Takže v cudzom dome som ostala úplne sama. Zaujímavé, že sa nebojí, že ho o niečo okradnem. Tvrdil, že ma nemôže odprevadiť domov, ale sám sa nebojí, že sa stratí. Nepozná ma a nechá ma tu úplne samú. Výrilo mi v hlave mnoho myšlienok. Tak som sa rozhodla, že keď zjem svoju večeru, pôjdem si ľahnúť. Večer som si v jeho spoločnosti predstavovala  trošku inak, ale čo už. Tanier som vložila do umývačky spolu s lyžicou a hrnčekom a pokračovala som do spálne. 

Zastavila som sa tesne pri schodoch. Na pravej strane bola polička plná kníh. So záujmom som si ich začala prezerať. Nazrela som do zopár kníh s poéziou, videla mnoho filozofických úvah, niekoľko prekladov Biblie a mnoho pre mňa neidentifikovateľných hrubých neznámych kníh. Najviac ma zaujala tenká brožúrka s názvom Daruj úsmev. Jemne som ju vzala do rúk, usadila sa na sedačke a s ľahkosťou prešla zopár strán. Oči mi zastali na stránke, kde sa písalo:

"Drahá cibuľka, ako vieš, že prišla jar? Pred rokom som ťa priniesol do izby a položil na policu do tieňa knihy. Nič som s tebou nerobil, vôbec nič. Len som čakal. Možno na chvíľu, kedy dostanem na teba chuť...

Ležala si tu celý rok. A teraz začínaš rásť. Slnko sa ťa nedotklo. Nepolieval som ťa, len som sa  na teba s láskou díval. Teraz klíčiš, aby si mi oznámila: 

Je jar.

Kto to vpísal do tvojho srdca? Chcem sa poďakovať tomu, kto ťa nepozorovaný naprogramoval, kto ťa v tichosti tak intenzívne oživuje.

Padla som do lásky. Nečakane. Strhujúco. Bezhlavo. Nemala som návod k tomu, čo robiť a ako správne k nej pristupovať. Ten, ktorý ma tak hlboko zasiahol bol od začiatku iný. Nenachádzala som v ňom to, čo som očakávala, aj napriek tomu bol presne to, čo som chcela. A potom odišiel. Presne tak, ako si to naplánoval. Neľutoval ničoho, pretože ani nič nesľúbil.  

Padla som naozaj hlboko. Nenachádzala som smer a predsa mi bol vzdialený iba na dosah ruky. Mohla som ísť naspäť? Nie, pretože moje srdce už nebolo také, ako predtým. Horelo niečím novým. 

A potom prišiel zázrak. Presne tak nečakane, ako to všetko aj celé začalo. Ale začnem poporiadku.

Mala som presne 20 rokov. Mladá, neskúsená, naivná a nevinná, plná snov a očakávaní. Príde princ na bielom koni a naučí ma, čo je to láska. A aj prišiel, ale nejak nezapadal do tých predstáv, ktoré som si vysnívala.

Bol horúci letný podvečer a ja, ako vždy, som sedela pri svojom obľúbenom strome, čítala svoj obľúbený román a predstavami si opantávala celú hlavu. Zo snívania ma prebralo občasné zašuchotanie, keď okolo prechádzali psíčkari alebo preletel nejaký hmyz. Neuvedomovala som si ako čas rýchlo utekal, až pokým sa slnko neskrylo za oblaky, ktoré zmenili farbu na čierno.

"A sakra, bude pršať a ja som si opäť zabudla dáždnik." povedala som si pre seba a rýchlo vyskočila na nohy. Vedela som, že domov to už nestihnem a budem si musieť nájsť miesto, kde sa skryjem, pokiaľ dážď nestratí na intenzite. 

„Bol som za Jonášom a je na tom dosť zle.“ povedal s vážnym hlasom Lee.

„A čo sa mu stalo?“ pozeral na neho šokovane Daniel.

„Vyzerá to na infarkt.“

„Infarkt? Veď pred pár dňami si bol u neho, nespomínal si, že by trpel nejakými vážnymi zdravotnými problémami.“

„Ani tak nebolo, muselo to spôsobiť niečo, čo ho veľmi rozrušilo.“

„Dokázal s tebou hovoriť?“

„Chápem,“ povedal Daniel chápavo, „asi sa k tomu nebudeš chcieť viac vyjadrovať, však?“

Lee pokýval hlavou a Daniel mu rozumel. Bol to muž so správnymi hodnotami a preto chápal jeho rozhodnutie. Vedel, že keď príde čas, tak povie to, čo je potrebné. Z premýšľania ich vyrušil Michael.

„Lee, musíš ísť okamžite ku Jonášovi.“ povedal naliehavo.

„Och, zabudol som, dnes som mu sľúbil, že sa zastavím. Ospravedlň ma Daniel. Je to súrne. Vrátim sa hneď ako to bude možné.“

„To je v poriadku Lee, ja tu počkám.“

Daniel sa pozeral ako sa Lee pomaly stráca v ďalšej chatke a snažil sa potláčať obrovskú túžbu vstúpiť dnu za Leonou a Jadyn. Obával sa však, že ich vyruší pri dôvernom rozhovore a pokazí to ešte viac ako predtým. Prešlo pár minút, keď sa otvorili dvere a vyšla von Jadyn. Daniel na ňu zmätene pozeral a snažil sa jej vyčítať z tváre ako sa asi cíti. Bolo to však márne, keďže jej tvár bola neustále nežná a priateľská. Jediné, čo sa na nej zmenilo bol jej pohľad. Nebol už taký prísny a neprístupný, ale zjemnel nejakým zvláštnym citom, ktorý v nej predtým nebol. Čakal, kým pristúpi k nemu a začne rozhovor.

Ako sa Daniel s Leonou približovali z džungle do osady, uvideli Leeho, ktorý sa blížil k svojim dverám. Daniel na neho zavolal, aby na nich počkal. Keď už boli skoro tam Leone prišlo zle. Chcela to ovládnuť, ale tak veľmi sa jej zakrútila hlava, že stratila vedomie.

Ihneď ako to Lee zbadal, utekal k nim. Daniel ju zachytil a rýchlo ju vzal do náručia. Lee pribehol k nemu a ticho ho nasledoval. Pomohol mu otvoriť dvere a potom ju uložili do Leeho postele. Nechápali, čo sa stalo, ale dýchala pravidelne, tak čakali, že sa sama preberie.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa prekvapene Lee.

„Vlastne sám neviem. Po rozhovore s tebou som sa rozhodol povedať jej celú pravdu o sebe a o našej práci a ju to tak šokovalo, že ušla. Potom som ju nasledoval a hľadal som ju v džungli.“

„V džungli? Čo ste tam robili sami?“ spýtal sa zhrozene Lee.

„Ako hovorím, nasledoval som ju tam, lebo som nechcel, aby tam bola sama. Nevedel som ju však nájsť a asi až po pol hodine utekala z opačnej strany ku mne celá vystrašená a rozklepaná.“

Daniel stál tam, kde sa predtým zhováral s Leonou a hľadel na cestu, kade utekala. Vedel, že to zoberie zle. Obával sa tohto okamihu, ale niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že bolo načase skoncovať s tým klamstvom. Urobil si to sám a teraz musel čeliť následkom. Rozhodol sa, že pôjde za ňou. Nechcel ju nechať samú, keď uvidel, že vošla do džungle. Má nárok na hnev, nenávisť, odsúdenie, ale radšej nech je v bezpečí. Nejako zvláštne mu na nej záležalo. V jeho srdci stále kraľovala Jadyn, ale obrovskú náklonnosť cítil aj k Leone. Nevedel to definovať, ale táto cesta zmenila jeho pohľad na ženy. A začalo to práve ňou. Ako pomaly kráčal, dažďové kvapky mu padali na hlavu a do tváre. Boli jemné a teplé ako sprcha, ktorú v tejto situácii potreboval. Bol odhodlaný dostať ju do bezpečia aj za cenu, že si vypočuje spŕšku nepríjemností na jeho osobu. Predsa len by to bola pravda. Bol sebecký, povrchný, egocentrický a bezohľadný. Až teraz, keď mu Boh dal to správne zrkadlo, to spoznával. Porobil tak veľa zlých rozhodnutí a prešľapov, že by to nespočítal ani na prstoch obidvoch rúk. Viedol hrozný život. Mohol by za to viniť svojho otca, ale bolo by to detinské. Za svoje rozhodnutia si mohol iba on sám. A je rozhodnutý brať za to následky. Je ten správny čas na prebudenie.

„Vďaka ti, Bože, že si mi dal tú milosť!“ zakričal do dažďa.

Pri všetkom tom rozjímaní si nevšimol, že už vošiel do džungle. Rozhliadal sa. Dážď zjemnel, keďže stromy tu boli hustejšie. Čakal, že ju nájde niekde opretú o strom, hneď tu nazačiatku. Nebolo však po nej ani stopy.

„Bože, tak teraz raď, čo mám robiť?“

Leona stŕpnuto stála a takmer ani nedýchala. Tie ruky ju zovierali tak pevne, že nemohla urobiť ani krok. Netušila ako ďaleko ju odšúchal od miesta, kde bola naposledy, ale snažila sa dostatočne protestovať. Potom zastal. Nevedela, čo teraz nastane, ale dúfala, že urobí nejakú chybu, aby tú osobu nejako kopla a ona mohla aspoň zakričať. Nič také sa však nestalo. Musel to byť veľmi silný muž, lebo jeho sila bola naozaj až bolestne mocná. Mala mozog tak obalený strachom, že nevedela pokojne uvažovať. Začala prosiť Ježiša, aby niečo urobil. Čokoľvek. Nič ju nenapadalo, len takáto krátka, tichá prosba. Potom to prišlo. Niečo za ním zašušťalo, on sa prestal sústrediť a povolil zovretie. Leona sa skoncentrovala a celou silou ho pohryzla do pravej ruky. Bol tak omráčený bolesťou, že Leona sa strhla a začala rýchlo utekať. Neobzerala sa. Nevedela či beží za ňou, ani kto to bol. Proste len bežala. Po chvíli ju napadlo kričať a z celej sily svojho hrdla volala o pomoc. Rýchlo dýchala. Ten beh a krik dokopy ju veľmi unavoval. Po lícach jej do toho začali stekať slzy. Slzy strachu. Snažila sa však sústrediť a načerpať všetku kondičku, ktorú nabrala každodenným behaním, keď bola ešte doma.

„Prosím, Bože, pomôž mi. Tak veľmi ťa teraz potrebujem. Pomôž mi!“ prosila polohlasne do ticha, ktoré džungľu obklopovalo.

„Chápeš Daniel? Už si si odpovedal ako začať.“

Daniel sa usmial. Už dávno sa necítil takto dobre. Bol to fantastický pocit ako keď dieťa leží v lone matky a tá ho íska po vlasoch. Pocit istoty a lásky. Ich rozhovor prerušil buchot na Leeho dvere.

Lee pomaly vstal a otvoril ich. Stála tam Leona. Lee vyšiel von a zatvoril dvere. Nejako cítil, že nie je dobré, aby sa teraz stretli.

„Čo sa deje Leona?“ spýtal sa prekvapene.

„Vieš, mala som možnosť stráviť deň s Jadyn. Je to úžasná žena. Veľa mi toho porozprávala o Ježišovi a tiež sme si čítali.“

„To je úžasné.“ pousmial sa Lee.

„Ale kde mám začať Lee? Neviem, kde mám začať.“ povedal trošku smutne Daniel.

„Skús náhodne otvoriť.“ povzbudil ho úsmevom.

Daniel otvoril Bibliu, kde bolo napísané Evanjelium podľa Matúša 6.kapitola a začal čítať nahlas:

19 Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. 20 Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú. 21 Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. 22 Sviecou tela je oko. Preto ak je tvoje oko čisté, celé tvoje telo bude plné svetla; 23 ale ak je tvoje oko skazené, celé tvoje telo bude plné tmy. Ak už aj svetlo, ktoré je v tebe, je tmou, akáže je potom sama tma? 24 Nikto nemôže slúžiť dvom pánom; lebo buďto jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone. 25 Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať. Či život nie je viac ako pokrm a telo viac než odev? 26 Pozrite vtákov nebeských: ani nesejú, ani nežnú, ani nezhromažďujú do stodôl, a váš Otec nebeský ich živí. Či vy nie ste omnoho viac ako oni? 27 A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže predĺžiť svoj vek čo aj len o lakeť? 28 A o odev prečo ste ustarostení? Pozorujte poľné ľalie, ako rastú, nenamáhajú sa a nepradú; 29 hovorím vám: Ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich. 30 Keď teda poľnú trávu, ktorá dnes je a zajtra ju do pece hodia, Boh tak zaodieva, či nie skôr vás, ľudia malej viery? 31 Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať? 32 Lebo všetko toto pohania hľadajú. Veď váš Otec nebeský vie, že to všetko potrebujete. 33 Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. 34 Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.

„Wau, tak to si trafil naozaj parádne.“ zamyslel sa Lee.

Daniel na neho prekvapene pozeral.

Keď vyšiel von z izby ešte stále nechápal, čo sa to udialo. Akosi to nevedel rozumovo spracovať. V srdci cítil, že je naplnené presne tak, ako po tom túžil už od puberty. Bol svedkom zázraku, ale ešte aj niečoho omnoho viac. Samotný Boh vypočul jeho prosbu. Neveril tomu a stalo sa to. Cítil, že nikdy viac nebude taký ako predtým. Jeho srdce kričalo, že Boh je živý. Že Ježiš nie je nejaká vymyslená postavička, ale naozajstný živý Spasiteľ. On túžil po jeho srdci viac ako ktokoľvek iný v jeho živote. Bolo to naozaj ohromujúce zistenie, ktoré rozdýchaval ešte niekoľko minút, kým nepodišiel k nemu Lee. Strhol sa, keď sa mu prihovoril.

„Všetko bude už v poriadku, Daniel.“ potľapkal ho priateľsky po pleci Lee.

„Ako je na tom Sam?“

„Je úplne v poriadku, otvoril oči, prehodil so mnou pár slov. Povedal, že sa cíti vynikajúco, ale chce sa mu ešte trošku spať. A vraj je hladný.“ pousmial sa.

„To, čo sa tam vnútri stalo. Vedel si... ?“ Daniel nedopovedal a zahľadel sa na Leeho. Nepovedal nič, ale v jeho pohľade videl, že tušil už od začiatku, že je pre neho pripravené niečo špeciálne.

Po chvíli prišla Leona a Jadyn.

Daniel sa díval na Sama a na to miesto, kde predtým sedela Jadyn. Jeho myšlienkové pochody sa mu zutekali na všetky strany. Naozaj nevyzeral dobre. Veľmi prerývane dýchal a bol bledý ako stena. Čakal, čo mu povie Lee. Necítil sa v tejto situácii veľmi dobre.

„Daniel, ako veľmi ti záleží na živote tohto muža?“ pozeral Lee na neho vážne.

„Ja neviem, nie sme nejakí priatelia. Zoznámil som sa s ním pár hodín pred odletom jeho lietadla. Vôbec ho vlastne nepoznám.“ zamyslel sa Daniel

„Poviem ti to na rovinu. Má pár minút, možno hodinu a zomrie. Nechcel som to takto na rovinu hovoriť Leone, ale tebe to poviem. Ten jed, ktorý sa mu dostal do tela je veľmi silný.“

„Tak čo chceš potom urobiť, keď už je to definitívne?“ ostal prekvapene na neho hľadieť Daniel.

„Pamätáš si na ten hlas, čo si v džungli počul? Nepočul ho nikto, len ty.“

Keď už bol pripravený všetko jej povedať, znenazdajky sa vedľa neho objavila Jadyn. Daniel zmeravel a pozeral na ňu prekvapene. Jej výraz bol naliehavý a pohľad smerovala na Leeho.

„Lee, potrebujem, aby si išiel ihneď so mnou. Je to veľmi vážne.“ povedala smutne Jadyn.

Lee prikývol a nasledoval ju. Tá sa stihla ešte zastaviť a otočiť k Leone a Danielovi.

„Bude dobré, ak pôjdete s nami. Týka sa to vášho priateľa Sama.“

Daniel sa pozrel prekvapene na Leonu a Leona mu opätovala zarazený pohľad.

Po ceste Leemu niečo po tichu Jadyn šepkala. Daniel sa snažil niečo zachytiť, ale nedarilo sa mu. Leona bola na tom podobne. Keď prišli k domčeku Sama pri jeho dverách bolo viacero ľudí. Daniel s Leonou spoznali Michaela a zopár ľudí, ktorí sa im počas minulej večere zdali príjemní.

„Ahoj,“ zareagovala Leona naoko pokojne.

„Leona, čo tu robíš?“ prekvapene na ňu hľadel.

„Išla som okolo a chcela som sa s tebou o niečom porozprávať.“

„Čo sa deje?“ spýtal sa Daniel nedočkavo.

„Bola som včera za Samom a všetko sa to komplikuje. Daniel, my o ten obchod asi prídeme.“

„O aký obchod?“ zmätene na ňu pozeral Daniel. Pri tom všetkom úplne zabúdal na okolitý svet, v ktorom žil predtým.

„Ahoj Leona, prepáč, že ťa ruším, ale zabudli ti včera objasniť ako to u nás chodí s raňajkami. Bola by som nerada, keby ostaneš hladná, tak som sa o to postarala ja.“ pousmiala sa na ňu a podala jej slamenú misku plnú čerstvých dobrôt a pohár mlieka.

„Nemusela si si robiť starosti.“ zahanbila sa Leona, keď si rozpomenula na myšlienky, ktoré o nej mala.

„To nie sú starosti. Si mi veľmi sympatická a Lee mi o tebe pekne rozprával. Rada som to urobila.“

„Čo ti o mne Lee hovoril?“ zbystrila Leona.

„Spomínal, že si zažila nádherný Boží dotyk pri vodopádoch. Bola by som rada, keby si mi niekedy o tom porozprávala.“ opäť sa na ňu priateľsky usmiala Jadyn.

„Neviem, či som pripravená. Občas zvádzam boje, ktoré veľmi neviem ovládnuť vyhrať.“ sklopila zrak Leona.

Keď ju Lee odprevádzal do domčeka, mlčala. Neustále musela premýšľať  nad jeho slovami. Hovorí naozaj pravdu? Tá kniha, o ktorej hovorí, akoby v nej boli odpovede na všetky problémy, jej odhalí to, po čom túži?! Lee nenarúšal jej ticho, práve naopak, mlčky ju tiež nasledoval, až pokiaľ neprišli k jej dverám.

„Tak už si tu. Prajem ti, aby si našla oddych pre svoju dušu.“ chytil ju za ruku a nežne ju stisol. Pôsobilo to na ňu povzbudzujúco.

„Ďakujem Lee, naozaj, za všetko, čo pre mňa robíš.“

„To je v poriadku, oddýchni si.“ usmial sa a pobral sa preč.

Keď vošla dnu, zasvietila a posadila sa na posteľ. Leeov darček oddychoval na stolíku vedľa postele a niečo vnútri v nej kričalo, aby to urobila.

„Otvor a čítaj!“

Ako Lee kráčal po tme naspäť k ostatným, po ceste uvidel Leonu. Stála úplne sama pri strome, ktorý krášlil východ z osady. Zastavil a pozorne ju sledoval. Pomaličky si sadla a oprela sa oň. Lee rozmýšľal, prečo ju Michael nechal samú, keď mu nakázal, aby bol stále s ňou. Obával sa totiž jej stretnutia s Ismaelom. Pomaličky sa k nej približoval tak, aby nenarúšal jej chvíľku pre seba. Keď už bol v dostatočnej vzdialenosti, aby ho videla aj počula, prihovoril sa jej.

„Smiem rušiť?“

„Myslela som, že tu ma nikto nenájde.“ povedala trošku smutne.

„Ak ťa vyrušujem, môžem odísť. Len som sa chcel spýtať či je všetko v poriadku, keďže tu nikde nevidím Michaela.“

„Poprosila som ho, aby ma nechal samú. Namietal, ale ubezpečila som ho, že sa o mňa nemusí báť.“

„V poriadku, nechám ťa samú. Budem nablízku, keď by sa čokoľvek dialo, zakrič.“

Keď Lee vošiel do chatky, kde mu na chrbát dýchal Ismael, uvidel Jonáša, ktorý sústredene hľadel do nejakej knihy.

„Snažíš sa tam nájsť nejaké odpovede?“ vyrušil ho Lee a Ismael na neho chladne zazrel.

Jonáš na neho pozrel unaveným pohľadom a priateľsky sa na neho usmial.

„Vitaj priateľu, rád ťa vidím.“

„Tiež by som chcel povedať to isté, keby ma tuto Ismael nevyrušil vo chvíľke mne veľmi vzácnej.“

Jonáš na Ismaela pozrel trošku prísne a potom sa postavil k Leemu a naznačil mu, aby ho nasledoval do miestnosti, kde sa môžu v pokoji spolu porozprávať. Ismael ich nasledoval tiež.

„Leona, som rád, že si sa k nám pridala aj ty.“ usmial sa na ňu Lee a predstavil jej Jadyn.

„Som tu už dlhšie, len sa ma ujali tamtie ženy.“

„Tak to si bola v dobrých rukách.“

„Áno, cítila som sa príjemne, ale prišla som za tebou, aby som sa ťa spýtala či je tu aj Sam?“ spýtala sa priamo a letmo pozrela na Daniela. Čakala, že túto iniciatívu vyvinie on, ale videla, že jeho pozornosť prúdi iným smerom. Nemo hľadel na Jadyn tak, aby si to nikto nevšimol. Teda nik, okrem nej, ktorá si ho všímala dostatočne nato, aby ho prekukla.

„Nie Leona, bol som aj za ním, ale povedal mi, že sa necíti dobre a vraj radšej ostane v izbe.“

„Chcela by som sa s ním pozhovárať, mohol by si ma k nemu odprevadiť?“

Daniel si sadol a úsmev mu opätoval. Rozhliadal sa okolo všetkých tých ľudí a hľadal tvár, ktorú tak veľmi túžil uvidieť. Chcel sa opýtať či je tu aj ona, ale nebol si istý ako, aby to nevyznelo príliš naliehavo.

„Toto všetko ste pripravili pre nás?“

„Nie tak úplne. Snažíme sa takto stretávať aspoň raz, poprípade dvakrát do týždňa.“

„Prečo?“

„Zaujímame sa jeden o druhého, či niekomu niečo nechýba a zároveň sa zdieľame.“

„Tomu nerozumiem. Zdieľate?“

Potom sa okolo neho vytvorila zvláštna kulisa pohľadov. Ona zmizla a hľadelo na neho niekoľko párov očí. Videl tvár Leony, Sama, Leeho a ešte niekoho, koho vôbec nepoznal. Pohľad Leony bol nekompromisný, priam obviňujúci, Samov pohľad bol ľahostajný a dravý, Lee na neho hľadel s pohľadom priateľa, ktorý ho chcel vystríhať a ten Neznámy mal pohľad plný pokoja, lásky a odpustenia. Všetci svojim pohľadom na neho niečo kričali, hoci vôbec ústa neotvárali. Mal chuť sa strhnúť a utekať preč, ale boli akoby všade. Otáčal sa stále dookola a snažil sa hľadať nejaký únik. Bezvýsledne. Razom sa to všetko zmenilo a pohľady zmizli. Ostal v ňom iba pocit prázdnoty. Začul jemný hlas, ktorý volal jeho meno. Otáčal sa, ale nikoho nevidel. Túžil ju opäť uvidieť. Aj za cenu toho, že pocíti opäť ten nepríjemný pocit všetkých pohľadov. Hlas sa približoval a silnel. Bol mu povedomý, ale v tej záplave rôznych pocitov ho nevedel ihneď priradiť. A potom to prišlo. Otvoril oči a všetko sa rozplynulo. Ostali iba jemné záchvevy radosti, keď sa videl s ňou. S jeho krásnou neznámou.

Keď sa po pár sekundách úplne prebral, videl, že pri ňom stojí Leona. Až neskôr pochopil, že to na neho volala ona. Nevedel prečo, ale pocítil sklamanie. Bolo to ovplyvnené tým, že veľmi túžil osobne stáť oproti niekomu inému. Hanbil sa za to, pretože ani Leona mu nebola ľahostajná, ale ona bola úplne iná. Ihneď ako ju zbadal, všetky pochybnosti v ňom sa rozplývali.

„Prepáč, musela som ťa zobudiť. Je už skoro večer a bol za mnou Lee, že vonku chystajú niečo ako privítanie pre nás. Budú tam vraj všetci z osady.“ oznámila Leona neprítomne.

„To je v poriadku Leona, ďakujem.“

Keď sa už chystala na odchod, zastavil ju.

„Počkaj prosím ešte, chcel by som ti niečo povedať.“

Lee odbehol od nich a pribehol k nej. Daniel na nich potajme hľadel a mal túžbu stať sa na okamih malou muškou a počúvať. Ako sa volá, kto je. Chcel o nej vedieť všetko. Ešte nikdy ho žiadna žena takto nezaujala. Cítil sa zvláštne, keď objala Leeho. Sledoval každý jej pohyb. Stál vedľa Leony a akoby na ňu úplne zabudol. Ju to neprekvapovalo, poväčšine sa k nej správal takto odmerane, ale tento krát to bolo o kúsok iné. Cítila z neho nervozitu a nedočkavosť. Nechápala, čo ho k tomu vedie, pokiaľ si nevšimla ako sa na ňu pozerá. Spočiatku to chcela odignorovať, ale potom jej do srdca pomaličky padlo semienko žiarlivosti.

Pre Daniela čas stratil význam, neustále túžil hľadieť na jej tvár. Z tejto túžby ho vytrhol Lee, ktorý sa opäť vrátil k nim a ona odišla preč do jedného z tých domčekov. Chcel sa ho opýtať, kto to je, ako sa volá, ale niečo ho nútilo mlčať. Tak tam len po tichu stál a počúval, čo hovorí.

„Veľmi ma to mrzí priatelia, ale práve som sa dozvedel, že na pomoc budete musieť počkať mesiac.“

„Čože?“ prekvapene na neho obaja vyvalili oči.

„Každý mesiac k nám chodí dodávka z mesta s potrebnými potravinami. A teraz mi povedali, že tu bola pred dvomi dňami. Sam ešte vtedy stále nebol pri úplnom vedomí, takže nikto nevedel, že potrebujete pomoc.“

„Nie je možné sa nejako spojiť s tou spojkou z mesta, aby prišla skôr?“ spýtala sa Leona naliehavo.