Krátka nočná filmová recenzia:
Neodporúčam film "The autopsy of Jane Doe". Skoro sme sa aj s Tomicom posr*li od strachu. Ja som si väčšinu filmu zakrývala hlavu paplónom a Tomica dopozeral len preto, lebo je balkánsky mačo a "bola by hanba vypnúť horor v polovičke". 😂 Teraz si ideme aspoň hodinu púšťať videá s mopslíkmi a mačiatkami, aby sme vôbec zaspali.

A tu, ženice, aha - perla môjho zberateľského úlovku rodinných fotografií.
4 generácie neviest - každá je dcéra tej predchádzajúcej.
(Inak, ja nie som taká nízka, to Tomica je vysoký ... a stojí na schodku. 😃)

Dnes by mal môj pradedo Ján Illy 138 rokov. Akurát včera nám ukázal tvár, keď som uspela konečne potvrdiť jeho identitu na fotke.
Vieme o ňom len málo - že bol Záhorák, mal introvertnú, ale tvrdohlavú povahu a nevadilo mu nasr..diť svoju mamá do tej miery, že ho vydedila. Pre lásku k žene, ktorú si vybral sa nebál prísť o bohatstvo svojej rodiny a začať od nuly. Vo voľnom čase sa venoval haštereniu so susedmi, sadeniu stromov, záhradníctvu a včelárstvu.

A od včera tiež vieme, že nosil čarodejnícky klobúk a zdedila som po ňom gén na jedno oko menšie, než druhé 😀

Všetko najlepšie pradedo!🥳🥳 Nie si zabudnutý.

Mám tu jednu historickú záhadu, ktorú by ste mi mohli pomôcť vyriešiť. ❤
Toto je fotka z nášho rodinného archivu. Je to svadba jednej z dedovych sestier. Ale, aby som zistila, ktorej, potrebovala by som vedieť, z akého roku je fotka.
Sama by som ju zaradila niekedy zhruba do 30tych rokov? Viem, že sú tu ženice, čo milujú módu a vyznajú sa v svadobných trendoch 20teho storočia podstatne lepšie než ja. Máte nejaké tipy? 🙂
Inak, ak tam spoznáte niekoho zo svojich predkov, budeme zrejme rodina 🙂 (Fotené v dedine Ladce, prípadne Košeca).

Dnes nam takyto zapad Slnka cez balkon nakuka a celu izbu osvetluje na žlto.

Tomi: Ženica, dáš si syr?
Ja: Nie, ďakujem, neľúbim syr.
Tomi: Určite si nedáš?
Ja: NEĽÚBIM SYR!!!
Tomica: Čo húkaš? Môžeš to aj slušne povedať!
Ja: Každý Boží deň raňajkuješ nejaký druh syra a zakaždým sa ma dvakrát opýtaš, či si nedám. Ja ti na to každý deň 2x odpoviem to isté - totiž, že neľúbim syr.... Sme spolu už deväť rokov. 365*10 = 3650 - 365 = 3285 *2 =6570.
Počas nášho vzťahu som ťa približne 6570 krát upovedomila s faktom, že neľúbim syr. A aj tak sa mi ho každý deň snažíš vnútiť. Ja už neviem, ako ti to mám zvestovať!!!
Tomica: Ahá, chápem...máš PMS.
😤😤

Raňajkujeme. Nečujne prežúvame, nikto nič nehovorí.
Zrazu sa ma Tomica pýta: ... Ženica a čože si tak ticho?
Ja: Ále, rozmýšľam...
Tomi: A o čom?
Ja: Ak musíš povedať LeviÓÓÓsa a nie LeviosÁÁÁ, aby pierko vzlietlo, znamená to, že pri čarovaní je dôležitá správna výslovnosť...
Takže ak by Harry koktal, nemohol by byť čarodejník?
Tomica: ???? Takúto random myšlienku som teda nečakal 😂😂

Hahaha, tak toto je aká nepravdepodobná situácia 😂😂
Suseda zo Záhrebu nám ráno volala, že videla u nás v spálni svietiť svetlo. Vraj išla aj počúvať cez dvere a sa jej veru zdalo, že počula nejaké zvuky a šuchoty. A i za oknom sa čosi mihlo.
Prestrašení, že nás niekto vykráda, alebo sa u nás niekto zabýval, sadli sme do auta a valili rovno do bytu. Cestou sme vyhodnocovali situáciu a rozmýšľali, čo sa asi stalo...ale teda, toto by nás nenapadlo.
Totiž - v Záhrebe sú ešte furt podchvíľou menšie zemetrasenia. Tzv. dotrasy. Jedno z nich nám otvorilo ventilačku na balkóne a cez ňu sa nám dovnútra nasťahovali holuby. Nič neukradli, ale kokos celá kuchyňa a pol chodby sú osr*té 😀
A to svetlo, čo suseda videla? To bola lampa z bytovkovej záhrady. Cez kuchynské okno presvecovala do spálne. ...
A teraz spokojní môžeme ísť naspäť na Pag 😀

Včera som pizukala, ako by som išla do Zahrebu a dnes rano nam suseda volala, že u nas videla v noci svietit. 😅 Tak sa ideme pozriet, ci nas niekto nevykradol. Holt asi si treba davat prozor na to, čo si človek žela 😅

Včera to bolo 34 dní, čo od nás odišli poslední hostia a zostali sme v skoro prázdnej dedine. Jasné, je to super, keď môžeš venčiť psov v pyžame a nahlas si v prádznych uliciach spievať ten ruský hit, že -ha-ha-ha-ha-ha-blblblblbbllll-hahaha. Ale časom samota začne udierať na nervy a dochádza (teda aspoň u mňa) k akútnej túžbe po záhrebskom živote.
„Chýba mi civlizácia a ľudia! Obývané budovy, múzeá a knižnice, zumba, lukostrelecký klub, náš byt s vaňou, pouliční hudobníci, trúbenie aut, rôzne zvuky. Z toho ticha sa už idem zblázniť. Nepočuješ nič iné len prevalovanie vĺn, škriekanie vtáčiskov a komentáre tvojho papá. A v noci je to ešte horšie...Ideš von a nevidíš nič, len malé svetielko nečujne sa vzánšajúce nad hladinou v strede zálivu....“
„Šak vieš, že je to len sused. Lov kalamáre.“
„Viem, ale aj tak to vyzerá ako z hororu. Ach, ja nešťastná, cítim sa ako Ovídius, keď ho vyhnali z milovaného Ríma do provincie na konci sveta...“
„...nehovorila, že Ovídius bol len ufňukanec, čo si nevedel zvyknúť v Rumunsku?“
„Nekaz mi sentiment, vieš ako to myslím....“

A tak Tomica rozhodol, že je načase zavrieť ženici hubu 😀 a vyzdvihnúť krásy toho, čo máme pod nosom a zobral ma na romantickú plážovú vychádzku pri západe slnka 😊
Pomohlo to, nachvíľu sa utlmila moja túžba po Záhrebe.

- Barbááá, barbáááá! Chytro poďte na poschodie, mám pre vás prekvapenie!
- To je čo?? Koláčiky?
- Áno, špeciálne aškenazi čajové pečivko. Volá sa Hamantasch. Môžete ich zjesť hneď, alebo si ich odložiť na šabat...
- Nevesta, musím ti priznať, ty si profesionálny provokatér! 😂😂

V piatok sa Tomica sťažoval, že ho akosi pichá pri srdci. Bola to posledná kvapka, čo preliala pohár. Ak to takto pôjde ďalej, za pár rokov budem vdova, alebo čo? Nie, nebudeme chudnúť od novembra, ani od zajtra, ale hneď!
Zobrala som chladničku a špajzu útokom. Do veľkých tašiek som nabalila všetky čipsy, keksy, šľahačky, mlsnoty, údeniny (proste veci, ktoré by Mačingová neschválila) a odviezla som to do Zubovići tomu chudučkému ujovi, čo vždy hľadá v košoch, či hostia nenechali vratné fľašky. Ej, ale sa potešil.
Cestou domov som nakúpila kopu dietnej hydiny, zeleniny, fancy korenín a idem variť jednu z tých zdravých polievok, čo na motivačných instagramoch vyzerá parádne, ale po mojom spracovaní pripomína vodu, v ktorej sa vymáčal špinavý mop (a aj tak chutí). Naservírujem to ...keď si všimnem, že mojim čistkám unikol polkilový bochník slaniny. Resp. mužík ho predo mnou schoval. Spustila som tyrádu, slaninu zhabala a odniesla susede.
Svokor len nakúkal z izby sťa surikát, ale zdržal sa komentára a v tichosti zaliezol. S Tomicom sme sa zhodli, že mu neprezradíme, čo motivovalo túto náhlu zmenu stravovacích návykov. To posledné, čo by si človek chcel vyskúšať, je samoizolácia v rovnakom priestore ako svokor obávajúci sa o synáčika. Bolo mi jasné, že teraz ja budem za tú zlú, no s čím prišiel starý, to mi vyrazilo dekel 😀.
Od incidentu so slaninou bol zvláštne mĺkvy. Premeriaval si ma čudnými pohľadmi a bolo mi jasné, že to v ňom klokoce. Keď som dnes varila obed, už to nevydržal.
„Nevesta, nemusíš sa pretvarovať! Viem o čo ti ide!“
„O čo mi ide?“
„Potajomky si konvertovala na Islám a teraz sa snažíš prevrátiť aj Tomicu.“
„ČOOOOO??“
„Nehraj to na mňa. Dobre som si všimol, ako si si s Bosankami rozumela! Aj hudbu orientálnu počúvaš, aj bureky ľúbiš jesť!“
„Lebo rozumieť si s kolegyňami, počúvať Boro boro a ľúbiť bureky sú všetko jasné znaky, že človek potajomky konvertoval na Islám... Hmm, to dá rozum! :D“
Moja úprimne prekvapená reakcia vyviedla svokra z rovnováhy. Vrátil sa zmätený do izby, no neprešla pol hodina a skúsil to zas.
„Už viem!!! Zavádzaš košér, lebo na tých testoch ti vyšli židovské precentá!“
„Barba, 2% v génoch znamenajú, že predok, ktorý mi ich odovzdal bol súčasníkom Márie Terézie. Ja ani neviem, ako sa košér dodržiava..“
„Takže nevnucuješ Tomici Judaizmus??“
„...eh...nie...“
(Svokor, znova zmätený, sa nachvíľku odmlčal a potom výhražne uzatvoril debatu.)
„Ja teda neviem o čo ti ide, ale pamätaj si: Krista a slaninu môjmu synovi nikto brať nebude!“

(Ten pocit, keď chceš byť veľký Kresťan, ale Krista a slaninu dáš na tú istú úroveň 😅😅 )

Odkedy mala len par tyždnov, vkuse dolieza za Goričkom 😍

Moja korona-frizura po roku bez kadernika 😅 Potrebujem brazilsky keratin ako sol, lebo moje vlasy samotne by už mohli hrat v nejakej rozpravke ježibabu 😂

Ďakujem za všetky rady ❤ Všetky komentáre som olajkovala a poslala srdiečka. A potom tému vymazala ...Veľmi si vážim vašu pomoc, nad všetkým sa budem zamýšľať. Ak niekto nešťastlivou náhodou nedostal srdiečko, nech napíše ❤
A kto povedal, že koník nie je plný milých, príjemných, inteligentných a dobre radiacich ženíc? 🙂

Len tak si poobede umývam riad, keď počujem, ako niekto kričí do svokrovho telefónu:
-HALÓ? HALÓ? IVAN?? EŠTE STE NA PAGU??
starý kričí naspäť: EŠTE SME.
z telefónu počujem známy hlas: TAK POVEDZ JOHANKE, NECH KU MNE ZARAZ PRÍDE...MÁM PRE ŇU NEJAKÝ MATERIÁL!
starý mi hovorí: Volala sesternica z Kolánu, že ...
*Áno, počula som.

-Oblečiem sa teda, sadnem do auta a cestou si pindám. Už som tu 9ty rok a tí ľudia si furt nevedia zapamätať ani moje meno? Len včera ma Anicina mama nazvala Andrea a minulý týždeň mi Tomiho vzdialenejšia príbuzná hovorí, že Ilonka!

Ale napriek môjmu pôvodnému rozhorčeniu, návšteva to bola viac než pikošková 😀. Nona našla fotky, ktoré som radšej nechcela a nikdy nemala vidieť 😅😅 Mladý svokor v lascívnych plavkách na pláži, ukazujúci nehanebné gestá 🙈🙈🙈 Toto už nikdy nedostanem z hlavy 😂😅😅
U Nony som sa zdržala do neskorých hodín. Popíjali sme tú jej mega precukrenú kávu, klebetili a chichúňali sa ako školáčky 😀 Keď som svokrovi ukázala, aký materiál mala pre mňa jeho sesternica, skoro z kože vyskočil. Vraj si myslel, že sú tie fotky už dávno spálené 😀
Žiaľ, alebo skôr našťastie pre vás, starý mi prísne zakázal dávať to na internety, takže budem strážiť rodinné tajomstvo a nepodelím sa oň. No dovolil mi ukázať jeho fotku mladého vojaka s fúzkami 🙂 Celkom fešák, čo poviete?
Nemôžem uveriť, že som si našla takú spriaznenú dušu v svokrovej rodine 😀 Aj keď si nevie zapamätať, ako sa volám 😂

Svokor vymyslel trik, ako ušetriť. Začal chodiť do obchodu zásadne s Tomicom. Vždy si nakúpi, čo mu srdce ráči a potom "zhrozený" zistí, že si doma "zabudol" peňaženku a synáček mu to musí zaplatiť. Tak to spravil viackrát za sebou.
Včera ráno zase išli chlapi do obchodu a vrátili sa za hodinku povadení a urazení. Tomicu totiž napadlo, že využije starého fintu a s nádejou, že svokor len blafuje, nechal si peňaženku doma aj on.
Ako zistili na pokladni, neblafoval ani jeden z nich. S veľkou hanbou museli všetko vrátiť a teraz sa spolu nevyprávajú. Len cezo mňa si navzájom odkazujú, kto je väčší lakomec. 😂😂😂

"Tomica, sprav mi, prosím, fotku. Ale peknú. Nie, z tej kategórie, ako robíš vždy, že tam vyzerám otrasne! Odfoť ma tak, nech na sebe nemôžem nič skritizovať."

Čo tým myslím, keď tvrdím, že naša dedina je prázdna? Viď foto.
Cez deň je to parádička. Nikde nikoho, iba vietor spenené more trieska o pusté pláže. Vo vzduchu cítiť soľ a človek má pocit, akoby ani nebol v Chorvátsku, ale niekde na opustenom ostrove ďaleko od civilizácie.
No v noci to už nie je taká zábava. Tých pár lámp, čo nám tu Novaljci "štedro" nechali svietiť, vytvára len polostrašidelné šero. Od hučiaceho mora tiahne chlad a v prázdnych uliciach sa v prestávkach medzi vetrom ozývajú len vaše osamelé kroky. Niekdy niečo tresne, či zaplápolá slabo zatiahnutá markíza na prázdnom apartmáne. Sem tam preletí netopier a občas vás z kríkov sledujú malé svietiace oči - dúfate, že mačiek...Toto nočné prostredie je veľmi podnentné pre fantáziu a vy zrazu pochopíte, prečo predkovia verili na zlých duchov, svetlonosov a iné, vo vysvietenom meste, smiešne bytosti 😀.
Včera si tak idem ešte naposledy venčiť. Chodievam okolo polnoci, lebo psy potom vydržia ráno dlhšie spať. Idem, idem...atmosféra je ako som ju hore opísala, keď zrazu počujem tichý šuchot. Alebo sa mi to len zdá? Zastavím a načúvam...Nič. Pokračujem teda v ceste, no zas to počujem. Šuch-šuch-šuch...akoby ma ktosi sledoval?! Zastavím. Nič. Obzerám sa - nič. Idem - šuch, šuch...Krvi by sa mi nebol dorezal.
A vtedy som si to uvedomila...Ten zvuk celý čas vydávali vrecká na psie "bábovečky", ktoré som mala uviazané o vodítko. 😀 😀 😀
Ten pocit, keď sama seba vystrašíš na smrť 😀

Viete, čo mi akurát napadlo? Že teraz je u nás v dedine každý 16ty Slovák 😀 A keď prídu aj moji rodičia, bude Slovák každý šiesty! #šírime_Slovak_Empire 🇸🇰 (aj keď len tak poskromne, no.. 😂 )

Na Pagu začalo pravé jesenné počasie a vyhnalo skoro všetkých na pevninu. Vo Vidalići zostalo doslova 16 ľudí. Ako na každej malebnej dedinke, aj tu si ľudia dávajú (najčastejšie nelichotivé) prezývky. A tak zimujeme v tejto zostave:

* Drugarica (Súdružka) - suseda, ktorá v každom rozhovore nostalgicky spomína na Juhosláviu a Tita.
* Chosé a Manuelita - postarší manželský pár, ktorí sa neustále schádza a rozchádza, kričí a rozvádza..a zakaždým, keď sú povadení, prepierajú svoje "špinavé prádlo" pred každým, kto ich je ochotný počúvať. .
*Samozvanac (Samozvanec) - pani, čo roky žila v zahraničí, preto teraz vie všetko najlepšie a cíti sa oprávnená robiť tu poriadky.
*Cicija (Vydriduch) - starý mrzutý rybár, čo cez leto susedom prezeráva siete, aby náhodou nechytili viac než on.
*Pikaso - sused, ktorý začal kariéru tým, že maľoval ľuďom apartmány, ale toľko ich zdieral a okrádal, až si z toho postavil chalupu. + Madam - Pikasova žena.
*Fadil a Alija- bosanský pár bez prezývky. Ich mená sú jediné svojho druhu, tak ich nemusia rozlišovať.
*Cjepidlačivi Dubravko (Zaj*ebávajúci pedant Dúbrávko) - chlap, čo večne stavia vilu s bazénom, ale nie a nie ju dokončiť, lebo nikdy nie je s ničím spokojný.
*Don Chuan - pán, ktorý napriek zrelému veku nestráca (zbytočné) presvedčenie, že hoci je plešatý, bruchatý 60tnik s umelým chrupom, neodolá mu žiadna mladica na ostrove.
*Riječani (z Rieky) - noví susedia, čo len nedávno kúpili malú chalúpku a teraz ju usilovne prerábajú.
* Barba Stiropor (dedko Polystyrén), Debeli Tomo (tučný Tomi) a svadljiva Slovakinja (hašterivá Slovenka) - rozumej svokor, muž a ja 😀 Na svoju obranu, vôbec nie som hašterivá 😀 Túto prezývku som si zaslúžila len preto, lebo som pri viacerých príležitostiach vyjadrila svoje postoje na miestny zvyk entuziastického miešania sa do cudzích vecí. Napr. Suseda A sa ma pýta po 99999ty krát: "A načo sú vám psy? Nemali by ste radšej kočíkovať deti?"
Ja: Viete čo? Starajte sa do seba!
Suseda B: "Tá mládež sa vôbec nevie chovať! Úcta k starším, nula bodov!"
Suseda A: "Veru, kto by si to pomyslel, že Slováci sú taký papuľnatý národ!"
...
No a v tejto zostave, hodnej kastingu do nejakej balkánskej veselohry, sme sa rozhodli prečkať novú epidemickú vlnu. Neviem prečo, ale mám pocit, že hoci nás je tu len tak málo, bude to celkom akčná zima 😂

Išla som do obchodu a z opačného konca regálov mi zrazu kýva jedna známa. Podvedome mi stislo žalúdok od nechuti rozprávať sa s ňou. Ani neviem prečo, no tie debaty sú vždy mučenie.
No teraz, prekvapivo, téma išla jedna za druhou a dobre sme si pokecali. A potom sa zvrtla reč na rúška.
Vraj: "Júúúj, rúška sú také nepohodlné."
Ja: "Veru, rosia sa v nich okuliare."
Ona: "Čo okuliare, ale ako začnú po chvíli smrdieť...."
😅😅
(Smrdieť???)
A vtedy mi došlo, prečo sa jej tak snažím vyhýbať 😀. Jej dych má arómu vody, ktorá dva týždne stála vo váze so zvyškami zhnitých karafiátov. 😅
Haštag: Pozitívny efekt nosenia rúšok - teraz si každý svoj dych ňuchá sám. 😂

Z ničoho nič sa prihnali ohromné búrkové mračná. Za minutu sa zotmelo a fúkanie vetriska prerušoval každú chvíľu len hrom. Proste počasie, že by človek ani svokrovcov von nevyhnal.
Hovorím Tomici: Chudák Goričenko, zaliezol pod posteľ. Idem mu tam dať aspoň nejaké psie chrumky.
Tomica na to: A chudák mačičky, Bohvie, kde sa prichýlili v takomto nečase.
No...neviem, kde sú ostatné 3 mačky, ale po nákuku pod posteľ som zistila, že kým Goričko leží na zemi, Sivka a Cersei sa nejako prepašovali dovnútra, schovali sa pod posteľ, vyhostili psa, rozoborali jeho peliešok, lup si rozdelili na polovicu a každá sa vyvaľuje na mäkkučkom. Tieto dve dneska nezmoknú 😂 Nevedela som, že mačky môžu byť také prefíkané. Vôbec sme ich nezbadali prísť.

Tak už konečne prišla aj sem.
Pag je najkrajší na jeseň 🙂
A sezónu 2020 sme zdarne dotiahli do konca.

Ženice, otázka: Chcem ísť konečne na Slovensko. Pustia ma domov? Ak áno, potrebujem k tomu niečo? Napr. korona testy? Viem, že môžem aj gúgliť, ale strašne veľa informácií to na mna vyvalí a chcela by som aktuálne info. A kde vedia ženice viac ako google? jasné, že na koni. Tak sa pýtam.

Keď ideš pozrieť, čo robia psy a zistíš, že ich vyrušuješ pri veľmi dôležitom opaľovaní sa 😂❤️

Takto pred 12timi rokmi som sa prvý krát vydávala. Aj keď mi každý, kto mal aspoň štipku súdnosti, hovoril, že to fakt nie je dobrý nápad, išla som si tvrdohlavo svoje. A tak to aj dopadlo.
No predsa som si z tohto manželstva odniesla jedno ponaučenie: Oveľa väčšia tragédia než spraviť chybu, je zotrvávať v nej...
Pripíjam na všetky šťastne rozvedené ženice a tie z nás, ktorým to vyšlo až na reparát. 🍹🍼☕
a zároveň sa teším so všetkými, ktoré túto trpkú skúsenosť mať nemuseli. ❤

Asi v strede leta mi svokor priniesol mobil, nech mu prečítam sms-ky, lebo vie, že mu niekto písal, ale nemôže to nájsť. Tak som sa dozvedela o pani Zorici alias "solídne zabezpečenej a relatívne pohľadnej vdove zo Záhrebu".

Starý na moje doterné otázky neodpovedal. Ba čo viac, musela som sa zaviazať sľubom mlčanlivosti pred Tomicom. Vraj aby "netraumatizoval chlapca" novou ženskou, kým to nie je oficiálne. 😂 (Keď príde reč na tatičkove lovecké avantúry, Tomi často reaguje kriticky. ) Stala som sa, nechtiac, svokrovým zločineckým komplicom. Celý august za mnou chodil so správami a pýtať tipy na "šmrncovnú" odpoveď. Na oplátku mi sľúbil, že sa bude snažiť byť príjemný.
A veru, slovo držal. Raz mi dokonca pochválil obed a druhý raz povedal, že by som bola jeho "najobľúbenejšia nevestička", aj keby ich mal desať. 😲😲

Pomaly sa končila sezóna a svokor začal rozoberať možnosť stretnúť sa so Zoricou naživo a "zoficiálniť to". Navrhla som mu, nech ju pozve na more. Takto sa môže blysnúť a nebude ho to nič stáť. 😀 Pekne pripravím apartmán a spravíme jej tradičný zoznamovací program. Tak, ako to máme už nacvičené. Tj.: Najskôr kúpim fancy koláč, ktorý budem prezentovať za vlastný a potom sa všetci budeme usmievať, rozprávať na intelektuálne témy a predstierať, že pred spaním čítame Heideggera, počúvame klasickú hudbu a každú sobotu ideme na balet. 👍

Dni išli a starý bol čoraz bujarejší a bezstarostnejší. Dokonca som začula ako si spieva taliansku zaľúbenú veselú. Zachytila som slová ako: Ó, bella ragazza! a Grande Amore... Včera mi vyzradil, že večer ju už pozve. 🙂

Ráno ma však nezobudilo švitorenie vtáčkov, ale svokrov nadurdený hlas: "To sivé mača zaostáva vo vývoji! Nerob si k nemu puto, zdochne!"
"Tata, čo to hovoríš?!"
"Pravdu. Všetky mačky ti nakoniec podochnú. Je to len otázka času! A psy tiež! Ale lepšie veriť zvieraťu, než žene!"

Wooow! Zisťujem, čo sa stalo.... Ale teda, toto by mi ani vo sne nenapadlo 😀
Solídna vdovica obvinila starého, že sa ju nezodpovedným pozvaním snaží vystaviť korona vírusu. Nepáči sa jej, že je ochotný riskovať jej zdravie, len preto, aby mohol "uponáhľať vzťah". Ona už od marca nikde nechodí a nech si nemyslí, že kvôli nemu opustí svoj život sociálneho dištancovania. A dala mu košom.
No a máme po paráde. Zo zaľúbeného plánovača je tu naspäť protivný ušomraný dedo.
Záverom pridávam foto "neduživého mačaťa" 😀

Viem, že máte radi sériu „Hrozní turisti“, no toho roku som sa tešila, že nebudem mať čím prispieť. Ale príliš skoro som kričala hop. Po mierumilovnej sezóne k nám prišla tá najhoršia kategória hostí, aká len existuje – rodinní známi. A veru, dohnali aj predčili všetky naše „očakávania“.
S pani sa nejako intenzívne nekamarátime, ale poznáme sa dosť na to, aby sme sa mali vzájomne na FB. Na konci augusta mi prišla správa, či by nemohli ku nám prísť letovať a z textu medzi riadkami som mala silný pocit, že to bude chcieť zadarmo. Že ma šiesty zmysel neklamal som bola naistom, keď mi namiesto potvrdenia ceny pobytu odpísala rozsiahly traktát o tom, ako nemajú peniaze, ale jej 5 detí si zaslúži dovolenku a my aj tak máme voľné miesto, ktoré už nezaplníme.
Správu som posunula Tomicovi na prehodnotenie a jednoznačne sa vyjadrila proti tomu. Hoci lakomstvo nie je mojim nedostatkom, v tomto prípade som bola odmietavá z dvoch dôvodov: 1. Budeme mať ešte inych hostí a dotyční známi sú megahluční (aj na chorvátske pomery). Deti škriekajú, dospelí po nich húkajú, každú chvíľu sa všetci povadia, drámu vedia vyrobiť aj z jasného neba a stále čosi chcú. A po 2hé.Neznášam, keď citovým vydieraním niekto agresívne apeluje na morálku. Prečo by som ja bola vinná z toho, že „ak ju odmietnem, drobigz nebude mať prázdniny na mori“? Nebola to snáď ona, čo sa dobrovoľne rozhodla mať toľko detí s večne nezamestnaným chlapom? Cítila som, že to už nie je slobodné rozhodnutie niekoho povzať, ale je „našou povinnosťou to spraviť“. Také nemám rada.
Tomica so starým neboli na rovnakej vlne. Skritizovali moju neochotu pomôcť a svokor uzavrel diskusiu konštatáciou, že som šovinista ako barón Hederváry, lebo keď mojich ľudí treba ubytovať zadarmo, som samá ochota, ale keď chcú Chorváti prísť, srdce mám zatvrdilé voči charite a robeniu dobrých skutkov. (Nesúhlasím s týmto tvrdením, ale budiž, nech je teda po vašom....) Chlapi pobyt odsúhlasili a rodinka prišla.
Od začiatku boli príjemní asi ako tŕň v hnisavom oku. Baba ma už po dvoch hodinách naháňala, že jej treba umyť záchod. Že smrdí po moči. Prekvapilo ma to, lebo som všetko pekne vlastnoručne vyleštila a taká vec ako smrdiaca močovka by mojej pozornosti isto neušla. Pýtam sa zmätene: Záchod nebol dobre očistený? -No bol, ale už neni! Treba ho ponovo umyť. (Nasledovalo vysvetľovanie, že takto to nefunguje.) -To si budem musieť upratovať sama?!! Veď mám 5 detí, čo stále robia bordel! Ako si mám potom oddýchnuť?!
Prešlo pár chvíľ a mama rodu sa pýta, čo bude na obed. Hovorím, že granadír. – V žiadnom prípade, sprav niečo druhé, moje deti granadír neľúbia. Objasňjem, že penzia nie je v „cene“ a na želanie nevarím. Nič jej však nebráni pripraviť rodine čokoľvek, na čo majú chuť, alebo ísť do nejakej reštiky. Reakciou bol fingovaný, ale búrlivý plač, na tému „z čoho teraz nakŕmim svoje deti?!“, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani pani Róžika Oršošová zo záhrebskej autobusovej stanice. Skončilo to tak, že Tomica ju zobral do Novalje a spravil jej nákup.
K večeru klopú zas. Otvorím dvere a čo vidím - rodičia vychystaní ako do baru a celé potomstvo s nimi. Vraj keď sme stále nechodili prevziať deti, priniesli ich ku nám. Najstarší je trochu trucovitý a najmladší plačlivý, ale inak sú to anjelikovia. Vtisli nám ich do chodby a že čau-parky. Toto im nevyšlo. Pani zase raz odchádza nahnevaná, lebo naše otrasné ubytovanie neposkytuje celonočný babysiting a nedala si vysvetliť, že nikto pri zmysloch by si takú vec nezobral na zodpovednosť. Odporučila som jej nabudúce vyskúšať hotel s all inclusive a súkromnou škôlkou, na čo mi povedala: HA, HA, HA! A to si máme z čoho dovoliť? To nám nikto nedá zadarmo!
Druhý deň, začínajúc od šiestej rána, spustila sa nová séria vyklopkávania. Najskôr chceli dve kávy s mliekom. Doniesť na terasu. Potom chleba, potom „požičať psov“ na „hranie“!, potom povoziť po ostrove, aby mali deti výletík (čo sme im odmietli, lebo nemáme dosť veľké auto pre toľko ľudí. Nepomohlo im ani presvedčianie, že deťom sedačky netreba, popchajú sa.) Svojim autom ale nešli, vraj šetria benzín a zostali doma. V hluku, pišťaní, plači a kriku, pomaly sa popoludnie dovlieklo do konca, aby večer Tomica vyfasoval za úlohu naučiť najstarších chlapcov plávať.
Tretieho dňa o pol šiestej ráno, matka znova hulákala po deťoch a zobudila nielen mňa, ale aj môjho vnútorného Hulka. Bola som napätá ako švíky na motivačnej košeli a len-len som čakala, kedy vybuchnem. Okolo obeda mi svokor refereroval, že deti chcú strieľať z luku, lebo videli terč. Keď sa nevedeli dočkať, začali terč rozpletať a posledná kvapka, na ktorú som čakala, so šplechnutím dopadla do pohára.
-Tomica, ak mi ten terč pokazia, kúpiš mi nový. Mimochodom, beriem si psy a auto, vrátim sa večer.
Obaja chlapi svorne spanikárili: Ty ideš preč?!
Starý dodal: Nemôžeš nás tu nechať s nimi samých! Šak sú neznesiteľní!
- Vy ste ich pozvali. A keď som vás varovala, bola som tá najhoršia. Teraz láskavo vynechajte moju „šovinistickú“ zadnicu neschopnú charity a užívajte si svoj dobrý skutok bezo mňa. Barónka Hederváry sa ide kúpať na Ručicu.
Ženice, to ticho v aute! Odviezla som sa na koniec ostrova, odparkovala v Metajne a dlho chodila po prímorskej ceste. Sem tam som sa okúpala v mori, nazbierala mušle a neskoro popoludní sa vrátila domov. Mala som príjemný, pokojný deň. Muž so svokrom pomenej. K hurhaju od našich známych sa pridali sťažujúci sa hostia. (Pochopiteľne).
Tomica teda odišiel rodinke oznámiť, že zajtra majú posledný deň oddychu, lebo pozajtra „máme“ novú rezerváciu. ...Zavčas ráno, piateho dňa, odišli.
A my sme zistili, ako pani riešila problém s upratovaním na dovolenke. Nerobila to vôbec. Jeden by neveril, koľko bordelu sa dá spraviť za štyri dni. Trvalo nám s Tomicom 5 hodín všetko vyčistiť a madrace zatuchnuté od rozliatého mlieka a detského moču čakajú na hĺbkové čistenie v servise.
Hlavná vec, že chlapi chceli robiť „dobrý skutok“. 😀

Minule sme mali ubytovanú skupinku Moravákov. Jedno ráno na terase hrali poker. Ticho prerušovalo iba šuchotanie kariet, keď tu zrazu počuť tento dialóg:

Hosť č.1 dostal dobrú kartu: Jo!!!
Hosť 2: Čo tady řveš, vole! Jsem se lek, ty vole!
Hosť 1: Neříkej mi vole, ty vole! Víš, že to nemám rád, vole!
Hosť 2: No jo, sorry vole.

😂😂😂 doteraz sa smejem, vždy keď si na to spomeniem.