V piatok sa Tomica sťažoval, že ho akosi pichá pri srdci. Bola to posledná kvapka, čo preliala pohár. Ak to takto pôjde ďalej, za pár rokov budem vdova, alebo čo? Nie, nebudeme chudnúť od novembra, ani od zajtra, ale hneď!
Zobrala som chladničku a špajzu útokom. Do veľkých tašiek som nabalila všetky čipsy, keksy, šľahačky, mlsnoty, údeniny (proste veci, ktoré by Mačingová neschválila) a odviezla som to do Zubovići tomu chudučkému ujovi, čo vždy hľadá v košoch, či hostia nenechali vratné fľašky. Ej, ale sa potešil.
Cestou domov som nakúpila kopu dietnej hydiny, zeleniny, fancy korenín a idem variť jednu z tých zdravých polievok, čo na motivačných instagramoch vyzerá parádne, ale po mojom spracovaní pripomína vodu, v ktorej sa vymáčal špinavý mop (a aj tak chutí). Naservírujem to ...keď si všimnem, že mojim čistkám unikol polkilový bochník slaniny. Resp. mužík ho predo mnou schoval. Spustila som tyrádu, slaninu zhabala a odniesla susede.
Svokor len nakúkal z izby sťa surikát, ale zdržal sa komentára a v tichosti zaliezol. S Tomicom sme sa zhodli, že mu neprezradíme, čo motivovalo túto náhlu zmenu stravovacích návykov. To posledné, čo by si človek chcel vyskúšať, je samoizolácia v rovnakom priestore ako svokor obávajúci sa o synáčika. Bolo mi jasné, že teraz ja budem za tú zlú, no s čím prišiel starý, to mi vyrazilo dekel 😀.
Od incidentu so slaninou bol zvláštne mĺkvy. Premeriaval si ma čudnými pohľadmi a bolo mi jasné, že to v ňom klokoce. Keď som dnes varila obed, už to nevydržal.
„Nevesta, nemusíš sa pretvarovať! Viem o čo ti ide!“
„O čo mi ide?“
„Potajomky si konvertovala na Islám a teraz sa snažíš prevrátiť aj Tomicu.“
„ČOOOOO??“
„Nehraj to na mňa. Dobre som si všimol, ako si si s Bosankami rozumela! Aj hudbu orientálnu počúvaš, aj bureky ľúbiš jesť!“
„Lebo rozumieť si s kolegyňami, počúvať Boro boro a ľúbiť bureky sú všetko jasné znaky, že človek potajomky konvertoval na Islám... Hmm, to dá rozum! :D“
Moja úprimne prekvapená reakcia vyviedla svokra z rovnováhy. Vrátil sa zmätený do izby, no neprešla pol hodina a skúsil to zas.
„Už viem!!! Zavádzaš košér, lebo na tých testoch ti vyšli židovské precentá!“
„Barba, 2% v génoch znamenajú, že predok, ktorý mi ich odovzdal bol súčasníkom Márie Terézie. Ja ani neviem, ako sa košér dodržiava..“
„Takže nevnucuješ Tomici Judaizmus??“
„...eh...nie...“
(Svokor, znova zmätený, sa nachvíľku odmlčal a potom výhražne uzatvoril debatu.)
„Ja teda neviem o čo ti ide, ale pamätaj si: Krista a slaninu môjmu synovi nikto brať nebude!“

(Ten pocit, keď chceš byť veľký Kresťan, ale Krista a slaninu dáš na tú istú úroveň 😅😅 )

Odkedy mala len par tyždnov, vkuse dolieza za Goričkom 😍

Moja korona-frizura po roku bez kadernika 😅 Potrebujem brazilsky keratin ako sol, lebo moje vlasy samotne by už mohli hrat v nejakej rozpravke ježibabu 😂

Ďakujem za všetky rady ❤ Všetky komentáre som olajkovala a poslala srdiečka. A potom tému vymazala ...Veľmi si vážim vašu pomoc, nad všetkým sa budem zamýšľať. Ak niekto nešťastlivou náhodou nedostal srdiečko, nech napíše ❤
A kto povedal, že koník nie je plný milých, príjemných, inteligentných a dobre radiacich ženíc? 🙂

Len tak si poobede umývam riad, keď počujem, ako niekto kričí do svokrovho telefónu:
-HALÓ? HALÓ? IVAN?? EŠTE STE NA PAGU??
starý kričí naspäť: EŠTE SME.
z telefónu počujem známy hlas: TAK POVEDZ JOHANKE, NECH KU MNE ZARAZ PRÍDE...MÁM PRE ŇU NEJAKÝ MATERIÁL!
starý mi hovorí: Volala sesternica z Kolánu, že ...
*Áno, počula som.

-Oblečiem sa teda, sadnem do auta a cestou si pindám. Už som tu 9ty rok a tí ľudia si furt nevedia zapamätať ani moje meno? Len včera ma Anicina mama nazvala Andrea a minulý týždeň mi Tomiho vzdialenejšia príbuzná hovorí, že Ilonka!

Ale napriek môjmu pôvodnému rozhorčeniu, návšteva to bola viac než pikošková 😀. Nona našla fotky, ktoré som radšej nechcela a nikdy nemala vidieť 😅😅 Mladý svokor v lascívnych plavkách na pláži, ukazujúci nehanebné gestá 🙈🙈🙈 Toto už nikdy nedostanem z hlavy 😂😅😅
U Nony som sa zdržala do neskorých hodín. Popíjali sme tú jej mega precukrenú kávu, klebetili a chichúňali sa ako školáčky 😀 Keď som svokrovi ukázala, aký materiál mala pre mňa jeho sesternica, skoro z kože vyskočil. Vraj si myslel, že sú tie fotky už dávno spálené 😀
Žiaľ, alebo skôr našťastie pre vás, starý mi prísne zakázal dávať to na internety, takže budem strážiť rodinné tajomstvo a nepodelím sa oň. No dovolil mi ukázať jeho fotku mladého vojaka s fúzkami 🙂 Celkom fešák, čo poviete?
Nemôžem uveriť, že som si našla takú spriaznenú dušu v svokrovej rodine 😀 Aj keď si nevie zapamätať, ako sa volám 😂

Svokor vymyslel trik, ako ušetriť. Začal chodiť do obchodu zásadne s Tomicom. Vždy si nakúpi, čo mu srdce ráči a potom "zhrozený" zistí, že si doma "zabudol" peňaženku a synáček mu to musí zaplatiť. Tak to spravil viackrát za sebou.
Včera ráno zase išli chlapi do obchodu a vrátili sa za hodinku povadení a urazení. Tomicu totiž napadlo, že využije starého fintu a s nádejou, že svokor len blafuje, nechal si peňaženku doma aj on.
Ako zistili na pokladni, neblafoval ani jeden z nich. S veľkou hanbou museli všetko vrátiť a teraz sa spolu nevyprávajú. Len cezo mňa si navzájom odkazujú, kto je väčší lakomec. 😂😂😂

"Tomica, sprav mi, prosím, fotku. Ale peknú. Nie, z tej kategórie, ako robíš vždy, že tam vyzerám otrasne! Odfoť ma tak, nech na sebe nemôžem nič skritizovať."

Čo tým myslím, keď tvrdím, že naša dedina je prázdna? Viď foto.
Cez deň je to parádička. Nikde nikoho, iba vietor spenené more trieska o pusté pláže. Vo vzduchu cítiť soľ a človek má pocit, akoby ani nebol v Chorvátsku, ale niekde na opustenom ostrove ďaleko od civilizácie.
No v noci to už nie je taká zábava. Tých pár lámp, čo nám tu Novaljci "štedro" nechali svietiť, vytvára len polostrašidelné šero. Od hučiaceho mora tiahne chlad a v prázdnych uliciach sa v prestávkach medzi vetrom ozývajú len vaše osamelé kroky. Niekdy niečo tresne, či zaplápolá slabo zatiahnutá markíza na prázdnom apartmáne. Sem tam preletí netopier a občas vás z kríkov sledujú malé svietiace oči - dúfate, že mačiek...Toto nočné prostredie je veľmi podnentné pre fantáziu a vy zrazu pochopíte, prečo predkovia verili na zlých duchov, svetlonosov a iné, vo vysvietenom meste, smiešne bytosti 😀.
Včera si tak idem ešte naposledy venčiť. Chodievam okolo polnoci, lebo psy potom vydržia ráno dlhšie spať. Idem, idem...atmosféra je ako som ju hore opísala, keď zrazu počujem tichý šuchot. Alebo sa mi to len zdá? Zastavím a načúvam...Nič. Pokračujem teda v ceste, no zas to počujem. Šuch-šuch-šuch...akoby ma ktosi sledoval?! Zastavím. Nič. Obzerám sa - nič. Idem - šuch, šuch...Krvi by sa mi nebol dorezal.
A vtedy som si to uvedomila...Ten zvuk celý čas vydávali vrecká na psie "bábovečky", ktoré som mala uviazané o vodítko. 😀 😀 😀
Ten pocit, keď sama seba vystrašíš na smrť 😀

Viete, čo mi akurát napadlo? Že teraz je u nás v dedine každý 16ty Slovák 😀 A keď prídu aj moji rodičia, bude Slovák každý šiesty! #šírime_Slovak_Empire 🇸🇰 (aj keď len tak poskromne, no.. 😂 )

Na Pagu začalo pravé jesenné počasie a vyhnalo skoro všetkých na pevninu. Vo Vidalići zostalo doslova 16 ľudí. Ako na každej malebnej dedinke, aj tu si ľudia dávajú (najčastejšie nelichotivé) prezývky. A tak zimujeme v tejto zostave:

* Drugarica (Súdružka) - suseda, ktorá v každom rozhovore nostalgicky spomína na Juhosláviu a Tita.
* Chosé a Manuelita - postarší manželský pár, ktorí sa neustále schádza a rozchádza, kričí a rozvádza..a zakaždým, keď sú povadení, prepierajú svoje "špinavé prádlo" pred každým, kto ich je ochotný počúvať. .
*Samozvanac (Samozvanec) - pani, čo roky žila v zahraničí, preto teraz vie všetko najlepšie a cíti sa oprávnená robiť tu poriadky.
*Cicija (Vydriduch) - starý mrzutý rybár, čo cez leto susedom prezeráva siete, aby náhodou nechytili viac než on.
*Pikaso - sused, ktorý začal kariéru tým, že maľoval ľuďom apartmány, ale toľko ich zdieral a okrádal, až si z toho postavil chalupu. + Madam - Pikasova žena.
*Fadil a Alija- bosanský pár bez prezývky. Ich mená sú jediné svojho druhu, tak ich nemusia rozlišovať.
*Cjepidlačivi Dubravko (Zaj*ebávajúci pedant Dúbrávko) - chlap, čo večne stavia vilu s bazénom, ale nie a nie ju dokončiť, lebo nikdy nie je s ničím spokojný.
*Don Chuan - pán, ktorý napriek zrelému veku nestráca (zbytočné) presvedčenie, že hoci je plešatý, bruchatý 60tnik s umelým chrupom, neodolá mu žiadna mladica na ostrove.
*Riječani (z Rieky) - noví susedia, čo len nedávno kúpili malú chalúpku a teraz ju usilovne prerábajú.
* Barba Stiropor (dedko Polystyrén), Debeli Tomo (tučný Tomi) a svadljiva Slovakinja (hašterivá Slovenka) - rozumej svokor, muž a ja 😀 Na svoju obranu, vôbec nie som hašterivá 😀 Túto prezývku som si zaslúžila len preto, lebo som pri viacerých príležitostiach vyjadrila svoje postoje na miestny zvyk entuziastického miešania sa do cudzích vecí. Napr. Suseda A sa ma pýta po 99999ty krát: "A načo sú vám psy? Nemali by ste radšej kočíkovať deti?"
Ja: Viete čo? Starajte sa do seba!
Suseda B: "Tá mládež sa vôbec nevie chovať! Úcta k starším, nula bodov!"
Suseda A: "Veru, kto by si to pomyslel, že Slováci sú taký papuľnatý národ!"
...
No a v tejto zostave, hodnej kastingu do nejakej balkánskej veselohry, sme sa rozhodli prečkať novú epidemickú vlnu. Neviem prečo, ale mám pocit, že hoci nás je tu len tak málo, bude to celkom akčná zima 😂

Išla som do obchodu a z opačného konca regálov mi zrazu kýva jedna známa. Podvedome mi stislo žalúdok od nechuti rozprávať sa s ňou. Ani neviem prečo, no tie debaty sú vždy mučenie.
No teraz, prekvapivo, téma išla jedna za druhou a dobre sme si pokecali. A potom sa zvrtla reč na rúška.
Vraj: "Júúúj, rúška sú také nepohodlné."
Ja: "Veru, rosia sa v nich okuliare."
Ona: "Čo okuliare, ale ako začnú po chvíli smrdieť...."
😅😅
(Smrdieť???)
A vtedy mi došlo, prečo sa jej tak snažím vyhýbať 😀. Jej dych má arómu vody, ktorá dva týždne stála vo váze so zvyškami zhnitých karafiátov. 😅
Haštag: Pozitívny efekt nosenia rúšok - teraz si každý svoj dych ňuchá sám. 😂

Z ničoho nič sa prihnali ohromné búrkové mračná. Za minutu sa zotmelo a fúkanie vetriska prerušoval každú chvíľu len hrom. Proste počasie, že by človek ani svokrovcov von nevyhnal.
Hovorím Tomici: Chudák Goričenko, zaliezol pod posteľ. Idem mu tam dať aspoň nejaké psie chrumky.
Tomica na to: A chudák mačičky, Bohvie, kde sa prichýlili v takomto nečase.
No...neviem, kde sú ostatné 3 mačky, ale po nákuku pod posteľ som zistila, že kým Goričko leží na zemi, Sivka a Cersei sa nejako prepašovali dovnútra, schovali sa pod posteľ, vyhostili psa, rozoborali jeho peliešok, lup si rozdelili na polovicu a každá sa vyvaľuje na mäkkučkom. Tieto dve dneska nezmoknú 😂 Nevedela som, že mačky môžu byť také prefíkané. Vôbec sme ich nezbadali prísť.

Tak už konečne prišla aj sem.
Pag je najkrajší na jeseň 🙂
A sezónu 2020 sme zdarne dotiahli do konca.

Ženice, otázka: Chcem ísť konečne na Slovensko. Pustia ma domov? Ak áno, potrebujem k tomu niečo? Napr. korona testy? Viem, že môžem aj gúgliť, ale strašne veľa informácií to na mna vyvalí a chcela by som aktuálne info. A kde vedia ženice viac ako google? jasné, že na koni. Tak sa pýtam.

Keď ideš pozrieť, čo robia psy a zistíš, že ich vyrušuješ pri veľmi dôležitom opaľovaní sa 😂❤️

Takto pred 12timi rokmi som sa prvý krát vydávala. Aj keď mi každý, kto mal aspoň štipku súdnosti, hovoril, že to fakt nie je dobrý nápad, išla som si tvrdohlavo svoje. A tak to aj dopadlo.
No predsa som si z tohto manželstva odniesla jedno ponaučenie: Oveľa väčšia tragédia než spraviť chybu, je zotrvávať v nej...
Pripíjam na všetky šťastne rozvedené ženice a tie z nás, ktorým to vyšlo až na reparát. 🍹🍼☕
a zároveň sa teším so všetkými, ktoré túto trpkú skúsenosť mať nemuseli. ❤

Asi v strede leta mi svokor priniesol mobil, nech mu prečítam sms-ky, lebo vie, že mu niekto písal, ale nemôže to nájsť. Tak som sa dozvedela o pani Zorici alias "solídne zabezpečenej a relatívne pohľadnej vdove zo Záhrebu".

Starý na moje doterné otázky neodpovedal. Ba čo viac, musela som sa zaviazať sľubom mlčanlivosti pred Tomicom. Vraj aby "netraumatizoval chlapca" novou ženskou, kým to nie je oficiálne. 😂 (Keď príde reč na tatičkove lovecké avantúry, Tomi často reaguje kriticky. ) Stala som sa, nechtiac, svokrovým zločineckým komplicom. Celý august za mnou chodil so správami a pýtať tipy na "šmrncovnú" odpoveď. Na oplátku mi sľúbil, že sa bude snažiť byť príjemný.
A veru, slovo držal. Raz mi dokonca pochválil obed a druhý raz povedal, že by som bola jeho "najobľúbenejšia nevestička", aj keby ich mal desať. 😲😲

Pomaly sa končila sezóna a svokor začal rozoberať možnosť stretnúť sa so Zoricou naživo a "zoficiálniť to". Navrhla som mu, nech ju pozve na more. Takto sa môže blysnúť a nebude ho to nič stáť. 😀 Pekne pripravím apartmán a spravíme jej tradičný zoznamovací program. Tak, ako to máme už nacvičené. Tj.: Najskôr kúpim fancy koláč, ktorý budem prezentovať za vlastný a potom sa všetci budeme usmievať, rozprávať na intelektuálne témy a predstierať, že pred spaním čítame Heideggera, počúvame klasickú hudbu a každú sobotu ideme na balet. 👍

Dni išli a starý bol čoraz bujarejší a bezstarostnejší. Dokonca som začula ako si spieva taliansku zaľúbenú veselú. Zachytila som slová ako: Ó, bella ragazza! a Grande Amore... Včera mi vyzradil, že večer ju už pozve. 🙂

Ráno ma však nezobudilo švitorenie vtáčkov, ale svokrov nadurdený hlas: "To sivé mača zaostáva vo vývoji! Nerob si k nemu puto, zdochne!"
"Tata, čo to hovoríš?!"
"Pravdu. Všetky mačky ti nakoniec podochnú. Je to len otázka času! A psy tiež! Ale lepšie veriť zvieraťu, než žene!"

Wooow! Zisťujem, čo sa stalo.... Ale teda, toto by mi ani vo sne nenapadlo 😀
Solídna vdovica obvinila starého, že sa ju nezodpovedným pozvaním snaží vystaviť korona vírusu. Nepáči sa jej, že je ochotný riskovať jej zdravie, len preto, aby mohol "uponáhľať vzťah". Ona už od marca nikde nechodí a nech si nemyslí, že kvôli nemu opustí svoj život sociálneho dištancovania. A dala mu košom.
No a máme po paráde. Zo zaľúbeného plánovača je tu naspäť protivný ušomraný dedo.
Záverom pridávam foto "neduživého mačaťa" 😀

Viem, že máte radi sériu „Hrozní turisti“, no toho roku som sa tešila, že nebudem mať čím prispieť. Ale príliš skoro som kričala hop. Po mierumilovnej sezóne k nám prišla tá najhoršia kategória hostí, aká len existuje – rodinní známi. A veru, dohnali aj predčili všetky naše „očakávania“.
S pani sa nejako intenzívne nekamarátime, ale poznáme sa dosť na to, aby sme sa mali vzájomne na FB. Na konci augusta mi prišla správa, či by nemohli ku nám prísť letovať a z textu medzi riadkami som mala silný pocit, že to bude chcieť zadarmo. Že ma šiesty zmysel neklamal som bola naistom, keď mi namiesto potvrdenia ceny pobytu odpísala rozsiahly traktát o tom, ako nemajú peniaze, ale jej 5 detí si zaslúži dovolenku a my aj tak máme voľné miesto, ktoré už nezaplníme.
Správu som posunula Tomicovi na prehodnotenie a jednoznačne sa vyjadrila proti tomu. Hoci lakomstvo nie je mojim nedostatkom, v tomto prípade som bola odmietavá z dvoch dôvodov: 1. Budeme mať ešte inych hostí a dotyční známi sú megahluční (aj na chorvátske pomery). Deti škriekajú, dospelí po nich húkajú, každú chvíľu sa všetci povadia, drámu vedia vyrobiť aj z jasného neba a stále čosi chcú. A po 2hé.Neznášam, keď citovým vydieraním niekto agresívne apeluje na morálku. Prečo by som ja bola vinná z toho, že „ak ju odmietnem, drobigz nebude mať prázdniny na mori“? Nebola to snáď ona, čo sa dobrovoľne rozhodla mať toľko detí s večne nezamestnaným chlapom? Cítila som, že to už nie je slobodné rozhodnutie niekoho povzať, ale je „našou povinnosťou to spraviť“. Také nemám rada.
Tomica so starým neboli na rovnakej vlne. Skritizovali moju neochotu pomôcť a svokor uzavrel diskusiu konštatáciou, že som šovinista ako barón Hederváry, lebo keď mojich ľudí treba ubytovať zadarmo, som samá ochota, ale keď chcú Chorváti prísť, srdce mám zatvrdilé voči charite a robeniu dobrých skutkov. (Nesúhlasím s týmto tvrdením, ale budiž, nech je teda po vašom....) Chlapi pobyt odsúhlasili a rodinka prišla.
Od začiatku boli príjemní asi ako tŕň v hnisavom oku. Baba ma už po dvoch hodinách naháňala, že jej treba umyť záchod. Že smrdí po moči. Prekvapilo ma to, lebo som všetko pekne vlastnoručne vyleštila a taká vec ako smrdiaca močovka by mojej pozornosti isto neušla. Pýtam sa zmätene: Záchod nebol dobre očistený? -No bol, ale už neni! Treba ho ponovo umyť. (Nasledovalo vysvetľovanie, že takto to nefunguje.) -To si budem musieť upratovať sama?!! Veď mám 5 detí, čo stále robia bordel! Ako si mám potom oddýchnuť?!
Prešlo pár chvíľ a mama rodu sa pýta, čo bude na obed. Hovorím, že granadír. – V žiadnom prípade, sprav niečo druhé, moje deti granadír neľúbia. Objasňjem, že penzia nie je v „cene“ a na želanie nevarím. Nič jej však nebráni pripraviť rodine čokoľvek, na čo majú chuť, alebo ísť do nejakej reštiky. Reakciou bol fingovaný, ale búrlivý plač, na tému „z čoho teraz nakŕmim svoje deti?!“, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani pani Róžika Oršošová zo záhrebskej autobusovej stanice. Skončilo to tak, že Tomica ju zobral do Novalje a spravil jej nákup.
K večeru klopú zas. Otvorím dvere a čo vidím - rodičia vychystaní ako do baru a celé potomstvo s nimi. Vraj keď sme stále nechodili prevziať deti, priniesli ich ku nám. Najstarší je trochu trucovitý a najmladší plačlivý, ale inak sú to anjelikovia. Vtisli nám ich do chodby a že čau-parky. Toto im nevyšlo. Pani zase raz odchádza nahnevaná, lebo naše otrasné ubytovanie neposkytuje celonočný babysiting a nedala si vysvetliť, že nikto pri zmysloch by si takú vec nezobral na zodpovednosť. Odporučila som jej nabudúce vyskúšať hotel s all inclusive a súkromnou škôlkou, na čo mi povedala: HA, HA, HA! A to si máme z čoho dovoliť? To nám nikto nedá zadarmo!
Druhý deň, začínajúc od šiestej rána, spustila sa nová séria vyklopkávania. Najskôr chceli dve kávy s mliekom. Doniesť na terasu. Potom chleba, potom „požičať psov“ na „hranie“!, potom povoziť po ostrove, aby mali deti výletík (čo sme im odmietli, lebo nemáme dosť veľké auto pre toľko ľudí. Nepomohlo im ani presvedčianie, že deťom sedačky netreba, popchajú sa.) Svojim autom ale nešli, vraj šetria benzín a zostali doma. V hluku, pišťaní, plači a kriku, pomaly sa popoludnie dovlieklo do konca, aby večer Tomica vyfasoval za úlohu naučiť najstarších chlapcov plávať.
Tretieho dňa o pol šiestej ráno, matka znova hulákala po deťoch a zobudila nielen mňa, ale aj môjho vnútorného Hulka. Bola som napätá ako švíky na motivačnej košeli a len-len som čakala, kedy vybuchnem. Okolo obeda mi svokor refereroval, že deti chcú strieľať z luku, lebo videli terč. Keď sa nevedeli dočkať, začali terč rozpletať a posledná kvapka, na ktorú som čakala, so šplechnutím dopadla do pohára.
-Tomica, ak mi ten terč pokazia, kúpiš mi nový. Mimochodom, beriem si psy a auto, vrátim sa večer.
Obaja chlapi svorne spanikárili: Ty ideš preč?!
Starý dodal: Nemôžeš nás tu nechať s nimi samých! Šak sú neznesiteľní!
- Vy ste ich pozvali. A keď som vás varovala, bola som tá najhoršia. Teraz láskavo vynechajte moju „šovinistickú“ zadnicu neschopnú charity a užívajte si svoj dobrý skutok bezo mňa. Barónka Hederváry sa ide kúpať na Ručicu.
Ženice, to ticho v aute! Odviezla som sa na koniec ostrova, odparkovala v Metajne a dlho chodila po prímorskej ceste. Sem tam som sa okúpala v mori, nazbierala mušle a neskoro popoludní sa vrátila domov. Mala som príjemný, pokojný deň. Muž so svokrom pomenej. K hurhaju od našich známych sa pridali sťažujúci sa hostia. (Pochopiteľne).
Tomica teda odišiel rodinke oznámiť, že zajtra majú posledný deň oddychu, lebo pozajtra „máme“ novú rezerváciu. ...Zavčas ráno, piateho dňa, odišli.
A my sme zistili, ako pani riešila problém s upratovaním na dovolenke. Nerobila to vôbec. Jeden by neveril, koľko bordelu sa dá spraviť za štyri dni. Trvalo nám s Tomicom 5 hodín všetko vyčistiť a madrace zatuchnuté od rozliatého mlieka a detského moču čakajú na hĺbkové čistenie v servise.
Hlavná vec, že chlapi chceli robiť „dobrý skutok“. 😀

Minule sme mali ubytovanú skupinku Moravákov. Jedno ráno na terase hrali poker. Ticho prerušovalo iba šuchotanie kariet, keď tu zrazu počuť tento dialóg:

Hosť č.1 dostal dobrú kartu: Jo!!!
Hosť 2: Čo tady řveš, vole! Jsem se lek, ty vole!
Hosť 1: Neříkej mi vole, ty vole! Víš, že to nemám rád, vole!
Hosť 2: No jo, sorry vole.

😂😂😂 doteraz sa smejem, vždy keď si na to spomeniem.

Okolo obeda som si chcela trochu doberať muža. 😀 A čím účinnejšie naprúdiš Chorváta, ako niečim srbským? 😅 Našla som teda túto fotku srbského četníka a vložila do nej Tomicovu tvár.
Dala som to na FB a svorne sme sa na tom zabavili. S kamarátkou sme sa ešte smiali, že Tomi tam vyzerá ako zbojník z Mrázika 😀 ..a nechali sme to tak.
Teraz sme išli venčiť psíkov a dopriať si nočného kúpania na prázdnej pláži. Neponáhľali sme sa domov. No keď sme prišli, čakal nás naspeedovaný svokor.
Vraj: Neuveríte, čo som našiel na tých internetoch!! Ani neviem ako, len som čosi postláčal a samé to na mňa vyskočilo! Tento krvavilačný četník vyzerá celkom ako náš Tomica! No pozri sa! Prisámpánu! To sú čisto jeho oči, aj nos, aj čelo!
Teraz tu chodí hore dole nadšený a rozpráva o existencií reinkarnácie. A my sa len s mužom po sebe pozeráme a nikto z nás mu to ešte nechce povedať 😂😂

Moja „najobľúbenejšia“ mužova príbuzná, sesternica Anica, poriadala každoročné septembrové mecheche. Vždy to vyzerá rovnako. V jej dome sa zíde celá rodina a pri jedle sa najskôr bez štipky diplomacie pretriasajú prítomní medzi sebou a potom sa všeobecne ohovára. Trvá to do neskorých nočných hodín, lebo kým poviete na každého známeho pár štipľavých viet, prejde dosť času.
Toto je presne ten druh akcií, akým sa snažím vyhýbať aj doma. No nejako mi to nevydalo a musela som sa zúčastniť. Už som v duchu počula tie všetky tie poznámky, nevyžiadané rady a hodnotenia tvojej osoby. Na svetlej strane, príležitosť použiť Anicinu „trendy“ Versače kúpelňu sa vyskytuje len raz za rok 😀 Obliekli sme sa fajnovo a poručeno Bohu.

Večer začal ako som predpokladala - iritujúcimi pripomienkami. „Tomo, nič si neschudol??“, „Ivan, tá tvoja nevesta je furt taká chorobne biela, čo ju občas nepustíte na Slnko? Či ju držíte v dome zamknutú, aby vám neušla?? HAHA HA ..HA (afektovaný neopätovaný smiech).“ „Ona sa sama Slnku vyhýba, je to upír“ vysvetľuje svokor. No nemám sa kedy nad tým rozčúliť, lebo ma práve tetky z Kustića obšťastňujú svojimi životnými múdrosťami: „Bábätko ešte nečakáte??? Mysli na biologické hodiny. Mladší už nebudete.“ „A načo furt chováte tých psov? Veď to musí ísť do peňazí.“
Napriek tomu, že som s ním dnes už trikrát rozprávala, deduško z Metajny na mňa hučí: „ TY MI RO-ZU-MIE-Š, DIEV-ČA?“
„ÁNO, BARBA!“ hučím mu naspäť, no zrazu nastalo neprirodzené ticho. V bezveternej hviezdnej noci noci bolo počuť iba dva hlasy. Anica s Mare sa vadili. A ostatní mlčky počúvali, natrčajúc uši, aby im zo show nič neušlo.

Predmet zvady sme zistili rýchlo: Anica si na záhrade dolného domu postavila murovaný gril s posiedkou. Aby mali hostia kde tráviť voľný čas. Lenže toto sa rýchlo stalo jablkom sváru pre susedu Soňu. Soňa sa do rodiny len privydala. Tak ako ja, aj ona je „cezpoľná“ a kvôli tomu nikdy celkom nezapadla do koloritu ostrovnej mentality. No hoci viem, aké je ťažké získať si tu uznanie, ak tvoji predkovia neobývali ostrov už za Márie Terézie, faktom zostáva, že Sonina konfliktná a zádrapčivá povaha jej proces integrácie ani trochu neuľahčuje.

Soni od počiatku Anicin gril oči klal. Ešte nebol ani hotový, už mala pripomienky. A s prvým zapáleným drievkom, začala chŕliť síru. Dym totiž nezostával stagnovať nad Aniciným pozemkom. Vietor ho odfukoval aj do susedných záhrad, čo je AbSoLuTnE nEpRiJaTeĽnÉ! Ona teraz nemôže vetrať, ani vešať prádlo, lebo jej smrdia klobásy. Anicin muž sa bránil, že Soňa nemôže hádzať kameňom, lebo ona má na svojej záhrade ešte väčší gril. No hnev novopečenej Pažanky to neutíšilo. Vyčíhala chvíľu, keď hostia zostali sami a obliala im grilovačku kýblom vody. Anicu to tak vytočilo, že len čo skončila sezóna, každý deň v grile naprotiveň pálila noviny a staré handry 😀.

Rozvadená suseda na mecheche pozvaná nebola, no Mare, alias Sonina svokra, teraz pred všetkými obvinila Anicu z malichernosti a že sa snaží jej milovanú nevestičku vyštvať. Ani sme sa nenazdali, hádka vrcholila a čochvíľa si ženy po sebe vykrikovali odporúčania na rezerváciu lôžka v sanatóriu pre choromyseľných. Hoci ani jedna z nich nie je vyškolený psychiater, padlo na oboch stranách hneď niekoľko presvedčivých diagnóz.
„Vy ani nemôžete byť normálná, keď vaša mater s otcom boli príbuzní!“
„Čo si to dovoľuješ! Sama si z inbredného plemena!“
„Moji boli štvrtý rod, cez barbu Jureta, od zosnulého Šimeho a nonu Katicu, ale vaši sú tretí rod!“
„Barba Ratko bol len polobrat od Jagodice!“
(Môžete sa, prosím, vadiť pomalšie? To sa mi hodí do rodostromu, ale nestíham to zapisovať...)

Situáciu zmieril Anicin muž, no Mare nebola spokojná. Obrátila sa na rodinu a chcela, aby sme boli sudcovia. Stretnutie bolo zrazu takééé neutrálne jak Švajčiarsko za vojny a nikto sa necítil oprávnený vyjadriť 😀 (A to sú prosím pekne ľudia, čo bežne hodnotia aj tvoj výber spodného prádla.) Mare s Anicou náhodne, ako učiteľky v triede, ukazovali na hromaždených a vyzývali ich k vyjadreniu názoru.
Sem tam niekto hanblivo nadhodil pár slov o potrebe tolerancie a dohody. Ozvali sa tiché hlásky odporúčajúce filter na komín, no nikto si nechcel pokaziť vzťahy ani s jednou, ani s druhou stranou.

Znenazdajky sa Anica otočí na mňa: „Povedz ty.“
„Eh.. osobne sa ma váš konflikt netýka a myslím si, že sú to len žabo-myšie vojny. Ale keď sa ma pýtate, tak Vám poviem. Za prvé, nechápem, ako môže niekomu vadiť jemný klobáskový dym. Za druhé, gril stojí na vašej vlastnej záhrade a jej výlevy sú teda neracionálne a zbytočné. A za tretie, keby náš sused prišiel poliať hosťom grilovačku kýblom vody, na mieste mu pichnem kutáč na uhlie rovno do ....“
Moju ďalšiu reč zastavil svokrov komentár. „Prepáčte, nevesta je mladá, vášnivá, jazyk má príliš rýchly.“ Potom sa otočil ku mne a nahnevane mi šeptom „kričí“ : „Tiež nevieš byť ticho??! Teraz sa Mare na nás urazí!“
...a tak som do konca napätého večera viac nepovedala nič. No Anica bola odrazu ku mne pozorná ako nikdy. Dokonca mi doniesla praclíky a chrumky, a že: „Tu máš Miška, hryzkaj.“
ŽE HRYZKAJ!

V jeden deň som mala kopu voľného času a napadlo mi, že ho využijem na malý genealogický výskum Tomicovho príbuzenstva. Veď nakoniec, zo svojej strany už mám zistené korene po 17te storočie a pritom ani neviem, ako sa volal Tomiho pradedo.
Chlapi preukázali o danú aktivitu nulový záujem, ale nedala som sa odradiť. Rozhodla som sa, že pátrať začnem v dedine Kolán, kde vyrastala svokrova mama. Žije tam jedna staručká sesternica, ktorú ľudia volajú jednoducho Nona (tj Babka). Kedysi sme ju boli opozrieť, tak zhruba viem, kde má dom. Rodina sa o ňu veľmi nezaujíma, čo je škoda, lebo sa poteší každej návšteve. Cestou som nakúpila som potraviny, koláče, ovocie, rúška, aj tie predražené dezinfekčné mydlá a vyrazila som s nádejou, že príjemne strávim čas, ba možno sa aj dozviem nejaké zabudnuté rodinné tajomstvo.
Babička bola nadšená, že má hostí. Vraj: „Hneď vidno, že si Ivanova nevesta. Jedine on si pamätá, že ľúbim pomaranče a nosí mi ich. Dáš si kávičku?“
„Kávička“ mala chuť ako tá voda, čo dávajú ľudom piť pri testoch na cukrovú rezistenciu. Od sladkosti mi rozcitlivela zuby a vyvolávala dáviaci reflex 😀.
„Dala som dosť cukríka?“
„Áno, nona, ďakujem.“
„To som rada, že si prišla. Všetci tvrdia, že ma nechodia navštíviť , aby ma nenakazili. Majú dobrú výhovorku, čo? Ale poviem ti tajomstvo – nikto ku mne nechodil, ani pred koronou.“
Rýchlo sme sa zarozprávali a opýtala som sa na informácie z rodinnej histórie.
„Áno, áno...už to bol zisťovať aj mladý Grgúr. Presne viem, čo ťa zaujíma,“ povedala babička a z kredenca doniesla plno papierov – všetko nejaké geodetské údaje a výpisy z katastra. „Iba si to odfoť, lebo isto prídu aj ďalší, ktorí budú chcieť vedieť, čo môžu zdediť.“
„Ďakujem, ale toto mi netreba. Chcela by som skôr počuť nejaké spomienky, príhody, niečo, čo by ste nechceli, aby sa stratilo v čase. Možno ak máte fotky...
„Ó, fotky mám...veľa a všetkých...aj teba.“
„Mňa???“
„Áno. Z vôle osudu mi nebolo dopriate vlastné potomstvo, tak aspoň sledujem prírastky v rodinách bratrancov a robím malú kroniku.“ (Teraz som vedela, že som na správom mieste.)
Zo starodávnej koženej tašky povykladala na stôl podobizne rozšíreného príbuzenstva. Hneď som zbadala tú svoju. Nelichotivý záber na pas, kde vyzerám ako obézna členka krvilačnej mafie, ostro kontrastoval s fotkami svokrovych švárnych černookých príbuzných.
„Bože drahý! To máte odkiaľ?“
„Od Ivana.“
Snažila som sa ju presvedčiť, nech mi fotku dá, že jej donesiem lepšiu. No ona nechcela. Vraj:
„Aha, aká si na nej pekná. Vidíš ako medzi ostatnými vynikáš?“
„No to teda...“ :-/
„Moja mama vždy hovorila, že na svete najkrajšie sú švábske vlasy. Poviem ti jeden príbeh, zapisuj si: Za vojny, keď bola mama ešte mladá, stala sa v rodine tragédia. Dvaja moji ujovia, nech im je zem ľahká, ušli k partizánom a tam ich Nemčúri zabili. Keď sa zvesť rozšírila, prišli vystrielať aj zvyšok rodiny – vraj za zradu. Jediné šťastie, že dedo vedel po Taliansky a po Nemecky. Prosil ich, aby nás ušetrili a veliteľ súhlasil pod podmienkou, že im bude chodiť prekladať. Odvtedy robil Švábom poskoka...a stálo ho to draho aj po vojne, lebo kvôli „kolaborácií s fašistami“ sa stal zase nepriateľom komuzimu. Ťažké časy to boli. Človek si takmer mohol vyberať, či chce, aby ho zo sveta zniesli Nemčúri, Taliani, Ustaše, partizáni, alebo četníci...
No mama nehľadela na politiku. Oči jej zaujal mladý chlap. Veliteľ, ktorému dedo chodil prekladať, mal viacerých asistentov. Jeden z nich často sprevádzal deda. Nosil malý zápisník a bol žltovlasý. Mal modré oči, ružové líca a volal sa Johann. Nebol vychudnutý od roboty, ako náš rod, naopak, mal peknú plnú postavu a ohrúhle pehaté plecia....“
(Počkať, odkedy nacistické uniformy odhaľovali „pehaté“plecia? .... oh..ahá.. už chápem.)
„Bol mamina prvá láska. Keď neskôr Švábi utekali pred Armijou, sľúbil, že jej bude písať a po vojne si ju vezme za ženu.“
„A vzal?“
„Nie, ešte v ten týždeň bol medzi popravenými v Metajne. Mama si neskôr našla môjho otca, lebo bol podobne svetlý...ale s tým jej to tiež nevyšlo. Jedného chlapa jej zobrala smrť a druhého k*rva.“
„Oh...“
„Mala som štyri roky, keď nás opustil. Odvtedy som ho nevidela. Ale počula som, že s tou nehanebnou rozbíjačkou manželstiev sa niekde usadili a mali spolu ďalšie deti. Pozri sa, toto je on.“
Podala mi starú sivú fotku z 50tych -60 tych rokov.
„Ty určite robíš s počítačom. Vedela by si ho nájsť? Po ničom v živote netužím viac, ako ho ešte pred smrťou uvidieť“
„Rada vám pomôžem, ale koľko má teraz rokov? Sto?“
„Tak nejako. Aspoň jeho hrob mi nájdi. Začni v Záhrebe... Chcela by som mu prísť povedať, že mama sa už nikdy nevydala. A že odplašila všetkych mojich pytačov, aby ma uchránila od sklamania, až som zostala na ocot a teraz nemám nikoho. Ak ho nájdeš a ja tu už nebudem, povedz mu, že nám zničil život, ale že sme mu odpustili. Mama sa ku koncu svojich dní vrátila k spomienkam na Švába. Vždy keď videla niekoho, blonďavého, guľatých pliec, ako si ty, povedala: Keby nebolo vojny, takých detí by sme s mojim šacim mali desať.“
Sľúbila som, že sa posnažím (a v duchu som sľúbila sama sebe, že tento off-shoulders topík si už neoblečiem. Púta veľa pozornosti na moje nedostatky 😀 ) Pomaly som sa chystala na odchod, no babka mi medzi dverami vtisla do rúk fotku.
„Náš dedo Franjo! Dones to Ivanovi, poteší sa.“
„Toto je pradedo môjho Tomicu? Super! Viete mi povedať aj nejakú jeho obľúbenú vetu, motto, alebo výrok, po ktorom bol známy? Spisujem to pre budúce generácie.“
„Veru, mal jednu srdcu milú ľudovú múdrosť: „Lako je tuđim kurcem gloginje tresti.“ (V preklade: Ľahko je cudzím kktom hloh otriasať.)
„Eh, neviem, či som celkom pochopila význam...“
„Znamená to, že ľahko sa ti plánuje ťažká, nebezpečná a nepríjemná robota, keď vieš, že ju bude za teba robiť niekto iný.“
A toutou starou chorvátskou ľudovou múdrosťou som ukončila svoj prvý genealogický výskum v svokrovej rodine 😀 K none sa ešte isto vrátim. Vyzerá byť klenotnica historických pikošiek.

V jeden teplý júlový piatok sme nemali robotu a tak sme sa vybrali kúpať k našim obľúbeným vodopádom na Zrmanji. Je to miesto ako z romantického obrazu. Priezračná chladná voda, smaragdové koberce trávy, starodávny mlyn, vodopády a čistá, voňavá príroda. Pred nami bol idylický deň.
Tomica nestrácal čas a hodil sa do rieky. Chvíľu plával a potom sa posadil na hornú kaskádu vodopádu. Veselo húpal nohami a spenená voda mu masírovala chrbát. Takýto úžitok som chcela tiež. Lenže, nestihla som sa k nemu ani poriadne priblížiť, strhol ma prúd a už som aj letela o poschodie nižšie. Pravda, na Zrmanji nie sú Niagary. Pád bol možno dva metre a okrem stratených potápačských okuliarov, pár buchnátov a dotlčeného ega, som neutrpela žiadnu újmu na zdraví.
Keď Tomica videl, že mi nič nie je, rýchlo ho prešiel strach a začal sa vyškierať. Vraj: Očividne si nedávala pozor na hodinách fyziky! Daj, nech ťa podučím. Ak je teleso Y podstatne ťažšie od telesa X, Ypsilon si môže dovoliť sedieť na žliabku, kým X bude zomleté ako žito😀
Ďakujem, pán profesor, nabudúce si to zapamätám.
Tiež na Zrmanji, ale o kúsok nižšie, sme našli malú reštauráciu s lúkou a plážou. Nebolo tam veľa atrakcií, no visela tam vodná húpačka. Viete, táká čo býva vo filmoch. Človek sa postaví na pník, chytí sa za rúčku a zhupne sa rovno do jazera. Duša mi pišťala od túžby vyskúšať to, ale mala som strach, lebo som videla príliš veľa videí na tému „Neohrabaná bacuľka sa neudržala na vodnej húpačke a rozbila si hubu po páde na breh“ 😀
To by som ale nebola ja, ak by môj rozum prevážil nad momentálnymi vrtochmi. A už som aj stála vo fronte. Vyškriabala som na peň a zablokovala som sa. Kým som rozdumovala, či moje mľandravé ruky udržia zvyšok tela, ľudia za mnou začali byť netrpezliví. Na nespokojný dav, čakajúci kým sa pohnem z miesta, som zvyknutá z podzemného parkoviska v Plodinách 😀 Teraz som, ale počula aj ich šomranie. Tomica povbudzuje: „Hajde, hajde, ženica. Ninja faktor!“ Reku, už neni cesty späť. Zdrapila som tú drevenú tyčku a držala ako o život. S výskokom som sa odrazila a už kričím sťa mutujúci Tarzan...až zrazu šplááách. Som vo vode! Celá! Tomica mi kýva so slzami v očiach a neboli to slzy dojatia. Ja neviem, ako elegantne musela vyzerať moja akrobatická zostava, ale všetci na pevnine sa smiali. Ešte aj skupina Nemcov, ktorí sa donedávna tvárili, že ich okolie nezaujíma. A môj muž, napriek zákazu, zhotovil tento foto-klenot, akurát vo chvíli, keď som dopadla 😀.
Aby bol výlet na Zrmanju kompletný, samozrejme, že som stúpila do miešaviny blata a kravinca. Tentoraz tak hlboko, že sa mi v ňom zasekla šľapka a musela som ju vyťahovať obidvoma rukami. Ale aj tak to bol pekný deň a ešte dlho som z neho žila. Domov som išla dotlčená, mierne zaváňajúca lajnom, ale šťastná 😀.
Ak niekedy pôjdete okolo, nemiňte príležitosť okúpať sa na Zrmanji. Nie je to síce more, no pre nás s Tomicom je to zážitok, ktorý si radi doprajeme každý rok. Možno aj preto, že je to zadarmo 😀.

Kvôli korone sme si do poslednej chvíle mysleli, že toho roku Chorvátsko vôbec neotvorí sezónu. Povedala som si, že aj tak všetko vyupratujem s pohodlným predstihom a ak by náhodou niečo z leta bolo, nebudem sa musieť náhliť. Samozrejme, deň za dňom plynul a z mojich grandióznych plánov ubúdalo, až nakoniec prišla polovica júna a ja som ani prstom nepohla. Rétorika v telke sa zrazu zmenila, rozhodlo sa, že sezóna bude a rezervácie sa začali sypať – do príchodu prvých hostí nám zostávalo týždeň. Nedalo sa nič robiť. Museli sme si nájsť inzerát na výpomoc s generálkou. Z ponúk sme si vybrali dievča z Bosny. Pôvodne sme si mysleli, že po generálke pôjde domov. Nakoniec zostala celé leto. (A ešte si aj pozvala rodinu na dovolenku. Bosanci sú taký kontaktný národ, človek ich proste musí mať rád 😀. )
Dohoda bola, že my budeme kupovať potraviny a ona bude variť. Hneď nás upovedomila, že všetko čo uvarí, bude halal, no nemali sme s tým problém. Veď nakoniec, pár mesiacov bez slaniny a klobás nášmu BMI indexu neuškodí. 😀 Trochu sme sa aj nádejali, že čo to pochudneme. (Spoiler: Nielenže sme neschudli, ale z toľkej vyprážanej kuraciny a bakláv som prvý raz v živote pocítila, kde mám žlčník a aký je to pocit, keď v ňom pichá 😀). S mojim názorom, že takáto strava je príliš ťažká na trávenie, nikto nesúhlasil. A svokor skonštatoval, že radšej bude do konca života jesť mastné jedlá od Nadiry, ako ešte na týždeň zažiť tú cviklovú tortúru od nevesty. ...Niekto nie je fanúšikom Mačingovej diety. 😀
No moja rozrastajúca sa znalosť o Bosne neskončila spoznávaním ich autentickej kuchyne. Hoci som to v predstihu ani netušila, toto leto mi bolo súdené zažiť oslavy Bajramu. Presne na konci júla, Nadira akosi posmutnela. Vraj jej chýba rodina. Počas sviatkov budú všetci spolu, iba ona ostane sama v cudzine. Bolo mi jej ľúto a rozhodla som sa pripraviť prekvapenie. Od kamarátky som zistila, že príbeh okolo Bajramu je síce iný, no praktická časť vyzerá skoro ako Vianočná večera – tj. Navarí sa kopu jedla, napečú sa koláče, zíde sa celá rodina a všetci sa spoločne prežierajú, až kým im nie je zle. To by som vedela zorganizovať! Po krátkych teologických diskusiách som presvedčila aj muža a svokra, aby sa pridali a spoločne sme pripravili slávnostný obed. Nadire sme nakázali spraviť bureky a my sme, medzičasom, potajomky nachystali ostatné. Aj darček sme kúpili. Ráno sme sa pekne obliekli, Tomica nám prečítal, že blahoželáme slovami „Bajram Barecula“, ešte nám to 5x zopakoval, aby sme nezabudli a vyrazili sme do akcie.
Napriek nášmu dobrému úmyslu, úvodná časť dopadla fiaskom 😀 Na internete sme prečítali, že je tradícia podarovať mäso. Tomica teda kúpil najväčšiu morčaciu nohu, akú v obchode našiel a s komentárom, aké sú to čudné zvyky, ju nechal zabaliť do ligotavého obalu a obviazať mašličkou. Ráno si ju schoval za chrbát a keď ju vytasil sťa kyticu ruží, Nadira od prekvapenia otvorila ústa. Ešte ich ani nestihla zavrieť, už sa svokor ponáhlal s veršíkom a nahlas zaželal „Bajram Bar-micvah“ 😀 A trio trápnosti som uzatvorila pesničkou We wish you a merry Bajram, and happy Islamic New Year. Áno, malo to svoje chybičky, ale Nadira sa potešila.
Vysvetlila nám tiež, že v Bosne si nepodarúvajú slávnostne zabalené kusy morčaciny 😀 Ľudia tam robia pečené jahňa a mäso sa rozdáva po susedstve. Zmysel to má vznešený – aby sa ľudia učili deliť s chudobnejšími a aby nikto nezostal hladný. (Poznámka pre seba: ak sa ti niečo zdá ako fakt čudný zvyk, je dobrá šanca, že to len nechápeš 😀).
Po obede nám zostala veľká torta a Nadira povedala, že by ju rada rozniesla po susedoch. Hovorím, že tuto 6 domov od nás býva jeden Bosanec, môže ísť navštíviť jeho. Pochopiteľne, nechcela ísť k cudzím ľuďom sama, tak som sa nakoniec pridala.
Spočiatku mi bolo trápne – budem tam jediná nebosanka. Ani neviem, čo sa vlastne slávi, ten veršík som medzičasom zabudla a trochu som sa bála, či sa niekto neurazí, že sa pchám tam, kde ma netreba. Ale hovorím si, že keď to pre Nadiru tak veľa znamená, vyskúšam to. Šak sedením a prikyvovaním s priblblým úsmevom ešte nikto nič nepokazil 😀
U susedov bolo plno ľudí – bosanskí Bosanci, nemeckí Bosanci, tureckí Bosanci, bosanskí Turci... Všetci, jedli, pili kávu, fajčili, púšťali nejaké bajramské pesničky a rozprávali sa. Nikto nebol urazený, že som prišla a nejaká tetuška sa dokonca rozplakala, nad tým, aká som úctivá k cudzím tradíciám. Ako sme tak sedeli, pomaly sa zotmelo.
Chlapík, čo sedel oproti mne sa pozrie na suseda a hovorí: Starý, Slnko zašlo...
V duchu som spanikárila. Teraz sa začnú modliť a ja tu budem sedieť ako 150te koleso na voze.
No sused namiesto modlenia išiel do garážovej chladničky. Otvoril dvere a kričí: „Tak čo budete piť?“ A jeden cez druhého mu kričia naspäť – „Vodku“, „víno“, „pivo s rumom“....
Teraz padla sánka mne. Chytro pozerám na Nadiru: „Nemáte náhodou zakázané piť?“
„Suseda, prišla si moralizovať, alebo s nami sláviť?“
„Ja ...nič, ja len že...“
„Pozri sa, dobrý Moslim nikdy nepije...cez deň. Nemal by ani v noci, ale to už sa Alah nedíva. Čo si myslíš, že nemá inej roboty, len striehnuť, či si niekto neulieva? Tu máš pohár vína a už nech nepočujem tie imámske reči.“
...
O štvrtej ráno, po mnohých a mnohých frťanoch a rozsiahlom náučnom výklade o tureckých nadávkach sused oslavu ukončil. Pomaly sa rozvidnievalo a nikto nechcel, aby ho Alah načapal pod obraz Boží 😀. Ten kúsok domov sme ledva došli. Nadira spevom budila poctivý spiaci ľud a ja som vydumovala, aké ironické, že naposledy som bola taká napitá na sviatky, keď sme na internáte slávili fašiangy. Nikdy by mi nenapadlo, že to o 13 rokov neskôr prekoná...Bajram 😀.
Zaspala som, len čo sa mi hlava dotkla vankúša. Snívalo sa mi, že som sikulský vojak v otomanskom vojsku a s kolegom Nadirom držíme stráž pri obliehaní Targovišťa. 😀
Toto slávenie malo za následok, že do konca leta sme sa museli vyhýbať susedom a jeho rodine, lebo len čo zašlo slnko, vkuse nás vyvolávali vypiť si. 😀
Hodnotenie leta s Bosancami – 10/10

Keď boli u nás začiatkom roka hostia z Brna, jeden z nich nám objasňoval, že existuje "kliatba českého turistu". Táto kliatba vraj prináša smolu a je dôvodom, prečo sa vždy akurát príslušníci tohto národa stratia v horách, utopia sa v mori, skočia po hlave do plytkého potoka, pokúše ich delfín...a podobne. Zabavili sme sa na tom a rýchlo sme na to zabudli.

Dnes som išla na kúpanie do Casky a pred cestou som si (jasné, že) oholila nohy. A (jasné, že) som sa porezala. Ale to nie je koniec sveta. Beriem si tašku a pracem sa dvermi.
No Tomica začne protestovať.
-Hádam nepôjdeš s porezanými nohami do mora....
*Šak to je len malý pásik, kým dôjdem k Caske, ani to vidieť nebude.
-Žralok vycíti aj kvapku krvi na kilometre ďaleko.
*Na Pagu nie sú žraloky.
-Ja viem, ale mysli na kliatbu českého turistu. Ak nejakí náhodou pôjdu okolo, povedia si: "Hmmmm, co to tady voní, vole?" "Není to náhodou krev českého turistu?!" "Nejaká rozředená, ne?" "Tipujem to na 25% Moravák, ale v čase nouze taky dobrý"....a potom k tebe priplávajú a zožerú ťa.
😂😂😂😂
A myslel to vážne. 😂😂

Ale buď kliatba nezabrala, alebo tých pár moravských percent nestačí, lebo už sme aj naspäť a chvala Bohu, nič nás nezožralo 😀

večerna hygiena 😂

Tomica: "Ja nechcem mačku..."
Tiež Tomica:

Najskôr nám v zálive začali každú chvíľu vyskakovať delfíny a dnes hostia pár metrov pred našou plážou nafotili túto krásavicu. 🥳 🥰 Tuším úpadok Zrća dobre vplýva na miestny morský život.
Na druhej strane, teraz sa začínam cítiť nekomfortne v hlbokej vode 😀 ..Lebo keby sa o mňa niečo takéto v mori obšuchne, najskôr si strieknem do textilu a vzápätí sa pokadená utopím od strachu 😂

Oh Bože, akú hanbu som zas stropila.
Včera sme sedeli s hosťami a už dobrú chvíľu sme sa rozprávali. Psíky nám ležali pri nohách, téma išla jedna za druhou, keď tu zrazu ucítim ohromný smrad.
Začnem sa ospravedlňovať: Joj, nerada ukončujem toto príjemné posedenie, ale tuším budeme musieť ísť venčiť. Goričko začína popŕdať.
Hosť celý očervenel a že: Nemusíte ísť venčiť, to som bol ja. 😅
Situácia trápnejšia nemohla byť. A viete, čím sa môj mozog snažil ospravedlniť moje verejné upozornenie na únik plynov? 🙊🙊
Týmto! - "Júj, ani by mi nenapadlo, že ste to bol vy. Smrdelo to ako od psa..." 😅

Prečo som si v daný moment myslela, že akurát táto konštatácia je aktom diplomacie, netuším. 😅 No keď som si uvedomila, čo som povedala, najradšej by som sa pod zem prepadla.
Smiali sa ešte aj hostia z poschodia nad nami 😅😅
Ten pocit, keď máš jazyk rýchlejší od súdnosti...

Rozpravam sa s hosťami - Matovič
Otvorím Facebook - Matovič
Otvorím noviny - Matovič
Otvorím chladničku a skoro ma vystrie 😅😅😅