Tentoraz nielen za tie ponožky, milé mamy. Alebo čo dokáže 45 minút.

Keď som minulý rok písal druhú májovú nedeľu článok s prianím všetkým mamám, netušil som, že o rok bude všetko inak. Teraz už určite nechcem písať čokoľvek o korone a o tom, čo priniesla do našich životov. Spomínam to len preto, lebo tých povinností je posledné týždne 2x viac, a mamám (ale aj otcom) korona naložila toľko, že by sa aj Atlasovi podlomili kolená. Vidím to na kolegyniach v práci, vidím to u susedov, vidím to u nás doma.

Posledný rok som sa celkom intenzívne zaujímal o vzdelávanie v oblasti výchovy detí. Minulý týždeň ma oslovila zaujímavá kniha o tom, prečo sú dánske deti šťastné, predtým som na jeden hlt prečítal výborný text od detského psychológa Mareka Hermana o našich malých Marťanoch. Nehovoriac o tom, že najlepšou školou pre mňa bolo zvládnuť našich tajfúnoch počas karantény.

Dôvod, prečo práve dnes spomínam tieto knihy je ten, že majú všetky jedno spoločné. Absolútne a bez akýchkoľvek pochybností svorne tvrdia, že matka je najdôležitejším článkom rodiny. Poviete si, žiadna novina. Mňa však zaujalo ešte niečo. Je vedecký dokázané, že šťastie detí a ich pocity sú priamo úmerné pocitom matky. Povedané ešte jednoduchšie - deti sú šťastné práve tak, ako sú šťastné ich maminy.  

Keď som sa dnes pri svojej rannej chôdzi zamyslel, čo by som vám všetkým, milé mamy, chcel zapriať, trklo ma. Súvisí to s tým, o čo u nás doma s manželkou bojujeme už asi rok a posledné týždne ma presvedčili, že je to veľmi dôležitá vec. Takže k veci.

Zistil som, že jedny z najšťastnejších chvíľ v živote nášho rodinného pilieru v posledných rokoch sú vtedy, keď ide na manikúru. A keď ide ku kaderníkovi. A ku kozmetičke. Vtedy žiari a tie chvíle sú posvätné. Tvoria však len cca 200 minút mesačne. To je menej ako 7 minút denne. Filmy a knihy často hovoria niečo iné - matka by mala byť najšťastnejšia, keď sme všetci konečne spolu pri večeri, keď sa Zuzka po prvý krát prejde na bicykli 20m bez pomoci alebo keď sa Miškovi podarí prvý krát zahrať na klavíri Óda na radosť. Úprimne, nie je to vždy tak. To všetko sú totiž chvíle, ktoré nebežia, ale letia. A takmer vždy sú sprevádzané krikom, bojmi, plačom a nervozitou. Navyše, matka je neustále v strehu a v strese. Aby si neublížili, aby boli zdravé, najedené, čisto oblečené a...šťastné. 

Áno, na tie najkrajšie chvíle s deťmi budeme spoločne s úsmevom spomínať a vtedy to bude to najväčšie šťastie, lebo na tú spomienku bude čas. Tá najdrahšia veličina. Tak ako spomíname na naše jarné lyžovačky, leto v Chorvátsku alebo prvú veľkú túru v Tatrách. Lenže v tých chvíľach to boli naozaj galeje a večer sme padali do postelí ako zombíci. A úprimne sa vám priznám, že často sme si sľubovali, že už nikdy viac. Tak kde je teda pravda? 

Pravda je taká, že už viac ako rok sa snažíme dostať našu mamu z domu. Doslova a do písmena. Hľadáme jej niečo - čokoľvek. Lebo pravda je taká, že dnešným matkám chýba sebectvo. Len také malé. Sú tak nesmierne obetavé a rozbehnuté, že zabudli na najdôležitejšiu vec - na svoje šťastie. Najdôležitejšiu preto, lebo úmerne tomu.... Veď viete. Mnohé maminy zabudli na to, že energia sa nedobíja pri žehlení, pečení alebo okopávaní mrkvy. A že rodina bude najšťastnejšia, keď sa práve ony budú tešiť čo najčastejšie. Z jógy. Z červeného vína. Z kávy s kamoškou. Z online kurzu španielčiny. Z hodiny flauty. Z ďalšej časti neapolskej ságy. Alebo len z nôh vyložených na stole. Ak má zvyšok rodiny dostatočný pud sebazáchovy, bude skúšať dávať mame čo najviac času. Času pre ňu samotnú. A ak ktorákoľvek z vás so mnou nesúhlasí a vraví, že pre ňu je najväčší relax úplne o inom a iba v kruhu rodiny, absolútne to rešpektujem. 

Moja skúsenosť mi hovorí, že čím viac času sa budeme pokúšať dať našej mame pre ňu samu, tým lepšie pre nás všetkých. Ona síce neustále omieľa dookola, že nemá čas. A že čo by tak asi robila. Že sa mi to ľahko povie, ale že za ňu nik neožehli. A že ju aj tak nič nebavi. Lebo stále niečo musí. Lenže jej čoraz častejšie dochádza dych. A bolí ju často chrbát. A zaspáva o deviatej večer. 

Bojujeme vytrvalo za to, aby si každy deň na 45 minút vyložila nohy. Alebo tri krát do týždňa išla na hodinu k fyzioterapeutovi. A vedľa v dedine učia na klavíri aj dospelých. A tiež sme objavili úžasnú aplikáciu, ktorá vás zdarma naučí jazyky online a funguje výborne! Uvidíme, ako ďaleko to bude musieť zájsť, aby sme ju zlomili, ale sme na dobrej ceste.

Milé maminy nielen srdiečkových detí. Chcem vám všetkým poďakovať, že ste piliermi. A že mnohé z vás sú pri tom dokonca tie najšťastnejšie bytosti na zemi. Lebo to vôbec nie je ľahké. Prajem vám zdravie, silu a energie za dvoch. A kopec radosti s vašimi najbližšími. A bez ohľadu na čokoľvek, čo by vám mohlo stáť v ceste, vám prajem symbolických 45 minút denne. Len pre vás.