Ako sme si s trampolínou vyskákali spokojnú rodinu

Je utorok, streda alebo piatok. Určite jeden z tých dní. Po nekonečných týždňoch strávených doma s deťmi som v tom prestala mať prehľad.  Správa o zatvorení predškolských a školských zariadení bola v minulom roku očakávaná, a tak som ju aj prijala. Možno s určitou dávkou naivity, aká je blízka len nám matkám. Veď snáď o dva týždne, mesiac, sa dá všetko do poriadku. Dovtedy si užijem čas s deťmi, budeme sa s manželom venovať jeden druhému, dobehneme, čo sme zameškali kvôli pracovným povinnostiam. Ach, mala som si dať vtedy dve facky a pozrieť sa pravde do očí. Ale som len matka. Matka jednej školáčky – prváčky, škôlkarky a kojacej sa prísavky. A moja aktuálna charakteristika? Momentálne pripomínam leporelo. Sem-tam dohryzené, miestami roztrhané, pokreslené, mastné od jedla, no stále plniace účel. 

Prvé dni v spoločnej izolácii som si ešte všetko plánovala. Program na ráno, popoludnie aj večer. Edukačné hry na pani učiteľku, spoločné upratovanie či cvičenie. Hľadala som tipy na internete. Všetko to však akosi pomaly, ale určite prestávalo fungovať. Školáčka sa musela učiť on-line, škôlkarka sa práve vtedy rozhodla, že chce skákať po gauči a malá prísavka na prsníku mi tiež nepridávala na živote. Ubiehali deň za dňom, mesiac za mesiacom. Energia zo mňa vyprchala ako bublinky z lacného šampanského. Milujúca matka sa pomaly, ale určite, začala meniť na šialenú pani s tikom v pravom oku, ktorá riadi celý vesmír s mastnými vlasmi. 

Bolo tomu tak aj v ten deň... Onen deň. Vonku bolo opäť krásne, taký ten jarný splín, a ja som sa rozhodla, že dám deťom vodové farby. Povedala som im, že môžu namaľovať na starý múrik v záhrade niečo pekné pre tatinka. Že ja si dám kávu. Na okamih som zatvorila oči, po približne dvoch minútach precitnem, kukám na záhradu, deciek nikde. Na múriku jeden malý farebný fľak. Vravím si teda, asi ich to nebaví. Zdvihnem sa, že ich pohľadám. Ani mi to dlho netrvalo. Boli hneď na vedľajšej stene domu. A to doslova. Bledá fasáda vyzerala tak do výšky cca jedného metra ako nevydarené dielo grafiťákov. Zatmelo sa mi pred očami. Ešte sa ma opýtali, či sa mi to páči. Modlitba, aby umývateľná fasáda bola naozaj umývateľná, našťastie vyslyšaná...

Úplnou lahôdkou je tiež v domácej izolácii ticho, na ktoré by som rada upozornila. Ticho, ktoré my matky tak často podceníme. Lebo sa tešíme. Lebo chceme veriť, že sa hrajú potichu, že si šepkajú, učia sa vyslovovať „r“, počítať do desať, češú si vlasy alebo čítajú knižku. Nie, nie, nie... nič z toho nerobia. Sú potichu, lebo konšpirujú, lebo plánujú, lebo ničia, lebo jedna sedí druhej na hlave, lebo otvárajú krémy, kreslia na stenu... Alebo preto, že si vzali do vane toaletný papier.

Postupne sa začala naša rodina kompletne rozpadať... Deti sa ma báli, muž sa ma bál, kocúr sa ma bál... A tak som si povedala dosť. Veď som bola horšia ako ten vírus. Rozhodla som sa, že deťom pripravím nejaké super prekvapenie. Keďže sme len prednedávnom dokončili našu záhradu, tak voľba vola jasná. Kúpim im niečo, čo ich zabaví, unaví, nebude zavadzať v obývačke. Po menšej ankete medzi známymi vyhrala jednoznačne trampolína. Hneď som začala snovať plány, že prikúpim aj hojdačky, pieskovisko, domček. Dievčatá mali našporené z narodenín, a tak prišiel čas investovať. Samozrejme, klasické obchody boli zatvorené, a tak som musela pátrať na internete. E-shopov sú stovky, výrobkov ešte viac. Ja som však chcela nájsť všetko na jednom mieste a nie stráviť za počítačom čas, ktorý som aj tak nemala. Podarilo sa mi to vďaka rodinnému e-shopu inlea.sk. Slogan hlásal, že ich cieľom je prinášať do rodín radosť, a to sme potrebovali ako soľ. Okrem širokej ponuky trampolín rôznych druhov a veľkostí, som našla aj ďalšie vytipované veci z môjho zoznamu. Všetko na jednom mieste. Okrem toho ponúka e-shop široký sortiment pre šport, hobby, tiež hračky, školské potreby záhradné vybavenie a mnoho iného. Ak si nie ste istý výberom či parametrami, ochotne vám poradí aj milý personál.

Objednávka odoslaná, očakávania veľké a prišiel deň D. Naša záhrada zrazu ožila a s ňou ožili aj naše deti. Najviac sa tešili práve z trampolíny. Veď, ktoré dieťa nemiluje skákanie. A našej prostrednej sa páči dokonca viac ako to na gauči. Ideálne na trampolíne je, že deti sa naozaj unavia. Štúdiu o tom, že by si mohli vyskákať mozog z hlavy, som nikde nenašla. A tak skáču a skáču. Staršia už robí saltá, mladšia kotrmelce.

Sedím si na terase. Slnko svieti. Kojenec spí a ja mám voľno. Zvuk trampolíny, to vám je tak príjemná vec. Keď zavriem oči razom som na pláži pod palmami, v hojdacej sieti. Vánok a šum mora ma upokojujú. Vychutnávam si mohito... keď zrazu z diaľky začujem hlas: Mamiiiiiii, mamiiii, chcem kakááááááť! A som tam, kde som bola. Ani nedopijem, letmo sa rozlúčim so svalnatým Armandom a vraciam sa späť do reality. K utieraniu zadkov. 

Na záver musím povedať, že my mamy sme ozaj skvelé, pandémia mi to potvrdzuje každý ďalší deň. Ten kolotoč života, keď varíme, žehlíme, kojíme, mojkáme, tíšime, skáčeme, upratujeme, pečieme... jednoducho milujeme. Nie sme však dokonalé a občas si treba priznať porážku. Mne ju korona uštedrila. Myslela si, že ma bez problémov knockoutuje. Ale niééé, ja som jej vrátila úder. A tým bola kúpa trampolíny. Spolu s ňou sme si opäť vyskákali spokojnú rodinu.  

Tento článok vyšiel s podporou inlea.sk