Veľmi ťažko sa mi o tom všetkom píše.
Toto je jedno z mojich najťažších obdobi. Snažím sa to brat rýdzo prakticky, rozumne, nepodlahnut panike, ale tie rana má ničia. Sú iba dve, ale ja mám stále pocit, že kdesi čosi mám. Chodím po svete a stále mi čosi chýba. Nikto necupita pri mne, nikto sa nemotka, nikoho nemusím poháňať, a mne to všetko bez nich príde prázdne...
Raketa to v škôlke odpálila raketovo. 10-minútový wau efekt nahradil 2hodinovy vreskot. Prvý deň, keďže neplakala som odchádzala do prace pokojna a info z telefonátov z prvej ruky usmerňovali moju náladu počas dňa. A že ich bolo požehnane.
1. Raketa neplače po mojom odchode (neregistrovala ho),
2. Raketa zaregistrovala a nastal vreskot (2 hodiny), raňajky nezjedla,
3. Raketa sa ukludnila a išla na prechádzku s deťmi, držala sa učiteľky. Hrali sa s loptou. Zjedla prvá obed! Aj druhé. (prvýkrát v živote)
4. Pekne spala, zobudila sa bez placu a v tichosti odišla s mužom domov.
Doma veselá ako vždy až na okamihy, keď som spomenula škôlku. Večer sa tak zľakla, že idem do prace bez nej (išla som iba na wecko), že si utekala zobrať topánky a kričala:
“Nezabudnite na mna”/“Nezabudnite ma”
Táto veta má poto m večer o druhej zobudila a vtedy to na mna prišlo, plakala som do štvrtej rana. Och moja bezbranná raketa, keby si ty vedela, aká chodím bez duše. Ty si moje srdce, ktoré som musela kdesi zanechať, aby si mohla rast. Šupli sme ju bez milosti na cely deň a bez akejkoľvek zmienky, na tvrdo a plávať a ty si sa chytila a držala ako mohla.
Dnes bol ráno protest už od postieľky, v šatni vreskot, v triede pocikanie (bola to skôr moja vina, zabudla som ju dať vycikat po večernom spanku, podľa mna by sa to nestalo), no a vraj potom kľud. Krásne sa hrala, trochu vymyšlala na preliezkach, tipujem, že kdesi na najvyššej bola, inak ok.
Nechce sa mi veriť, že moje dieťa padlo do kategórie “iba ranných vreskotov” aj keď závery po dvoch dňoch je skoro robiť... Všetci ma utešujú, že to je naozaj tak, že ju to prejde, od učiteliek, kuchariek, upratovačiek...
Keby vedeli... Nie, nepoviem ani slovo. Bojujem sama so sebou, ale kým sa dá, budem mlčať a nepoviem nič o diagnózach. Viem na 100%, že by hned na ňu inak pozerali a to nechcem... Mňa drží praca. Šupla som si nástup v rovnaký deň, a bolo to pre mňa vykúpenie. Doma by som steny zoškrabala a raketu by som v sekunde zobrala zo škôlky. Drží má ti “držať krok späť”, vydržať, necuvnuť...
Bojujeme ďalej a raketa, ty si píš, že na teba veľmi ľahko nikto nezabudne. Hlavne ja. Ľúbim ťa.



Drzim vam obom palce🤞