Kočovnícke denníky - časť Malta

Toho roku na jar som prvý krát navštívila malebnú krajinu zvanú Malta, (alebo ako miestni hovoria Mólta -ten ich prízvuk je rozkošný). Bol to pre mňa výnimočný a nový zážitok vo viacerých smeroch. Napr. v tom, že som prvýkrát išla na dovolenku bez manžela.

Ja a môj Tomica, bez ohľadu na to, koľko sme si podobní, máme veľmi rozdielnu potrebu cestovania. Mňa neustále lákajú kočovnícke chodníčky a ak dlhšie stojím na mieste, mám pocit, že stagnujem, rýchlo sa znudím, strácam produktivitu a celkovo, som nepokojná. Na druhej starne, Tomi si rád vychutnáva pohodlie domova a podľa jeho vlastných slov, neznáša „život s pobaleným kufrom.“  Tento náš hlavný rozpor bol častým jablkom sváru a naplnilo  sa kvôli tomu veľa pomyselných kalichov žlče. Tomica  tvrdil, že ho stále niekam ženiem a nemá chvíľu pokoja a ja som sa vedela do vývrtky vytočiť nad tým, že ma brzdí kvôli vlastnej pohodlnosti.

Nakoniec sme to vyriešili kompromisom. Ja nebudem očakávať, že on sa kvôli mne zmení na aktívneho dobrodruha a on nebude vyžadovať, aby sa zo mňa stal domased, ktorý len trpko prehĺta chúťky niekam ísť. Budem teda cestovať občas aj bez neho. Svokor, vegeta ako vždy, rýchlo vypátral náš čerstvo „podpísaný“ pakt a stropil scénu, že kto to kedy videl, aby žena sama do cudziny odchádzala. Veď to len nečestné manželky zlých mravov sa púšťajú na také hanebné výpravy! Správna žena nejde bez mužovho zvolenia ani do mesta! Vypočuli sme si túto etnografickú muzeálnu vsuvku z repertoára „Stredoveké názory a postrehy Barbu pamätníka“, no na úrodnú pôdu nepadli. Tomica však predsa len pridal dve malé podmienky, nech sa aj starí duchovia Balkánu upokoja. Po prvé: aby sa mi nič nestalo, mám si vybrať niekoho, s kým pôjdem. Ak sa objaví problém, dvom osobám sa lepšie rieši, než osamotenému turistovi v zahraničí. A po druhé: vyhradzuje si právo veta na výber krajiny.  (S odôvodnením, že ja nemám strachu a lákajú ma nebezpečné zeme 😀) .

O svojej parťáčke som mala rozhodnuté hneď. Pôjde so mnou mama. Ona tiež vždy túžila spoznávať svet a  mrle ma žerú po nej 😀 S Tomičkovým požehnaním voľba padla na Maltu – malú, milú, turisticky obľúbenú a hlavne na ostrove ležiacu,  takže sa tam nestratí ani taký moták, ako ja 😀. Popravde, o Malte som predtým nerozmýšľala, no dala som jej šancu. Ujo Gúgl ma vyviedol z omylu a prezradil mi, že tie ostrovy sú až tri – Malta, Gozo a Comino. Dokopy majú rozlohu asi ako Pag, avšak kým na Pagu žije 9 tisíc obyvateľov, tu ich je takmer pol milióna. Ak sa do toho prirátajú turisti, vie to byť pekná tlačenka. Malta patrí k top tri najhustejšie osídleným krajinám Európy a na svoje konto si pripisuje aj ďalšie „Naj“-koviny a unikátnosti. Je to napríklad jedna z najkresťanskejších krajín na svete – takmer 99% obyvateľstva verí v Boha, väčšina z nich sú ovečky katolíckej cirkvi. Maltčina je z lingvistického hľadiska jedinečný jazyk: je to talianizovaná arabčina.  Zároveň je to jediná vetva arabského jazyka, ktorý sa píše latinkou a Malťania sú jediný semitský národ Európy. Často sa umiestňujú v tabuľkách najšťastnejších ľudí na svete, ale získali si aj druhé miesto v nelichotivej štatistike najtučnejších národov starého kontinentu. (O prvenstvo ich pripravili Turci.)

Ako sa marec blížil ku koncu, stála som v Bratislave pred letiskom, bledá a na smrť vystrašená z predstavy, v akej výške sa bude už o pár hodín nachádzať moja zadnica. Pre mamu to bolo „tenkrát poprvé“ a vôbec sa nebála. (Keď nemáš vrodený strach z výšky, je podstatne ľahšie nepanikáriť.) No katastrofické scénare padajúceho lietadla neboli jediné, čo mi na čelo vyháňalo kropaje potu. Naposledy som letela pred 13timi rokmi a teraz som mala poriadny stres aj z organizačnej časti príprav. Desilo ma, že si niečo zabudnem vytlačiť, priniesť, zaregistrovať... Deň pred odchodom sa mi snívalo, že nás od termínalu vrátili naspäť, lebo sme nemali so sebou notársky overené kópie vysvedčení. 😀 Sestra sa mi kvôli tomu smeje doteraz 😀.  Chvala Bohu, vysvedčenia od nás nakoniec nepýtali a večer okolo 9tej sme pristávali na Malte. (Mama bola z lietadla trochu sklamaná. Čakala bohviečo a vraj to bolo ako v autobuse 😀.)

Na Malte nás privítal nás pekný teplý večer a šokujúce zistenie, že v tejto krajine sa jazdí po ľavej strane. Hoci som pôvodne nechcela míňat peniaze na dodatočnú poistku, nová informácia ma presvedčila, že predsa len toho padíka obetujem. O šoférskych zážitkoch s jazdou v protismere som už referovala: (https://www.modrykonik.sk/blog/tomiholjubavi/?p...). Boli to silno adrenalínové zážitky, no na druhej strane, pozitívne vplývali na našu spiritualitu, lebo už dlho sme sa tak horlivo nemodlili, ako keď som si to šinula opačne do kruháču. A keď som pozdĺžne parkovala v tenkej uličke na prudkom kopci, mamu sa pridala k všeobecnému katolíckemu duchu ostrova a odmodlila sa pol ruženca. Nakoniec sme to dotiahli do zdarného konca a malý biely Hyundaík sme vrátili bez újmy. Ešte sme ho aj umyli a povysávali. (Mama nakázala, nech si hanbu nerobíme). Rozhodli sme sa však, že nabudúce si auto nevezmeme. Čisto z osobných dôvodov. Ja som totiž ten typ, čo má väčšiu starosť o cudzie, než o vlastné veci. A tak som mala neustále obavy, či som dobre zaparkovala, či nestojím moc v ceste, či ma niekto neťukne, či som dobre zatiahla ručnú a auto nenájdem ráno v mori  atď 😀  Rent-a-car ako taký síce odporúčam, ale poslabší vodiči bez zdravého šoférskeho sebavedomia, nech to ešte zvážia 😀.

Odhliadnúc od toho, dovolenka bola nádherná. Malťania sú krásni, vľúdni, priateľskí a otvorení ľudia, vytvárajúci nezabudnuteľnú atmosféru. Prihovoria sa, pomôžu, na neschopákov moc netrúbia 😀 a predávajú najchutnejšie marcipánové sladkosti, pečivko a mäsové taštičky. Úplný luxus okoštovať. Naviac, miestni radi oslavujú. V turistickom letáku som čítala, že ak ideš na Maltu hoci len na krátko, nabetón zastihneš nejaký festival. Malťania majú vo svojej malej krajine 365 kostolov – vraj na každý deň v roku jeden. Každý z nich má svojho svätého patróna, čo znamená veeeeľa príležitostí usporiadať hody. My sme zastihli akurát dni sv. Jozefa. Ak si pod tým predstavujete nejaké kláštornícke záležitosti, rýchlo na to zabudnite. V preplnených uličkách sa predávali fajnové maltézske cukrovinky, vyhrávala živá hudba, tancovalo sa, popíjalo, predávali sa suveníry, všetko bolo krásne ozdobené. Ľudia si dávali malé darčeky aj nám sa ušlo po drobnosti. Viete, náboženstvo dokáže byť pátosné, ťažkopádne, ohraničujúce a niekedy aj strach naháňajúce, či fanatizujúce.  To, čo sme videli na Malte, bol pravý opak toho. Nikto nikoho čertom nestrašil, slávil sa život, otcovia, rodičovstvo.  Všetci sa dobre zabavili a turistom dokonca dávali vstupenky na rôzne atrakcie zadarmo.

S mamou sa nám veľmi páčilo starobylé mesto Mdina, kde kedysi žilo veľa ľudí, no dnes v celom komplexe býva len pár zazobancov. Predstavte si to ako obrovský hrad – dedinu, kde sa môžete hodiny prechádzať kamennými uličkami a cítiť sa, akoby ste sa prepadli v čase. Príroda Malty mi veľmi pripomína Pag. Tyrkysové more, pláže, skalnaté útesy, jemne šedý a hnedastý štrk v kombinácií so skromným kršovitým porastom a olivovníkmi boli nádherné a vzbudzovali vo mne dojem, že som ani neodišla z domu. Malta ešte aj tak vonia ako Pag.  No musím povedať, že pažské pláže sú početnejšie a krajšie.  

Keď však príde reč na históriu, to je už druhý príbeh. Malta, strategicky umiestnená, bola kolískou civilizácie a svedkom kultúrnych stretov. Už v 4 tisícročí pr. Kr., kým sa na Pagu premávalo len zopár oviec, na Malte sa stavali megalitické stavby. V dobe bronzovej tu pobehovali bojovníci rôznych kultúr. Neskôr boli kolonizovaní Féničanmi, potom Rimanmi, Byzantíncami, Arabmi, Normanmi, ostrov riadil známy rád Maltézskyh rytierov, pokúšal sa ho dobyť Sulejman, Napoleon aj Mussolini a na kresťanstvo Malťanov obracal samotný apoštol Pavol.

Pavol má v meste Mellieha postavenú veľkú katedrálu. Naďabili sme na ňu náhodne, keď sme v predposledný deň išli na nákup lacných magnetiek. (Vo Vallette je draho). Na prednej stene kostola je na kameni namaľovaný obraz Panny Márie s malým Ježiškom na rukách, ktorý podľa legendy nakreslil sv. Lukáš, keď na ostrove stroskotal spolu so spomínaným Pavlom. Verí sa, že ikona pomáha liečiť neplodnosť a chodia sa k nej modliť ľudia, ktorí sa snažia o bábo. Predchádzajúce tri dni mama, alias premotivovaná prvobabka, strávila plnením misie „Kúp malej Mišenke čo najviac oblečenia a hračiek“. Kde sme prišli, tam sa ako prvé zháňal bakšiš pre Mišenku. Bolo to milené a radovala som sa, že mama si konečne môže realizovať babičkovské fantázie. Preto ma prekvapilo, keď sa tak potešila „nálezu“ tejto ikony a úprimne sa modlila za moje dieťa. Nechala som ju tam samú, odišla som von a na lavičke s parádnym výhľadom na more som si poriadne poplakala. Ani netušila, koľko to pre mňa znamenalo. Potom sme sa pobrali do hotela a cestou sme nehanebne skonzumovali tie vyprážané mäsové taštičky, ktoré Malťanov pomohli umiestniť na druhé miesto v štatistike európskych bacuľkov 😀

Vo štvrtok, 21.marca sme sa dotrepali na letisko v obavách, aby nám kufre neprevýšili váhový limit. Niesli sme si plné tašky suvenírov, plno spomienok a dokonalo prázdne peňaženky. Hoci by Barba Ivan toto plytvanie určite nepochválil, bol to jeden z najlepších výletov. S mamou sme si užili kvalitný spoločný čas. Veľa sme sa rozprávali, smiali, fotili a doniesli sme si domov zážitky, ktoré nás ešte dlho hriali pri srdci.   V Bratislave nás už čakal vytešený Tomičko, s tatom,  malou fenočkou a Goričkom, ktorý od radosti dobre, že nerobil saltá.  Chýbali mi  veľmi.

Kdesi som čítala, že mamám predlžuje život, keď s nimi deti trávia čas, preto sme si sľúbili, že výlet na Maltu nebol náš posledný. A aby to neboli len reči do vetra, pozajtra odchádzame na dámsku jazdu do Rigy. Iba ja, mm a vianočné trhy Baltiku.