Tento mesiac som mala v pláne písať článok na ťažkú tému. Ale išlo mi to ťažko. Nechcem nikoho provokovať, ale chystáme sa na dovolenku. Som vďačná. Pociťujem šťastie. A tak by som chcela o tom.
Stretávam sa s mnohými ľuďmi. Mnohí z nich sa veľa sťažujú. Na prácu. Rodinu. Politickú situáciu. Zlé cesty. Priveľké teplo. Alebo naopak na obrovskú zimu. Nedostatok času. Málo peňazí. Veľa starostí.
Stretávam ľudí, ktorí sa stále za niečím ženú. Za upratanejším bytom. Za väčším domom. Lepšou pozíciou v práci. Vyšším zárobkom. Za „lepším“ vzťahom. Postavou, s ktorou by boli spokojní.
Títo ľudia majú z môjho pohľadu niečo spoločné. Niečo ako nespokojnosť. Vnútorný nepokoj.
Sťažovať sa je jednoduché. Zložitejšie je sa z tej zóny dostať. S niektorými vecami sa zmieriť a ten pokoj nájsť. Je predsa zbytočné mrhať energiou na niečo, čo nemôžem zmeniť. Veď je toľko skvelých vecí, na ktoré tú energiu môžeme použiť. A ak to zmeniť môžem, tak hurá do toho! Sťažovanie totižto nevedie nikam. Možno sa niekomu uľaví, ale vec sa nezmení. A navyše, frflanie nikomu naokolo náladu nezlepší.
Stále sa za niečím hnať je naopak extrémne náročné. Fyzicky aj psychicky. Pretože málokedy sa tam, kam chceme, aj dostaneme. Vždy bude niečo „viac“. Niečo nové. Ale čo ak to, čo máme, je už maximum toho, čo dokážeme dosiahnuť? Čo ak sa príliš zameriame na hypotetickú budúcnosť a našu skutočnú a krásnu prítomnosť si zabudneme uvedomiť?
Zastavme sa. Naozaj. Skúsme sa na chvíľu zastaviť. Nesťažovať sa. Nehnať sa. Len si užívať prítomnosť. Uvidíme ako sa na nás manžel pozerá. Budeme počuť ako nám dieťa hovorí: "Ľúbim ťa, mami". Uvedomíme si, ako nám je dobre a pohodlne na našom gauči. A vôbec, ako krásne je na svete. Aké šťastie máme, že žijeme, kde žijeme. Že pri sebe niekoho máme. Že vieme čítať. Môžeme dýchať. Smiať sa. Aké šťastie máme, že SME.
U nás doma to dnes vyzerá takto:
Ale viete čo? Nech. Mojej dcére som pri zaspávaní hrala na hudobnom nástroji. Oddýchla som si. A ona mi vyznala lásku. Muž mi podal chlieb s Nutellou a mliekom. A pozrieme si spolu seriál. Ľúbi ma. Máme doma extrémny neporiadok, obrovské teplo, málo miesta, priveľa kníh, nezložené prádlo, málokedy navarené, financií tiež nie je nazvyš. Ale máme aj veľa lásky, smiechu, strechu nad hlavou.
A ja som vďačná. Za všetko, čo mám aj nemám. A som šťastná. Naučila som sa, že šťastie nenájdeme vonku. Neprichádza s peniazmi, majetkami, s naleštenou kuchynskou linkou. Netreba sa za ničím hnať. Stačí sa pozrieť okolo seba a hlavne do seba. To šťastie totiž prichádza zvnútra. Je v nás...
Maťa
neviem, co si si slahla, ale chcem to tiez😀😀