V utorok 5. júna 2012 krátko poobede som mala poradňu. Doktorka ma pozrela, povedala, že krček od minulého týždňa trošku povolil, skontrolovala aj prietoky a pomerala Belasú posilu. Priemer hlavičky bol 9,3 cm a predpokladaná váha 3150 g. Rozlúčili sme sa s tým, že najneskôr budúci týždeň sa znovu vidíme. Vtedy som ešte netušila, že behom 12 hodín sme naspäť.

Doma som podala hlásenie manželovi a vyliala skúmavku s močom. Tak ako vždy som ju nechala uschnúť na umývadle. Keď som sa po chvíli vrátila, Malý Slovanista mi zreferoval, že štuplík zo skúmavky hodil do tej dierky, kadiaľ odteká prebytočná voda. Zasmiala som sa nad tým, že na ďalšiu poradňu už ísť nemôžem.

Podvečer som podala hlásenie aj dule a išla som sa zrelaxovať do vane. Dostala som od kamarátky predpôrodný olej do kúpeľa, tak som si napustila vaňu a polihovala. Belasej posile som povedala, že už máme všetko nachystané a môže prísť k nám, keď už chce.

Okolo ôsmej sme s Malým Slovanistom večerali. Poslíčkov som posledný týždeň už mala každý deň, takže ani teraz som im nepripisovala žiadny význam. Ale pre istotu som si po očku sledovala hodiny v kuchyni - do deviatej to boli cca po 10 - 12 minútach asi polminútové sťahy. O deviatej som uložila Malého Slovanistu k nám do postele. Prečítali sme si knižku a potom zaspal. Ešte som mu pošuškala, že možno už dnes Belasá posila príde. Čas som už nejako extra nesledovala, nakoniec nič ma nebolelo, len som cítila sťahy. No a v izbe sme mali tmu, takže som na hodiny ani nedovidela. Neskôr som Malého Slovanistu preniesla do postele do jeho izby.

Pol hodinu pred polnocou som povedala manželovi, že mám kontrakcie. Rozhodli sme sa, že zavoláme môjho brata, ktorý u nás prespí a dá pozor na Malého Slovanistu. O polnoci som volala aj dule, aby prišla. Do hodiny boli obaja u nás. Ja som si medzitým uvarila maliníkový čaj a každú polhodinu si dala homeopatiká. Smiali sme sa, že je to len lisovaný cukor a že ja na to ani neverím. Kontrakcie som stále predýchavala opretá o kuchynskú linku. Nebolo to nič nezvládnuteľné. Párkrát som vybehla hore do izby skontrolovať Malého Slovanistu, či spí.

Pred druhou sme sa rozhodli, že vyrazíme do pôrodnice. Ešte som vybehla dať Malému Slovanistovi pusu a pošuškala som mu, že tu s ním bude môj brat a že my ideme pre Belasú posilu. Moja pôrodníčka mala v tú noc službu, takže z auta som jej volala, že sme na ceste. Po ceste som kľačala na zadnom sedadle a objímala operadlo, pozerala som na mesiac, ktorý nám svietil na cestu. Mesto bolo prázdne, cesta ubehla rýchlo.

Bezplienková komunikačná metóda, alebo Prirodzená hygiena dojčiat, anglicky Elimination communication má svoju dlhú históriu. Väčšinou sa používala v krajinách "tretieho sveta", ale postupne si svoje miesto našla aj v Amerike a Európe. Aj na Slovensku ju používa čoraz viac mamín.

Jej základ je práve v komunikácii medzi dieťatkom a jeho mamou. Dieťa vie už od narodenia dať najavo, že potrebuje. Mama alebo ocko vie tento signál rozpoznať, a následne ho už len podrží nad vhodnou nádobou (čínsky nočník, lavór, miska, WC alebo umyvadlo). Ak si rodičia tieto jeho prejavy nevšímajú, dieťa ich postupne prestane dávať. A neskôr, keď sa rodič rozhodne, že "teraz" je ten správny čas na odučenie od plienok, väčšinou dieťa protestuje. Protest je ale prirodzený - veď kto z nás rád vybočí zo svojich zabehnutých koľají?

Ale aj napriek tomu predpokladám, že keď niekto počuje o bezplienkovaní prvýkrát, predstaví si, ako mamina 24 hodín 7 dní v týždni nerobí nič iné, len pozoruje svoje dieťa kedy ciká alebo kaká. Ja som si to tak predstavila, a poťukala si prstom na čelo - kto TOTO môže robiť???

Ale keďže sme látkovali a syn postupne od necelých troch mesiacov začal kakať vždy pri rannom dojčení, chcela som s tým niečo urobiť. Jeho signály boli neprehliadnuteľné - prestal piť, pustil sa prsníka a na jeho tvári bolo vidieť, ako tlačí. Ešte si pri tom aj vzdychal. Po vykakaní sa znovu prisal a dodojčil sa. Mne sa nechcelo zapierať pokakané plienky, aj keď väčšinu "praženičky" zachytila papierová separačka. Najprv ma napadla spásonosná myšlienka - v noci ho prebalím do jednorazovky, a ráno ju pokakanú vyhodím. Super nápad, žiadna pracnosť. Ale syn ma uviedol späť do reality - namiesto trošku okakanej látkovej plienky som zapierala pokakané bodyčko a nohavice, a umývala malému nohy a zadok. Jednorazovka jeho náklad nezvládla, a pretiekla pri nôžke, poprípade aj na chrbáte. Tadeto cesta neviedla.

Začala som sa teda zaujímať o Bezplienkovú komunikačnú metódu. Najprv som nazbierala teoretické rady a objednala som čínsky nočník. Potom som musela presvedčiť manžela - nepáčilo sa mu totiž, že by som mala malého v strede jedenia odstaviť od mliečka a dať ho vykakať. Skontaktovala som sa s laktačnou poradkyňou, ktorá mi tento môj postup "odsúhlasila" a tak som mala ďalší argument pre manžela, a mohla som ísť na to.

Na obrázku je čínsky nočník, ktorý rodič drží medzi nohami, a nad ním podrží dieťatko. Používa sa pre deti, ktoré samostatne nesedia.

Je používanie látkových plienok naozaj také zložité a sú jednorázové plienky naozaj to najlepšie, čo svojmu dieťaťu viem poskytnúť? Poďme sa spolu pozrieť na najčastejšie mýty o látkových plienkach.

1. Bábätko je v látkovej plienke v mokrom

Máte dve možnosti. Väčšina plienok má možnosť voľby, či k zadočku dieťatka dáte stay-dry vrstvu (vyrobená z polyesteru), ktorá odvedie moč do savého jadra plienky a zadoček udrží v suchu; alebo ak ste fanúšik čisto prírodných materiálov, bábätku túto vrstvu nedávate. Vtedy treba prebaľovať častejšie.

2. Látkovanie ma stojí veľa peňazí

Prvotná investícia do zostavy látkových plienok mierne vyššieho štandardu vrátane prateľných prebaľovacích podložiek a kozmetiky na umývanie zadočka je cca 300 Eur. S touto výbavou vydržíte na skoro celé plienkové obdobie, neskoršie investície sa pohybujú okolo 50 Eur. Pre druhé dieťa použijete tie isté plienky, prípadná ďalšia investícia sa pohybuje do 20 Eur.

Samotné pranie (voda, elektrina a prášok) vychádza okolo 20 Eur ročne. Nemáte už žiadne ďalšie skryté investície, ako krémiky na zadoček, vlhčené obrúsky, sáčky na použité plienky, jednorazové prebaľovacie podložky, jednorazové plávacie plienky.

Keď som prvýkrát počula o látkových plienkach, predstavila som si kopu bielych štvorcových plienok, ich vyváranie a následné žehlenie. Takže prvá reakcia bola, že my určite budeme baliť do jednorazoviek, veď čo môže byť jednoduchšie? Prebaliť a vyhodiť. Bola som vtedy v 22 tt.

Druhýkrát som o nich už začala uvažovať trošku vážnejšie. Bolo to v januári 2009, v 33 tt. Niečo som si prečítala v časopise Dieťa, niečo na internete, a urobila som prvú objednávku. Potom som objednala ešte pár ďalších a krpec sa mohol narodiť.

V pôrodnici som mala jednorazovky. Postup bol jednoduchý, prebaliť a vyhodiť. Behom 6 dní som ich minula skoro 40, ale na cestu domov som už krpca a zabalila do látkovky. Kým sme prišli domov, stihol ju aj pokrstiť.

Nasledovalo drsné obdobie. Plienok som mala asi 10 ks, takže ráno som začala baliť do látkových, keď sa minuli, prišli na rad Pamperska a poštolky.

Začala som znova pátrať po nejakých ďalších plienkach, a behom dvoch mesiacov sme mali doma už väčšinu výbavy. Po kontrole kĺbov sme mohli látkovanie rozbehnúť naplno, keďže sme mali oficiálne dovolené nebaliť naširoko. Samozrejme, že som manžela musela prehovárať, lebo stále mal pochybnosti - pamperska a poštolky bola jeho oblúbená kombinácia.

Priznávam, že prvé týždne bol boj. Doma nový člen rodiny, o ktorého sa treba postarať. Kým sme si ako-tak zvykli ako naňho, na nočné vstávanie, kedy je hladný, ako ho prebaliť aby plienka (nielen látková, ale aj jednorázová) nepretiekla, kedy sa môžem najesť alebo osprchovať, a k tomu ešte neustále pranie, bolo to vyčerpávajúce. Ale dôležité bolo, že som to nevzdala. Postupne sme si našli systém, a asi od 2,5 mesiaca bol krpec balený len do látkoviek. Prala som raz za tri dni, plienky som vyvešala a po uschnutí poukladala na prebalovací pult na kôpky. To je celé. Aby som to uľahčila sebe aj manželovi, kôpky plienok boli rozdelené - na jednej boli vrchné nohavičky a štvorcové plienky, na druhej plienky na deň, na tretej nočné plienky a posledná kôpka boli plienky všetko v jednom. Manžela som inštruovala väčšinou podľa farby plienky.Teraz máme plienky uložené v šuflíkoch pod prebalovacím pultom v tom istom poradí.

...tak ako ho (možno) poznáte z Dieťaťa alebo Mama a ja 4/2010.

Mesiac po svadbe, v septembri 2007, som vybrala posledné balenie antikoncepcie, a pre ďalší recept som už nešla. S doktorom sme sa rozprávali, že už sme si s manželom všetko naplánovali. Bábo by sa mohlo narodiť na jar, aby sme s ním v lete mohli ísť na dovolenku. Doktor sa vtedy smial, že - no veď si plánujte, ajtak to bude všetko inak. Nesnažili sme sa nejak plánovane, nechávali sme to na náhodu. Od októbra som postupne ocikala asi 3 tehotenské testy, ale všetky boli negatívne. Pri prvom som bola trocha sklamaná, ale postupne som si "zvykla".

Koncom júna mi zase meškala menštruácia. Manžel bol na hokejbalovom turnaji, a ja som mala prísť poobede za ním. Bolo to deň pred mojimi narodeninami. Ráno som si povedala, že test (mimochodom posledný, ktorý som mala doma) ocikám až zajtra. Ale nevydržala som to. Pred odchodom z domu som sa rozhodla, že skúsim. Na teste sa hneď po namočení do pohárika objavila jedna čiarka, tak som si vzdychla, že no nevadí, a išla som sa obliecť. Test som nechala na WC. Potom ma napadlo, že by som ho mohla aj vyhodiť - veď koho by potešil pohár s močom na WC. Na moje veľké prekvapenie som na teste objavila ešte jednu čiarku. Stačilo len počkať potrebné 3 minúty, a bola tam. Nemohla som uveriť...

Pred manželom som to utajila až do príchodu domov. Doma som ho zobrala za ruku, a s úsmevom na tvári mu ukázala test. Na nejaké slová som sa nezmohla. Manžel sa ma len opýtal, že čo to znamená...

Moje tehotenstvo bolo "bezpríznakové". Žiadne ranné nevoľnosti, únava, chute, všetko bolo tak ako predtým. Zatelefonovala som doktorovi, že asi čakáme, tak mi povedal nech sa prídem ukázať.

Tak som prišla. Rovno ma zobral na ultrazvuk, a tam som to uvidela. Malá fazuľka, a krásne jej bilo srdiečko. Zrazu som nevedela nič. Ako by mi niekto úplne vypol mozog. V hlave mi ostala len tá obrazovka a na nej čiernobiely obrázok. Sestrička mi potom ešte brala krv a pýtala sa ma na nejaké základné otázky, na ktoré som jej nevedela odpovedať... Dala mi do ruky kartičku, že za mesiac si mám prísť pre tehotenskú knižku.