Vizonár Ivan z Medžugoria o vojne v Perzskom zálive
V týchto dňoch mi veľa ľudí telefonuje a pýta sa:
„Hovorí Panna Mária niečo o vojne v Perzskom zálive?“
Moja odpoveď je vždy rovnaká: posolstvo Panny Márie o mieri – v kontexte dnešných vojen.
Drahí bratia a sestry,
žijeme v čase, keď správy takmer každý deň hovoria o konfliktoch, rozdeleniach a nepokojoch. Hovorí sa o krajinách, spojenectvách, záujmoch a moci… ale za každou správou sú ľudia: rodiny, deti, plačúce matky.
Panna Mária vo svojich posolstvách nehovorí politickým jazykom.
Neanalyzuje vojenské stratégie ani plány.
Jej posolstvo je jednoduché a zároveň veľmi hlboké:
„Mier, mier, mier – a len mier.“
To nie je slogan.
To je plač Matky.
1. Vojna sa začína v srdci
Panna Mária nás učí, že vojna nezačína na hraniciach, ale v srdci človeka.
Začína sa tam, kde ubúda odpustenia.
Začína sa tam, kde víťazí pýcha.
Začína sa tam, kde človek zabúda na Boha.
Dnes vidíme konflikty vo svete – od Blízkeho východu po Európu, od napätia medzi národmi až po rozdelenie v rodinách.
Ale Panna Mária nás vracia k podstate:
Mier sa začína vo mne.
Ak vo mne nie je mier, ako môže byť mier vo svete?
2. Modlitba a pôst – zbrane mieru
Pri viacerých príležitostiach Panna Mária povedala, že modlitbou a pôstom sa dajú zastaviť aj vojny.
Je to duchovná logika, ktorá presahuje politiku.
Svet verí v silu zbraní.
Nebo verí v silu kľačiaceho srdca.
Keď sa rodina modlí spolu, padajú múry.
Keď sa ľudia postia a obracajú, mení sa duchovná klíma sveta.
Možno nemôžeme rokovať medzi štátmi, ale môžeme:
• modliť sa ruženec za mier,
• postiť sa za obrátenie sveta,
• odpustiť tým, ktorí nám ublížili.
Toto je naša zodpovednosť.
3. Mier ako osobné rozhodnutie
Panna Mária nás nevolá, aby sme boli len pozorovateľmi.
Volá nás, aby sme boli nositeľmi pokoja.
Vo svete plnom hluku žiada ticho.
Vo svete plnom nenávisti žiada lásku.
Vo svete plnom strachu žiada dôveru v Boha.
Dnešné vojny ukazujú, aký slabý je človek bez Boha.
Ale zároveň ukazujú, ako veľmi je svet hladný po svedkoch pokoja.
4. Čo to dnes znamená pre nás?
Znamená to:
• nešíriť nenávisť slovami,
• nesúdiť ľudí príliš rýchlo,
• modliť sa za všetkých – aj za tých, ktorým nerozumieme,
• budovať kultúru odpustenia vo svojom dome.
Pretože ak je v našich rodinách mier, mení sa celý svet.

Kupim niekde v kamennej predajni flašticky na esenciu? Idealne v Presove. Dakujem.

Pracuje niekto v poisťovni a vedel by poradiť ohľadom havarijného poistenia firemneho auta? Dakujem.

A to je len špička ľadovca.Účet za babrácku politiku tejto mafiánskej vlády nakoniec zaplatia obyčajní ľudia.

Cesta k vnúčatkám začína v babkinej kuchyni😉

#volby zo zahraničia
RF sa bude snažiť dosiahnuť,aby Slováci zijuci v zahraniči nemohli volit poštou ako doteraz,ale musia kvôli tomu osobne prisť na ambasády.Tečie mu do topánok,bojí sa a bude robit kdejaké manevre. Verim,ze Slovaci v zahranicí neostanú ticho.

4 roky....😢
a mier v nedohľadne...☹️

Skupina na predaj a dopyt zdrav.pomôcok a voľnopredajných liekov.
https://www.modrykonik.sk/group/13024/

Skupina Spoločný cieľ,pre vsetkych,ktorým nie sú ľahostajné veci verejné,ktorí sa chcú vyjadriť k politike i politikom,upozorňovať na to čo sa v štáte deje a byť aktívni v prospech aj buducich generácii.
https://www.modrykonik.sk/group/12838/detail/

V roku 2015 sa osemdesiatriročný taliansky filozof zadíval na internet a povedal niečo, čo ľudí rozzúrilo – a znepokojilo.
O desaťročie neskôr žijeme v realite, pred ktorou varoval.
Volal sa Umberto Eco. Bol to odborník na stredovek, semiotik, ktorý skúmal, ako vzniká význam, a autor slávneho románu Meno ruže. Celé desaťročia analyzoval, ako sa šíria myšlienky, ako symboly formujú naše presvedčenia a ako sa spoločnosť rozhoduje o tom, čo je pravda.
Keď teda sociálne siete začali pretvárať verejný život, Eco to pozorne sledoval.
V júni 2015 sa ho počas jedného rozhovoru v Taliansku spýtali, čo internet zmenil. Jeho odpoveď bola nekompromisná. Sociálne siete podľa neho dali právo slova „légiám idiotov“, ktorí kedysi rozprávali iba v bare po poháriku vína, kde ich okolie rýchlo odignorovalo. Dnes však, varoval Eco, dostávajú rovnaký priestor ako odborníci. Nazval to inváziou.
Pobúrenie na seba nenechalo dlho čakať. Ľudia ho obviňovali z elitárstva. Z toho, že nenávidí demokraciu a snaží sa umlčať hlasy obyčajných ľudí.
Táto reakcia však úplne minula podstatu veci.
Eco nebrojil proti slobode slova. Varoval pred tým, čo sa stane, keď sa odbornosť zbaví svojej hodnoty – keď sa roky štúdia, zhromažďovania dôkazov a vyvodzovania zodpovednosti začnú klásť na rovnakú úroveň ako chvíľkový impulz, subjektívny názor či obyčajné sebavedomie.
Verejný diskurz mal celé stáročia svoje filtre. Redaktorov. Odborné posudzovanie (peer-review). Overovanie faktov. Tieto systémy neboli bezchybné a často z debaty vylučovali hlasy, ktoré by si zaslúžili priestor. Vynucovali si však zodpovednosť. Tvrdenia si vyžadovali dôkazy. Omyly so sebou prinášali následky.
Internet tieto bariéry zmazal zo dňa na deň.
Zrazu mohol ktokoľvek osloviť milióny ľudí. Vzdelaný vedec aj konšpiračný teoretik sa ocitli bok po boku, v rovnako vyzerajúcom formáte, zosilňovaní tými istými algoritmami. Platformy začali odmeňovať dosah a interakcie, nie presnosť. Pobúrenie sa šírilo rýchlejšie než jemné nuansy. Sebavedomá istota zakaždým porazila zdravú opatrnosť.
Eco sledoval, ako sa na internete začínajú organizovať hnutia veriacich v plochú zem. Ako mýty o vakcínach predbiehajú oficiálne usmernenia lekárov. Ako sú zložité politické reálie nahrádzané virálnymi heslami. A ako sa veta „Urobil som si vlastný prieskum“ stala náhradou za skutočné vedomosti.
Veľmi jasne chápal to nebezpečenstvo: dať každému hlas nie je to isté, ako pripisovať každému hlasu rovnakú autoritu.
Príspevok vášho známeho o medicíne na sociálnej sieti nie je to isté čo recenzovaná vedecká štúdia. Názor influencera na klimatické zmeny nemá takú istú váhu ako desaťročia zbierané dáta. Na internete sa však tieto rozdiely stierajú.
Sebavedomie pôsobí ako dôveryhodnosť. Hlasitosť pôsobí ako pravda.
Eco nenazýval ľudí hlupákmi. Kritizoval systémy, ktoré zosilňujú tie najhlasnejšie hlasy bez ohľadu na to, či danej téme rozumejú. Videl, ako eroduje rešpekt k odbornosti – ako sa fakty začínajú vydávať za názory a názory za fakty.
O deväť mesiacov neskôr, vo februári 2016, Umberto Eco vo veku osemdesiatštyri rokov zomrel.
Už nikdy nezažil globálnu pandémiu, počas ktorej sa dezinformácie šírili rýchlejšie než samotný vírus. Nebol svedkom deepfake videí ani propagandy vytvorenej umelou inteligenciou. Nevidel, ako sa vo veľkom spochybňujú výsledky volieb na základe stokrát vyvrátených tvrdení.
Dokázal však pomenovať podstatu tohto problému ešte predtým, ako naplno prepukol: Keď sa každý názor považuje za rovnako legitímny, pravda sa stáva voliteľnou.
Eco veril, že demokracia závisí od informovaných občanov, nielen od tých hlučných. Tvrdil, že kritické myslenie, pokora a rešpekt voči dôkazom nie sú prejavom slabosti – sú to naše poistky.
Dnes sú však tieto vlastnosti algoritmami trestané. Odmeňuje sa pobúrenie. Sebavedomá istota sa šíri virálne. Rozvážnosť zostáva tichá. A predsa sa z intelektuálnej poctivosti stala určitá forma odvahy.
Eco raz povedal, že skutočným hrdinom je ten, kto chce byť len obyčajným, poctivým človekom a má strach – ale napriek tomu urobí správnu vec. V dnešnej dobe to môže znamenať kriticky prehodnocovať to, čo zdieľame, pýtať sa, komu prospieva to, čomu veríme, a pamätať si, že vidieť niečo na internete by nikdy nemalo znamenať koniec nášho premýšľania.
Eco sa nedesil toho, že ľudia dostali hlas. Desil sa toho, že pravda utonie v hluku. A zanechal nám tu otázku, na ktorú sme dodnes nenašli odpoveď: Čo s tým budeme robiť?

Dokedy ešte? A kedy sa ficovoličom v hlavách rozsvieti?

Popolcová streda – v ľudovej reči známa aj ako Škaredá streda – otvára v kresťanskom liturgickom roku obdobie štyridsaťdňového pôstu. Zároveň uzatvára čas fašiangovej veselosti a hodovania.
Radosť a veselosť fašiangov utíchajú. Hudbu a tanec strieda ticho chrámov a pozvanie k zamysleniu. Popolcová streda – v ľudovej tradícii známa aj ako Škaredá či Krivá streda – otvára v kresťanskom kalendári veľké štyridsaťdňové pôstne obdobie. Zároveň symbolicky uzatvára čas zábav a hodovania.
Pre veriacich znamená začiatok cesty. Cesty, ktorá vedie k Veľkej noci, k sviatkom nádeje a zmŕtvychvstania. Pôst bol ustanovený ako pripomienka štyridsiatich dní, ktoré Ježiš prežil na púšti v modlitbe a odriekaní. Pôstne obdobie v rímskokatolíckej cirkvi trvá od Popolcovej stredy ktorá tento rok pripadla na 18.februára do Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania, ktorá v tomto roku pripadne na 6. apríla. Súčasťou bohoslužby v tento deň je obrad, pri ktorom kňaz označuje veriacich na čele krížom z popola.
Znak popola a slová, ktoré zasiahnu srdce
V kostoloch po celom svete sa v tento deň koná osobitná liturgia. Kňaz požehná popol a potom ním kreslí kríž na čelá veriacich. Pri tom zaznievajú slová o pominuteľnosti človeka alebo výzva k pokániu a viere v evanjelium: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš" alebo: „Kajajte sa a verte v evanjelium", či ”Obráť sa a ver evanjeliu.“ Je to symbol pokánia.
Popol nie je len symbolom konca. Je pripomienkou, že život je krehký, že človek pochádza zo zeme a raz sa do nej vráti. Popol je aj symbolom očistenia a budúceho zmŕtvychvstania. Nesie nádej – hovorí o očistení, novom začiatku a budúcom vzkriesení.
Tento obrad má korene už v ranom kresťanstve. Pôvodne bol určený verejným kajúcnikom, ktorí takto vstupovali do obdobia pokánia. Postupne sa stal znakom pre všetkých veriacich. V 11. storočí sa v celej cirkvi ustálila dnešná podoba – namiesto sypania popola na hlavu sa čelo označuje krížom.
Štyridsať dní pôstu
V rímskokatolíckom liturgickom kalendári je Popolcová streda prvým dňom pôstneho obdobia. Jej termín pripadá na 40. deň pred Veľkou nocou. Do týchto 40 dní sa nepočítajú nedele, preto v praxi pripadá Popolcová streda na 47. deň pred Veľkonočnou nedeľou. Pre nepravidelný dátum Veľkej noci sa jej termín každý rok mení.
Veľký pôst trvá štyridsať dní. Cirkev ho ustanovila na pamiatku štyridsiatich dní, ktoré Ježiš strávil na púšti v modlitbe a pôste. Popolcová streda je zároveň dňom prísneho pôstu. Veriaci sa zdržiavajú mäsitých pokrmov a jedlo má byť jednoduché a striedme. V minulosti sa na stoloch objavovali najmä skromné bezmäsité jedlá ako pirohy, šúlance či jednoduché kaše, prívarky, chlieb, zemiaky, placky, lúšteniny, kyslá kapusta a múčne jedlá.
Hlavným zmyslom Popolcovej stredy je pripomenúť ľuďom dôležitosť pokánia, prehĺbenia viery v Boha a lásky k blížnym. Súčasťou liturgie v katolíckych kostoloch je v tento deň posvätenie popola.
No pôst nie je diéta ani sebazaprenie pre samotné obmedzenie. Skutočný pôst sa rodí v srdci – v túžbe po zmierení, odpustení a väčšej láske. Mnohí ľudia dokážu prísne kontrolovať svoje telo, no kresťanský pôst má viesť predovšetkým k premene vnútorného človeka.
Po Popolcovej strede sa nekonajú zábavy a veriaci sa pripravujú na Veľkú noc. Je to začiatok obdobia, ktoré má človeka zbaviť zbytočného hluku, pohodlnosti a povrchnosti.

Aj vy si takto schrupnete v praci?

To hádam nie...
Myslim,ze fanušikovia športu neostanú ticho....
"Ukrajinský skeletonista Vladyslav Heraskevyč bol po spore o prilbu s fotografiami športovcov zabitých počas ruskej invázie diskvalifikovaný z olympijských pretekov.
Medzinárodný olympijský výbor (MOV) mu helmu zakázal, napriek tomu v nej chcel dnes ísť Heraskevyč na štart. O diskvalifikácii informoval MOV a svetová federácia IBSF."

Verím,že tento skvelý chalanisko si už nikdy nebude musieť za prenajom ľadu platiť sám,že naši politici a kompetentní ľudia sa oň patrične postarajú a nielen si s ním budú ruky podávať a fotky robiť.
"Doplnenie pre vytvorenie názoru o tom čo dosiahol:
Jeho slová krátko po jazde: „Na Slovensku to niekedy môže byť náročné – veľa trénovať a zároveň získať peniaze na prenájom ľadu, pretože musím trénovať na dvoch rôznych zimných štadiónoch (v Ružinove a Trnave) a tiež chodím do školy v inom meste. Doprava a zabezpečenie ľadu bývajú zložité, niekedy musím platiť za ľad sám, pretože zvyčajne trénujem s mnohými deťmi a niekedy to jednoducho nie je možné. Musím si teda prenajať vlastný ľad, čo môže byť v mojej krajine dosť drahé. Takže to (štipendium olympijskej solidarity) mi s tým naozaj pomáha, ale samozrejme, najviac vďačím svojim rodičom, ktorí ma podporovali počas celej mojej cesty.“"

Kde sa dá tá Adamova jazda pozrieť? Za socíku to išlo na stv2 bez problemov a tetaz aby clovek preklikaval od šavla do pavla.
Dik.

Ak niekto za cca posledný rok dával vytesať dátum ( 8 číslic) na pomník zosnulého aká bola cena? Nech sa v tom viem zorientovať. Ďakujem.

Pán Hevier na FB😉
Milí rodičia, najmä mamy, obraciate sa na mňa s prosbou o báseň/prózu pre vaše dieťa na Hviezdoslavov Kubín.
Naozaj nie je v mojich silách odpovedať na Vaše žiadosti, čo z mojej tvorby je vhodné pre ten-ktorý vek.
Preto dnes dávam k dispozícii báseň o recitátorovi pre staršie deti. To, že sa volá Precitátor, nie je preklep. Je to recitátor, ktorý precitol.
Báseň je zámerne bez interpunkcie, aby si ju mladí recitátori upravili tak, ako to cítia v súlade so svojím dychom.
Báseň ešte nikde nebola publikovaná, ak by vás porota žiadala o údaje.

Po 178 dňoch strávených na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice sa astronaut Ron Garan vrátil na Zem s niečím oveľa ťažším ako vesmírna technika alebo dáta. Vrátil sa s premeneným pochopením samotného ľudstva.
Z obežnej dráhy nevyzerá Zem ako súbor krajín, hraníc a konkurenčných záujmov. Je to jediná svetlomodrá loptička visiaca v tme. Žiadne čiary oddeľujúce kontinenty. Žiadne vlajky. Z výšky stoviek kilometrov sa každý ľudský konflikt zdá malý – a každé ľudské spojenie nevyhnutné.
Garan popisoval búrky trhajúce sa nad kontinentmi, polárna žiara vlniaca sa ako živé závesy a mestá jemne žiariace na nočnej strane planéty. Najviac ho ale zasiahla krehkosť Zeme. Atmosféra chrániaca všetok život sa javila ako tenká modrá svätožiara – sotva viditeľná, ale zodpovedná za všetko, čo dýcha.
Tento pohľad spustil to, čomu astronauti hovoria „efekt pohľadu“. Náhle uvedomenie, že ľudstvo zdieľa jeden uzavretý systém. Neexistuje žiadna záloha. Žiadna úniková cesta. Druhý domov nemáme.
Z vesmíru sa rúcajú aj naše priority. Ekonomický rast ako konečný cieľ prestáva dávať zmysel. Podľa Garana by mal byť správny poriadok jasný: planéta prvá, spoločnosť druhá, ekonomika posledná. Bez zdravej planéty totiž žiadna spoločnosť neexistuje.
Zem prirovnáva ku kozmickej lodi prepravujúcej miliardy členov posádky, závislých od rovnakých systémov podpory života. A napriek tomu sa mnohí správajú skôr ako cestujúci než ako správcovia, ako by prevádzka bola samozrejmosťou.
Z orbity nie je vidieť znečistenie ani hranice. Klimatické systémy ich ignorujú. Škody v jednom regióne sa šíria po celej planéte. Rozdelenia, ktoré na Zemi tak urputne bránime, zhora jednoducho neexistujú.
Garanovo posolstvo nie je idealistické. Je praktické. Ak sa budeme k Zemi správať ako k neobmedzenému zdroju namiesto zdieľaného systému, dôsledky ponesú všetci.
Keď videl Zem z vesmíru, necítil sa malý. Cítil sa zodpovedný.
Pretože keď naozaj pochopíte, že všetci letíme vesmírom na jednej krehkej kozmickej lodi, myšlienka „my verzus oni“ ticho zmizne.
Zostane jediná pravda:
Sme tu iba my.
Zdroj FB Masarykova Univerzita

Už je?

Manžel objavil v zásuvke nejake okuliare a nevedel aké a čie. Dal si ich na oči,pozerá do blízka i na tv...tak mu vravim,pozri na mňa....pozrel...vrásky mám?...sekunda zaváhania...nemáš...super,tak tieto nos,vyborné sú.😀

Keď pride domov syn z internátu a ide na chatu s byvalými spoluziakmi.....

Z FB
Ak neviete čo s vetrovkami a otepľovačkamiu po svojich deťoch, pošlite balík do spojenej školy Ľudmily Podjavorinskej na košickom Luníku, zaodejú deti, ktoré sa v tejto pľušti prvú vyučovaciu hodinu iba tisnú k radiátorom v triede.

Takto sa to robí...👍

Teplo pre Ukrajinu,zbierka pre mrznúcich ľudí vo vojne.
https://donio.sk/teplo-pre-ukrajinu

Česi vyzbierali za 19 hodín 8 milionov korún ( cez 328 tisíc eur) na generatory pre mrznúcu Ukrajinu. A čo je skvelé jednajú ozaj rychlo. Aj u nas na donio.sk mame zbierky na teplo pre Ukrajinu,viete si ľahko najsť. Ukážme ľudskosť a solidaritu,teraz je to ozaj veľmi potrebné.
https://www.facebook.com/share/r/1BQJ5yo2pj/

Dnes sú to dva roky čo nemám mamku.Vlastne mám,len je uz v Nebi.Sedím v kresle,pijem čaj z jej hrnčeka, v ušiach mám jej náušnice,oproti na poličke stojí jej veľká fotka. A práve som zistila,že sa mi dioptricky hodia jej okuliare na čítanie,tak uz ich mám na očiach. Verím,ze je o ňu super postarané,že je zas mladá,že je spolu so svojou láskou a že sa raz všetci stretneme. Len zatiaľ sme my deti tu a oni rodičia tam. Kto sa narodí ,ten musí aj zomrieť. A ten kúsok času medzi tými dvoma udalosťami prežiť čo najlepšie. Nie v bohatstve,nie bez rozmyslu,nie márnotratne ani roztopašne,ale múdro,zodpovedne,s láskou,s milovanými ľuďmi ,s modlitbou a v práci.Tak ma to naši naučili, tak sa snažím žiť a tak to učíme aj naše deti.
Dopijem čaj,odložím mamkine okuliare a idem spať....a možno sa mi o nej bude snívať.Ako zas v lese zbierame maliny,ako spolu lepíme pirohy,ako sa smeje,ako krásne spieva,ako mi varí vtačie mlieko keď som porodila....
Nikdy mi neprestaneš chýbať,mami,ale viem,že vlastne je všetko tak ako to má byť a že už na mňa čakáš.A ja prídem,sľubujem.