Viktor Beránek ,legenda Tatier,skoro 50 rokov chatár na chate pod Rysmi bol nahradený "našim človekom".Ako poznamenal jeden diskutujúci na FB " Idú z toho urobiť tesco."
Viktor sa lúči slovami,ktoré by si mal prečítať každý kto aspoň raz za život zdolal v Tatrách dáky kopec.
·
Rozlúčka Viktora Beranka 😪
Dobrý večer, priatelia a kolegovia.
V utorok tohto týždňa som zažil zvláštny deň. Úprimne povedané – bol som doslova zaskočený tým, kam sa tento svet uberá. My, ľudia z hôr, sme sa nikdy veľmi nestarali o to, čo sa deje tam dolu. Intrigy, funkcie, marazmus – to všetko zostávalo pod nami. Pozerali sme sa na to s odstupom, s nadhľadom, z výšky, kde sa človek učí iným hodnotám. Vždy sme verili, že hory sú posledné útočisko slobody, že tam sa človek nenechá chytiť do pasce honby za majetkami, že tam zostane čistota, ktorá sa už inde rýchlo stráca.
Ale zdá sa, že časy sa menia. A najhoršie na tom je, že honba za hmotnými statkami sa stala epidémiou, ktorá preniká už aj sem, k nám do hôr.
A tak tu zrazu máme zvláštne spôsoby podnikania – keď aj nechceš, musíš predávať tak, ako ti prikážu, a za cenu, ktorú určia iní. Dostaneš príkaz, hoci v nájomnej zmluve o tom nie je ani zmienka. Popri nájomcovi si niekto otvorí na chate vlastný biznis.
Pýtam sa: kde sú ideály slobody v horách, ktoré sme my starší naozaj žili? Kde je ten pocit, keď večer na chate zapadlo slnko, zasvietili petrolejky a v kúte niekto potichu brnkal na gitaru? To bola odmena za ťažký deň – pokoj, ticho a vedomie, že človek niečo skutočné spravil. A kde sú dnes Valér a Pyrin z Medenej veže? Azda sa obracajú v hrobe, keď vidia, ako to dnes chodí.
Dnes sa rozhoduje inak: kto dá viac, ten dostane chatu. Nehrá úlohu, či na nej odrobil roky, či niesol na chrbte stovky kíl, či sa vzdal pohodlia vlastnej rodiny. Nie. Stačí, že niekto „tam dolu“ – hoc aj slečna alebo pani, ktorá v horách nikdy poriadne nebola – vie šikovne napísať ponuku alebo navrhnúť nezmyselnú sumu. A starý chatár, ktorý na chate prežil celý život, zrazu nemá šancu. Pridá aj päťdesiat percent, lebo vie, že inak vypadne z hry – a predsa ho nakoniec odstavia.
A pritom každý, kto na chate žil, vie, že chatár nie je samostatný kráľ. Je len jedno koliesko. Bez nosičov, bez kuchárov, bez celého kolektívu by nezvládol nič. Na chate pod Rysmi je najmenej dvanásť ľudí – vycvičených, zocelených, ktorí denne vynášajú v daždi, v búrkach, v snehu. Ľudí, ktorí v noci berú krošnu na plecia, keď dochádzajú zásoby. Takýto kolektív je vizitkou chatára, ktorý ich dokázal stmeliť a oceniť. A keď odíde chatár, odídu aj oni. Tak to väčšinou chodí.Preto som ešte kandidoval. Nie pre seba ale Pre týchto ludi pre to že sme boli partia ktora pripominala dobre fungujuci zabehnuty stroj.
A keď chatár odchádza, je len jedna prirodzená voľba – aby ho nahradil niekto, kto tam roky drel. Nosič, čo pozná každý kameň chodníka, čo má nohy do krvi odriapané a plecia zodraté od popruhov. Takto sa rodí nástupca – spravodlivo a zaslúžene. Takí ľudia zanechajú v horách stopu, ktorú nemožno vymazať. Sú tou pravou krvnou skupinou pre úspešný chod chaty.
No dnes to tak nefunguje. Dnes je iná doba, v ktorej takýto skromný, húževnatý človek tam nemá čo hľadať. Vylúčia ho zo súťaže, lebo vraj mal niečo zle napísané – hoci mal všetko správne. A namiesto neho prídu ľudia, ktorí nikdy nič v horách nedokázali, ale vedia byt dostatočne priebojny a sľúbiť hory-doly.
Potom sa však nečudujme, že na chaty prenikajú nešváry civilizácie. Že namiesto ticha sa zavádza wifi, namiesto spoločného rozhovoru pri lampách sa púšťa televízor. Že niekto dolu spustí paniku, lebo si hore nemohol kúpiť tričko kartou. A to je taký „prúšvih“, že už ani väčší nemôže byť.
A ja sa pýtam: premýšľame ešte múdro a racionálne?! Ak niekto príde občas na také miesto, kde si kartou nekúpi tričko, nech sa učí na vlastných chybách. Hory majú svoje pravidlá. Múdry cestovateľ vie, že vždy musí mať so sebou hotovosť, horalku, bundu, mačky, čaj a kúsok rumu na dezinfekciu. To je zdravý rozum – a aj humor, ktorého bolo na chatách vždy dosť. To sú hodnoty, ktoré sa nezmenia ani o sto rokov.
Ale srandu, humor, radosť – to dnes z hôr vyháňa honba za hmotným. A pomaly, ale isto, mizne aj sloboda.
Priatelia, dovolím si skončiť takto: chatárov a nosičov možno poslať preč. Nahradiť ich drzosťou, papiermi, falošnými sľubmi. Taká je doba. Ale slušnosť, pracovitosť, férovosť a láska k horám – tie zostanú v tých, ktorí naozaj poznajú, čo znamená niesť náklad v daždi, napiť sa ľadovej vody z plesa, cítiť slaný pot stekať po čele – a vedieť, že chutí tak sladko.
To je dedičstvo, ktoré žiadny funkcionár nezoberie. Hodnoty, ktoré nezhnijú ani pod tlakom peňazí, ani pod argumentom, že sa treba „prispôsobiť dobe“. Hodnoty, ktoré zostanú navždy v nás.
28.8. 2025 o 20 hod Napisané cestou na chatu.
Starý chatár a nosič