Dnes sú to tri roky, čo som zistila, že v mojom tele bijú dve srdcia. Tu sa začalo najväčšie dobrodružstvo môjho života-MATERSTVO. Avšak bez otca. Či sa niečo zmenilo za tie roky?

Zdá sa mi to ako včera, keď mi doktorka povedala “Gratulujem, pozrite sa sem, ste tehotná”. Nebudem Vás klamať, neverila som vlastným ušiam ani očiam. Stalo sa. Vybral si ma. Malý zázrak, ktorému som sa rozhodla život dať a nie vziať. Každé jeho “Maminka milujem ťa” ma len utvrdzuje, že ON bola najlepšia voľba.

Jasné, že som si nevedela predstaviť ako to dám, ani aké to bude, neverila som si vtedy, neverím si občas ani dnes, ale viem, že máme blízko nás ľudí, ktorí pomôžu a nakopnú ma, keď dochádzajú sily.

Slovo strach naberie pravý význam, až keď sa stanete rodičmi, pocítila som to už na začiatku, keď skončil ako novorodeniatko na JISke. Ten istý strach prichádzal pri každej horúčke, či ďalších pobytoch v nemocnici. Verte, že by som radšej prekonala svoj strach z výšok a skočila bungee jumping.

Obavy idú v rodičovstve akosi ruka v ruke automaticky, pretože sa prirodzene o svoje dieťa strachujete. 

Aj ja sa bojím. Bojím sa toho, čo príde, pretože viem, že onedlho prídu otázky “Mami a prečo ja nemám ocka?” aká odpoveď bude ideálna, aby som neublížila tejto čistej dušičke? Povedať pravdu? Keď ani ja sama, nie som s ňou zmierená… 

“Si tým, kým si bol a budeš tým, kým si.” Povedal Buddha. Občas sa zamýšľam sama nad sebou, aká som, či som dobrý človek. Odpoveď jasnú nemám, lebo som aj dobrý, aj zlý človek, záleží na okolnostiach a teda aj na tom, o koho ide. Nebudem sa hrať na Matku Terezu a odpúšťať, ja to neviem. Moja obrana voči týmto ľuďom spočíva v tom, že pre mňa jednoduchu zomrú. Samozrejme sú tu aj ľudia, ktorým som odpustila. Nie slovne ani osobne, ale v sebe samej. Tak ako povedal Ježiš na kríži “Otče odpusť im, lebo nevedia, čo činia.” Tak je to aj s malého “sploditeľom”. Ja sa na neho nehnevám, neviem to, lebo aj vďaka nemu mám úžasného syna. Ale hnevám sa na neho preto, lebo o neho nejaví záujem, nepodieľa sa na výchove a prichádza o tie všetky krásne momenty v Mateovom živote. Moja osobnosť je v tomto prípade rozpoltená, na jednej strane som rada za syna na druhej nahnevaná z jeho prístupu, aj keď on to berie, že sa len drží toho, čo mi povedal v tehotenstve “Nechcem to a ani sa o to nebudem starať.” Mateovi mužský vzor chýba, len budúcnosť ukáže, či bude v odpúšťaní ako ja...

Je to smutné, ako sa so stúpajúcimi teplotami na nás valia tragické články o tom, ako rodičia zabudnú svoje dieťa v aute. Poviete si, že by sa Vám toto nikdy nestalo a pýtate sa ako to môže človeka vôbec napadnúť, nechať bezbranné dieťa, v tomto počasí v aute. Tak mi napadol tento článok, že v ňom zhromaždím informácie, ako menšiu osvetu pre neuvedomelých rodičov, ktorí v zhone dnešného uponáhľaného sveta zabúdajú.

V prvom rade nesúďme, predsa platí pravidlo Nikdy nehovor nikdy.

Ráno vstaneš na budík, premýšľaš, čo všetko ťa čaká v práci, medzitým chystáš raňajky pre seba a rodine, zobudíš deti, umyjú sa, oblečú, najedia sa a vyrazíte. Väčšie deti idú na autobus a menšie vezieš do jasličiek. Na polceste si spomenieš, že si zabudla kúpiť darček pre kolegyňu a tak zastavíš pred obchodom, malé spí a tak ťa napadne myšlienka, že veď behom pár minút ho necháš samé a vrátiš sa o chvíľku. Povieš si veď v aute je chránené pred slnkom… Alebo sa ponáhľal do práce a úplne ti vypadne z hlavy, že si dieťa nevyložil v škôlke, veď tá sekunda, čo by si sa obzrel za seba do auta, či si na niečo nezabudol by ťa zdržala a prišiel by si neskoro do práce… zamknú auto a začína sa boj o život.

U detí termoregulácia ešte nepracuje, tak ako u dospelých a život ohrozujúcich môže byť už 10minút v aute. Samozrejme to záleží od veľa faktorov (kedy pilo, čo má oblečené). Telíčko sa prehrieva a snaží sa ochladiť rozšírením ciev, aby sa pri povrchu kože krv ochladila. Potné žľazy zvýšia svoju aktivitu, dieťatko sa spotí, ale ako stúpa dehydratácia organizmu, klesá produkcia potu a telíčko sa už nechladí a vnútorná teplota sa zvyšuje. Začne zrýchlene dýchať a začne zvracať. Striedavo prichádza horúčka a zimnica. Prichádza bezvedomie. Ako z tela odchádza voda, prehrievajú sa aj vnútorné orgány a dieťa dostáva z tepla kŕče. Pri nich sa do krvného obehu dostane proteín myoglobín, ktorý na seba viaže kyslík a syntetizuje ho vo svaloch. Za normálnych okolností ho obličky vedia vyfiltrovať a z tela sa vylúči močom, no obličky zlyhávajú a proteín sa hromadí v tele. Následne skolabuje pečeň, dochádza k opuchu mozgu a minerálnej nerovnováhe. Všetky orgány postupne kolabujú …

Ako treba zareagovať, keď vidíte dieťa v zamknutom aute?

Ak vidíte dieťa v odstavenom aute na slnku, ktoré nereaguje v prvom rade je potrebné vyhodnotiť situáciu, nakoľko rodič sa môže nachádzať len niekoľko metrov od auta. Ďalším krokom zostáva telefonát na linku 112, kde môžete po konzultácii s odborníkmi podľa vonkajších znakov určiť, či dieťa len spí alebo je v bezvedomí a teda v priamom ohrození života. Ak ide o ohrozenie života, môžete rozbiť okno vozidla. Z právneho hľadiska sa síce dopúšťate trestného činu poškodzovania cudzej veci, ale porušujete jeden zákonom chránený záujem v prospech ochrany vyššie postaveného záujmu, a tým je ľudský život.

Aké je to byť slobodnou matkou v dnešnom svete?

Podľa mňa, je to rovnaké, akurát je tam pridané slovíčko slobodná, aj keď so slobodou to nemá nič spoločné. Stále som mama. Slovíčko slobodná zo mňa nerobí horšiu mamu, než sú zadané, či vydaté mamy. S tým rozdielom, že v noci sa delím o posteľ, iba s malým a cez deň obskakujem, iba jedno dieťa .

Dôležité je hlavne, aspoň čiastočne sa s týmto „stavom“ zmieriť vo svojej hlave. Čo si budeme hovoriť, počúvam to často a asi by to bolo tak, aj v mojom prípade. Nakoľko ani to, že máš manžela, priateľa, či partnera, ti nezaručí, že nebudeš na všetko väčšinou času sama. Keďže muž musí chodiť do práce, zarábať peniaze. Áno, v práci nie je celý deň a potom príde a pomôže (večná sláva starostlivým mužom), toto som úprimne v dobrom závidela každej jednej, ktorá mala takúto raritu doma.

Na začiatku, keď sme s Mateom bývali u našich, mi „partnera“ vynahrádzala rodina a tak sa s malým hrali, pestovali, prebaľovali, kočíkovali, kúpali, keď sa im  dalo, aby som mohla dospať kolikové noci, zúbkové párty, očkovacie a splnové seansy. Vôbec nie je hanba požiadať o pomoc, keď už nevládzete, od toho máte rodinu a bolo by teda sprosté, ak by Vás odmietli. Samozrejme nie vždy sa dá, vtedy človek chodí ako zombie, nemá náladu ani len pozdraviť v obchode, veď to poznáte stačí len vydržať nič netrvá večne a pri dieťati duplom. 

Keby sa môžem vrátiť v čase, odkázala by som si, aby som sa pripravila na to, že nie vždy to bude ľahké a minimálne na začiatku obetuješ samú seba, pretože voľného času  pre seba, už nebude toľko. Tak napríklad obočie si nebudeš pravidelne trhať, ale raz za čas sa uspokojíš stým, že si dorastajúce chĺpky odstrániš žiletkou, pedikúra je hudba ďalekej budúcnosti, ak zrovna tvoja sestra nemá dobrú náladu a nezľutuje sa. Bolo celkom komické snažiť sa, zložiť sama kočík, či už do auta alebo z auta. Než sme sa pobalili a vybrala som sa s vajíčkom z 3.poschodia peši v ruke, tak som bola spotená až na zadku. Bože a aby som nezabudla na povestné detské načasovanie, to bola úplne najväčšia tragikomédia.

Stávalo sa nám často, že už keď už sme boli vychystaní,  v tom prišiel prd a mal to až na chrbte. V lepšom prípade som si v tom zhone zabudla odsať mlieko, ktoré som chcela mať po ruke na cestu pre prípad núdze (na začiatku som sa hanbila kojiť vonku, pritom je to také prirodzené), a na poslednú chvíľu bolo treba pánka nakojiť. Vtedy som závidela všetkým, ktoré dávali umelé mlieko a nikdy s prísunom mlieka nemeškali (tie plačúce árie mi fakt nechýbajú, keď som sa oneskorila, čo i len o minútu než bolo zvykom). Meškali sme vždy a všade, preto sme prvé mesiace ani nikam mimo našej dediny nechodili, pretože vždy to skončilo vystresovanou matkou a plačúcim dieťaťom (ani teraz ma to nikam neláka, keďže Mateo má rád miesta, ktoré pozná).

Neuveriteľné, Mateo už o dva mesiace ,nechce sa mi tomu veriť, oslávi druhé narodeniny. Tento týždeň sa chystáme na fotenie a tak dnes nastal ten deň, ktorý som už dlhšie odkladala. Strihanie.

Pýtate sa prečo som odkladala strihanie? Môj syn je jedno z tých detí, ktoré neznáša strihanie, myslím, že za to môže aj nemilá prvá skúsenosť a tak je návšteva v kaderníckom salóne skôr za trest ako za odmenu. Ako každá mama, neznášam, keď musím svoje dieťa do niečoho nútiť, keď viem, že sa toho bojí. Lenže vonku leto preskočilo jar a spotená hlavička v spojení s vetrom, je akurát na chorobu, tak som musela strihanie naplánovať skorej, než bol pôvodný plán. Na dnes.

Strihaný bol už 4x, vždy nasledoval rovnaký scenár, hysák až sa z plaču pozvracal, spotil a išli sme domov obaja od vlasov, spotení, zmorení a ovracaní. Klamem, raz sa mi ho podarilo, dať ho ostrihať u nás doma, počas obedného spánku. Ani sa nebránil, vtedy ho to asi zrejme nebolelo.

Ráno som vstala s nechuťou, lebo som presne vedela, čo nastane hneď ako uvidí, kam sme vošli. Ku podivu, však celé to moratórium sprevádzal iba krik, takmer bez sĺz. Dokopy to celé trvalo s ostrihaním a zaplatením iba 10minút, a to vážne nepreháňam (aj keď mne to prišlo ako celá večnosť). Pevne verím, že mu to vydrží takto, aspoň do augusta. Klobúk dole pred šikovnou kaderníčkou, ktorá to s nami absolvovala a nevzdala to pri Mateovom vzdore a kriku (už pri objednávaní som na rovinu povedala, čo sa bude diať, ale objednali nás ).

Toto nie je reklama na kaderníctvo v Tescu v Hlohovci, ale naozaj je to o prístupe a o ľuďoch. Povedzme si na rovinu, predsa len to vyzerá inak, keď prídete do kaderníctva, ktoré síce nie je určené iba detskému zakáznikovi, kde sa milá slečna, postará blesku rýchle o vlasy vášho kričiaceho dieťaťa, ako keď v detskom kaderníctve, príde zafajčená kaderníčka k vášmu synovi a tvári sa, že je tam za trest, a to ešte ani nezačala. Ďalšia s rovnakým nasadením, pustí z ničoho nič fén, v prázdnom kaderníctve, lebo je lenivá pozametať vlasy…

Klobúk dole pred všetkými mamami, ktorých synátorov, strihanie bolí ako môjho Matea. Prajem nám pevné nervy, zachvíľku, už tu bude zasa zima a oni naberú trošku viac odvahy aj rozumu, a ak nie nebojte sa prídu zas na rad čapice, pod ktorými dlhé vlasy vadiť nebudú.

V momente, keď sa narodí dieťa, narodí sa aj mama. Nikdy predtým neexistovala. Bola ženou, ale mamou nikdy.

Mama je niečo úplne nové, je to vlastne druh superhrdinky, ktorá síce nehviezdi v kinách ani v telke, avšak môže nahradiť všetkých, ale ju nenahradí nikto iný. Veď kto iný by nosil deväť mesiacov pod srdcom dieťa, niekoľko hodín v bolestiach by ho rodil a zároveň pri prvom pohľade na nového človiečika by dokázal zabudnúť na všetku predchádzajúcu bolesť a  byť plná lásky a nehy?

Byť mamou je tá najkrajšia, ale aj najťažšia úloha v živote.  Niet však krajšieho pocitu, ako keď sa vaše dieťa na vás pozerá s láskou v očiach a vy viete, že ono je tá najlepšia a najdôležitejšia vec vo vašom živote pre akú ste sa rozhodla.

Ja mám tú česť zažívať tento druh superhrdinstva, čiže byť MAMA, už skoro druhý rok. Lenže tento rok, bude premňa Deň matiek o čosi výnimočnejší. Pýtate sa prečo?

Pretože Mateo už konečne pochopil, že ja som MAMA a začal ma tak nazývať. Tú radosť počuť to cielene z jeho úst, by nezopakovala ani kúpa najdrahšej kabelky, fakticky. Nie žeby to nepovedal už párkrát, on je múdra hlavička, ale nie cielene na moju osobu.

V bežných vzťahoch, keď sa stanete rodičmi oslovujete sa poď za mamou, pozri tam je ocko apod. lenže u nás doma ma tak mal volať kto? A tu bol asi ten kameň úrazu, tak som sa dohodla s mamou a ostatnými, aby ma volali MAMA a čo sa nestalo? Matelko to pochopil a začal používať "Mama de si, mama hľadaj, mama cecať..." najkrajší narodeninový darček aký by som si sama lepšie nevysnívala.

“Moje dieťa toto nikdy robiť nebude ako tam ten nevychovaný fagan” hovorila som si. “Keby to urobí moje dieťa, takú dostane na riť” hovorila som si v duchu a bolo mi trápne aj za tú mamičku. A dnes? Viem, že to je obdobie, ktoré prejde a treba byť len o trošku viac trpezlivejším. 

V tehotenstve som si predstavovala aký bude povahovo a samozrejme som si vytvorila fiktívny zoznam aký URČITE nikdy nebude on. Áno na mojom zozname boli všetky tie predstavy ako kričí a hádže sa v obchode o zem, ako ma bije, šticuje, odtláča od seba, ako si sadne a nechce ísť ďalej. Ako to však väčšinou býva predstava versus realita je diametrálne odlišná.

Než sa narodil Mateo, snažila som sa prečítať čosi o výchove a absorbovať do seba,  čo najviac nových informácií, aby som bola pripravená na svoju novú životnú úlohu. Nebudeme si klamať, že ľahšie sa to číta, než sa to aplikuje na svoje dieťa dennodenne. Viem, kde je vôľa, tam je cesta. Ja sama som sa stala o niečo trpezlivejšia a aj keď ma skúša, kedy mi povolia nervy, snažím sa nekričať. Nie vždy sa to dá, hlavne keď sa o neho bojím napr. keď vylezie na okennú parapetu, konferenčný stolík, vyliezť na komodu, kde je televízor a prevrhnúť ho na seba, prípadne uteká s nožíkom, ktorý dočiahol, keď vyliezol na nočník... Zľaknem sa a už je môj hlas niekde na vrchole s piskotom a preskakovaním hlasu, ale naučíme sa to spolu.

V období vzdoru je dôležité uvedomovať si, že dieťa sa správa neovládateľne z dôvodu, že nedokáže ovládať svoje emócie. Nerozumie im, prekračujú hranice jeho skúseností a schopností, aby dokázalo s rozvahou spracovať svoje negatívne pocity, ktoré ho ovládli. Vtedy sme tu my, rodičia, aby sme ho „podržali“ a tieto chvíľky, na ktoré sa nedokáže dieťa pripraviť, prežilo čo najmenej traumaticky. https://eduworld.sk/cd/zuzana-granska/435/obdobie-vzdoru-ako-reagovat-pri-zachvatoch-hnevu

Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie a preto si treba zapamätať, že čo zasejeme do nich teraz, keď sú maličkí, to budeme žať, keď budú veľkáčmi. Preto nekrič, veľa vysvetľuj a aj keď si myslíš, že to ešte nechápe, ver, že chápe.

Spomeň si ako si neznášala, keď kričali rodičia po tebe a zamýšľala si sa, či sa to nedá povedať aj inak. Dá, len sa treba trošku posnažiť zapracovať aj na sebe. Možno chce sa na seba iba upriamiť pozornosť, aby si odložila mobil, varenie, počítač, kávu, knihu a išla si sním len skladať kocky, prejsť sa alebo si čítať knižku v stane. Všetky tie povinosti dňa, udalosti na facebooku alebo instragrame na teba počkajú, ale tvoje dieťa ťa potrebuje teraz.

Kedysi dávno som si idealizovala ako má vyzerať láska dvoch ľudí. Vraj totiž každý máme na svete svoju druhú polovičku a je len na nás ako dlho a či vôbec ju stretneme. Premýšľala som, kedy ma stretne tá moja pravá láska (ľavá, druhá ani tretia nepripadali do úvahy-vtedy).

Z kníh som vedela, ako prídem na to, že to je ona. Roztrasú sa mi kolená, zatají sa mi dych, rozbúši sa mi srdce a zatočí hlava. Aké klišé a celkom pravdivé. Tiež som však počúvala, že škaredé a zlé si nikoho nenájdu, tak treba byť milá a pekná. Ach tá detská naivita.

Dnes viem, že ľudia niesú single kvôli vonkajším črtám, či prevahe negatívných vlastností, ale väčšinou len preto, že čakajú. Čakajú buď, že tú svoju druhú polovičku stretnú, alebo čakajú, než sa im srdce vylieči, alebo len proste čakajú až nadíde ten správny čas. Premýšľam nad sebou, že do ktorej kategórie by som sama seba teraz zaradila a asi najskôr do tej druhej alebo tretej. Predsalen si neviem predstaviť, byť mamou na plný úväzok a popritom sa spoznávať s novým človekom, pustiť ho do našej zóny a už vonkoncom sa prispôsobovať niekomu novému. Stým niesom stotožnená-zatiaľ.

Je pravda, že čím dlhšie je človek sám, tým je spokojnejší so svojou situáciou a menej prispôsobivejší novým okolnostiam. Aj keď si samozrejme myslím, že to je dočasný stav regenerácie, kedy sa liečite z toho, že nemusíte robiť veci pretože musíte, lebo sa od Vás očakávajú, ale robíte ich pretože chcete. Tak to máme my s Mateom. On sa chce hrať, tak sa hráme. Chce robiť Kolo kolo mlynské? Tak sa točíme do kola. Chce si čítať, tak si čítame.

Nielen preto, že to chce on, ale preto, že to chcem aj ja. Viem totiž, že raz príde deň, kedy už mamu potrebovať nebude, lebo bude chcieť vyletieť z hniezda, ale chcem aby keď si občas spomenie vedel, že som tu bola, som a budem preneho. A aj keď tu už raz nebudem, budem žiť v jeho spomienkach a tie sa mu budú vynárať, keď si bude tvoriť on tie svoje s jeho deťmi. Verím tomu.

Presne tie spomienky sa tvoria teraz. Tú interakciu medzi dieťaťom a rodičom nenahradí, žiadna učiteľka v jasliach, či škôlke, tablet, mobil ani starí rodičia. Preto si to užívajme tu a teraz plnými dúškami všetky tie neopakovateľné prvé razy, ktoré s nimi zažívame, lebo aj tie predbedné noci raz pominú, aj tie zuby raz vyjdú. Súhrn prvých nezrozumiteľných slov, ktorým ne/rozumieme ani my mamy, než sa dostanú do puberty a už budeme iba trápni.

Ako každé dievča som si plánovala, že ak budem raz tehotná, určite budem mať dievčatko. Vysnívala som si, že bude mať tmavé gaštanové vlásky a hviezdičky v očiach. Meno pre dievčatko bol vtedy jasný výber. Stela – pôvod mena v latinčine znamená hviezda. Nad chlapčenským som sa nezamýšľala, pretože to chce väčšinou každý otec dať to svoje, taká bola moja vtedajšia domienka.

Keď som sa spamätala z prvotného šoku, že som tehotná išla som do obchodu s detským oblečením, že bábätku musím niečo kúpiť a tak som kúpila ružové body s korunkou a nápisom Little Diva. Mala som tušáka, že mi rastie pod srdcom dievča, niekoľko krát sa mi to dokonca aj snívalo a keďže ja som intuitívny typ človeka, počúvla som svoj vnútorný hlas. Takže som si vravela, že Stela alebo Liliana. Ako väčšina prvorodičiek som už chcela začať s nákupom výbavičky, ale červík pochybnosti ma brzdil. Našťastie.

Doktor si nebol istý ani v 20tt, aj keď raz mi naznačil, že tam asi videl niečo, nebola to 100% informácia. Objednala som sa na 3D ultrazvuk do Hlohovca k MUDr. Brešťanskému, teda nie celkom ja, ale volala tam moja najlepšia kamoška Lenka. Na ňu je vždy spoľah, všetko vybaví, obvolá a občas ma aj vráti nohami na zem, keď lietam v oblakoch. A tak som sa nevedela dočkať 17.februára(2016).

Sedela som v čakárni aj so svojou sestrou Tamarkou, ktorá informáciu o mojom tehotenstve niesla asi najťažšie, ak nerátam sploditeľa. Predsalen predstava, že už nebude najmladšia a číslo jeden iba ona, bola zdrcujúca. Vtedy. Dnes je krásne pozerať sa na nich, ako sa spolu zabávajú, teda keď si nájde popri frajerovi čas. Ach tie prvé lásky.

Vošla som dovnútra, mohla som si priniesť vlastnú hudbu, ale vybrala som si z doktorovho výberu. Adele to vyhrala na celej čiare. A tak sa začalo premeriavanie, sledovanie srdiečka a aj termín trafil asi najbližšie ku dňu pôrodu. Celá nervózna som čakala, kedy mi už oznámi, že či tam vidí dievčatko/chlapčeka. Bábätko spinkalo a moc sa mu nechcelo spolupracovať, doktor ho budil trasením jeho domčeku so slovami „ukáž sa nám“ a ono stále nič. Ani sa mu nečudujem, tiež nespolupracujem keď spím, tak spím. To mu aj zostalo. Tak som sa mu v duchu prihovorila „Mateo ukáž sa, buď dobrý chlapček“ a v tom doktor „máme tu guľky, maminka gratulujem bude to chlapček“. Až mi slza vyšla. Zaskočená som bola. Predsalen som bola presvedčená niekoľko mesiacov, že to bude dievčatko a odtiaľ som vyšla s DVD a fotkami chlapčeka. Krásneho chlapčeka.

Tak som už bola celkom rozhodnutá, že chlapček, čo sa mi narodí sa bude volať Mateo. Aj keď som dlhšie mala v hlave mená ako Michal a Matej, rozlúčila som sa snimi, pretože už tieto mená u nás v rodine sú obsadené. Matea nemáme žiadneho, ani žiadneho nepoznám. To je inak veľmi zásadné kritérium pri výbere mena. Ľudia sa za život stretnú s kopec inými ľuďmi. Niektorí sú lepší a zanechajú v nás po nich to dobré, iní horší a na takých nechceme spomínať. Tým som sa celkom riadila aj ja pri výbere mena a myslím, že niesom jediná.

                                          Áno, ach tá nefalšovaná čistá detská radosť.

Rolovala som na koníkovi, hore a dole, trošku z nudy ako inak na rodičovskej pracovnej dovolenke, že? A zrazu sa mi objavilo testovanie na YR, že... V jedinečných vôňach sladkej bielej vanilky a čarovných lesných plodov pre pocit dokonalej vianočnej pohody a radosti. Rastlinný svet vás opäť láka, aby ste pocítili jeho jemnú, ale účinnú starostlivosť o vašu pokožku. Toto som si prečítala a napísala do komentu prvotné pocity. Naozaj sa mi ešte nikdy nestalo, aby som stihla dať prvý komentár ja a čuduj sa svete stihla som to. Prekvapenie, keď som bola vybratá bolo o to krajšie. A áno, čestne hlásim, že mi za túto recenziu nikto nezaplatil a hodnotím podľa samej seba, nikto ma do ničoho nenútil, nenavádzal ani žiadnym iným spôsobom neovplyvňoval moju recenziu. Viva sloboda slova a písma, veď žijeme v roku 2017 ženy.

Matelkovi idú očné zuby, noci bývajú divoké, ráno vstávam rýchlo na budík, aby nezobudil malého a ja som mohla v kľude pracovať a vrátiť sa potom nerušene k nemu do postele-áno spíme v jednej a nevadí nám to. Aj vtedy, tak bolo. Sladko sme dospávali. Do chvíle krátko po 10h, keď sa rozozvučal bzučák nášho zvončeka. Vyletela som z postele, že asi horí, alebo čo. Omyl! To priniesol kuriér balíček na #test_yvesrocher3.  Moja zlosť s myšlienkou na žalobu pre toho, čo skonštruoval náš zvonček, zoznam nadávok na adresu kuriéra, ktoré sa mi prebleskli hlavou, vystriedala nefalšovaná radosť a následné poďakovanie za doručenie. Len teda neviem u koho z nás dvoch, bola prvotná radosť podľa foto hore bola väčšia. A tadaaa toto všetko bolo v krásnej vianočnej krabičke, ktorá sa šikne na vianočné pečivo. Doplnila som aj ceny, ktoré som našla na oficiálnej stránke Yves Rocher. Testovaniu zdar.

Testovací balíček limitovanej vianočnej edície 2017 obsahoval:

- Vonnú sviečku (Čarovné lesné plody 70g / 5,60€)
- Sprchovací gél (Čarovné lesné plody 200ml / 4,20€)
- Tekuté mydlo na ruky (Biela vanilka 190ml / 4,20€)
- Balzam na pery 2x (Čarovné lesné plody a Biela vanilka 2x 4,8g / 4,20€)
- Krém na ruky 2x (Čarovné lesné plody a Biela vanilka 2x 75ml / 4,20€)
- Telové mlieko (Biela vanilka 200ml / 5,20€)
- Toaletnú vodu (Biela vanilka 100ml 8,80€)

Alebo v mojej terminológii Červená sada & Biela sada.

Neuveriteľné. Dnes sú to dva roky, čo mi doktorka povedala „Pozrite sa sem. Gratulujem ste tehotná“. Neverila som vlastným očiam ani tým slovám, čo vchádzali do mojich uší. Vtedy som dostala poučenie, že príroda je mocnejšia než chémia. Nepamätám si moc, čo bolo potom, predsa len som skôr čakala niečo pravdepobobnejšie, ako, máte cystu, alebo tak. Nemala som... Viem, že vonku bola už tma, zima a ja som kráčala nevedno kam, s hlavou v oblakoch s milión otáznikmi v nej som zastala. Vyťukala som na mobile číslo a oznámila som prvý krát vetu „Som tehotná“ a spustila som plač. „Neplač, ale teš sa. To nie je dôvod na plač, žiadna kaša sa predsa neje, taká horúca ako sa uvarí“.

Nával emócií z nových informácií ma prevalcoval ako kamión, asi aj s dvomi prívesmi, ak nie aj dva kamióny :D. Máte veľa snov, slušne platenú prácu, ktorá vás baví, školu, po dieťati netúžite, ani partner nie je vlastne vaším partnerom. Pošle vás na potrat, ako keby ste išli ráno pre chleba, a zrazu ste na všetko sama. Aj keď vlastne odvtedy, som už nikdy nebola sama. Neplánované neznamená nechcené, alebo nemilované. Osud jednoducho vedel, čo potrebujem skôr, než som to zistila ja. Vedela som, že to nebude jednoduché, predsa len úloha mamy a otca 2v1, nie je ľahká. Počas tehotenstva som sa, tak veľmi bála, ako to bude, čo bude, čo ma čaká, či to zvládnem, či k nemu v noci vstanem, či budem kojiť, či nebudem, či budem vedieť, prečo plače, či ho budem vedieť utíšiť... Milión otázok, na ktoré som postupne dostala odpovede a tisíc ďalších nových situácií, na ktoré Vás predtým nikto nepripraví, žiadna kniha, Google ani Modrý koník. Všetko sa v materstve učí za jazdy, Vyrovnať sa stým, že ti dieťa po pôrode skončí na JISke, že keď dostáva antb treba mu aj probiotika, že mamina náruč je ten najlepší spôsob na utíšenie koliky, že aj z kúpania sa raz stane obľúbená činnosť, že zabudnete na prebdené noci, keď sa na Vás ráno usmeje. Dokonca aj to, že ste neboli na bratrancovej svadbe, lebo ste boli v nemocnici so 40tkami teplotami a nebojte sa aj zuby raz vyjdú všetky. Niekto múdry raz povedal, že tie najťažšie rozhodnutia sa raz stanú Vašimi najkrajšími chvíľami. A tak som sa presne pred 16.mesiacmi stala mamou môjho chlapčeka.

Boli časy, keď som si nevedela predstaviť, aké to bude, mať ho vo svojom živote.

Dnes si neviem svoj život predstaviť bez neho. Dieťa nikdy nie je chyba, problém, záťaž, nehoda, či trest. Dieťa je a bude ten najväčší dar, aký kedy človek môže dostať, pretože bohatstvo je pozerať sa na vlastné dieťa a pochopiť, že ono je tá najkrajšia a najsprávnejšia vec, pre akú si sa v živote rozhodla.

Najväčšiu lásku svojho života, si každá žena privedie na svet sama.️

Takto pred 2rokmi, som sa dozvedela dôvod môjho plešatenia. To som ani len netušila, že vomne rastie malý zázrak, ktorý neskôr dostal meno Mateo. Verdikty od imunológa ako “stav neliečiteľný”, vraj “začnite si šetriť na parochňu a zmierte sa, že prídete o vlasy úplne”.

Tieto vety ma bičovali, ako keď vás vietor s dažďom bičujú do tváre. Pomyslenie, že budem žiť bez koruny ženskej krásy mi na istý čas zrútilo svet.  Ako sa vraví, človek si zvykne aj na bič a tak som sa aj ja naučila žiť s obavami a zmieriť sa s možnými negatívnymi alternatívami. Nosila som čiapky, dala som sa ostrihať, zmenila som cestičku vo vlasoch, prestala som si vlasy žehliť, fénovať, farbiť a nosila som účesy zakrývajúce tu hrôzu. Vlasy nejakú dobu padali, pridružovali sa nové menšie lysinky.

Časom som sa pomaly zbavovala zlozvykov, stresu a strachu z blízkej budúcnosti a čuduj sa svete, tá najväčšia lysina na vrchu hlavy, začala zarastať. Na ten deň nikdy nezabudnem. Bola som naozaj šťastná. Na miestach, kde bola iba koža sa zrazu objavili malé biele vlásky, podobné lanugu, ktoré ochraňujú bábätka v brušku. Po nejakej dobe prekryli celú lysinu a stmavli. Ako mi rástol život v brušku, tak mi rástli aj vlasy. Neverila som vlastným očiam. Prestala som sa báť budúcnosti a začala veriť v krajšie zajtrajšky. Odvtedy mi tie vlasy narástli z ničoho na dĺžku 38cm. Nefajčím, mám pár kíl navyše, ale mám ten najcennejší dar. Zdravého syna a aj keď sme sami dvaja, verím, že zázraky sa dejú aj nám obyčajným ľuďom. Možno sa to raz zas vráti, ale ja sa už nebojím. Verím, že zas dorastú.️

Ak máš podobný príbeh a trápi ťa vypadávanie, plešatenie pridaj sa k nám do skupinky Plešatiem s noblesou a podeľ sa snami o svoje trápenie.

                                                  Ahojte  to som zase ja Pepa,

Áno ta otrava, čo sem stále vycapuje svojho synčeka :D. Teraz som tu s mojou recenziou na zubnú pastu Zendium Complete Protection, ktorá dúfam bude aj pre Vás prínosom. Snáď nebudem iba 1 z 10 mamičiek z Modrého koníka, ktorá dostala možnosť testovať niečo zadarmíčko, tak nám tu ide teraz balamutiť hlávky, začo každopádne veľké ĎAKUJEM @konik_testuje. Takže vecne-stručne-zrozumiteľne idem na to.

Čítaniu zdar!

Keď mi prišla správa, že som bola vybratá do testovania zubnej pasty neverila som vlastným očiam, asi dva dni predtým mi kuriér priniesol inú pastu ako dm skautke, tak si vravím a to bude znamenie, že jedna z nich bude isto pre mňa TOP. Od mala som hrozný zubofil. Biele, čisté zuby a svieži dych, boli premňa základ, ak sa dalo 3x denne som umývala. HAHA pekná spomienka, do doby než sa narodil prcek, odvtedy som rada, že sa mi podarí umyť zuby pred prvým jedlom, pri prezliekaní pyžama-na obed :D. Toto som brala ako výzvu, nájsť si čas na svoje, tak milované zuby. 

O pár dní neskôr prišiel ráno kuriér „strašne milý pán“. Podľa mňa, robia svoju prácu za trest, alebo ich minimálne za to neodmieňajú výplatou, ale fyzickým trestom. Ak ma raz začnú vzrušovať tresty, isto im pošlem svoje CV. Pozerala som ako puk, čo mi to priniesol za krabicu a neverila som, že vnútri môže byť pasta :D. Bola.

Pasta v jednoduchom menšom obale, s tvarom ľahko padnuteľným do ruky. Dizajn krásny, nedivím sa veď vznikla na konci 60. rokov v Škandinávii. Aplikácia potrebného množštva na kefku je naozaj jednoduchá a nestane sa Vám nehoda, že silnejším stlačením, by Vám vyšlo viacej pasty a nevedeli by ste ju dostať dnu a vyšla by navnivoč. Tu je dávkovanie vyšpekulované, keďže jedným stlačením vyjde množstvo presne na kefku

Ahojte,

volám sa Pepa a túto recenziu píšem po tretíkrát. Dúfam, že tento pokus už dopíšem dokonca. Prvý krát ma včera prerušilo, zlepšovanie koníka večer a po druhý krát som chcela zmazať písmenko a hodilo ma to späť. To som celá ja smoliarka, preto keď mi prišla správa, že som bola vybraná na testovanie, neverila som vlastným očiam. Uverila som, až keď priniesol kuriér balík. Môj polročný synček Mateo bol môj hlavný pomocník v odbaľovaní, skúmaní obsahu a testoval odolnosť výrobkov vlastnými zúbkami (dvomi). Vydržali. Prežili to, a aj on . Ďakujem za možnosť zapojiť sa do testovania. Čítaniu zdar!

1. DM Bio žihľavový čaj s citrónovou trávou

Keď mám chvíľku, rada si dám šálku čaju. Som verná svojím overeným značkám. V zimnom období volím skôr bylinné čaje a v letnom ovocné. Dostal sa mi na skúšku tento DM BIO žihľavový čaj s citrónovou trávou. Nevedela som, čo očakávat. Prečítala som si, že obsahuje 90% žihľavových listov a 10% citronovej trávy. Žihľavu a jej účinky poznám iba vo forme šampónu a ako babskú poveru, keď som sa popŕhlila, že nebudem mať reumu. Balenie obsahuje 20ks klasický vrecúšok. Po zaliatí sa v celku rýchle vyluhoval, do krasnej tmavozelenej farby. Voňal, tak inak, neznámo, ale príjemne. Chuťovo nebol najhorší. Pre očistné účinky žihľavy odporúčam ako ideálneho parťáka na jarný detox. Mojím isto bude. Chýba mi tu však preklad z nemčiny.

2. Babylove ovocný čaj pre bábätká a deti

Moj malý je kojený a čaj odmietal, max.si dal lyžičku a vypľul-fakt podívaná. Čítam, že určený na osobitnú výživu malých detí od 4. mesiacov, bez prídavku cukru a aróm, obsahuje 45% jabĺk, 43% šípky, 7% mrkva. 4% červená repa a 1% čučoriedky. Na obale písali zaliať horúcou vodou, luhovať 5-8min počas, ktorých som sledovala, voňala a obzerala, čo príde. Vôňa skoro žiadna, ale tá chuť. Žiadna prearómovaná sladká čajovoda, s dvomi či tromi kockami cukru v sebe, ale poctivý šípkový čaj. Vrátil ma do detstva. Keď sme ako deti popri kanály zbierali šípky, sušili ich doma na radiátore a otec nám z nich urobil čaj.  Jablká som teda vôbec nespozorovala. A môj Matelko? Vypil šesť lyzičiek a to bol len začiatok. Sám od seba mi vypil behom dňa 50ml po príkrme. Umňa sa pridal na môj nákupný zoznam must have!