Stretnú sa dve nastávajúce mamičky - čakateľky - v čakárni u svojho gynekológa.

Jedna sa posťažuje druhej: "Stále mám málo železa, som anemická, slabá, nevládzem. Už neviem, čo mám robiť, aby som mala „lepšiu krv“."

Druhá mamička - čakateľka - zjavne už so skúsenosťami z predošlého „tehu“ jej poradí, ako najlepšie vie: „Mne môj bývalý doktor kázal dať si jeden pohárik červeného (vína) na krvinky, skús - možno to aj tebe pomôže.“

Poviete si - dobrá rada nad zlato! Mňa však až mrazí, keď počujem podobné vyjadrenia, nielen z úst laických mamičiek, ale aj z úst odborníkov – v tomto prípade lekárov.

Dlho som sa odhodlávala napísať tento článok – jednak z dôvodu nedostatku času pred Vianocami, a aj z dôvodu, že si uvedomujem, ako veľmi je táto téma diskutabilná, ako silne vedie k polarizácii a ku konfrontačnej línii medzi čitateľmi. Sama nemám príliš rada konflikty a vyhranené konfrontácie oproti stojacich názorov. Ale napokon som sa predsa len odhodlala napísať pár slov.

Nie s úmyslom niekoho poučovať, či niekomu vnucovať názory, či s niekym „slovne bojovať“, či silou-mocou presviedčať ho istými argumentami, ale s cieľom informovať a napísať to, čo možno niekto v podvedomí aj tuší, ale tlakom zvyklostí a zaužívaných postojov v spoločnosti to v sebe potláča.

Po prečítaní tohto článku ma zalial taký príjemný (až ošetrujúci) pocit na duši...

Rozhodla som sa, že ho doprajem aj iným rodičom, možno im tiež ponúkne šancu cítiť sa dobrým rodičom aj vo chvíľach pocitov zlyhania a vlastnej neschopnosti vo výchove svojich ratolestí...

Aj mne samej -hoci som už vychovala viacero detí- sa často stáva, že mám pocit vlastnej slabosti v momentoch, keď je vychovávať ťažšie ako pracovať niekde v bani... v momentoch, keď sú deti a ich "akcie" silnejšie, ako moje zvládacie mechanizmy, ako moja trpezlivosť, ako moje odhodlanie opäť nezlyhať...

Myslím si, že tieto pocity zažije každý rodič -aspoň raz za čas... dokonca aj ten najdokonalejší .

Článok v časopise Nebyť sám 3/2015 (časopis venujúci sa problematike Náhradných rodín) stručne popisuje teóriu pediatra a psychoanalytika Donalda W. Winnicotta o "dosť dobrých matkách"... Nuž čítajme ďalej...možno sa v ňom mnohé nájdeme .

...

(Odkaz pre adoptované/pestúnske deti).

...alebo odkaz pre Teba, Tady...

 /uverejnený v časopise Nebyť sám č.2/15, preklad z angl. originálu/

Boli raz na svete dve ženy, ktoré sa nikdy nepoznali,

Tú jednu si už nepamätáš, tej druhej vravíš „mami“.

Dva rôzne životy zaostrené na ten Tvoj,

Rozhodla som sa porozprávať sa s jednou neznámou "celebritou" - s "obyčajnou" mamičkou, o ktorej veľa ľudí nevie, a nie je o nej počuť, pretože je to mamička tichá a nenápadná, nepoužíva veľa slov na to, aby sa prezentovala, ale o to väčšia je srdcom a tým, čím žije, čomu sa venuje a ako žije svoj život Mamy (s veľkým „M“). Okrem iného je to osôbka, ktorá sem kedysi priviedla aj mňa a taktiež je to žena, ktorá ako pestúnka prevzala „štafetu“ po nás v láske a vo výchove dvoch „našich“ profidetí – dvojičiek Macky a Milka.

PRESNE táto mamička má v mojom „modrokoníkovom“ živote osobitné miesto a práve preto jej chcem venovať priestor, aby aj ona zverejnila „tajomstvo“ svojho života a inšpirovala tak viacerých ľudí v tom, ako sa žije v nenápadnej láske bežný život viacdetnej rodiny s deťmi narodenými nielen pod srdcom, ale aj v srdci. Verím, že môže povzbudiť mnohých aj v tom ako sa dajú trpezlivosťou, obetou a silným zanietením prekonávať prekážky a ťažkosti v rôznych zdravotných a iných problémoch detí a i napriek nim byť spokojnou a šťastnou.

Predstavujem vám MAMU s veľkým „M“ Martu @mata2 .

Marti, povedz nám niečo o sebe a o svojej rodine.

Ahoj, deti sú konečne v posteliach, študentská pečať je na dosah, takže môžeme začať.

Tak niečo o mne... som vydatá, mám 38 rokov, som na MD. Manžel Juraj má 38 rokov, pracuje vo firme vyrábajúcej autá. Tento rok oslávime 14. výročie svadby. Mame dvoch biologických synov, a v roku 2008 sme si vzali do pestúnskej starostlivosti vtedy 12 mesačné dvojčatá - chlapčeka a dievčatko. V roku 2012 sa im narodili biologickí súrodenci, TIEŽ dvojčatá – tentokrát chlapci. Tí k nám prišli ako 3-mesační vo februári 2013.

Prezraď nám, ako ste sa s mužom zoznámili, čo napokon rozhodlo, že sa aj vezmete?

Zoznámili sme sa asi trochu netradične. Ja som v rámci testovania možností svojho prvého mobilu zablúdila na teletext, a tam fungovalo niečo ako pokec. Po nejakom čase "pokecu" s "Ďurim" vysvitlo, že býva asi 15km od nás. Tak sme dali v jeden novembrový deň stretko, a po ňom ďalšie a ďalšie, a tak nejak som od samého začiatku cítila, že to je ten pravý... A po pár mesiacoch - na Valentína ma čakal pred závodom, kde som pracovala. Mali sme ísť k nim, ale autobus nám išiel až za nejakú hodinku, tak ma začal ťahať do neďalekého obchodu pod zámienkou, že sa aspoň trochu zohrejeme. Tam sa hneď rozbehol ku kvetom a trval na tom, aby som si nejaký vybrala. Zrejme čakal, že si vyberiem ružu, ale mne sa páčil taký malý kaktus Tak tam chvíľu prešľapoval a dúfal, že si to rozmyslím. Ale ja som stále trvala na kaktuse . Cestou k nim sa mi zdal trochu nervózny, aj doma ledva odzdravil rodičom, a hneď ma ťahal do svojej izby. Tam ten kaktus rozbalil, kľakol na koleno a požiadal ma s ním o ruku.

Marti, napíš ešte niečo viac o svojich deťoch, o tom aké sú, koľko majú rokov, aké majú záujmy?

Naše prvé dieťatko sa malo narodiť na Silvestra, a podľa sona to mala byt Katka. Ale narodilo sa na Štedrý deň a bol to Tomáško. Tento rok bude mať 14 rokov, navštevuje 6. triedu ZŠ. Je ťažký dyslektik, a podľa odborníkov sa nikdy nemal naučiť čítať. Naučil sa . Je veľmi cieľavedomý a má zmysel pre povinnosť (asi po mne) a zmysel pre poriadok  (to zase po manželovi). Hrá florbal, celkovo rád športuje, krásne kresli, a ak treba postrážiť mladších súrodencov, tak naňho sa dá spoľahnúť.

Druhý syn Kubko bude mať 12 rokov. Narodil sa s vrodenou vývinovou chybou oboch nožičiek. Z pôrodnice sme putovali rovno na ortopédiu, a dlhé mesiace mal obe nožičky v sádre. Operovali ho ako pol ročného a neskôr ako 3-ročného. Dnes chodí na športový krúžok, a o pár dni ide na športovú olympiádu. Rozprávať začal až ako 3-ročný, aj to veľmi nezrozumiteľne, ako 6 ročný ešte nevedel dobre vysloviť skoro polovicu abecedy, nepomohol ani ročný odklad, tak sme sa nakoniec rozhodli pre ZŠ pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou v Brezolupoch, kde nastúpil do prípravného ročníka. Teraz je tretiak, a až na "R" rozpráva bezchybne. Tiež rád kreslí.

Milko a Macka sa narodili v 31. týždni tehotenstva, a ich biologická matka nemala podmienky na to, aby sa postarala o také predčasniatka, takže prvé 2 mesiace svojho života strávili v nemocnici, a potom putovali do detského domova, kde však fyzicky v podstate nikdy neboli. Keďže zhodou šťastných náhod v tom domove bola vtedy úžasná pani riaditeľka, ktorá zamestnávala tiež úžasnú a obetavú profesionálnu mamu (autorku tohto rozhovoru - magimary). Dvojičky k nám prišli 3 týždne pred prvými narodeninami. Macka bola bezproblémové, pokojné bábätko, veľmi rýchlo sa prispôsobila svojej novej rodine. Milko zmenu prostredia prežíval horšie. Cez deň to bolo usmievavé bábätko, ale noci celé preplakal. Pol roka sme nespali...

Milko ako polročný prekonal rotavírus aj norovírus a jeho už aj tak slabé telíčko to tak oslabilo, že začal výrazne zaostávať vo vývine... Ako ročný ešte nesedel, nechodil... Prebrali sme od magimary nielen deti, ale aj kopec zdravotných nálezov a odporučení k odborným lekárom. Ale Milko bol vždy veľký bojovník a ja som ho nepustila z ruky kým si denno-denne neodcvičil aspoň 4x „vojtovku“. Jeho starší bratia mu tiež dali zabrať, stále sa ho snažili hladkať a dvíhať, takže to mal ako ďalšie cvičenie . Revala som ako „želva“ od šťastia, keď sa v 15. mesiacoch sám posadil, v 18. mesiacoch sa postavil a v 24. mesiacoch začal sám chodiť.