevu, prijatia...

Nie každý rodič to "ustojí" a vedie to aj k rozvodom. My ešte nevieme načom sme a či z toho nakoniec niečo bude alebo nebude, radšej nato ani nemyslíme, jednoducho veríme a pracujeme na našej malej rakete.Tak ako som písala už dávnejšie, možno aj tento rok bude pre nás príprava a prijatie toho, čo môže byť neskôr vyslovené... 

Tak či tak, môj muž si spomenul nato, ako sa ho raz mama v detstve nezastala a jeho to veľmi zamrzelo, že ani jeho mama mu vtedy neverila... Spomenul si presne na túto spomienku a povedal jednu múdru vetu: "Keď sa nezastaneme rakety my, tak nikto".

Ani moji rodičia neboli dvakrát na mňa pyšní v detstve. V škole večne problémová, neposedná, vypichovali na mne stále len to zlé, pritom som mala podľa mňa kopu dobrých  vlastností, ktoré keby lepšie naštartovali bola by som ešte niekde ďalej alebo by som sa aspoň nehanbila za svoje úspechy. Nič nevyčítam našim, vychovali ma dobre, tak ako sa vtedy žilo a venovalo ďeťom a tak ako vedeli. Len ma tiež napadá jedna spomienka, ktorá sa týka promočných osláv. Keď si spomeniem na oslavy titulov mojich spolužiakov, u rodičov boli doslova "kingovia", ja som išla rovno z promócie do sadu oberať marhule. Nikomu nezáležalo natom, že som patrila medzi najlepších, proste sa pogratulovalo a hotovo. Nikto to v živote viac neriešil. Keby som neprešla ročník, opakovala ho, tak si viem  živo predstaviť tie reči a aký čas a pozornosť by sa tomu venovala.

Ja sama sa nechcem zameriavať len nato, čo moja raketa nedokáže a v čom je zlá. Nechcem, aby sa v živote mojej rakety riešili a zdôraňovali len tie "zlé" črty a už teraz viem, že sa budem v škole a v škôlke za ňu biť ako levica. 

Lenže aj my ako rodičia našej rakety prechádzame teraz obdobím, kedy 

sa so všetkým učíme vychádzať a tolerovať, obidvaja poctivo ABA princípujeme, aby sa správanie zlepšilo a aj keď zrovna raketa nie je "ukážková" neznamená to, že sa za ňu hanbíme. Viem, že muž to myslel dobre. Komu by bolo príjemné sa nechať "vyfackať" od svojej dvojročnej dcéry pred svojimi najlepšími kamarátkmi. A keďže naša jediná stratégia je ignorácia, veľmi by to dobre nevyzeralo pri horiacom kotli gulášu... Mne samej sa nechce vysvetlovať pred ľudmi, ktorých vidím raz za čas, čo teraz prežívame, čo doma riešime, prečo nerozpráva a pod... Nehanbím sa za ňu, jedoducho potrebujeme sa na tieto situácie viac pripraviť, obrniť, aby sme tú našu raketu vedeli lepšie ochrániť.

Dnes večer si muž vypýtal všetky úlohy, čo viem už malá splniť. Veľmi sa mu páči ako pekne pracuje, ako sa dokáže na tieto zadané úlohy sústrediť, ako sa teší, keď ukáže správny obrázok, povedal, že to je jeho jediný balzam na duši v takéto dni, keď ju vidí smiať sa... Rozcitlivel ma dnes ten muž môj, musím mu pustiť nejaký akčnák, nech to znáša trochu chlapsky🙂

Dnes však aj mňa moja raketa dostala a to svojou imitáciou. Keď sme sa rozprávali s mužom, jej som dala akési knihy na listovanie, ale zrazu ma štuchala a mrnčala a "plačkala" a keď som na ňu pozrela, ona mala knižku otvorenú na strane, kde krtko plakal a ona sa ma nato snažila upozorniť a napodobňovala ho. Trieskala by som si hlavu o stenu, keby som čakala do "troch" rokov a nepracovala s ňou a prišla o takéto príjemné prekvapenia.. O to viac, že sú "vydreté" a pri mojej rakete nečakané... Žiadna hanba za raketu, je parádna a chvalabohu iba naša...

    Pocity tvojho muža úplne chápem.. Zažívala som ich. Ja som sa už so synovym stavom ako tak zmierila, ale okolie mi vždy dalo takú facku a zrazilo ma na kolená..že som sa dlho spamätávala.
    V 2-3r voooobec nerozprával. Radosť aj hnev vyjadroval veľmi hlučne. Plačom, krikom, smiechom, čo ľuďom vždy pripadalo divné a tak od nás šli čo najďalej . Jeden príklad za všetky: boli sme v meste v parku, kade preteká kanál, je tam pekné ihrisko, hojdačky, syn tam rad hádzal kamienky do vody. Raz tam bola mamička so synom.. Mladším ako môj.. Už plynule krásne rozprával. Môj syn sa s ním chcel hrať. Išiel za ním, v rukách mal kamienky.. Ukazoval ich tomu chlapcovi, chcel, aby ich spolu hádzali do vody.. Nevedel to povedať, tak len otrčil ruky a hmmmkal hmm hmmm. Chlapec nerozumel.. Môj podišiel bližšie a opäť to isté, už hlasnejšie.. 3x sa to zopakovalo. Môj syn frustrovaný, hodil kamienky na zem pred toho chlapca, ani jeden do neho. Ale jeho úžasná matka vyhodnotila situáciu ako hrozbu. Na môjho skrikla, nech prestane, svojmu povedala, nech ide okamžite od nás preč, že môj syn "neni normálny", nech sa s ním nehrá! Samozrejme som jej povedala, že jediný, kto nie je normálny je ona, že môj syn len nerozpráva a nevie vyjadriť, čo chce, nie je retardovaný, nie je agresívny a jej dieťa tým nenakazí.. A ak ona ako dospelá žena a matka toto nechápe, mala by sa nad sebou zamyslieť, lebo vychová rovnakého obmedzenca , ako je ona.. Splechla mi do ksichtu par šťavnatých nadávok a odtiahla svojho plačúceho syna preč..
    Doma som si poplakala aj ja. A takéto situácie sa opakovali veeeelmi často. Niekedy mi babky v obchode radili, ako ho vychovávať, aby sa tam nehádzal o zem a nevrieskal.. Inokedy dokonalé matky krútili hlavami a trúsili uštipačné poznámky aké mám rozmaznané decko..
    Syn už má 4r. Robí pokroky. Veľa slov už povie, tvorí vety. Agramatické. Ale dá sa mu rozumieť. Stále však zažívame rovnaké situácie. Mňa sa už nedotknú, neublížia mi. Ale je mi ľúto syna.. On nechápe, že je iný, nechápe prečo sa s ním deti nechcú hrať. 😢 A to má LEN dysfáziu.

    13. apr 2019

    Nam sa stal opacny priklad ☹️ moja mala je zdrave dieta 3r..nebije sa ani nic take..je medzi detmi skor placha.Posli sme sa hrat do detskeho centra a tam bola mamicka asi so 4 rocnym chlapcom,na ktorom bolo vidno ,ze je iny..A ten maly asi 3 krat kopol bez dovodu malu,pristupil jej ruku.Neviem preco,proste mala mu prekazala.A mamicka namiesto toho aby ho zobrala prec,alebo mu zabranila atakovat moju malu prisla zamnou ze nech si stoho nic nerobim lebo on ma diagnozu...Tak som ostala zarazena a sklamana s jej pristupu

    13. apr 2019

    @janicka2315 uznávam. Chyba matky! Diagnóza nedáva jej à jej synovi právo obmedzovať a ubližovať. Nikdy!

    13. apr 2019

    @itmama15 je to krasne napisane. Vzdy obdivujem humor, ktory do clankov prenika, a tiez uvedomovanie si, priznanie si svojich slabosti. Je v tom mudrost, ktoru nie kazdy mame, je v tom obrovska odvaha hovorit o nich verejne. Podla mna hanbenie za dieta zazije kazdy rodic, ked je dieta v obdobi vzdoru. A vtedy by mu padlo vhod prefackanie, mal by si precitat tento clanok a zastat sa svojho dietata, nedat na zacudovane pohlady, rady, nedat sa zahanbit ludmi co uz zabudli alebo naopak este nezazili, ze deti sa takto v istom obdobi spravaju 🙂

    14. apr 2019

    @jumama krásne ste to napísali. Ja uz veru inak kukam na “uskriekane” decka a veru uz by som si nic ani len zle nepomyslelo nie to este niekomu povedala

    14. apr 2019

    Tiez mam 7r syna a nerozprava. Nehanbim sa za neho len mi je strasne neprijemne ako od neho deti utekaju. Nechcu sa s nim hrat. On je zase taky az velmi spolocensky. Prijde zacne stiskat, bozkavat, hladkat. Minule sme boli na ihrisku a velmi sa chcel hrat s dievcatkom mozno o 2-3 roky starsim. Tiez vie iba par slov a skor hmmkal a ukazoval. Ona sa otocila k svojej mamicke a ukazala prstom, ze mu sibe. Obe sa zacali smiat. Este pochopim to dieta ale tu mamicku... Prislo mi strasne smutno. Kam ten svet speje. Obcas radsej vezmem syna a ideme prec ako sa mam na take veci pozerat.

    27. apr 2019

    @bianca11 :( 😢 ja vas strasne obdivujem maminy ako to davate...uplne mi prislo do placu....

    13. máj 2019

    @itmama15 presne viem co chcel tvoj muz povedat. Ja som sa rozhodla ze sa nebudem schovavat a vsetkym ktorym doverujem a pravidelne sa stretavam poviem o moznej diagnoze aby som predisla ustipacnym poznamkam nie voci mne ale voci mojmu synovi. Vsetci to zatial pochopili a chapu ze k nemu treba pristupovat trosku inak ale zatial mi 90% ludi ktorym som o tom povedala povedali ze mam uplne normalne dieta ktore zatial len nerozprava. Neviem ci to mam brat ako naplast na ranu alebo ho naozaj tak vnimaju jedno vsak viem moj syncek chce a robi pokroky obrovske pokroky vsetko ostatne ukaze cas. Drzkajte sa a grilovacku s kamaratmi si uzite a nebojte sa im povedat ako to je. Urcite vam pomozu aj okolo horoceho kotlika 😘

    13. máj 2019
    13. máj 2019

    @bianca11 No strasne. To uz su rodicia, ked su takito posmievacni, nevoia by som ticho. Nenechajte sa urazat. Všetko dobree.

    13. máj 2019

    Máme v rodine dieťa čo má syndróm a má ich iba 10 detí vraj na sk. Nemá je ,autistka a mentálne nižšie ale je to poklad aj keď ma nervy niekedy.. keby rodičia s ňou nepracovali a nechodili na konferencie kde nadávali infosky tak by nebola tam kde je.. a jej rodičia sami skrátka skonštatovali že priatelia a postoj určitých ľudí sa zmenil . Niektorí ľudia odišli zo života a.novy prišli... Je to tak prirodzene, netreba zbytočne tlačiť na pílu a hľadať odpoveď ... Držím palce ❤

    13. máj 2019

    A Inak Saška má už 23 rokov berú ju všade a je to super inklúzia aj pre okolie. Chodila do školy na klasickú ZŠ aj a teraz už chodí na 3 strednú školu keďže do 26 môže študovať... Je veľmi spoločenská aj keď je autik.

    13. máj 2019

    @nika898 presne takýto prístup pomôže "okoloidúcim" napovedať ako sa zachovať. Zodpovedané prečo skráti dobu dumania a prekoná priepasť neznámeho.

    13. máj 2019

    Krasne napisane. Kazdy rodic ineho dietatka prechadza velmi tazkou fazou uvedomenia si a zmierenia sa. Kazdy rodic najskor neveri, potom dufa, neskor sa boji az sa situacia vyvinie do niecoho samozrejmeho prestanu ho napadat myslieky typu co si pomyslia iny. A u kazdeho trva tento cas inak dlho. Je to prirodzene. Ked si dnes spomeniem ako sa ma vsetci pytali preco sa maly netrepoce v kociku usmievam sa. Kazdemu som vravela ze je lenivy. On vsak od narodenia neovlada svoje svaly. Je prilis slaby. Dnes mu uz s aj s dychanim pomaha pristroj napojeny na dieru v krku.
    Zial spolocnost je o tolerancii na ktoru mnohy ludia zabudaju. Moj chlapcek sa sice nehybe ale mentalne je uplne v poriadku. Tiez ma velmi rad deti a ked k nemu pridu, rodicia ich okamzite tahaju prec aby nieco nechytili. Syn potom preplace cely den. Velmi sa ho snazim chranit ale pred blbostou a zadubenostou ho zial nikdy neochrabim.
    Krasny priklad vsak je ze v skolke ( som po cely cas s nim ) kde deti nemaju rodicov som sa ani jeden jediny krat nestretla s takymto niecim. Deti ho prijali medzi seba, pomahaju mu, odvezu ho na desiatu ci obed ( dokonca sa pohadaju kto ho bral vcera a kto dnes) . Prinesu piesok do kocika... deti od prirody nemaju predsudku ale tym predsudkom ich ucia rodicia... zial.

    13. máj 2019

    Kiež by každé dieťa malo takýchto milujúcich rodičov <3🍀

    13. máj 2019

    @itmama15 ked mal nas 2 roky mali sme to iste..on zacal kricat uz v roku lebo uz vtedy bol frustrovaný z toho ze nevie vyjadriť co chce. Co sme si my uzili vtedy, tych pohladov a komentarov, zacali sme sa vyhybat rodinnym akciam a aj grilovackam so znamymi lebo nanho pozerali ako na martana a vlastne este doteraz to niektori robia.

    13. máj 2019

    Ja mám chvála Bohu zdravú dcéru ale je predčasne narodená takže je to vyhrá. Ale máme v oķoli detičky ktoré sú iné či už mentálne postihnuté alebo zdravotné. Stále jej vysvetľujem že sú to rovnaké detičky ako ona len majú nejaké ťažkosť. A že nech im pekne pozícia hračky a pekne sa snimi hrá. Jedno dievčatko často stretávame je strašne zlatučká a má bračeka ktorý je zdravý a milujúcich rodičov ktorí ju všade berú a s ochotou jej pomáhajú. Stretli sme sa aj na ihrisku aj na zmrzke kde sedeli dievčence spolu dievčatko síce nerozpráva ale komunikuje svojimi posunkami ktoré každý hneď pochopí. Takže si rozumeli. Je to hlavne na rodičoch ako to deťom vysvetlia. A ak sú dospelí ľudia nechapavi tak je to veľmi smutné.

    13. máj 2019

    @bianca11 nemusí ti to byť ľúto, že sa s vami nebavili - tá úžasná mamička s dievčatkom, lebo by vám ani nemali čo ponúknuť, keďže ich úroveň komunikácia bola dosť primitívna..škoda, že takéto správanie odovzdáva ďalej "mamička" aj dcére..😒

    13. máj 2019

    Ku nam na ihrisko chodi take dievcatko s davnovym syndromom a nevie hovorit moze mat uz tak 5-6rokov ale vsetky deti sa tam s nou hraju radi maju ju radi aj 2 rocne co este ani nemozu si uvedomovat ze je ina pekne je pozerat sa na to beru ju ako svoju partacku a ona je velmi rada pri detoch rada sa s nimi hra je velmi spolocenska prajem vsetkym rodicom s detickami ktore maju nejake zdravotne komplikacie vela sil energie a neberte si tak k srdcu niektore komentare a pohlady boli to ja viem ale tych ludi nezmenime bohuzial a ti co nezaziju nevedia je to smutne ale treba sa voci tomu obrnit lebo ludia su zli

    14. máj 2019

    @zuzina1881 a nepomohlo by, keby si synovi robila v takýchto situáciách tlmočníka? Veď ty si syna poznáš, vieš, čo chce povedať, tak by si mu mohla čiastočne preklenúť nepríjemnú situáciu a druhému dieťaťu povedať, čo chce tvoj syn vyjadriť.
    Ja túto situáciu poznám zasa z druhej strany, synovec bude mať tri roky a tiež sa nedokáže s nikým pohrať, pretože deti s ním nevedia komunikovať. On zasa reč má dokonalú, dokonca vyjadruje svoje myšlienky, pocity, rozpráva ich iným deťom a nikto ho nepočúva, lebo niektoré deti sa ešte nevedia porozprávať. Pre staršie deti je ešte jednoducho krpec. V tomto veku sú rozdiely medzi deťmi obrovské a paradoxne problém má aj ten, čo je vo vývoji reči popredu.

    15. máj 2019

    @0silvia0 jasné, že som tomu chlapcovi povedala, že sa s ním môj syn chce hrať. On by sa aj pridal. Tá matka ho nasilu odtiahla preč.. Ako keby sme mali lepru.

    15. máj 2019

    Pozdravujem, začlenenie každého dieťatka do spoločnosti je náročné a o to viac so šec.Dg., my sme si to odžili a odsúdenie prišlo rovno od rodiny od mojich šagrín vtedy ešte nemajúcich deti. Neviem kde som zobrala tú silu aby som im hneď nevynadala. A však náš syn akoby to cítil a do dnes od nich bočí a ja ho ani už nemotivujem lebo nestoja za to. Dnes jedna má podobný problém (je zúfalá) a druhá je smutná, že nemá kde "strčiť" svojho jediného syna lebo ju nenormálne zaťažuje a to keby mala nášho syna tak neviem čoby robila...
    Tím chcem povedať len jedno, že sú matky a matky a to sa na svete moc asi nezmení. Preto si neberte k srdcu to, že nechápu ako je vášmu dieťatku a vám, nevedia (nemajú tú kapacitu) a často ani nechcú vedieť takéto matky prekročiť svoj tieň vidia len seba a dosť im robí problém vidieť aj svoje dieťa.
    Ignorovať však nevhodné správanie nieje cesta. Treba sa postaviť za svoje dieťa v dobrom aj zlom a ospravedlniť sa zaň ak niečo nevhodné spraví okoliu. Okolie tak uvidí, že na tom pracujete a nieje vám to jedno.
    Nám pomohlo, že ak niekam ideme nabalíme knihy a hry ktoré nášho syna bavia, pre jeho pocit istoty v cudzom prostredí a aj uprostred skupiny sa mu stále jeden venujeme, (takže nehrozí náš oddych) ale náš syn zožne záujem a pochvaly čo všetko vie takže sme ho cielene takto naučili mať rád spoločnosť a keď má pozornosti už dosť tak ideme sa vonku prejsť alebo ideme niekam do kľudnej zóny. A nikto nerieši, že je INý a všetci vzdychajú ako to s nim vieme a koľko máme trpezlivosti a energie, takže niečo z tej pochvaly sa ujde aj nám😉
    Pomáha mi veľmi trpezlivosť (niekedy je to ťažké)a odvaha pozerať sa do očí ľuďom, ktorí majú opovrhutie v očiach a to ich zastaví v blbých rečiach a viac ani nepotrebujem😝

    16. máj 2019