Naučme sa nebyť perfektní

Kedysi som bola veľká puntičkárka a to v práci aj doma. Všetko muselo byť tip-top. Ak tak nebolo, úplne ma zožierala nervozita a celý deň som myslela na bordel, ktorý ma čaká doma. Keď som mala voľno, strávila som pol dňa cibrením našej domácnosti len aby platilo "čo ak k nám niekto príde, alebo čo ak sa zastaví svokra" a v neposlednom rade som chcela, aby si môj muž vždy povedal, aká som šikovná. Chcela som, aby videl tú snahu, to teplé jedlo na stole, tie vyžehlené košele, blískajúcu sa podlahu, vydrhnutú vaňu... Lenže on to nevidel a taktiež si to nevšimol nik iný, pretože som z toho vytvorila štandart. Zabila som kopec času robením dojmu na ostatných... Nevadilo mi to, pretože mi vždy ešte ostal nejaký čas pre seba...no potom prišli deti!

Mať dve malé deti a snažiť sa mať vždy všetko na 100% je mission (im) possible. Ak sa vám to aj podarí, padáte večer na hubu a deväť hodín večer je vašou novou polnocou. Obe moje deti spia zle. Cez deň u nás platí pravidlo magických 30-minútoviek, cez ktoré som vždy lietala po byte s handrou ako blesk. V hlave som si opakovala, aby som bola rýchlejšia, lebo iba tak stihnem vypiť kávu... Väčšinou som to však nestihla. Všetok "voľný" čas som minula na to, aby som vytvárala dojem, že mám dokonalú domácnosť. Večer som bola tak unavená, že som pravidelne zaspávala so svojími deťmi a ráno som sa budila s pocitom úplného prázdna. Cítila som sa ako stroj bez duše. Svoje deti milujem nadovšetko, ale nebola som šťastná. Chýbali mi knihy, hudba, plátno, seriály a stovky ďalších záľub, ktoré sadali prachom... až som si povedala dosť! Zrazu som si začala kradnúť trochu času pre seba.

Keď deti zaspali, zavrela som kuchyňu a vytiahla knihu, zapla online kurz, pustila podcast... Tých 30minút raz-dvakrát do dňa zo mňa spravilo nedokonalú, ale oveľa šťastnejšiu ženu. Prestala som sa snažiť byť perfektná a tá robota si ma aj tak počkala, no čas pre seba bol len tu a teraz. Ber, alebo sa tráp. Zrazu som sa naučila vnímať veci inak. Uvedomila som si, že záleží aj na mne. Moja rodina je u mňa na prvom mieste, to však neznamená, že ja budem na tom poslednom. Onedlho sa pustil do práce aj môj makarón. Zrazu si vedel oprať a tiež vyložiť riady, no a moja psychická pohoda sa stala novým štandartom. 

• Vážme si svoj čas.
• Naše šťastie je rovnako dôležité ako šťastie tých ostatných. 
• Robota nám fakt nikam neujde, no chvíľka pre seba áno! 
• Nesnažme sa byť perfektní, buďme len šťastní.

Blondínka v Benátkach