Prísť na pôrodnícke oddelenie počas veľkonočných sviatkov je asi ako prísť do Chorvátska v zime. Nikde nikoho...Doteraz sa s manželom smejeme, že tí dvaja starší páni, ktorí ma vyšetrovali, boli len pacienti z doliečováku na vychádzke.
Po prvotnom vyšetrení som putovala na sono. Mala som pocit, že tí dvaja odborníci vidia tento prístroj prvýkrát. Nakoniec sa dohodli na diagnóze, ktorá mi nič nehovorila. A to som mala toho teda „načítané“ dosť. Placenta preavia. To spojenie neznelo nijak tragicky, no keď som počula celkové zhodnotenie môjho stavu, tak mi bolo do plaču. Hospitalizácia v nemocnici bola nevyhnutná, okrem toho minimálny pohyb, dokonca mi hrozila aj „misa“ a vykonávanie potreby priamo na izbe. Z toho, našťastie, nebolo nič, keďže mi dali izbu rovno oproti toaletám. Po prvých infúziách som skončila na izbe. Bola som tam sama, a tak som mala dostatok času vyhodnotiť moju diagnózu z pohľadu laika. Teda zadaním do vyhľadávača. Aké bolo moje sklamanie, keď som zistila, že takéto ženy rodia takmer výlučne sekciou. Dokonca ma to vtedy trápilo viac ako fakt, že pre masívne krvácanie počas vaginálneho pôrodu by som mohla umrieť ja alebo naše dieťa. Dnes tomu vôbec nerozumiem, ale vtedy to tak proste v mojej hlave bolo.
Po Veľkej noci sa ku mne konečne v utorok dostavil „naozajstný lekár“. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, potvrdenie diagnózy. Ako mi vtedy primár vysvetlil, v mojom prípade išlo asi o následok prvej sekcie. A veľmi sa čudoval, že môj gynekológ nič počas vyšetrení nespozoroval. Placenta následkom jazvy rástla v najnižšej časti maternice a prekrývala časť pôrodných ciest. Jednoducho povedané, v treťom trimestri dieťa rastie, telo sa pripravuje na pôrod a všetko „tlačí“. A keďže placenta je ako špongia nasiaknutá krvou, tak tento stav spôsobuje masívne krvácanie. Cieľ liečby bol jasný. Čo najdlhšie udržať dieťa v mojom vnútri.
Krvácanie som od príchodu do nemocnice nemala, a tak som sa po týždni dostala späť domov. To bolo radosti. Tešila som sa ja, tešil sa manžel a aj naša prvorodená dcérka. No radosť netrvala dlho. Po týždni ma čakala kontrola u môjho gynekológa. V to ráno som opäť začala slabúčko krvácať. A vedela som, čo to znamená. Pobyt v nemocnici bol nevyhnutný. Primár mi po znovuprijatí len sucho oznámil, že domov sa dostanem až s bábätkom.
Bola koniec apríla a termín som mala 4. júna. Viete si predstaviť tie počty v mojej hlave, neschopnosť vôbec prijať niečo také, že budem ležať v nemocnici taký dlhý čas...Infúzie som brala ako na bežiacom páse, každý deň monitoring bábätka...na jednom sone sme sa dozvedeli, že čakáme druhé dievčatko. Tak som sa z tejto správy tešila. Dni ubiehali jeden za druhým a ja som mala občasné krvácanie. Nie však také silné ako prvýkrát.
Na izbe sa pri mne striedali ženy s diagnózami od výmyslu sveta. Nikdy som netušila o toľkých problémoch, ktoré môžu rodičku sprevádzať. Jedna potrebuje ešte nerodiť, druhá zase prenáša, tretia má zlé prietoky, štvrtá problémy s tlakom...Budúce mamičky sa striedali jedna za druhou, prichádzali a odchádzali. Len ja som stále zostávala. Cítila som sa na oddelení ako starý inventár. Vedela som, čo bude na raňajky, aká je ranná rutina sestričiek, upratovačiek, že veľká vizita nemusí byť až taká veľká ako sa zdá, že každý sa tvári, že nič vedieť nepotrebujete, že na záchod je ísť lepšie na koniec chodby...
Najviac ma trápilo, že som doma nechala našu dcéru, ktorá vtedy nemala ešte ani tri roky. Je iné ľahnúť si, vyložiť nohy a oddychovať, keď viete, že doma nie je „štuplík“, pre ktorého ste celý svet. Rovnako ako ona pre vás. Ona bola, našťastie, úplne bezproblémová, vzťah s tatinkom na jednotku, pomohli babky. Ale deň sa míňal s dňom a ja som videla, že to ukecané dievčatko sa zrazu zahĺbilo viac do seba. Že tam chýba tá iskra...
Po ďalšom miernom krvácaní v 35. týždni mi primár povedal, že ak ešte raz začnem krvácať, budeme riešiť sekciu. Maličká pekne napredovala, tak nebol dôvod odkladať to a riskovať ďalšie masívne krvácania. To by mohlo spôsobiť šok mne, prípadne včasné odlúčenie celej placenty. Bolo to pre mňa ako svetlo na konci tunela. Normálne som žila tým, že kedy už začnem krvácať. Teraz mi to znie ako psycho, ale vtedy to bola úplne reálna túžba. Tej som sa dočkala koncom 36. týždňa.
Bola noc. Zobudila som sa a pozrela na hodinky. Niečo pred pol štvrtou. A vtedy som vedela, že sme vo finále. Vedela som, že keď sa postavím, tak bude „zle“. Dievčatá z izby mi neskôr referovali, že som to stihla až na chodbu, až odtiaľ za mnou išla krvavá čiara na toalety. Krvácanie bolo rovnako silné ako po prvýkrát. Sedela som na toalete a volala na sestričku. Keď ma uvidela, letela pre vozík a volala doktorov. Cítila som sa strašne, krv som mala všade. Počas sona, ktoré mi ešte rýchlo doktor robil, som sa opýtala, či sa nemôžem osprchovať. Pozrel sa na mňa s výrazom, a ty čo si načisto šibnutá? Do piatich minút tam bol tím anesteziológov a moja ďalšia otázka, či nemôžem dostať spinal, sa opäť stretla s výčitkou, či neviem, že teraz ide o život mňa aj bábätka. A tak som bola ticho. Vlastne nie úplne, ešte som stihla zavolať manželovi, že ideme na to. Zatvorila som oči a poslala svojej druhej dcére všetku energiu, ktorú som mala.
Ani to nestihol. Keď prišiel už ťa mu dávali na ruky. Malú princeznú, druhorodenú. Mala si takmer tri kilá a svieži hlások. Milovaná Zita. A ja som opäť putovala na pooperačku, aby som sa zotavila a odniesla si druhú jazvu, druhú lásku. Keď som ťa videla po prvýkrát venovala si mi úsmev. Aby som vedela, že aj ty vieš...
Keďže malinká bola narodená predčasne, v nemocnici sme pobudli dlhší čas. Dva dni dostávala infúzie, absolvovala viaceré vyšetrenia, ale inak sa držala statočne. Mne hrozila transfúzia krvi, ktorej som sa bála ako čert kríža. Možno aj preto, že som na oddelení čítala Brama Stokera a jeho Draculu (to si ozaj môžem zobrať na oddychový relax len ja). Nakoniec lekári skonštatovali, že transfúzia nie je potrebná. Ozaj som si vydýchla. Kojenie sa nám rozbehlo presne ako pri prvej dcére, približne na štvrtý deň. Domov z nemocnice sme odchádzali spokojné. Ako dve bojovníčky, ktoré si navzájom zachránili životy. A tým pre mňa skončilo pomyselné zlyhanie súvisiace so sekciou. Lebo práve ona nám priniesla druhú dcéru. Ona nám zachránila životy. A tak prišla na svet naša druhá cisárovná...
Pokračovanie nabudúce...
Ak ste nestihli prvé dva články:
Odkaz na článok 1
Odkaz na článok 2
Ako to dôverne poznám.takeho vybojované ho ale po mozgovej príhody tiež vyše mesiaca odlezanej v nemocnici mám doma❤️