Fakt. Už ako malé dievčatko som snívala o tom, že budem mať psa. Ale takého naozajského. Mestského. Ktorý bude živou verziou plyšovej hračky. Typicky dedinského som nechcela. Za mojich detských čias chlpáči poznali len reťaz a podomácky zmajstrovanú budú z materiálov, čo dom dal. Tým šťastnejším sa ušiel ručne tkaný koberec od babičky. Tým menej šťastnejším ostalo veriť v hustú srsť, teplejšiu zimu a výdatnú stravu. Keďže neraz slúžili ako drtička na kuchynský odpad, ušlo sa im fakt kadečo. Od zemiakov cez chlieb, sviatočné koláče, až po zeleninku. Havkáči pouličnej zmesi to väčšinu zvládali. Ako sa im podarilo dožiť vysokého veku, to mi je dodnes záhadou.
Ja, ja som takého psa nechcela. Chcela som chuťňučkého yorkshírka, ktorý by sa zmestil do malej kabelky, aby som s ním mohla chodiť do mesta ako veľká dáma. Mali by sme rovnaké mašle vo vlasoch. Bola by to fenka Deisinka. Myslím, že to znamená nejaký kvet. Asi karafiát, už si nepamätám.
Keď som teda vyrástla, kúpili sme si do rodiny prvého psa. Muž ma však prehovoril že na dvor sa yorkshire nehodí. Na veľkú záhradu treba predsa veľkého psa. To dá logiku. A tak sme kúpili nemeckého ovčiaka. A viete, ako to chodí. Keď si kupujete psa od bratranca z tretieho kolena, ktorého ste naposledy videli s vypadanými mliečnymi zubami, dopadne to zle. Miesto chutňučkého šteniaka vlčiačika sme domov doniesli polročné šteňa. Posledné z vrhu, ktoré nikto nechcel. Nechceli sme ho ani my. No v rámci udržania neutrálnych rodinných vzťahov sme ho zobrali domov. “Nevadí,” pomyslela som si. Aj s vlčiakom môže byť sranda. Môžem s ním behať, presne tak krásne, ako je to vidno vo filmoch. Ty, pes, západ slnka, krásna tepláková súprava a žiaden pot. No, sranda bola. No iná, než som si myslela. Náš pes, Max, sa rozhodol nestrácať čas zbytočným čakaním. Len čo som ho dala na vodítko, prepáčte, na vôdzku, začal ma ťahať od plota k plotu. Keď som sa za ním rozbehla, zobral to ako výzvu a začal ťahať a besnieť ešte viac. Keď sme sa dostali do poľa za dedinskou slepačiarňou, zbystrili sme pozornosť. Obaja.
Pes preto, lebo zacítil kuracinu, ja preto, lebo som sa rozhodla nepustiť ho za žiadnu cenu. Resumé? Odreté koleno, zničené tepláky a uslzená tvár. Aspoň ten pes mal z prechádzky radosť. Druhýkrát sme to vzali z opačného konca. Nešli sme bežať, ale na bicykel. Dve kolesá sú predsa rýchlejšie, než štyri nohy. To dá logiku. Teda, ak počítam aj tie manželove. Pes nás však opäť prebehol. Manžel nestihol ani vysadnúť na bicykel, už ho ťahal po zemi. Aj s bicyklom. Max bol pre mňa skvelý učiteľ. Každý deň ma učil trpezlivosti. Chlpaté psisko, ktorý mal rád spoločenský život. Vždy, keď hlásil dedinský rozhlas, obrátil sa smerom k búde a spustil tú svoju. Nerozumel základným povelom, no základy akustickej fyziky ovládal dokonale. Búda niesla jeho decibely široko-ďaleko. Len som si vzdychla a zavrela okno. Prečo sme si nekúpili malú yorshírku? Môj sen sa splnil po niekoľkých rokoch. Do našej rodiny prišlo šteňa. Na yorshíra sa podobal len počas prvých týždňov. No to už je iný príbeh.
Som zvedavá, aký medveď vám narástol z nového šteniatka 😀