07.04.2019 – nedeľa ráno 3.00. Som vyspatá.


Káva a čaj je samozrejmosť.

Tichúčko sedím v obývačke a rozmýšľam, čo ešte musím ešte dnes urobiť. Zababuším sa do deky a ani neviem ako a zaspávam. O polhodinu  som hore, zase sa mi snívala nejaká blbosť o nemocnici. Radšej už nezaspím. Sledujem ako svitá. V noci pršalo a drozd už neúnavne lieta po záhrade, vyťahuje červíky a kŕmi mladé v hniezde. Teším sa, že ho tam máme ubytovaného.


Keďže môj žalúdok štrajkuje, rozhodla som sa, že dnes si uvarím iba vývar z kostí a zeleniny. Ráno raňajkujem len mozzarelu /z tej mi nie je zle/, a ja s manželom máme na obed polievku nedeľnú. Ja len čistú. Syn musí mať samozrejme rezeň. Mäso je mäso.


Manžel je solidárny, aby ma nedráždil, tak obeduje len to čo ja. Nechutí mi ani to, žalúdok mám stiahnutý ako sušenú paradajku. Zjem zopár lyžičiek vývaru a pre dnes končím. Neviem už vôbec od nervov jesť. Snažila som sa nasilu, ale napína ma. Tak radšej nie.


Doobeda som finišovala so žehlením, bolo ho tak veeeľaaaa. Ale už je to hotovo a ja to len roznosím po skriniach a hotovo. Niečo poupratujem a už mi manžel nadáva, že čo lietam po dome, že veď sa nič nestane, keď niečo nebude urobené, veď on to dokončí, ak by som to nestihla. A tak podobne. Sľubujem mu, že už nebudem, ale keď vytiahne päty na dvor, rýchlo umývam riady a stíham ešte „vyglancovať“ /umyť/ chladničku. Potom mi to manžel už fakt zarazí, a putujem do obývačky, kde sledujeme telku. Samozrejme obidvaja na chvíľu zadriememe, dobre nám to veru padne.


Potom nasleduje nedeľná návšteva svokrovcov.

Je tam príjemne, až na to, že ku koncu návštevy svokra spomína zážitky z nemocnice. Ukončíme návštevu, a ideme domov. Vysvetľovať niekomu, že medicína už pokročila za tie roky ohromnými krokmi dopredu je zbytočné. A takéto reči vo mne vyvolávajú obrovský stres, obavy a chce sa mi plakať.


S dcérou zasadíme kvet – klinček, ktorý mi kúpila, ona vie, že milujem kvety v záhrade. Manžel namontuje pumpu na studňu a môže začať plná sezóna – záhradná. Až na to, že ja si ju užijem neskôr. Škoda... Manžel napumpuje vodu do vedra a ja sledujem, ako prilieta drozd a po ňom holuby a z okraja vedra pijú vodu. Nádhera. Milujem život na dedine.


Okolo pol ôsmej sa idem učiť so synom, potom ešte chvíľu sedím u neho a rozprávame sa. Len tak. Už dávno sme to nerobili...


Už len 1 deň a nastupujem do nemocnice...