Tipy a recepty, ako variť pre dospelých i batoľa zároveň

Keď sa narodí nový malý miničlovek, sú tí veľkí ľudia, čo ho na svet priviedli, úplne uveličení. Spoznávajú ho, dotýkajú sa ho, ovoniavajú mu hlávku, fotia mini nožičky a nevychádzajú z údivu, čo to vlastne tomuto svetu darovali. A zatiaľ čo rodičia sa zoznamujú s ich novým svetom, ktorý sa zredukoval na lásku, a s novým režimom - vlastne sa snažia spracovať fakt, že ich život už nikdy nebude taký, aký bol kedysi - nový človek sa len čuduje, čo sa to deje.

Niektorí malí ľudia sa čudujú potichu a s rozvahou, iní sa čudujú veľmi hlučne, intenzívne a únavne. Nič to však nemení na fakte, že po nejakom čase sa prestanú čudovať a začnú si ten nový svet celkom vychutnávať. Veď komu by sa to nepáčilo. Rodičia ho doslova nosia na rukách, usmievajú sa na neho a všetky návštevy sa idú od rozkošnosti roztopiť. Každý deň mu tí veľkí spolubývajúci ukážu nový svet v knihách či na cestách, každý deň príde nová vôňa, nový vnem, nový zážitok.

Dni pomaličky plynú, človiečik vníma ten veľký, nikde nekončiaci svet, popritom veľa oddychuje a život začína naberať nové kontúry. Každý deň je však v niektorých veciach rovnaký, má so svojou mamou vybudované rituály, o ktorých vedia iba oni dvaja, a všetko funguje, ako má.

Až jeden pekný deň mama nahodí diabolský úsmev a namiesto teplého chutného mliečka mu do úst strčí dáky maglajz oranžovej farby, divnej chuti a záhadnej konzistencie. A očakáva, že to ten nováčik s radosťou zje. 

“No počkaj, na tomto sme sa nedohodli. Tak toto nepôjde!”

Áno, tak nejako si predstavujem myšlienkové pochody v hlave môjho dieťaťa, keď som naň prvýkrát vytiahla lyžičku s tekvicou. Teda, súdiac podľa masívnej vlny odporu, čo po podaní prvého mikrosústa nasledovala.

Ono to už býva, matka mieni, dieťa (dosť zásadne a intenzívne) mení. Tak vám poviem, moja sestra mi povedala asi najväčšiu pravdu, keď som jej v slabej chvíľke ešte tehotná povedala, že mám stres z pôrodu. “Pôrod je tá najľahšia časť na materstve.” Nech to znie akokoľvek bizarne, ja sa s tým dnes absolútne stotožňujem. Teda, nie že by som si pôrod užívala tak intenzívne, že by som si ho pravidelne každý rok dopriala, o tom potom. Ale je to pár hodín bolestí, kedy však telo robí to, čo má, ide to prirodzene, a vy sa skrátka nejako veziete (nič iné vám aj tak nezostáva 🙂). Zato materstvo, to je už iná kapitola. Trvá celý život a dosť pravdepodobne bude prebiehať metódou pokus-omyl. A tak som sa naštartovaná touto radou snažila počas zvyšku tehotenstva pripraviť nie na pôrod, ale na to, čo príde po ňom. A hoci sa teória s praxou často dosť rozchádza, naozaj mi to v začiatkoch veľmi pomohlo.

S podobným nasadením som sa pustila aj do študovania teoretickej časti zavádzania príkrmov. Rozumej knihy v škále Bukovský až Mama, mňam, prelustrované albumy príkrmov na Modrom koníku, nasávanie rád od kamarátok (ale aj od starenky, hoci generácia našich mám by podľa dnešných kritérií nemala prežiť - súdiac podľa kravského mlieka odmala a podobne), a, samozrejme, poradila som sa s pediatričkou a manželom.

Všetky zdroje sa zhodovali asi v tom istom. Každú novú potravinu treba dieťaťu podávať tri dni po sebe, aby ste vedeli odsledovať prípadnú reakciu. Najskôr zavádzať zeleninu, aby si dieťa nezvyklo na príliš sladkú chuť ovocia. Začať s príkrmom v čase obeda, aby sme prípadnú reakciu vedeli do večera nejakým spôsobom vyriešiť. A postupne pridávať mäso, ovocie a obilninové kaše.

Easy, nie? Tiež som si myslela 🙂 Veľmi jednoduché je to do času, kým sa teória nestretne s praxou a vaša super bio organická, nad parou pripravená, dohladka rozmixovaná tekvica neskončí v rádiuse jeden meter okolo dieťaťa. V zásade úplne všade, len nie v ústach.

Ok, hlavne nepanikáriť. Nezabudni, v knihách píšu, že deti to neprijímajú spravidla práve najšťastnejšie. Skúsime to zajtra, iste to bude lepšie. 

Nebolo.

Ani ten ďalší deň, ani ďalší ďalší a ani ten po ňom. A tak nasledovalo (okrem pocitu totálneho zlyhania, zúfalstva a opúšťania sa) googlenie a skúšanie všetkých možných trikov. Okrem iného som skúsila zmeniť konzistenciu a prešli sme všetkými fázami od úplne hladkej kaše, cez kašu s kúskami, popučené, prepasírované jedlo, až po samotné kúsky, ktorými sa drobec kŕmil. Teda, mal sa. Reálne to dopadlo tak, že mrkva bola dopučená všade naokolo a malá umelkyňa bola náramne spokojná so svojím dielom. Akurát stále hladná 🙂

(Ne)jedla poležiačky, na brušku, vo vajíčku, v polohovacej stoličke, na rukách. Skúsila som hustotu od úplne hutnej kaše, že v nej stála lyžička, až po veľmi riedke a vodové, eh, niečo. Pridala som do príkrmu mlieko. A stále bez úspechu.

Spievala som, tancovala, ukazovala knižky, zabávala hračkami. Skúšala som ponúkať príkrm v čase raňajok, obeda, večere. Ku každému jedlu som pridávala batát, ktorý mal potenciál na skonzumovanie aspoň piatich lyžičiek a ak sa náhodou hecla a zjedla viac, oslavovala som to rituálnym tancom a túto správu som zavolala minimálne trom osobám.

A ono to postupne šlo. Z pár lyžičiek sa stalo pár lyžíc. Z pár lyžíc pol misky. Z pol misky miska. A čoskoro to moje malé tvrdohlavé žieňa hltalo očami moju čokoládu. A ja som pochopila, že na nejaký čas bude čokoláda mojím sladkým tajomstvom vychutnávaným iba v čase jej spánku.

A keď som si už myslela, že sme prudko za vodou a už ma nič neprekvapí, prišla studená sprcha v podobe slávnej vety: od roka má dieťa jesť všetko a ideálne to, čo dospelí.

Takže, asi to má fungovať tak, že do 11 mesiacov a 29 dní dieťa papá kašovité, farebné, záležitosti bez chuti a vône, ktoré vyzerajú približne rovnako na vstupe, ako na výstupe (mimochodom, aj vy velebíte Pampersky a vlhčené obrúsky ako najlepší vynález na svete?). A len čo má rok - bum, sedegín a palacinky s nutelou. Či ako to vlastne? Čo?

Poviem vám pravdu, toto bolo pre mňa hádam ťažšie ako prvotné “boje” s príkrmami, a to som myslela, že tie ma položia. Lebo na toto som nenašla vlastne žiaden návod. Tak ako to spraviť? Ako postupne dieťa privykať na dospelácku stravu, a pritom mu nespôsobiť úplný šok (ktorý by som si v konečnom dôsledku odskákala ja - veď si spomeňte na koliky na začiatku. Toto fakt nechcete prežívať znovu).

Ja som na to teda išla zľahka a, takpovediac, sedliackym rozumom. V prvom rade som sa zamyslela nad tým, aké jedlá máme najradšej, a teda aké pokrmy (pozor, nie, už nie príkrmy 🙂 ) sa u nás budú v budúcnosti podávať.

Milujeme cestoviny, rizotá, bulgur, pohánku či kuskus so zeleninou a orieškovou omáčkou. Nepohrdneme ani tradičnými jedlami ako sviečková či halušky. A pokojne znesieme aj nejaké tie buchty či ovocné knedlíky. A tieto vyvažujeme šalátmi, množstvom ovocia a zdravými dobrotami ako sú oriešky či domáce sušené jabĺčka. A hej, jeme aj čokoládu a občas aj čipsy, ale až keď dieťa spí. Takže to sa neráta 🙂

A tak som pripravovala tieto jedlá tak, aby som využila prísady, ktoré už malo dieťa zavedené, a pridala aj nové spôsoby prípravy (keďže do roka som jedlo takmer výlučne varila vo vode, resp. pripravovala v pare).

Rizoto? Áno, ale varené pomocou nesoleného vývaru, dochutené iba štipkou soli, maslom a parmezánom.

Cestoviny? Prečo nie, ale namiesto pesta pripravím zeleninovo-smotanovú omáčku s kvalitným olejom a bazalkou.

Oriešky? Určite. Ale aby sme zabránili riziku zadusenia, urobila som domáce orieškové maslo a natenko ním natrela raňajkové lievance.

Palacinky? Okej, ale bez cukru poliate iba maslom a maličkým množstvom javorového sirupu. A len kúsok, nepotrebuje ich šesť (a viac zostane mame, však áno 🙂).

Nuž, a príjemným bonusom bolo, že som skutočne začala variť jedno jedlo pre všetkých. Nám som ho potom, samozrejme, dochutila podľa dospeláckych preferencií a všetci boli spokojní. Ja preto, že som nemusela variť na dvakrát. Dieťa sa tešilo, že jedlo to isté, čo dospeláci. Umývačka riadu, že už ju púšťam denne “iba” dvakrát. A doktorke som mohla povedať, že sme zvládli aj tento dôležitý míľnik. 

A aby som nehovorila iba tak do vetra, pridávam aj jeden “recept” na jeden taký obed v štýle - ani dospelácky, ani detský.

Domáce cestoviny s batátovo-smotanovou omáčkou

Potrebovať budete:

• 1 batát
• 1 PL oleja (ja som použila z vlašských orieškov, ale olivový je úplne v poriadku)
• jarná cibuľka/cesnak/cibuľa/pór
• 100 ml šľahačkovej smotany
• 3 lístky bazalky
• 1 PL nastrúhaného parmezánu

A ak to chcete dostať do dokonalosti, pripravte si aj domáce cestoviny. Nie je to nič ťažké, stačí si pripraviť:

• 1 vajíčko
• 100 g múky (ja používam semolinu, ale dá sa použiť aj iný typ)

Začnime teda cestovinami. Ide to jednoducho. Iba rozklepneme vajíčko do múky a vidličkou (a neskôr rukami) ho do nej zapracujeme. Vložíme do potravinovej fólie a šupneme na chvíľku do chladničky. Potom jednoducho vyvaľkáme a rozkrájame natenko. Nakrájame a uvaríme v trošku osolenej vode. Ide to rýchlo, stačí im pár minút.

Na prípravu omáčky ošúpeme batát a dáme ho variť do vody, kým nezmäkne. Trvá to asi 15 minút. Rozmixujeme dohladka (môžeme pridať trochu vody, v ktorej sa varil, ak by bolo pyré príliš husté).

V panvici opražíme cesnak (cibuľu či pór podľa preferencií) a pridáme batátové pyré. Do vriacej zmesi prilejeme šľahačkovú smotanu a ochutíme bazalkou a trochou soli. Pridáme cestoviny, posypeme na tanieri parmezánom a držíme si palce, že nám to naše milované potomstvo neotrieska do hlavu. Obrazne aj doslova 🙂 Zvyšok omáčky dochutíme a podávame ostatným členom rodiny.

A aké boli vaše skúsenosti s prvými príkrmami? Tešili ste sa na ne? Či vám úplne vyhovovalo, že si dieťa vystačilo s mliečkom? Máte doma jedlíkov či nejedákov? Dajte nám vedieť v komentároch 🙂 A smelo pridajte rady, ak ste si podobnými problémami pri zavádzaní príkrmov prešli. Nikdy neviete, či práve vaša rada niekomu nepomôže!

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers