• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
labutka
4. okt 2013
Labuťka háčkuje 139 fotiek
labutka
6. jún 2013

V utorok 5. júna 2012 krátko poobede som mala poradňu. Doktorka ma pozrela, povedala, že krček od minulého týždňa trošku povolil, skontrolovala aj prietoky a pomerala Belasú posilu. Priemer hlavičky bol 9,3 cm a predpokladaná váha 3150 g. Rozlúčili sme sa s tým, že najneskôr budúci týždeň sa znovu vidíme. Vtedy som ešte netušila, že behom 12 hodín sme naspäť.

Doma som podala hlásenie manželovi a vyliala skúmavku s močom. Tak ako vždy som ju nechala uschnúť na umývadle. Keď som sa po chvíli vrátila, Malý Slovanista mi zreferoval, že štuplík zo skúmavky hodil do tej dierky, kadiaľ odteká prebytočná voda. Zasmiala som sa nad tým, že na ďalšiu poradňu už ísť nemôžem.

Podvečer som podala hlásenie aj dule a išla som sa zrelaxovať do vane. Dostala som od kamarátky predpôrodný olej do kúpeľa, tak som si napustila vaňu a polihovala. Belasej posile som povedala, že už máme všetko nachystané a môže prísť k nám, keď už chce.

Okolo ôsmej sme s Malým Slovanistom večerali. Poslíčkov som posledný týždeň už mala každý deň, takže ani teraz som im nepripisovala žiadny význam. Ale pre istotu som si po očku sledovala hodiny v kuchyni - do deviatej to boli cca po 10 - 12 minútach asi polminútové sťahy. O deviatej som uložila Malého Slovanistu k nám do postele. Prečítali sme si knižku a potom zaspal. Ešte som mu pošuškala, že možno už dnes Belasá posila príde. Čas som už nejako extra nesledovala, nakoniec nič ma nebolelo, len som cítila sťahy. No a v izbe sme mali tmu, takže som na hodiny ani nedovidela. Neskôr som Malého Slovanistu preniesla do postele do jeho izby.

Pol hodinu pred polnocou som povedala manželovi, že mám kontrakcie. Rozhodli sme sa, že zavoláme môjho brata, ktorý u nás prespí a dá pozor na Malého Slovanistu. O polnoci som volala aj dule, aby prišla. Do hodiny boli obaja u nás. Ja som si medzitým uvarila maliníkový čaj a každú polhodinu si dala homeopatiká. Smiali sme sa, že je to len lisovaný cukor a že ja na to ani neverím. Kontrakcie som stále predýchavala opretá o kuchynskú linku. Nebolo to nič nezvládnuteľné. Párkrát som vybehla hore do izby skontrolovať Malého Slovanistu, či spí.

Pred druhou sme sa rozhodli, že vyrazíme do pôrodnice. Ešte som vybehla dať Malému Slovanistovi pusu a pošuškala som mu, že tu s ním bude môj brat a že my ideme pre Belasú posilu. Moja pôrodníčka mala v tú noc službu, takže z auta som jej volala, že sme na ceste. Po ceste som kľačala na zadnom sedadle a objímala operadlo, pozerala som na mesiac, ktorý nám svietil na cestu. Mesto bolo prázdne, cesta ubehla rýchlo.

Do pôrodnice sme dorazili okolo štvrť na tri. Doktorka ma pozrela a hovorí, že som otvorená na cca 4 cm, krček na 0,5 cm a napojila ma na monitor. Mala som ležať na chrbte, ale v tej polohe sa s kontrakciami nedalo poriadne pracovať. Prehodila som sa teda na bok, tak to bolo lepšie. Po nejakých 20 minútach (bolo po pol tretej) hovorí, že kontrakcie sú pravidelné a že domov ma už nepustí. S tým som súhlasila, cesta domov a späť do pôrodnice by trvala cca 40 minút. Povedala mi o možnostiach - keďže vedela, že chcem prirodzený pôrod. Povedala mi, že môžem ostať sama na čakačke (boli tam ešte ďalšie 2 maminy) asi hodinu, a potom uvidíme, ako to bude postupovať. To som ale zamietla, pred pôrodnicou ma čakali manžel s dulou, ktorých som pri pôrode chcela. Skúsila som vyjednávať - že teda počkáme priamo pred dverami pôrodnice, môžem tam byť s manželom a dulou, ale s tým nesúhlasila. Potom hovorí, že ešte necháme bežať monitor a podľa toho, čo ukáže, sa nejako dohodneme. Keď odišla, tak ma napadlo, že veď chceme ísť na nadštandardný pôrodný box a tam môžeme byť všetci traja. Pôrodníčka sa vrátila a hovorí, že máme kompromis a navrhla mi presne to isté, čo napadlo aj mňa.

Súhlasila som teda, že spíšeme pôrodopis, spravíme prípravu a potom nás presunie na nadštandard. Manžela pustili za mnou, priniesol mi moje veci, prezliekla som sa a kontrakcie som predýchavala zavesená o neho. Pomohlo mi, že informácie do pôrodopisu som mala spísané na zvlášť papieri a pôrodníčka si ich mohla len odpísať. Už z prvého pôrodu som vedela, že moje myšlienky budú patriť bábätku a v mojej hlave sa bude ťažko hľadať informácia, kedy som mala prvý menzes alebo aké vážne choroby sme mali v rodine.Potom ma presunuli na prípravovňu. Prebrala ma mladá pôrodná asistentka Lenka, dala mi klystír a vraví, že ma príde skontrolovať. Manžela poslali čakať na chodbu pred pôrodnicou.
Ostala som sama. Bola som sa vyprázdniť na WC; chvíľu som sa cítila ponížene - veď doma som večer bola párkrát na WC. Potom ma to prešlo a začala som si hľadať vhodnú polohu, pri ktorej by som predýchala kontrakcie. Nemala som pojem o čase, snažila som sa prechádzať po miestnosti. V prípravovni som si nevedela nájsť svoje miesto. Nebolo sa tam o čo oprieť, na stole sa mi ležať nedalo. Párkrát som si skúsila čupnúť, ale bez opory to bolo ťažké.
Nakoniec som si našla vhodné miesto aj polohu - sedela som priamo na WC, nohy som mala mierne rozkročené a jemne som sa nakláňala smerom dopredu. S každou kontrakciou som si predstavovala, ako ide Belasá posila bližšie k nám, a dýchala som. Nebolo to nič hrozné.
Asistentka ma prišla skontrolovať, ale keďže som väčšinu času trávila na WC, len mi od dverí zakričala, či je všetko v poriadku, a ja som jej odpovedala, že áno.
Kontrakcie postupne silneli, a ja som sa začínala cítiť sama. Potrebovala som pri sebe niekoho blízkeho, o koho by som sa oprela, kto by ma povzbudil. Prišla prvá a druhá silnejšia, a ja som rozmýšlala, či naozaj voľba pôrodu bez epidurálu bola tá správna, a či si ho predsalen nevypýtam. Stále som sa medzi kontrakciami snažila prechádzať, a začala som si hmkať nejakú vymyslenú melódiu.
Potom prišla pôrodná asistentka druhý krát, znovu som bola zatvorená na WC. Poprosila ma, či by som tam chvíľu neostala, že pripraví klyzmu aj druhej mamine.
Ja som si medzitým predýchala silnú kontrakciu, a keď som sa načiahla dolu, rukou som si nahmatala kúsok hlavičky. Zrazu som nevedela, čo mám robiť - moja hamblivosť mi nedovolila nič povedať, ale radosť mi pomohla, a dostala som zo seba niečo v zmysle "Haló, on už ide von...". Asistentka to počula, a spýtala sa ma, či cítim tlaky. Zbytok konverzácie si pamätám len matne, ale viem, že maminu poslala preč a pribehla zamnou, hovorila niečo o tom, či cítim tlak a aby som ešte netlačila. Prišla ale ďalšia kontrakcia a už sa nedalo nič robiť. Porodila som hlavičku, bolo to krásne, hneď som ju chytila. Belasá posila bola v plodovom obale. Chvíľočku na to praskla plodová voda. Asistentka kričala na doktorky, že rodíme, a medzitým mi hovorila, aby som netlačila a prešla s ňou na stôl. To sa ale nedalo, aj som jej to povedala. Stále som držala hlavičku, a ona sa snažila (netušila som prečo) dostať malého von. Povedala som jej, nech ho nechá, a myslím, že ma nejak prinútila prejsť smerom k stolu. Niekde po ceste som porodila aj zvyšok telíčka, a zrazu sme ležali v prípravovni na stole, Belasú posilu som si hneď zobrala na seba a užívala si ho. Čas som vôbec nevnímala, celé to prebehlo dosť rýchlo. Asistentka stále kričala na doktorov, a ja som jej do toho hovorila, že nech zavolá manžela. Ešte som jej stihla povedať, či nechá dopulzovať pupočník, ale potom som vnímala už len Belasú posilu. Bola som šťastná a tiekli mi slzy od radosti.
Zrazu pribehli ďalší ľudia, ani neviem, koľko ich bolo. Medzi nimi aj pôrodníčka, a konečne aj manžel. Belasú posilu medzitým prevzali do starostlivosti neonatológovia, tak som manžela poslala za ním. Mňa preložili zo stola na vozík a previezli do nadštandardného pôrodného boxu.
Tam zamnou prišli manžel aj s Belasou posilou.
Medzitým som trochu krvácala a placenta sa zatiaľ neodlučovala. Pôrodníčka rozhodla, že vzhľadom na problémy pri predchádzajúcom pôrode bude lepšie, keď mi dajú oxytocín. Súhlasila som, na tom mi už tak nezáležalo. Snažila som sa zatlačiť, pôrodníčka zavolala ešte kolegu, ktorý mi masíroval brucho. Potom som sa dala viac do sedu, a placenta pomaly vyšla. Pôrodníčka mi ešte zašila malé natrhnutie, vravela že oproti prvému nástrihu sú toto len dva kozmetické stehy.
Potom nás už nechali samých. Prišla aj dula, a snažili sme sa Belasú posilu priložiť. Vybalili sme ho z perinky, a dala som si ho na seba. Bol pricucnutý celý čas, vonku svitalo a do boxu nám začalo svietiť slnko, cez ktoré práve prechádzala Venuša.
Belasú posila sa narodil v stredu nadránom, 6.6.2012 o 4:12 h v 39+3tt. Mal 3300 g a 51 cm. Jeho Apgar skóre bolo 10, 10, 10. V pôrodopise som sa neskôr dočítala, že mal raz otočenú pupočnú šnúru okolo krku.

Dodatok k príbehu po roku (jún 2013)

Náš syn má už vyše roka, a na jeho prvé narodeniny som sa znovu vrátila k jeho pôrodu a k tehotenstvu s ním. Ešte keď som ho mala v brušku, ale aj predtým, som rada čítavala pôrodné príbehy; ak matky písali o prirodzenom pôrode, častokrát som tam našla slová o tom, že po pôrode boli hrdé na seba, že to zvládli, a mali pocit, že teraz už dokážu čokoľvek. Myslela som si, že sú to len také tie reči, aby príbeh mal nejaký záver…

Lenže postupne po narodení Belasej posily som tento pocit začala mať aj ja. Najprv bol maličký, že som si ho ani nevšimla, ale postupne rástol, a po roku som si uvedomila, že som naozaj HRDÁ na seba, že som zvládla porodiť bez epidurálu, bez infúzie oxytocínu, bez nástrihu. Že som to zvládla JA SAMA. Nepotrebovala som nikoho, aby mi povedal, čo mám robiť, kedy mám tlačiť. Nikto mi netlačil na brucho, nehovoril, akú polohu mám zaujať. Všetko išlo samo; a ako som sa neskôr dozvedela, moje telo ma samé od seba nútilo zaujať polohy, ktoré boli pre neho v ten okamih prirodzené a potrebné.

Teraz, keď sa stretnem s tehotnou a príde reč na pôrod, rozprávam jej, aké to je. Porovnávam moj prvý pôrod vedený lekárom s druhým – prirodzeným pôrodom. Mám potrebu podeliť sa s mojim príbehom, vykričať do sveta, že sa to dá, len si treba stáť za svojim. Lebo je to lepšie. Lepšie pre matku, pre dieťatko, a som presvedčená že aj pre personál nemocnice. Po prirodzenom pôrode som nepotrebovala prakticky žiadnu ďalšiu starostlivosť.

#pribeh #porod

Čítaj celý článok
labutka
3. júl 2012
Belasá posila v látkovkách 12 fotiek
labutka
2. aug 2011 vybrali sme

Bezplienková komunikačná metóda, alebo Prirodzená hygiena dojčiat, anglicky Elimination communication má svoju dlhú históriu. Väčšinou sa používala v krajinách "tretieho sveta", ale postupne si svoje miesto našla aj v Amerike a Európe. Aj na Slovensku ju používa čoraz viac mamín.

Jej základ je práve v komunikácii medzi dieťatkom a jeho mamou. Dieťa vie už od narodenia dať najavo, že potrebuje. Mama alebo ocko vie tento signál rozpoznať, a následne ho už len podrží nad vhodnou nádobou (čínsky nočník, lavór, miska, WC alebo umyvadlo). Ak si rodičia tieto jeho prejavy nevšímajú, dieťa ich postupne prestane dávať. A neskôr, keď sa rodič rozhodne, že "teraz" je ten správny čas na odučenie od plienok, väčšinou dieťa protestuje. Protest je ale prirodzený - veď kto z nás rád vybočí zo svojich zabehnutých koľají?

Ale aj napriek tomu predpokladám, že keď niekto počuje o bezplienkovaní prvýkrát, predstaví si, ako mamina 24 hodín 7 dní v týždni nerobí nič iné, len pozoruje svoje dieťa kedy ciká alebo kaká. Ja som si to tak predstavila, a poťukala si prstom na čelo - kto TOTO môže robiť???

Ale keďže sme látkovali a syn postupne od necelých troch mesiacov začal kakať vždy pri rannom dojčení, chcela som s tým niečo urobiť. Jeho signály boli neprehliadnuteľné - prestal piť, pustil sa prsníka a na jeho tvári bolo vidieť, ako tlačí. Ešte si pri tom aj vzdychal. Po vykakaní sa znovu prisal a dodojčil sa. Mne sa nechcelo zapierať pokakané plienky, aj keď väčšinu "praženičky" zachytila papierová separačka. Najprv ma napadla spásonosná myšlienka - v noci ho prebalím do jednorazovky, a ráno ju pokakanú vyhodím. Super nápad, žiadna pracnosť. Ale syn ma uviedol späť do reality - namiesto trošku okakanej látkovej plienky som zapierala pokakané bodyčko a nohavice, a umývala malému nohy a zadok. Jednorazovka jeho náklad nezvládla, a pretiekla pri nôžke, poprípade aj na chrbáte. Tadeto cesta neviedla.

Začala som sa teda zaujímať o Bezplienkovú komunikačnú metódu. Najprv som nazbierala teoretické rady a objednala som čínsky nočník. Potom som musela presvedčiť manžela - nepáčilo sa mu totiž, že by som mala malého v strede jedenia odstaviť od mliečka a dať ho vykakať. Skontaktovala som sa s laktačnou poradkyňou, ktorá mi tento môj postup "odsúhlasila" a tak som mala ďalší argument pre manžela, a mohla som ísť na to.

Bolo to celkom jednoduché. K posteli som si nachystala čínsky nočník. Keď sa ráno syn zobudil, tak som ho nachystala - dala som mu dole nohavice a rozopola bodyčko. No a keď som pri dojčení videla, že sa chystá tlačiť, dala som mu dole aj plienku a šup nad nočník. Do ucha som mu šuškala naše "kakacie slovíčko". Zozačiatku to moc nechápal, tak som ho zabalila do čistej plienky a dodojčila som ho.

Trvalo mu asi týždeň, kým zistil, čo od neho chcem. Keď bol nad nočníkom, tak sa vykakal, a potom dojedol. Postupne sme sa prepracovali aj k tomu, čo bolo pre nás dvoch pohodlnejšie - najprv dojedol, počkal kým som ho vyzliekla a vykakal sa.

Prvýkrát sa vykakal do nočníka, keď mal presne 4 mesiace. Odvtedy sa počet pokakaných plienok znižoval. V období medzi prvým a druhým rokom sme mali možno 10 nehôd.

Časom som si zvykla dať mu možnosť urobiť čo treba pri každom prebaľovaní. Podržala som ho nad nočníkom, len na chvíľku. Našepkala som mu, čo môže urobiť, ak mu treba. Vždy si minimálne poprdkal. A potom šup naspäť do plienky.

Pri bezplienkovaní si treba uvedomiť hlavne to, že cieľ nieje mať dieťatko naozaj bez plienky - cieľ je ukázať mu, že plienka nieje záchod. Plienka je poistka na zachytenie nehody. Netreba sa hnevať, keď sa to nepodarí, ale treba sa tešiť z každého kakania alebo cikania mimo plienky. Bábätko sa to postupne naučí a postupne začne aj samo hlásiť svoje potreby.

Bezplienková komunikačná metóda sa dá používať už od narodenia, resp. odkedy to bábu a mamine vyhovuje. Zo začiatku ju môžete robiť len čiastočne - väčšinou je jednoduchšie odchytiť kakanie ako cikanie.

Treba sa nachystať aj na prípadné bojkoty. Väčšina detí bojkotuje BKM okolo 8 mesiaca života. My sme mali bojkot, keď syn začal chodiť. Nemal čas vysedávať na nočníku. V tom čase (koncom jari a celé leto) som ho asi 4 mesiace nosila kakať do záhrady. Po lete sa nakoniec nechal presvedčiť, a presunuli sme sa dovnútra.

Syn je odmalička naučený na nočník. Nebojí sa záchoda (aj keď si vyberá, do ktorého sa vyciká, alebo či pôjdeme cikať niekde inde), netrpí zápchou. Vie, na čo sa nočník používa. Od roka spáva doma cez deň bez plienky, vnoci buď ciká len v prvej polovici noci a do rána už je suchý, alebo ostane do rána suchý (a to ho cez noc raz dojčím a okrem toho je ešte raz-dvakrát hore).

No a ako teda odhadnúť, že bábätku treba?

Sú 4 základné možnosti:

1. Časovanie

    • Napríklad veľká väčšina ľudí ide na WC hneď po zobudení, takisto aj bátätko.
    • Gastrokolický reflex - počas jedenia sa človeku začnú hýbať črevá, preto bábätká často kakajú počas jedla alebo po jedle.
    • Mama môže dávať dieťa nad nočník v pravidelných intervaloch alebo v pravidelnú dennú dobu.

    2. Prejavy a signály bábätka

    • Dieťatko sa môže špecificky hýbať, mrnčať, môže byť na ňom vidieť, že tlačí do plienky.
      Staršie dieťa často prestane s práve vykonávanou činnosťou, môže sa pozrieť smerom dole, ako keby sa chcelo pozrieť, ako ciká.
    • Pre mnohé deti sú typické aj neprítomné pohľady počas vykonávania potreby.
    • Dieťa sa môže presunúť smerom k nočníku alebo WC.

    3. Navedenie bábätka

      • Pomocou cikacieho alebo kakacieho slovíčka (básničky, zvuku), ktoré si bábätko spojí s danou činnosťou. Cikacie slovíčka môžu byť napríklad ciky-ciky, ciiiiik, csss, lulu; na kakanie si môžete zvoliť napríklad kaki-kaki, kaak, e-e-e-e-e.
      • Dieťa môžete naviesť aj tak, že ho máte v polohe klbko opreté o svoje brucho, a môžete mu názorne ukázať, ako treba potlačit - dieťa bude cítiť, ako sa sťahujú Vaše brušné svaly. K tomu môžete pridať aj zvuk, ako keď tlačíte.

      4. Intuícia

      • Silný pocit rodiča, že bábätku treba.

      Aj keď väčšina lekárov tvrdí, že novorodenec a dojča ešte nieje schopné ovládať zvierače, veľa rodín so svojimi deťmi dokazuje opak. Vedia rozpoznať signály svojho dieťatka a udržať ho v suchu. Samozrejme že maličké bábo nieje schopné zadržať svoje potreby na taký čas, ako dospelý, ale časom sa jeho schopnosti zlepšujú. Komunikáciu zlepšuje aj nosenie dieťaťa v šatke alebo ergonomickom nosiči a skorý a častý kontakt koža na kožu s mamou hlavne v období bezprostredne po narodení.

        Dieťatko sa samozrejme neposádza hneď od narodenia na klasický nočník, ale mama ho podrží (najčastejšie v polohe klbko, ktorá sa veľmi podobá na polohu, v akej sa dávajú vonku cikať malé dievčatá) nad čínskym nočníkom a dieťatko vykoná svoju potrebu tam.

          Bezplienkovanie má veľa výhod. Okrem iného dieťa cíti, že mama je mu nablízku a pomáha mu naplniť všetky jeho fyziologické potreby. Dieťa si hneď od malička zvykne na nočník, a ak sa doňho aj nevyciká, v klbku sa minimálne vyprdká. Odpadajú teda problémy z boľavým bruškom a nafukovaním, a prípadné zápchy alebo koliky. Dieťa nieje vo svojich výlučkoch a nieje nutné používať krém na zadoček a vlhčené utierky. Veľa mamín dieťa po vykonaní potreby utrie klasickým toaletným papierom. Takisto odpadajú problémy s podráždenou pokožkou alebo zaparenou riťkou. Látkové plienky nemusíte tak často prať, resp. periete ich menej, a ak náhodou používate jednorazovky, miniete na ne menej peňazí. Výhodou môže byť aj skoršie odplienkovanie dieťaťa.

          Viac informácií nájdete v knihe od Ingrid Bauer - Bez plenky

          Čítaj celý článok
          labutka
          22. jan 2009 vybrali sme
          Látkovky 49 fotiek
          labutka
          30. apr 2011
          Byvat v hostitelskom meste MS v hokeji je velmi fajn pocit. :slight_smile:
          Zobraz celú správu
          labutka
          18. feb 2011 vybrali sme

          Je používanie látkových plienok naozaj také zložité a sú jednorázové plienky naozaj to najlepšie, čo svojmu dieťaťu viem poskytnúť? Poďme sa spolu pozrieť na najčastejšie mýty o látkových plienkach.

          1. Bábätko je v látkovej plienke v mokrom

          Máte dve možnosti. Väčšina plienok má možnosť voľby, či k zadočku dieťatka dáte stay-dry vrstvu (vyrobená z polyesteru), ktorá odvedie moč do savého jadra plienky a zadoček udrží v suchu; alebo ak ste fanúšik čisto prírodných materiálov, bábätku túto vrstvu nedávate. Vtedy treba prebaľovať častejšie.

          2. Látkovanie ma stojí veľa peňazí

          Prvotná investícia do zostavy látkových plienok mierne vyššieho štandardu vrátane prateľných prebaľovacích podložiek a kozmetiky na umývanie zadočka je cca 300 Eur. S touto výbavou vydržíte na skoro celé plienkové obdobie, neskoršie investície sa pohybujú okolo 50 Eur. Pre druhé dieťa použijete tie isté plienky, prípadná ďalšia investícia sa pohybuje do 20 Eur.

          Samotné pranie (voda, elektrina a prášok) vychádza okolo 20 Eur ročne. Nemáte už žiadne ďalšie skryté investície, ako krémiky na zadoček, vlhčené obrúsky, sáčky na použité plienky, jednorazové prebaľovacie podložky, jednorazové plávacie plienky.

          Oproti tomu len do jednorázových plienok investujete minimálne 300 Eur ročne. K tejto sume si prirátajte kozmetiku a krém na zadoček.

          3. Na látkovanie treba veľa času

          Z časového hľadiska Vám výber látkových plienok zaberie asi týždeň (dokopy cca 5-7 hodín) študovania a vyberania plienok; alebo využijete niektorú poradkyňu, ktorá Vám zostavu pomôže vybrať. Veľká pomoc je aj návšteva workshopu, kde si plienky môžete naživo ochytať a dostanete odpovede aj na Vaše otázky.

          Starostlivosť o látkové plienky je nasledujúca: po prebalení plienku odložíte do vreca na použité plienky, raz za 3 dni tieto plienky prehodíte do práčky a po opratí vyvešiate. Suché plienky odložíte. Celé to zaberie asi 20 minút = hodina týždenne.

          Jednorázovú plienku po prebalení zahodíte do koša, kôš chodíte každý deň vysypávať a cca raz za 2 týždne musíte kúpiť nové balenie plienok.

          4. V látkových plienkach treba častejšie prebaľovať

          Je na Vás, či toto vezmete ako pozitívum alebo negatívum látkovania.

          Ak si to zoberiem z pohľadu dieťaťa - Chcelo by som byť v pocikanej plienke ešte ďalšie 2 hodiny preto, že mamička ma prebalila len pred pol hodinou a plienka ešte má kapacitu a je schopná nasať ďalší moč?

          A z pohľadu mamičky - Záleží mi na tom, aby moje dieťa bolo v suchom, alebo ho chcem udržať v čistom?

          5. Chodíme veľa von. Látková plienka to nevydrží

          Ak si zvolíte správnu plienku, viete v nej nechať dieťatko aj dlhšie. Bambusová plienka je schopná nasať oveľa viac ako bavlnená, a vydrží na bábätku aj 4-5 hodín. Osobne ale dieťa vždy prebalím, ak je na to možnosť a je pocikané.

          Napríklad aj vtedy, ak dieťatko prespí celú noc, látkujúce mamičky ho nemusia budiť na prebaľovanie.

          6. Látková plienka dieťa obmedzuje v pohybe

          Látkové plienky v prvých týždňoch života zabezpečia široké balenie na správny vývoj bedrových kĺbikov dieťatka. Ak na kontrole dopadnete dobre, môžete látkovanie rozbehnúť naplno a voliť aj úzke strihy plienok. Neskôr, keď sa dieťatko začne stavať na nohy a padať na zadoček, viete plienku viac vypchávať, aby padalo do mäkkého.

          Takisto odpadá jarná a jesenná starosť o to, či dieťatko nesedí vonku na studenom.

          7. A čo kakanie?

          Na zachytenie stolice sa používajú separačné plienky, ktoré sa vložia priamo do plienky ak mamička čaká, že bábätko bude kakať. Ak to odhadnúť neviete, separačku dáte do každej plienky, a ak Vám ju bábätko len ociká, viete ju ešte 2-3 krát oprať.

          Separačná plienka je niečo ako servítka, ktorá zachytí stolicu, a následne ju spláchnete do WC. Je plne biologicky odbúrateľná.

          A čo dodať na záver?

          Látkové plienky Vás prinútia rozmýšľať inak. Svoje dieťa prebalím aj po 10 minútach, ak je to potrebné. Plienky nemusím šetriť.

          Syn cca od 2,5 mesiaca vždy kakával ráno popri dojčení. Naučila som sa dávať ho v ten čas nad nočník a on sa naučil najprv nadojčiť a potom kakať. Mal vtedy 4 mesiace. Odvtedy sa počet pokakaných plienok radikálne znižoval, a teraz sa mu to stane naozaj len výnimočne. Nemáme problém s nočníkovaním.

          Nikdy nemal zaparený zadoček. Vzorku krému, ktorú som dostala pred dvoma rokmi v pôrodnici, mám ešte teraz v prebaľovacej taške. Asi už bude vyschnutý, vôbec ho nepoužívam.

          Plienky, z ktorých syn vyrástol som si odložila, a keď raz budeme mať druhé bábätko, len mu ich vytiahnem.

          Nezabúdajme ani na to, že v jednorázovej plienke je teplota cca o 1-2°C vyššia, ako v látkovej plienke. Hlavne chlapcom toto môže spôsobovať neskôr problémy. Napríklad Nemci majú štatisticky dokázaný výrazný rozdiel v plodnosti mužov z bývalej spolkovej krajiny a NDR. Je to generácia, ktorá spojenie rozdeleného národa prespala v kočíkoch a v plienkach. Jedni v látkových – ich plodnosť je v poriadku, druhí boli prví malí frajeri v jednorázovkách. Tí sú na tom dnes podstatne horšie. Na Slovensku sú v tomto čase jednorazovky k dispozícii práve 18 rokov, takže postupne aj my uvidíme, ako sú na tom naši muži.

          A úplne nakoniec spomeniem ekologické hľadisko. Dieťatko behom dvoch rokov prebalíte vyše 4300 krát. Je na Vás, či takto vyprodukujete tonu odpadu z jednorazoviek, ktorá je ťažko rozložiteľná, prípadne poputuje do spaľovne; alebo si vyberiete inú cestu, a vašich cca 25 ks plienok z prírodných materiálov Vám ostane doma v šuflíku pre Vaše ďalšie dieťa, prípadne ich predáte inej mamičke.

          Čítaj celý článok
          labutka
          27. aug 2010 vybrali sme

          Keď som prvýkrát počula o látkových plienkach, predstavila som si kopu bielych štvorcových plienok, ich vyváranie a následné žehlenie. Takže prvá reakcia bola, že my určite budeme baliť do jednorazoviek, veď čo môže byť jednoduchšie? Prebaliť a vyhodiť. Bola som vtedy v 22 tt.

          Druhýkrát som o nich už začala uvažovať trošku vážnejšie. Bolo to v januári 2009, v 33 tt. Niečo som si prečítala v časopise Dieťa, niečo na internete, a urobila som prvú objednávku. Potom som objednala ešte pár ďalších a krpec sa mohol narodiť.

          V pôrodnici som mala jednorazovky. Postup bol jednoduchý, prebaliť a vyhodiť. Behom 6 dní som ich minula skoro 40, ale na cestu domov som už krpca a zabalila do látkovky. Kým sme prišli domov, stihol ju aj pokrstiť.

          Nasledovalo drsné obdobie. Plienok som mala asi 10 ks, takže ráno som začala baliť do látkových, keď sa minuli, prišli na rad Pamperska a poštolky.

          Začala som znova pátrať po nejakých ďalších plienkach, a behom dvoch mesiacov sme mali doma už väčšinu výbavy. Po kontrole kĺbov sme mohli látkovanie rozbehnúť naplno, keďže sme mali oficiálne dovolené nebaliť naširoko. Samozrejme, že som manžela musela prehovárať, lebo stále mal pochybnosti - pamperska a poštolky bola jeho oblúbená kombinácia.

          Priznávam, že prvé týždne bol boj. Doma nový člen rodiny, o ktorého sa treba postarať. Kým sme si ako-tak zvykli ako naňho, na nočné vstávanie, kedy je hladný, ako ho prebaliť aby plienka (nielen látková, ale aj jednorázová) nepretiekla, kedy sa môžem najesť alebo osprchovať, a k tomu ešte neustále pranie, bolo to vyčerpávajúce. Ale dôležité bolo, že som to nevzdala. Postupne sme si našli systém, a asi od 2,5 mesiaca bol krpec balený len do látkoviek. Prala som raz za tri dni, plienky som vyvešala a po uschnutí poukladala na prebalovací pult na kôpky. To je celé. Aby som to uľahčila sebe aj manželovi, kôpky plienok boli rozdelené - na jednej boli vrchné nohavičky a štvorcové plienky, na druhej plienky na deň, na tretej nočné plienky a posledná kôpka boli plienky všetko v jednom. Manžela som inštruovala väčšinou podľa farby plienky.Teraz máme plienky uložené v šuflíkoch pod prebalovacím pultom v tom istom poradí.

          Ďalšia vec, ktorá mi nedala pokoja, bolo kakanie. Keď sa ustálilo, krpec kakal vždy pri rannom kojení. Asi v strede jedenia sa pustil a začal tlačiť. Rozmýšľala som, čo s tým a narazila som na Bezplienkovú komunikačnú metódu. Kúpila som si čínsky nočník a mohli sme ísť na to. Znovu trebalo presvedčiť manžela, že to chcem skúsiť - nepáčilo sa mu, že krpec mal v strede jedenia prestať jesť. Ale skúsili sme, a úspech sa dostavil asi po týždni. Krpec pochopil, že chcem aby sa do nočníka vykakal, a postupne si na to tak zvykol, že najprv sa najedol, počkal kým ho podržím nad nočníkom a až potom kakal. Bola som rada, ulahčilo mi to nielen prácu s plienkami, ale aj jeho zadok nebol taký špinavý. Postupne sme skúšali aj cikanie, a občas vyšlo aj to. 

          Samozrejme, že prišiel aj bojkot - keď začal chodiť, nemal čas vysedávať na nočníku. Trvalo to asi 3 mesiace - vrátili sme sa vtedy k čínskemu nočníku, nad ktorým som ho podržala, vždy sme pri tom niečo sledovali - najčastejšie sme pozerali von oknom do záhrady.

          Ďalšia výzva boli pre mňa vlnené vrchné nohavičky. Bolo to pre mňa nepredstavitelné - ako môže vlna neprepustiť vlhkosť... a treba to lanolínovať... Ale odhodlala som sa aj na to - asi 2 mesiace po tom, čo mi vlniaky ležali doma v skrini. Vlniaky sme používali najskôr cez deň, a naozaj - neprepúšťali a krásne vetrali. A lanolínovanie? Netrvá dlhšie ako 5 minút. Večer v horúcej vode rozpustím lanolínovú kúru, dolejem, aby bola vlažná a do roztoku namočím vlniaky. Ráno prepláchnem čistou vodou a dám vyschnúť. To je všetko.

          Naťahovacie vlniaky boli moja najlepšia investícia. Škoda, že som sa na to nedala skôr.

          Samozrejme látkoviek som sa nechcela vzdať ani na dovolenke. Prvýkrát sme išli do Chorvátska v auguste 2009, keď mal krpec 5 mesiacov. Zbalila som látkovky, Miofresh a išli sme. Večer som vždy do kýbla napustila horúcu vodu, prisypala Miofresh, nechala rozpustiť a naložila plienky. Ráno som plienky vypláchala a vyvešala. To bolo celé. Samozrejme výsledok nebol taký, ako by boli plienky vyprané v práčke, ale na tých pár dní to stačilo.

          Na jar sme boli v hoteli v Tatrách, tam som postupovala rovnako. A potom som si všimla, že hotel ponúka aj vypratie špinavej bielizne - mohla som si ušetriť robotu.

          Tretia dovolenka bola, keď mal krpec 16 mesiacov, bol to týždeň na katamarane v Chorvátsku. Keďže na lodi nieje vela miesta, zobrala som si na prvé 4 dni balík jednorazových vkladačiek Bum genius - Flip, a 3 jednorazové vkladačky od Gro baby. Posledné 3 dni sme už boli v látkovkách. Flipky sú len celulózovo - bambusový obdĺžnik, s maličkým obsahom gélu, aký sa nachádza v jednorazovkách. Do vrchných nohavičiek sa len položia, sú priedušné, a dajú sa v prípade potreby prehnúť a získať tak viac sacích vrstiev. Gro baby majú okolo nôh gumičku, takže je ovela menšia pravdepodobnosť že kakanie skončí mimo vkladačky, ale vonkajšia strana je nepremokavá - na leto by som ju už nezvolila. Takisto som dostala varovanie, nech jadro v žiadnom prípade nelepím do vrchných nohavičiek, lebo lepidlo mi tam môže ostať. Obidva druhy vkladačiek sú menšie než nohavičkové plienky, takže na ne treba aj menšie vrchné nohavičky.

          No a teraz - keď nás čaká dovolenka, vždy pozerám, či k ubytovaniu ponúkajú aj možnosť prania.

          Takže, v skratke

          Látkové plienky - Prečo áno?

          * šetríte peniaze - pri jednom dieťati ušetríte minimálne tretinu peňazí, čo by ste investovali do jednorázoviek; plienky pri správnej údržbe vydržia dve plienkové obdobia

          * sú zdravé - dieťa je zabalené vzdušne, bez zbytočných chemikálií, plienky sú často vyrobené z organických materiálov; minimalizujete vznik alergických reakcií

          * plienky zabezpečia široké balenie, ale samozrejme si môžete zvoliť aj úzke strihy

          * šetríte prírodu - jednorázová plienka predstavuje ťažko rozložiteľný odpad, behom dvoch rokov použijete a vyhodíte okolo 4300 plienok

          * viete si zvoliť tú správnu plienku podľa Vašej aktuálnej potreby

          Starostlivosť o plienky

            Použité plienky skladujte vo vreckách na plienky (vyrobené z PUL materiálu) alebo v uzatvárateľnom vedre. Skladovanie na mokro je náročnejšie.

          Plienky sa perú na 60 °C maximálne po troch dňoch. Použite polovičné množstvo prášku alebo sliz na pranie, namiesto aviváže pridajte ocot. Aviváž znižuje saciu schopnosť, preto ju nepoužívajte. Plienky sú po opratí bez vône, ak chcete, môžete k octu pridať pár kvapiek éterického oleja (silica). Nohavičkové plienky sa nesmú žehliť. Žehlenie je odporúčané počas šestonedelia a žehlia sa len štvorcové plienky.Ak celulózová separačná plienka nieje okakaná, môžete oprať aj tú.

          Vrchné nohavičky nieje nutné prať po každom použití. PUL stačí utrieť vlhkou handričkou, flísové a vlnené stačí nechať vyvetrať.

          Látková výbava

            Do výbavy budete potrebovať cca 20-25 nohavičkových plienok (z toho 6-8 ks nočných plienok) alebo cca 60 ks štvorcov a 2-3 vrchné nohavičky. Najekonomickejšie sú jednoveľkostné plienky - stačia na celé plienkové obdobie, ale na novorodencoch vyzerajú veľké.

          Zapínanie na suchý zips je lepšie regulovateľné, ale zachytávajú sa naň nečistoty pri praní; patentky vyzerajú krajšie, ale niesú také variabilné.

          Rozhodne nekupujte všetky plienky rovnakej značky a rovnakého typu. Na začiatok si kúpte zopár kusov, a dokupujte podľa potreby dieťatka a Vášho vkusu. Ak sa Vám plienka veľmi páči, zoberte maximálne 3 rovnaké kúsky.

          Reportáž z TV Markíza

          http://video.markiza.sk/archiv-tv-markiza/reflex/45954 reportáž číslo 5. :slight_smile:

          Čítaj celý článok
          labutka
          29. aug 2010
          Maly Slovanista v reportazi cislo 5: http://video.markiza.sk/archiv-tv-markiza/refle...
          Zobraz celú správu
          labutka
          27. aug 2010
          Home made vlniaky 5 fotiek
          labutka
          10. máj 2010

          ...tak ako ho (možno) poznáte z Dieťaťa alebo Mama a ja 4/2010.

          Mesiac po svadbe, v septembri 2007, som vybrala posledné balenie antikoncepcie, a pre ďalší recept som už nešla. S doktorom sme sa rozprávali, že už sme si s manželom všetko naplánovali. Bábo by sa mohlo narodiť na jar, aby sme s ním v lete mohli ísť na dovolenku. Doktor sa vtedy smial, že - no veď si plánujte, ajtak to bude všetko inak. Nesnažili sme sa nejak plánovane, nechávali sme to na náhodu. Od októbra som postupne ocikala asi 3 tehotenské testy, ale všetky boli negatívne. Pri prvom som bola trocha sklamaná, ale postupne som si "zvykla".

          Koncom júna mi zase meškala menštruácia. Manžel bol na hokejbalovom turnaji, a ja som mala prísť poobede za ním. Bolo to deň pred mojimi narodeninami. Ráno som si povedala, že test (mimochodom posledný, ktorý som mala doma) ocikám až zajtra. Ale nevydržala som to. Pred odchodom z domu som sa rozhodla, že skúsim. Na teste sa hneď po namočení do pohárika objavila jedna čiarka, tak som si vzdychla, že no nevadí, a išla som sa obliecť. Test som nechala na WC. Potom ma napadlo, že by som ho mohla aj vyhodiť - veď koho by potešil pohár s močom na WC. Na moje veľké prekvapenie som na teste objavila ešte jednu čiarku. Stačilo len počkať potrebné 3 minúty, a bola tam. Nemohla som uveriť...

          Pred manželom som to utajila až do príchodu domov. Doma som ho zobrala za ruku, a s úsmevom na tvári mu ukázala test. Na nejaké slová som sa nezmohla. Manžel sa ma len opýtal, že čo to znamená...

          Moje tehotenstvo bolo "bezpríznakové". Žiadne ranné nevoľnosti, únava, chute, všetko bolo tak ako predtým. Zatelefonovala som doktorovi, že asi čakáme, tak mi povedal nech sa prídem ukázať.

          Tak som prišla. Rovno ma zobral na ultrazvuk, a tam som to uvidela. Malá fazuľka, a krásne jej bilo srdiečko. Zrazu som nevedela nič. Ako by mi niekto úplne vypol mozog. V hlave mi ostala len tá obrazovka a na nej čiernobiely obrázok. Sestrička mi potom ešte brala krv a pýtala sa ma na nejaké základné otázky, na ktoré som jej nevedela odpovedať... Dala mi do ruky kartičku, že za mesiac si mám prísť pre tehotenskú knižku.

          Prešiel mesiac, dostala som knižku a k tomu jednu fotku z ultrazvuku, na ktorej už nebola len fazuľka, ale bábo malo ruky a nohy. Na internete som si našla stránku s mojimi "kolegynkami" - tiež čakali bábo v marci 2009. Písali sme si o pocitoch, aj o tom, čo nás čaká v najbližšej poradni.

          Prišiel 16 týždeň mojej tehotnosti a ja som vedela, že ma čaká skríning na vrodené vývojové chyby. Bola streda, doktor mi spravil ultrazvuk a sestrička mi potom zobrala krv. V piatok budú výsledky, mám si zavolať. Keby bolo niečo zlé, určite sa mi ozvú. Bolo jedenásť hodín, piatok a ja som sa tešila. Nikto mi nevolal, tak som zdvihla telefón a vytočila číslo - chcela som sa len uistiť, že všetko je tak, ako má byť. Sestričku som poprosila o moje výsledky, ale povedala mi, že ich práve dostala, nech zavolám o 10 minút, keď ich bude mať vytriedené. Pred dvanástou som teda znovu vytáčala číslo. Sestrička mi odovzdala doktora, a jeho slová si pamätám, ako by to bolo včera: "Kuriatko, neni to dobré, prídite v pondelok..." Potom mi dal termín. Hneď som volala manželovi, ale nikto nedvíhal. Bola som v práci, on niekde obedoval... Zatvorila som sa na záchode s plačom. Skúšala som ešte párkrát volať, až kým manžel nezdvihol. Už vedel o všetkom. Doktor je totiž jeho kamarát. Dohodla som sa s ním, že príde skôr z práce a počká ma doma. Zvyšok smeny som striedavo preplakala.

          Čakal nás najdlhší víkend. Manžel vedel niečo viac než ja, zistil že som mala zvýšenú hodnotu AFP. V sobotu sme skúšali nájsť na internete čo by to mohlo znamenať, a trošku nás ukľudnilo to, že amniocentéza väčšinou vývojové chyby nepotvrdí.

          Konečne prišiel pondelok a my sme sedeli u doktora v ordinácii. Pred nami bol papier, na ktorom bolo čierne na bielom - Skríning pozitívny, pravdepodobnosť vrodených vývojových chýb 1:7. Doktor hovoril, že takéto výsledky nevidel už dávno. Zvýšená hodnota AFP poukazuje na riziko rázštepových ochorení. Ale nedá sa zistiť, či je to "jednoduchý" rázštep podnebia, alebo zo životom nezlučiteľný rázštep nervovej trubice. Zobral ma na ultrazvuk, a krpca si znovu poobzeral. Všetko vyzeralo v poriadku, ale to, že tam naozaj nieje žiadny nález, nám vedel potvrdiť až o 3 týždne. Bábätko bolo ešte malé. Ak si chceme byť naozaj istí, je tu riešenie - amniocentéza, a ak si priplatíme FISH test, predbežné výsledky sú do 24 hodín. Hneď sme súhlasili, a doktor nám dohodol termín na ďalší deň v ISCARE.

          V utorok sme teda absolvovali pohovor u genetika, a okolo 10.00 ma zobrali na amniocentézu. Keď som ležala na sále, držala ma za ruku sestrička - anjel. Hladkala ma a ukľudňovala, ale ja som len plakala. Hrozne som sa bála o malé. Doktor sa ma pýtal, či ma to bolí. Nebolelo. Cítila som len jemný tlak, bolo to dokonca príjemnejšie ako odber krvi. Do 12.00 som si ešte poležala na izbe, a potom pre mňa prišiel manžel a zobral ma do reštaurácie na obed. Než som si stihla objednať, zazvonil mi telefón. Volal genetik, ktorý mi povedal tu najkrajšiu vetu, akú mohol - hladina AFP v plodovej vode je v poriadku. Večer volala aj druhá genetička, že aj chromozómy sú v poriadku. Aký kameň nám padol zo srdca, sa ani opísať nedá.

          Svet bol zase krásny. Každý deň som hladkala a natierala bruško, postupne kupovala nejaké vecičky a chystala sa na príchod nového človeka.

          V 20 tt sme absolvovali druhý veľký ultrazvuk, postupne dalšie poradne. Tretí a posledný ultrazvuk nám vyšiel až po sviatkoch - 9.januára 2009. Bola som už v 32 týždni. Celkom sa nám vydaril, lebo malému bolo konečne vidieť aj do tváre. Doktorovi sa ale nezdali prietoky a stav placenty. Povedal, že teraz bude mať pár dní dovolenku, ale o týždeň že sa vráti a máme prísť znovu na kontrolu.

          Na ďalší deň ale volal manželovi, že mu to nedá, a že nás pošle na Antolskú, kde nám špecialista znovu skontroluje prietoky. A pre istotu nech sa pripravím na to, že si ma tam nechajú.

          Ďalší deň ráno sme sa hlásili na Antolskej. Doktor skontroloval prietoky, pozrel na placentu, vypísal prijímaciu správu a poslal ma do šatne prezliecť sa a potom hore na oddelenie, kde ma prijali na Rizikovú graviditu. Pred vchodom na oddelenie som sa rozlúčila s manželom a sestričkám som diktovala moje údaje už so slzami v očiach. Prvý deň bol najťažší. Postupne som si ale zvykla na nemocnicu, a po pár dňoch som sa zmierila aj s tým, že domov ma už nepustia, a že malý možno pôjde von o niečo skôr a cisárskym. Pozitívne bolo, že som chodila na monitor každý deň, takže som každý deň 20 minút počúvala srdiečko nášho bábätka. A zrazu, po dvoch týždňoch v nemocnici, mi na rannej vizite primár hovorí, že malý je v poriadku a priberá, monitory sú stále v poriadku, tak môžete ísť domov. Jediná podmienka bola 2 krát do týždňa kontroly na oddelení.

          To som naozaj nečakala. Tešila som sa ako malá. Zbalila som si veci, a keďže manžel bol práve v ten deň mimo Bratislavy, domov ma odviezol otec.

          Doma som si poobzerala všetky veci, ktoré sme mali pre bábo nachystané. Postupne som ich oprala a ožehlila, a doobjednala to, čo nám ešte chýbalo.

          Vždy v pondelok a v piatok som chodila na kontrolu - na monitor. Všetko bolo v najlepšom poriadku, ale keďže placentu som mala zostarnutú už v januári, pôrodník nás postavil pred poslednú skúšku - záťažový oxytocínový test. Ten ukáže, ako sa bude správať placenta pri kontrakciách, a môže spustiť pôrod. V sobotu ráno, 21.februára, sme teda prišli do pôrodnice, dali ma na monitor a po 20 minútach mi pichli infúziu oxytocínu. Prišli kontrakcie, ale nič ďalšie sa nestalo. Pýtala som sa sestričky, ktorá ma chodila kontrolovať, či to je už ono, ale hovorila, že ozajstné kontrakcie sú silnejšie. Skontroloval ma aj pôrodník, a po hodine ma odpojili a pustili domov. Doktor povedal, že sa uvidíme v pondelok v poradni. V pondelok ma pozrel, povedal že ide na pár dní na lyžovačku aj s mojím gynekológom, ale nech v piatok prídem na monitor a dám si ho skontrolovať nejakému lekárovi. Ale že na pôrod to nevyzerá, a my sa uvidíme v poradni budúci pondelok.

          Piatkový monitor dopadol ako všetky predchádzajúce. Ukážkový.

          V noci z piatka na sobotu ma prebudilo tvrdnutie bruška. Trocha som sa bála, do vypočítaného termínu chýbalo ešte 6 dní. Tvrdnutie ale po dvoch hodinách prestalo a ja som ráno išla cvičiť poslednú hodinu kurzu jogy. Tam mi tiež párkrát stvrdlo bruško.

          Poobede mi bruško začalo tvrdnúť znova. Najprv som tomu nedávala nejaký význam, ale keď to neprestávalo, začala som si to zapisovať. O šiestej večer sme sa rozhodli zavolať doktorovi, čo máme robiť. Povedal že už sa z lyžovačky vrátili, a nech voláme pôrodníka. Ten nás poslal do pôrodnice, nech sa tam na mňa pozrú, a prípadne ho zavolajú. O siedmej som už bola na monitore a doktorka na príjme poslala manžela zaplatiť poplatok za účasť na pôrode a zavolali sme pôrodníka. O ôsmej som bola na sále, o pol deviatej mi pichli epidurál, o trištvrte na deväť mi začal účinkovať a o deviatej pôrodník hovorí, že ideme na to.

          28.februára 2009 presne o 21:06 sa nám narodil malý Slovanista. Bol krásny, a keď mi ho priniesli, hneď prestal plakať a zaspal. Všetko bolo v poriadku. Bola som v 39+2 tt.

          Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa o mňa v najkrajšom období života starali. Manželovi, doktorovi Žáčkovi, a môjmu pôrodníkovi - doktorovi Oravcovi, všetkým sestričkám a doktorom na rizikovom a na šestonedelí na Antolskej. Sú úžasní.

          Tento príbeh chcem venovať všetkým budúcim maminám, ktorým výjdu neštandardné výsledky testov. Som príkladom toho, že všetko sa môže vysvetliť a aj keď to nazačiatku nevyzerá úplne ružovo, môže sa to skončiť úplne normálne. Príroda to totiž zariadi.

          Čítaj celý článok