Môj drahý mužík začal v 43ťom roku svojho života nečakane objavovať striebro .... vo vlasoch. Hoci by sa každému inému striebru potešil, fanúšikom vlastného šedivenia sa nestal. Vraj nebude vyzerať ako dedo a ide sa on nafarbiť.
Hovorím mu - žiadny problém. Pôjdeme ku kaderníčke. Ona namieša odtieň najpodobnejší tvojej prirodzenej farbe. Vôbec nebude vidno rozdiel.
No svokor protestoval. "Nielenže sa bude môj syn farbiť ako nejaký milovník pánskej zadnice, ešte to bude robiť aj predraženým buržoáznym spôsobom??? Poctivý pracovitý ľud sa farbí zásadne doma!"
Po krátkej diskusií sa teda vybrali do Novalje kúpiť zemiaky a farbu na vlasy, s tým, že "Robotu nevesta spraví doma"...
Keď sa vrátili, Tomica žiaril od spokojnosti. "Ženica, predstav si, našiel som tento parádny hnedkastý odtieň v zľave! Pekná prirodzená farba s fancy názvom.." ...a s najfrancúzskejším prízvukom, aký dokázal zo seba vylúdiť prečítal: "Feurrrróóó"
No zbohom. Tento odtieň som používala, keď som mala svoju postpubertálnu drsňácku "nikto mi nerozumie" fázu... A presne som vedela, že to neni "Feurró", ale "Fojer rot"...
"Tomica, to je po nemecky...a neni to hnedá, ale ohnivá červeň."
"Prosím ťa. Šak mám oči - vidím sám!"
Darmo som ho presviedčala, že to neni dobrý nápad. On chce tú francúzsku hnedú a hotovo. Tvrdohlavá balkánska povaha, čo vám poviem 😀
A tak o cca 45 minút neskôr, Tomica má ohivú hlavu. Stále však tvrdí, že je to "pekný brunet odtieň".
Záverom: Buď neprizná chybu, ani za svet, alebo je ozaj farboslepý.
(PS - Ak si myslíte, že svokor tu teraz hysáči, ako sa jeho synko takto nemôže ukázať pred nikým z rodiny - myslíte si správne. ) 😀
Drahe pravoslavne ženice, požehnane Vianoce. Mir Božji Christos se rodi. ❤
Majngott! Jaká hanba takto proti noci..Idem si venčiť psíkov pred spaním a keďže v dedine nikto už mesiace nepobýva, zvykla som si ...chovať sa bez zábran 😀
Slúchadlá na uši, vypeckujem staré dobré hitovky a tanečným krokom sa ženiem opustenou uličkou, hlasne pritom pospevujúc. Chvíľu poskakujem alá gangnam style, inokedy zas vyspevujem Montserrat Caballé...A čo, že neviem po španielsky (a rozhodne nie som operná diva)? 😀 Kto ma bude súdiť? Habera?
Dneska som išla na orientálnu nôtu. Konkrétne Tarkan....Aj nana -šikidim šikidim - tú rú...aj nana -šikidim, šikidim... Samozrejme, hudobné číslo bolo doprevádzané vlastnou choreografiou. Veru, nehanbím sa vlniť telom do rytmu a každý jeden pohyb poriadne zvýrazním. Zababušená v kabáte, v mojej lukostreleckej mongolskej baranici, musela som vyzerať jak mutant Marfuše, netalentovanej háremovej tanečnice a džingischánovho vojaka. Ale šak, nehovorí sa, že "tancuj, akoby sa nikto nedíval"? ...
Akurát, že niekto sa díval... Pesnička dohrala, ešte som sa teatrálne poklonila moru ...a...krvi by sa mi nebol dorezal, keď sa mi od chrbta z vedľajšieho domu sa ozval potlesk (a smiech) !! Susedia prišli skontrolovať svoju nehnuteľnosť...a večer im straumatizoval nečakaný program. 😅🙈🙈🙈
Počas práce na rodinnom strome sa mi podarilo na internete vyhrabať pravú chuťovečku. Staré klasifikačné záznamy z rokov 1878 až 1948 z rodnej dediny môjho pradeda.
Cca od roku 1920 začali k známkam pripisovať aj poznámky za správanie. A teda, to vám bolo čítanie 😀 Ak Vám staré generácie tvrdia, že dnešné decká sa nevedia chovať a kedysi to boli iné mravy, nič im neverte 😀 V desiatkách kníh boli stovky a stovky poznámok. Najčastejšie učitelia vyčítali deťom “klasiky” ako nepozornosť, zabúdanie pomôck, záškoláctvo, drzosť, vyrušovanie na hodine, podvádzanie na testoch atď… no niektoré delikty boli aj “z kreatívnejšieho súdka”. 😀
Bolo toho ozaj veľa a všetko som ani nestihla prelistovať, no vybrala som 35 pikoškových – sto rokov starých poznámok 😀 Písané je to po česky, lebo škola je na Morave a niektoré kúsky bolo škoda prekladať 😀
Poďme sa teda pokochať “starými slušnými časmi.”
* Zapoměl slovníček německý a místo omluvy se chechtal.
* Žák utekl z domu a týden prehajdákal ve Studýnkách.
* Bil na cestě ze školy spolužáka za to, že jeho starosta třídy hlásil o něm pravdu.
* Máči křídu do inkoustu.
* Načernil si tváře inkoustem a smál se hystericky.
* Při vyučovaní nedbá učiva a vyšíva si ručné práce, ač byla napomenuta.
* Podváděl, opisoval úkol, lhal drze a vzdoroval. Veliký neposeda!
* Šíři mrzké pomluvy, že třídní učitel je vůl.
* Klátil hrušky na školním pozemku.
* Čte při vyučování zábavnou knihu. Směje se.
* Užíva sprostých slov, je nepořádná, lže a zásadně nenosí trojúhelník do měřictví.
* Prali se počas vyučovaní tak, že tekla krev.
* Utekl z vyučovaní těles. výchovy. Při vyšetřování tvrdil, že v sportu nevidí svou budoucnost.
* Bez dovolení opustil vyučování psaní strojem a na chodbě sprostě mluvil s katechétem náboženství českobratrského.
* Prodáva ve tříde sešity. (Někteří žáci popsali sešity na měsíční početní úkoly a ježto sešity téhož formátu v Písařově nedostat, přivezl je Macek z Bukvic a teďkom se domáhá jejich zaplacení od některých žáků.)
* Sebral Habrmanovi pouzdro a šel je schovat na záchod.
* V přestávce se ve tříde honili a bili. Když je starosta třídy napomínal, zbili ho také.
(Na obrázku – koláži píše toto)
* Nadaný, ale výchovou v rodine (miláček otcův) pokažen a následkem toho i drzý, potměšilý i škodolibý. Chováni celkem chválitebné. Vulgární výrazy, neúcta voči rodičům.
* Svobodová utěkla z tělocviku a při vyšetřování zatvrzele mlčela.
* Má velkou náklonost k darebáctví.
* Bez dovolení (išiel) na večer.divadlo pro dospělé.
* Velký neposeda, vzpurné chování.
* 9. května neomluvený půlden. Kluk, místo aby šel do školy, házel si venku míčem.
* Lživě se vymlouvá. „Upozornění“ rodičům nedá k podpisu, nýbrž podepíše sám za otce.
* Alois Sedláček po druhé „zapomněl“, když měl zůstati po vyučováni ve škole.
* Kreuziger, Mareš a Jenčke hrají ve tříde kuličky – pri hře v kuličky Mareš neslušně mluví.
* Sprostý, vzdoruje a odmlouvá!
* Lenoch! Lajdák!
* Brix urážlivě mluví o uč. osobách. (Výrok: „Kdyby mě nechal uč. po škole, vrazil bych mu do chrtána kudlu.“) Slyšeli to žáci: ....
* Kunčar a Vicenec se ve tříde honili a zvířili prach.
* 23.IX. jeho uličníctvím si Šír vymkl ruku. (Špatná známka z mravů.)
* Prodal nalezenou věc, ruší vyučování.
* Leje vodu děvčatům za krk.
* Je Neměc. Vůbec se nesnaží, aby se česky naučil. Bije spolužáky.
* Drze se chová vůči učiteli, podrthává žákům nohy.
Čestné slovo, že si nevymýšľam - Tomica predchvíľou telefonoval so známym... a ten mu povedal, že má dôkaz o tom, že koronu vymysleli, vyrobili a rozšírili ruskí Židia. Keď sa ho Tomica opýtal, aký je to teda dôkaz, chlap smrteľne vážne povedal, že to videl vo filme Borat!
Hoci sa snažím zachovať diplomatickú tvár a nevysmievať sa z cudzích presvedčení, toto ma zastihlo natoľko nepripravenú, že som sa začala nahlas smiať a pár krát som aj zakrochkala 😂
Keďže Tomica mal zas telefón na hlasnom odposluchu, nepočula som len ja jeho perly, ale aj on môj necenzurovaný rehot. Samozrejme, sa ho to doktlo, označil ma za ovcu a rýchlo hovor ukončil. Teraz mi je trápne, lebo som urazila mužovho známeho z detstva, ale vždy keď si spomeniem akým tajnostkárskym, konšpriačným tónom povedal slovo "Borat", chytí ma nová runda smiechu 😀
Toto môže niekto považovať za kontroverzné, ale musím sa podeliť, akú topku som dnes počula ako argument proti korona očkovaniu 😅
Dnes v noci bolo v okoli ZG ďalšie, slabšie zemetrasenie. Pre ľudí to nebolo prijemné, ale už na jar nám hovorili, že sa máme pripraviť na mesiace dotrasov, kedy sa bude "zem usádzať na svoje miesto". No kým väčšina Záhrebčanov bola vďačná, že sa nikomu nič nestalo a že nepopukali čerstvo opravené omietky, Tomicov čudácky známy v tom videl niečo viac. Keď sme sa ho pýtali, či nemal škody, povedal, že nie, ale ani nemohol mať! Zemetrasenie totiž bolo znamenie, ktoré poslal Boh špecialne pre neho, aby sa nedal očkovať! 😅😅😅 Pretože je dobrý Katolik, Boh s ním komunikuje ... cez seizmologicke aktivity?? A myslel to važne! 😃
Keď Tomica vyjadril diplomatickú dávku skepticizmu, dotyčný mu odvrkol, že sa nečuduje, že neverí, lebo my nie sme dobrí Katolici, tak nedostávame znamenia 😅😅
Potom hodil krátku sondu o tom, čo si myslíme o pápežovi. (Ja osobne si myslim, že je sympatický, ale viac vypráva, ako realne robí...Prečo sa napríklad ešte stále neprestali diskriminovať rozvedené osoby?...) Saša z mojich názorov viac počuť nechcel. Vraj su zle! Správna odpoveď je, že: "Pápež je inkarnácia Satana, lebo podporuje práva gejov..." Nemyslíš si, že pápež je Satan? = Nie si dobrý Katolik a Boh ti nedáva zemetraseniami znamenia, že sa nemáš dať očkovať. 😅
A záverom ešte dodal, že nosením masky nás "zver označila".
Ja neviem, keby povedal čokoľvek z reálneho súdka - napr. bojím sa vedľajších účinkov, alebo...ja neviem...hocičo...Ale že korona je dielom pápeža, alias zamaskovaného Satana, ktorý si značí ľudí rúškami...? A Boh varuje Sašu zemetraseniami, aby sa nedával očkovať/čipovať? šak to je urážka zdravého rozumu. 😅 Pohoršuje ma, že tento chlap sa hlási k mojej cirkvi 😅 Keby žil v stredoveku a dostal by sa nejako na mocenskú pozíciu, to by bol prúser.. Jediné šťastie je, že sa narodil v 20tom storočí ako internetový konšpiračný teoretik a jedinú škodu, ktorú môže napáchať je, že sa z jeho myšlienkových pochodov Descartes s Kantom v hrobe obracajú 😅
98my den samoizolacie..
Realita: venčenie psikov v sezonskej ostrovnej dedine na Jadrane. Teplota v stupnoch vraj 5 Celziov, počasie-veterne, vietor severny, od mora, 50 km/h.
Pocitovo: Bludenie stratenej osoby zamrznutou, ludoprazdnou postapokalyptickou dedinou ležiacou v hlbinach tajgy. Teplota: najmenej - 20 stupnov a k tomu hnusny, vlažny ladovy vetrisko, čo mrazi cez oblečenie, kožu, kosti. 😂
Barba konečne zvládol "čaro" skypu a keď počul, že je to zadarmo, celý večer vyvoláva Vianočné gratulácie svojim "adeptkám na lásku" a počestným vdoviciam. Ten jemný detail, že počítač má mikrofón a rozhovor teda nemusí do Zadaru dokričať, mu však zatiaľ nedošiel. A tak som si v plnom znení vypočula, ako moju slávnostnú kapustnicu nazval "Atillova pomsta" a opísal ju ako "vývar z feferónov s trochou pridaných hríbov a kapusty."...
Medzičasom, v druhej izbe, Tomica sa snaží navodiť atmosféru tým, že púšťa "Vianočnú klasiku" - rozumej Smrtonosnú pascu. Lebo vraj "Sviatky nie sú kompletné, kým Hans Gruber nepadá z mrakodrapu..."...
Ešteže aspoň počasie je ako zo zimnej rozprávky....ale, koho klamem? Chliape celý deň, takže som ledva psy vyhnala na prechádzku do nečasu a premokli sme do kosti 😀
Niekedy sú naše Vianoce oveľa menej glamúrne, než sme si ich predstavovali. Ale nesmúťme kvôli tomu. Najdôležitejšie je, že sú tu. Boží syn sa narodil a priniesol so sebou nádej, ktorú tak potrebujeme.
Ženice, toho roku nám všetkým želám pokoj, radosť, vnútorné šťastie, zdravie, istotu. Nech Betlehemská hviezda osvieti všetky naše cesty, rozhodnutia a dni nového roka. Nech všetci naši milovaní, bez ohľadu na to, či sú blízko, alebo ďaleko od nás, stále zostávajú v našich srdciach a prinášajú nám radosť.❤
Požehnané Vianoce!
Toho roku bez kremelskej hviezdy a len skromne ozdobeny, ale ani 2020tka nam nakoniec nezobrala chut na Vianoce. ❤ ☃❄
Barbove Vianoce - Interview so svokrom, ako sviatky vyzerali kedysi
Môj svokor nikdy nevynechá príležitosť zalamovať rukami nad tým, ako „dnešná omladina“ robí všetko nesprávne. Aj včera mal tak výlev nad vianočným stromčekom. Tieto jeho morálno „náučné“ výklady zvyčajne u nás vyvolávajú podmienený reflex hluchoty 😀. No teraz mi napadlo, že si ho môžeme, pre zmenu, aj vypočuť. Navrhla som mu, či nechce spraviť malé vianočné interview „na tie internety“ a on s nadšením súhlasil. Poučme sa teda 😀.
Ja: Barba, včera ste označili kúpu vianočného stromčeku za „Bohapusté míňanie.“ Odkiaľ ste teda brali stromčeky vy? Chodili ste ich vyťať?
Svokor: Ále, čožeby! Také viedenské panské maniere sa u nás neujali. Zohnať jedličku by bolo veľmi drahé a zbytočné. My sme mávali „Badnje drvo“. Bol to veľký kus dreva, najčastejšie dubového.
Ja: A ten ste ozdobili?
Svokor: Nie. Ten sme spálili. Na vianočné ráno, otec so strýcmi odišli po Badnje drvo. Keď sa vrátili, postavili ho zvonku ku dverám, kde celý deň stálo až do večera. Vtedy sa naň spravili tri krížiky – jeden medom, jeden vínom a jeden medovinom. Potom sme okolo neho v kruhu spievali pesničky a keď prišiel čas, tata ho posekal sekerou potretom medom. Mama, medzičasom, doniesla zo stodoly trochu slamy a žita. Všetko sa to prinieslo do domu, hodilo do ohňa a kým Badnjak horel, babky a dedkovia sa modlili za šťastie v novom roku.
Ja: Fíha! To znie skoro ako niečo zo starobylých slovanských rituálov. Dub bol Perúnov posvätný strom, sekera jeho zbraň a pálením dubu sa odháňala zima....
Svokor: Ále prd! Jaký Perún! Všetci predsa vedia, že na Vianoce sa páli dubové drevo, lebo najlepšie hreje a Ježiško má rád, keď je v jasličkách teplo.
Ja: No, šak jako poviete. A čo ste jedli na slávnostnú večeru? Anica každoročne pripravuje jahňa...
Svokor: Kým som bol mladý, bolo neslýchané, aby sa ovce párili tak ako dnes. Jahniatka sa rodili až na jar. Na štedrý deň sme nejedávali veľa – vtedy sa držal pôst. Zato 25teho sme mali hostinu a fajnové pokrmy. Veľmi slávnostné jedlo bola napríklad sliepka. Mali sme 20 sliepok a v domácnosti nás bolo 11. Keby sme boli pažraví, raz dva by sme ich pojedli a potom by sme nemali ani vajcia, ani kuriatka. Mäso bolo vyhradené len na výnimočné príležitosti. Na Vianoce mama varila slepačiu polievku.... Odkedy som odišiel z domu, takú dobrú polievku som nejedol. Ale povedz na tých internetoch, nevesta, že to nie je len tvoja chyba, alebo neschopnosť navariť. Z tých smradľavých kureniec z obchodu, by ani moja mama dnes nedokázala prichystať jedlo ako kedysi. Možno si pomyslíš, že sú to len reči starého chlapa a že každému lepšie chutilo v mladosti. No tie domáce kurence, čo sme si sami dochovali, boli také dobré, že by si ich vynikajúco pripravila aj ty. Nepotrebovali žiadne koreniny, ani dochucovania.
Ja: To je teda kompliment...🙂 Okrem sliepky, mali ste aj niečo druhé?
Svokor: Áno. Chovali sme dve svine. Pred zimou sa vždy jedna „spracovala“ a to sme jedli. Ak prišli hostia, dávali sa na stôl pršúty. Deti ich chceli, samozrejme, hneď zjesť, ale mali sme len 4 na celý rok, tak sa šetrilo. Strýc bol prísny. Kričal a odháňal nás, ale mamička nám vždy potajomky dala po plátku.
Okrem toho, každý rok sa robili aj koláče. Hlavne fritule. (Niečo ako šišky). Posýpali sa cukrom a kôrou citróna a mohol som ich zjesť koľko som len chcel.
Ja: Mali ste aj nejaké špeciálne tradície?
Svokor: Ani nie. Akurát sa išlo zvieratám dať dvojitú váru krmiva. Mali sme ovce, kozy, kravu, prasa a sliepky. Kone sme nemali – kôň je pre pánov – veľa žere a ešte viac stojí. Mali sme však somára. Volal sa Moro. Keď som bol dieťa, mal som ho tak rád, ako máš ty rada svoje psy. Vieš, nevesta, somár vôbec nie je hlúpe zviera.... Keď sme nakŕmili statky, išli sme do dediny na feštu. Ulice boli ozdobené feráliami a svietili, ako za bieleho dňa.
Ja: Čo sú ferálie?
Svokor: Ferálie sú lampy, ktorými sa lovia kalamáre. Keď som bol mladý, používali sa petrolejové. Dlho horeli a dávali veľa svetla. Na sviatky ich rybári preniesli z lodí na ulice a zišla sa celá dedina. Spievali sa koledy, deti sa spolu hrali a dospelí si navzájom ulievali víno – aby lepšie ťahali tón na polnočke. Veľmi som sa tešil, že môžem ísť do kostola. Cez rok sme len málo chodievali, lebo náš učiteľ bol odporný komunistický hnoj! Chodil striehnuť, či deti chodia na omše a tie, ktoré videl, potom v škole bil. Kvôli nemu nás mama nechcela brávať so sebou. Ale na Vianoce sme mohli! Bolo to nádherné a mali sme ako med dobrého farára. Vždy na Sv. Mikuláša sa obliekal do svojich najlepších šiat a nosil deťom sušené figy a kocky cukru. Už ani tí farári nie sú, čo kedysi...
Ja: To je milé, že sušené figy a kocky cukru...
Svokor: Veru. To boli jediné darčeky, čo sme dostali.
Ja: Naozaj??
Svokor: Áno. Vyrastal som v povojnovom období a bola taká chudoba, akú si neviete s Tomicom ani predstaviť. Teraz bol len jeden rok epidémie – a aha, koľko ľudí schudobnelo. A predstav si šesť rokov po sebe hroznú, krvavú, celosvetovú vojnu. To nebolo, že ja som chudobný, ale sused má. Ani, že Juhoslávia je chudobná, ale Taliani majú. Keď som bol mladý, nikto nemal. Všetci sme žili v troskách zničeného sveta, ktorý sa ešte nezdvihol ani na kolená a nie, že postavil naspäť na nohy. Sušená figa od pánka farára bola pre nás darom hodným Vianoc. Dnes, keď vidím, koľko toho máte a malých vecí si nevážite, ani neviem, či vás ľutujem, alebo vám závidím. Celý život som prežil v šetrnosti a racionalizoval každú kunu, lebo tak ma to rodičia a okolnosti naučili. Buď rada, že to nepoznáš. Za tých 50 rokov, čo je medzi nami rozdiel sa svet zmenil natoľko, že zrazu je na ňom miesto aj pre bezstarostných a štedrých ľudí, ako si ty.
Ja: Ďakujem.... Máte ešte nejaký odkaz pre „internety.“
Svokor: Hmmm...hmm...Áno. Nech všetci ľudia doprajú pekné sviatky svojim deťom.
Ja: Nabádate snáď na „bohapusté plytvanie“? 😊
Svokor: To by som nikdy nepovedal! Dobre vieš, ako to myslím!. Aj z tej najväčšej chudoby, kedy je fritula a sušená figa darom, sa dajú spraviť krásne okamihy, ktoré sa pamätajú navždy. Vľúdna ruka otca, láskavé pohladenie mamičky a modlidba od babky boli pre mňa viac, než drahé dary. Som si istý, že každé dieťa si pamätá hlavne na lásku, ktorú dostalo. Ak je raz za rok zabalená v sviatočnej a výnimočnej atmosfére, ešte lepšie.
Ja: óÓó, to je pekné, týmto teda skončíme 😊
Ked chces odfotit stromcek v kufri auta, ale fotak mas otočeny na selfie a skor než stihneš zaostrit, odfotiš momentku-svoj štastny xicht 😀 takto sa, prosim pekne, 33 ročna žena teši z prave kupeneho vianočneho stromčeka.
Na Luciu o strašidlách
Dnes je sviatok sv. Lucie, ktorý sa tradične spája s rozprávaním strašidelných príbehov. Preto mi napadlo spísať zoznam niekoľkých zaujímavých "bytostí" z folklóru rôznych národov sveta. Keďže to bude dlhší článok, obkecov vás ušetrím a ideme rovno na vec.
PS: Máte nejakú obľúbenú mýtickú bytosť? Alebo takú, čo Vám v detstve zasievala do kostí strach? Podeľte sa a postrašme sa navzájom 🙂
PS 2: Všetko najlepšie, Lucky.
10. Banshee
Je ženská bytosť z írskeho a škótskeho folklóru. Má podobu ženy s dlhými rozpustenými vlasmi, často oblečenej v bielych šatách a šedom kabáte. Je veľmi bledá a jej oči sú krvavé od neustáleho plakania.
Zjavuje sa v noci pod oknami domov, v ktorých má niekto zomrieť. Tu nahlas lamentuje, kvíli, škrieka, alebo spieva pohrebné piesne. Najčastejšie má hlas stareny, no ak oplakáva blížiacu sa smrť mladého človeka, alebo dieťaťa, môže mať hlas dievčaťa. Banshee bola viazaná na rodinu, nie na dom. Keď niekto odišiel do vojny, alebo na cesty, kvílenie víly bol to znak, že jeho návratu sa príbuzní nedočkajú. Ak to náhodou čítate z Írska, alebo Škótska, nemusíte sa báť. Banshee boli tradične viazané iba s osobami, ktorých priezvisko sa začína na Mac, Mc, alebo O'.
9. Wendigo
Bol zlý duch desiaci pôvodné americké obyvateľstvo žijúce v okolí Veľkých jazier – najmä kmeň Algoquinov. Prvý Wendigo vznikol z človeka, ktorý spáchal najhorší možný zločin – v čase veľkého hladu sa uchýlil ku kanibalizmu. Tento hnusný akt ho premenil na príšeru, blúdiacu po lesoch, večne hladnú a s nezásytnou túžbou po ľudskom mäse. Wendigo okolo seba šíril hnilobný smrad a vyzeral ako obeť hladomoru. Medzi ľuďmi sa pohyboval hlavne v zimných mesiacoch, keď boli zásoby jedla malé, a nabádal ich, aby tiež vyskúšali zabiť a zjesť človeka. Hoci len tajne, v lese…tak, aby ho nikto nevidel…No, ak by niekto počúvol tieto šepkania a spravil by tak, okamžite by sa aj sám premenil na Wendigo a viac by mu nebolo pomoci.
8. Vodník
Vodníka tu poznáme všetky -neraz sa vyskytoval v našich detských rozprávkach. No pôvodná slovanská vodná bytosť sa viac podobala postave z Erbenovej balady, než pytačovi Elišky ze mlejna.
Hovorilo sa, že každá rieka, či jazero má svojho vodníka. Pôvodne to bol obyčajný človek, ktorý sa tam utopil…a zostal. Jeho vzhľad preto pripomínal utopenca. Vodník mohol byť mladý, starý, dieťa, muž, žena…Mohol byť holý, alebo oblečený v zdrapoch…a jeho farba nebola zelená, ale utopenecky nazelenalá. Ako nahnevaný pomstichtivý duch strážil miesto svojho posledného odpočinku a s radosťou doprial každému neopatrnému kúpajúcemu sa rovnakú smrť, akú mal aj on sám. Duše nešťastníkov následne zotročil a držal vo svojej moci. (Toľko na tému Vodníček a jeho dušičky v maľovaných hrnčekoch, že? 😀 ) Okrem toho spôsoboval záplavy, topil zvieratá, čo sa prišli napiť a ničil mlyny.
Typický vodník, akého poznáme dnes je až výtvorom neskorších storočí.
7. Draugr
Ak vás straší predstava zombíka, počkajte akú vytuningovanú verziu mali Vikingovia! V starom nordickom náboženstve sa verilo, že duša neopúšťa zem po smrti, ale až po rozpade tela. (Preto bola kremácia veľmi žiadaná.). Ak však došlo k obyčajnému pohrebu, telo sa mohlo premeniť na živú mŕtvolu zvanú Draugr.
Vyzeral ako rozpadajúca sa mŕtvola, no na rozdiel od “dnešných” zombíkov, Draugr si aj po smrti zachoval časť svojho intelektu a spomienok. Akurát teraz ho poháňalo čisté zlo – hlavne závisť voči živým, pomstychtivosť, lakomosť, krutosť. Mal nadľudskú silu a keďže už bol po smrti, videl i na druhý svet a poznal budúcnosť. Ak sa rozhodol niekomu zaškodiť, dotyčný mal smolu. Draugr prinášal choroby, búrky a zlú úrodu, lebo svojou prítomnosťou zamoril okolie. Bolo ho veľmi ťažké poraziť, preto bolo lepšie konať preventívne a zosnulému napichať do podošiev topánok ihly, aby nemohol vstať z hrobu.
6. Upír
Nadprirodzená bytosť udržujúca sa pri živote pitím krvi …Táto špecifická predstava, z nejakých dôvodov, desila ľudstvo od úsvitu antiky. Medzi prvými opísanými upírkami bola sumerčanka Lilitu. Pôvodne neplodná žena, sa silou čistej závisti premenila na sexuálnu predátorku, ktorá kradla novorodené deti, aby pila ich krv a požierala ich mäso. (Lebo viete, presne toto robia neplodné ženy vo voľnom čase…).
Či vplyvom Mezopotámie, alebo tým, že Lilith prevzali do svojej kultúry Židia a spravili z nej prvú Adamovu ženu a démona…viera v upírov sa rozšírila po celom svete. Extra silnú baštu mala od antiky na Balkáne. V 17.-18. storočí Európu prepadla Vampirománia. Po tisícročiach evolúcie, upírom boli teraz rodinní príbuzní, vracajúci sa z hrobov, aby so sebou na druhý svet vzali ďalších. Strach bol taký intenzívny a viera taká skutočná, že po celom kontinente archeológovia nachádzajú stopy po rôznych preventívnych opatreniach.
5. Alvastı
Je turecká verzia sibírsko/stredoázijskej ženskej démonickej bytosti. Pôvodná Albasta bola žena ohňa, spájaná so sexuálnou túžbou. No hoci vychádza zo spoločného základu, bytosť, ktorá trápila Turkov mala s originálom pramálo spoločné. Nebola ani ohnivá, ani sexy.
Smrteľne bledá, s vyvrátenými očami, cestujúca v sprievode duší samovrahov, striehla na osoby nečistého svedomia a tie potom trápila pocitom viny. Šepkala im do uší paranoidné myšlienky, napr. že o tom, čo taja sa už vie a čoskoro si ponesú následky za svoje činy. Okrem paranoje a trápenia, démonická žena prinášala i vysoké horúčky, psychické choroby, epilepsiu, porážky, stavy úzkosti a postupné zošalenie. Oh, a tiež kradla kone. Človek, ktorý spáchal vážny zločin a dokázal ho celý život utajiť, bol na najlepšej ceste po smrti posilniť armády Alvást.
4. Çor
Z mongolských pláni sa po Ázií a Európe rozšírila neviditeľná, z ohňa stvorená bytosť. Pôvodne nazývaná Çor, po prebratí Rusmi premenovaná na Čort a nám známa ako Čert.
Kým sa čert stal synonymom Satana, existoval ako samostatný tvor. Prefíkaný a manipulatívny, ale nie vždy jednoznačné zlý, Çor obýval schátrané a tmavé miesta. Ak sa nudil, mohol sa zjaviť človeku a hrať s ním hry za sľúbené odmeny. Čerti nikdy nesúťažili poctivo, no niektorí neboli práve najmúdrejší a dalo sa s nimi vybabrať. Ak sa splnili určité podmienky, mohli ste jedného prinútiť, aby vám dočasne slúžil. Existovali však aj zlí čerti – tí spôsobovali choroby, hlavne psychické a škodili statku i ľuďom. Báli sa železa, ktoré ich mohlo zabiť.
3. Pontianak
V Indonézií a Malajzií straší mužov bytosť zvaná Pontianak. Má podobu krásnej, dlhovlasej ženy s porcelánovou pleťou, oblečenou v bielych šatách a voňajúca po kvetoch. Zjavuje sa každý mesiac počas splnu. Svoje obete láka imitáciou ženského smiechu, alebo detského plaču. Hovorí sa, že keď je zvuk hlasný je ďaleko, ale ak je tichý, nachádza sa blízko.
Muža, ktorý sa neopatrne priblíži, stiahne k sebe svojimi dlhými nechtami a ukáže mu pravú (desivú) podobu. Vzápätí mu rukami roztvorí brucho, vyberie orgány, zje a vypije krv. Pontianak-ou sa stávajú ženy, ktoré zomreli počas pôrodu. Odplašiť ich dokáže pes.
2. Mora
Slovania ju volali Mora, alebo Mara, no v dejinách mala i stovky ďalších mien. Stará ako ľudstvo samotné, v noci chodila trápiť svoje spiace obete. Na koho si sadla, náhne sa zobudil na pocit prítomnosti démonického zla. Nešťastník zistil, že sa nedokáže pohnúť, ba ani kričať. Môže iba pozerať a počúvať. A veru, mal čo vidieť a počuť. Šepkanie, rozhovory v cudzích jazykoch, rev divých zverí…tieňové bytosti, bosorky, upíry, pocity škrtenia, mučenia, zvádzania…to všetko sprevádzané pocitom intenzívneho strachu, úzkosti a niekedy vznášania sa vo vzduchu…
Útoky Mory boli známe po celom svete z jedného dobrého dôvodu. Sú totiž skutočné. Dnes sa im hovorí spánková paralýza a ide stav, ktorý vzniká, ak sa naruší prechod z REM fázy snívania do fázy bdenia. Stav sám o sebe nie je nebezpečný, no vie byť rovnako desivý dnes, ako bol pre stredovekého človeka. Hlavne v prípade, ak niekto o fenoméne nepočul ešte predtým, než ho mal príležitosť zažiť.
- Ördögszerető
Pre mňa osobne najstrašnejší a najsmutnejší je staromaďarský demón lásky. Ako vyzerá? Nikto nevie. Ľuďom sa zjavuje v podobe zosnulej, alebo nezvestnej milovanej osoby. Ördögszerető prichádza k nešťastnému trúchliacemu po západe Slnka. Trávi s ním celé noci a presviedča ho, že nezomrel (že prišiel domov), zase budú všetci spolu a všetko bude v poriadku. No s prvým zakikiríkaním kohúta sa musí vrátiť do podzemia a celý process straty začína odznova, až kým osoba nezošalie, alebo sa neutrápi na smrť.
Okrem fyzických zjavení, ľudí vie ničiť i víziami nenaplnených, či stratených lások, prináša do duše nepokoj a strach o blízkych. Pozostalým, ktorí nemohli svojich najbližších pochovať, nedokonečna obnovuje bolesť a nedovolí im posunúť sa ďalej. Ördögszerető rád pobýva okolo cintorínov, do miestností vstupuje cez otvor na komín (alebo teda cez komín, ak nebývate v jurte) a hoci vyzerá ako človek, zanecháva stopy konských kopýt.
Ženice, tieto dva týždne boli pre mňa hrozné. Jeden môj veľmi blízky človek dostal koronu - a nie zrovna bezpríznakovú verziu. Horúčky, kŕče a hlavne desivé problémy s dýchaním sa vliekli celé dni. Nakoniec choroba, chvala Bohu, ustúpila, ale poviem Vám, v živote som neprežívala väčší stres.
Informácie, čo som k tomu našla, boli nekonzistentné a protichodné. Niekde sa tvrdí, že pre pacienta je najhorších prvých päť dní. Inde zase, že po desiatom sa stav náhle zhoršuje. Alebo, že kedykoľvek môže dôjsť k infarktu a mrtvici...Proste, každý tvrdil niečo iné a ja som vôbec nevedela, na čo sa mám "psychicky pripraviť." Tá nevedomosť ma drvila ako kameň. Plus samozrejme, či v telke, či v rádiu, či na internete, všade sa na mňa valili tragické prípady umretých, či desivé spovede ledva zachránených ľudí.
Všetko to na mňa zapôsobilo. Hoci inak nie som streser, teraz som nemohla po nociach spávať a ak som zaspala, budili ma nočné mory. Žalúdok som mala ako na vode a zároveň akoby mi ho stískala železná ruka. Občas sa môj strach premenil na pravý záchvat paniky. Toľko som sa natrápila a nastrachovala, až som ochorela tiež. (Nie od korony, ale od nejakej virózy). Dostala som vysoké horúčky a neželanú "očistu" organizmu... (Na pozitívnej strane, keď som iba spala v horúčkach, nemohla tak intenzívne stresovať.)
Vlastne, ani neviem, aký chcem vyvodiť záver. Viem, že táto téma je vysoko kontroverzná a každý, kto to číta má svoje názory. Nejdem teda nikoho o ničom presvedčiať. Chcem povedať len jedno - ten kto neverí v existenciu korony, alebo si myslí, že je to len glorifikovaná chrípka - mýli sa. Držím palce všetkým chorým a všetkým neistotu prežívajúcim. Nech už to je čím skôr preč.
A teraz idem konečne čosi zjesť, lebo už môžem. Kto by si pomyslel, že "od strachu mi zovrelo žalúdok" môže byť tak doslovné.
Posledný týždeň u nás dni začínajú byť sychravé, noci studené a vietor nepríjemne prefukuje... A naše mačky - tie nič netušiace deti leta, sú z týchto noviniek zhrozené. Tak sme sa s mužom rozhodli, že im postavíme dočasný prístrešok 🙂 Nemusí byť extra pekný, (lebo pred sezónou to aj tak demontujeme), našou úlohou bolo, aby bol praktický.
Na mačací brloh sme potrebovali:
1. Operadlo z gauča, ktoré hostia zlomili a chcela som ho už dávno vyhodiť, ale svokor ho odložil, lebo vraj sa ešte na niečo zíde.
2. Pár nepoužitých kvádrov zo stavby, ktoré som chcela už dávno vyhodiť, ale svokor ich odložil, lebo vraj sa ešte na niečo zídu.
3. Osem prebytočných kociek, čo zostalo z dláždenia parkingu a chcela som ich už dávno vyhodiť, ale svokor ich odložil, lebo vraj sa ešte na niečo zídu.
4. Pokazený rošt z postele, ktorý polámali hostia a chcela som ho už dávno vyhodiť, ale svokor ho odložil, lebo vraj sa ešte na niečo zíde.
5. Dve staré deky, ktoré som síce ešte nechcela vyhodiť, ale svokor ich aj tak pre istotu schoval na mne "neznáme" miesto.
Na horné poschodie potrebujeme:
1. Prepravku, ktorú som pred 8mimi rokmi kúpila pre psa, ale robil v nej taký cirkus, že sme ju nikdy nepoužili.
2. starú deku.
Po zhruba pol hodinke roboty sme zmajstrovali toto veľdielo 😀 Možno esteticky nepoteší, ale mačky oň hned prejavili záujem 😀
Ženice, čo vam poviem...To ticho cely den...
Spoza dverí počujem: Tomicáá, Tomicáá! Tvoja žena sa zavrela do mojej izbietky a niečim tam šuchoce! Isto upratuje a vyhadzuje mi veci!
- Neboj sa tata, o žiadne zánovné klenoty tentoraz neprídeš 😀 Ženica ti pripravila veľmi pekné prekvapenie.
-No zbohom!!
- Nemyslím to ironicky, uvidíš...
A tu ho máme...keďže k 80tke nebudeme "kvôli korone" organizovať párty pre širokú svokrovu rodinu (z čoho mi nepochybne srdce krváca) rozhodla som sa darovať niečo, čo starého poteší, spríjemní mu čas, zaženie samotu a odpúta mu pozornosť od kritizovania zvyšných členov domácnosti - barba na 80tku dostane "dar internetov"...
Konkrétne mám prichytanú poukážku na školenie "Senior a práca s počítačom - vyučuje drahá nevesta." 😀. A aby si mal tie internety na čom púšťať, kúpila som mu novučký laptop. Šak nakoniec, vek už na to má, aby mal svoj prvý počítač 🙂
Dúfam len, že si týmto nekopem jamu a zachvíľu tu nebude koníkovať proti mne 😀
Naša najnovšia séria nešťastných akcií a reakcií 😅
Predvčerom sa Tomicovi začal kývať implantát, tak išiel k zubárovi na utiahnutie šróbika. V Novalji mu to však spraviť nevedeli a v Zadare pýtali "za opravu" 2500 kuna. (tragikomické). Rozhodlo sa teda, že skočíme do Záhrebu. Tomica večer povedal, že vyrazíme tak o dva-tri dni. Cez noc mu to ale opuchlo a kým som spala, on si gúglil "opuch implantátu." Ujo gúgl nesklamal a od septických šokov, cez mozgové príhody, po rakovinu, oboznámil môjho muža s nevyhnutnými následkami uvoľneného zubu.
Tomica v panike Balkáncom vlastnej, strhol ma zo spánku o 6,30. Vraj musíme vyraziť okamžite, lebo Peri-Implantitis je taká nebezpečná vec, že Bohvie, či dožije do zajtra. 🙄 Na polovicu rozospatá, zbalila som len laptop, psíkov a nič viac. Z nečakaného budíka som bola vypleštená a dezorientovaná. O siedmej sme boli síce spakovaní, ale zmeškali sme trajekt, lebo Tomica deň predtým nenatankoval, s odôvodnením, že "času jak čečiny." Každopádne, o 13.15 chlap už sedel u zubárky v Záhrebe a riešil svoj život ohrozujúci stav.
Keď sme po zákroku prišli domov, zistila som, že som v tom zhone na Pagu zabudla kľúče od domu, od vchodu aj diaľkové od garáže. Tomica mi teda odopol svoje kľúče z karičky, nech odnesiem psy do bytu a on ide loviť parking. Bol mrzutý, lebo nájsť tu voľné miesto je malý zázrak. Z parkovania sa vrátil ešte mrzutejší. Vynervovalo ho autami zapratané sídlisko, bolelo ho zapálené ďasno +bol hladný, ale nemohol si nič dať, lebo dostal na dve hodiny zákaz. Nasledovali výlevy uboleného chlapa: "Jáááj, ženica, to ma bolíííí." "Potreboval by som liek", "Spravíš mi čaj?", "Možno by sa mi uľavilo, keby mi pomasíruješ nohy."...Keď mi večer povedal, že by radšej nešiel venčiť psov, lebo mu robili zub, vyletela som, že mu predsa nevyškrabovali zápal okostnice a nech prestane robiť cirkus. (Ja viem, bola som nesenzitívna voči mužským boliestkam, ale pripomínam váženému čitateľovi, že som tej noci veľmi málo spala a bola som podráždenejšia, než je u mňa bežné.)
Tomica sa rozhodol, že bude teda heroj mačovitý a pôjde na venčenie aj s čerstvo utiahnutým implantátom!! Spravili sme pár koliesok okolo bloku, vraciame sa domov a ....Tomi síce zobral kľúče, ale zabudol, že tie od domu a od vchodu mi poobede stiahol z karičky. A tie zostali ležať na botníku! Boli sme vymknutí.... A nielen to. Von sme si so sebou zobrali iba vrecká na psie babovečky - tj. všetko ostatné, vrátane peňaženiek, mobilov, kabelky...zostalo v byte. Div sa nám krvi nebol dorezal! Začali sme sa vadiť, čo budeme robiť a hlavne, že čia je to vina. (Lebo v napätých chvíľach sme obidvaja majstri konštruktívnej diskusie...😀)
Našťastie, Tomica mal v bunde kľúče od auta a svokor nám ráno k riadiacej páke položil kľúče od svojho bytu, aby sme mu opísali čísla z vodomera. Nič lepšie nás nenapadlo, než na blinc sa odviezť k svokrovi a hľadať, či nemá niekde rezervu od nás. Spoliehali sme na jeho prirodzený reflex škrečkovať dôležité veci. Ak má -super, ak nemá, aspoň nebudeme musieť spať v aute. Bez vodičáku (a okuliarov), viezli sme sa na druhý koniec mesta. Aby nám nebolo nudno, celú cestu sme sa vadili na tému - Koho je to chyba - II. diel. Zdarne sme došli do Gorice, len aby sme zistili, že cez leto menili zámok od vchodu...
Zvonili sme susedom. Bolo už poriadne cez desať večer. Ospatá teta nás ľúbozvučne poslala u p*čku materinu, ale hlavná vec, že otvorila dvere. Po horúčkovitom hrabaní sme rezervu našli... Situácia by bola podstatne elegantnejšia, ak by sme mohli starému zavolať a opýtať sa ho, či existuje vec, ktorú hľadáme a ak áno, kde ju drží... Naveľa, vrátili sme sa k nášmu paneláku.... Aby sme aj tu zistili, že sa nedostaneme cez vchod do bytovky. (Nasleduje zvonenie susedom a neverelé komentáre číslo dva - teraz bola už skoro polnoc.) A tu príbeh šťastlivo končí...
....
Neviem, čo nám nachystá piatok 13teho, ale dúfam, že horšie ako štvrtok 12teho to nebude. Na pozitívnej strane, Tomica celkom zabudol, že ho bolel zub.
Anica: Keďže Barba Ivan bude mať budúci týždeň veľké jubileum (80 rokov), musíme mu zorganizovať poriadnu oslavu. Bude to u vás doma, ale budem ti s tým pomáhať. Veď vieš ako milujem rodinné posedenia! Ty všetko prichystáš, zabezpečíš občerstvenie, program a tak...A ja pozvem ľudí, spravím zasadací poriadok a donesiem pár koláčov.... Davor má harmoniku, môžeme spievať do rána! Neboj nič, hostí zabavíme. Ty nás budeš ako domáca len obsluhovať a starať sa, aby bol každý sýty a mal naliate. A nezabudni poriadne upratať, lebo pred rodinou musí byť všetko tip-top. Joj, len škoda, že je tá korona a limit máme 50 ľudí...Na osemdesiatku sa patrí, aby prišla aspoň polovica dediny!
Ja: Veľmi nerada Vám kazím tento plán, ale nebude ho možné zrealizovať. Slováci sa nesmú nachádzať na mieste, kde je viac ako šesť ľudí.
Anica: Čože?? Veď tu predsa nie sme na Slovensku.
Ja: Viem, ale to platí aj pre nás zahraničných....😅
Anica: A nesnažíš sa ty z toho len vyvliecť?
Ja: Božechráň! Ani neviete, ako hyniem túžbou upratovať a umývať riady po 50tich ľuďoch. Ale žiaľ, náš premiér má všetkých začipovaných a keď čip zaregistruje viac ako 5 ľudí v mojej blízkosti, vyšle signál a dostanem poštou 1500 euro pokutu.
Anica: No to sú mi veci! Škoda..už som mala aj vymyslené, čo budeš variť.
😅😂😅
Len tak si sedim na lavicke pod strieškou, ked tu zrazu... 😂
Krátka nočná filmová recenzia:
Neodporúčam film "The autopsy of Jane Doe". Skoro sme sa aj s Tomicom posr*li od strachu. Ja som si väčšinu filmu zakrývala hlavu paplónom a Tomica dopozeral len preto, lebo je balkánsky mačo a "bola by hanba vypnúť horor v polovičke". 😂 Teraz si ideme aspoň hodinu púšťať videá s mopslíkmi a mačiatkami, aby sme vôbec zaspali.
A tu, ženice, aha - perla môjho zberateľského úlovku rodinných fotografií.
4 generácie neviest - každá je dcéra tej predchádzajúcej.
(Inak, ja nie som taká nízka, to Tomica je vysoký ... a stojí na schodku. 😃)
Dnes by mal môj pradedo Ján Illy 138 rokov. Akurát včera nám ukázal tvár, keď som uspela konečne potvrdiť jeho identitu na fotke.
Vieme o ňom len málo - že bol Záhorák, mal introvertnú, ale tvrdohlavú povahu a nevadilo mu nasr..diť svoju mamá do tej miery, že ho vydedila. Pre lásku k žene, ktorú si vybral sa nebál prísť o bohatstvo svojej rodiny a začať od nuly. Vo voľnom čase sa venoval haštereniu so susedmi, sadeniu stromov, záhradníctvu a včelárstvu.
A od včera tiež vieme, že nosil čarodejnícky klobúk a zdedila som po ňom gén na jedno oko menšie, než druhé 😀
Všetko najlepšie pradedo!🥳🥳 Nie si zabudnutý.
Mám tu jednu historickú záhadu, ktorú by ste mi mohli pomôcť vyriešiť. ❤
Toto je fotka z nášho rodinného archivu. Je to svadba jednej z dedovych sestier. Ale, aby som zistila, ktorej, potrebovala by som vedieť, z akého roku je fotka.
Sama by som ju zaradila niekedy zhruba do 30tych rokov? Viem, že sú tu ženice, čo milujú módu a vyznajú sa v svadobných trendoch 20teho storočia podstatne lepšie než ja. Máte nejaké tipy? 🙂
Inak, ak tam spoznáte niekoho zo svojich predkov, budeme zrejme rodina 🙂 (Fotené v dedine Ladce, prípadne Košeca).
Dnes nam takyto zapad Slnka cez balkon nakuka a celu izbu osvetluje na žlto.
Tomi: Ženica, dáš si syr?
Ja: Nie, ďakujem, neľúbim syr.
Tomi: Určite si nedáš?
Ja: NEĽÚBIM SYR!!!
Tomica: Čo húkaš? Môžeš to aj slušne povedať!
Ja: Každý Boží deň raňajkuješ nejaký druh syra a zakaždým sa ma dvakrát opýtaš, či si nedám. Ja ti na to každý deň 2x odpoviem to isté - totiž, že neľúbim syr.... Sme spolu už deväť rokov. 365*10 = 3650 - 365 = 3285 *2 =6570.
Počas nášho vzťahu som ťa približne 6570 krát upovedomila s faktom, že neľúbim syr. A aj tak sa mi ho každý deň snažíš vnútiť. Ja už neviem, ako ti to mám zvestovať!!!
Tomica: Ahá, chápem...máš PMS.
😤😤
Raňajkujeme. Nečujne prežúvame, nikto nič nehovorí.
Zrazu sa ma Tomica pýta: ... Ženica a čože si tak ticho?
Ja: Ále, rozmýšľam...
Tomi: A o čom?
Ja: Ak musíš povedať LeviÓÓÓsa a nie LeviosÁÁÁ, aby pierko vzlietlo, znamená to, že pri čarovaní je dôležitá správna výslovnosť...
Takže ak by Harry koktal, nemohol by byť čarodejník?
Tomica: ???? Takúto random myšlienku som teda nečakal 😂😂
Hahaha, tak toto je aká nepravdepodobná situácia 😂😂
Suseda zo Záhrebu nám ráno volala, že videla u nás v spálni svietiť svetlo. Vraj išla aj počúvať cez dvere a sa jej veru zdalo, že počula nejaké zvuky a šuchoty. A i za oknom sa čosi mihlo.
Prestrašení, že nás niekto vykráda, alebo sa u nás niekto zabýval, sadli sme do auta a valili rovno do bytu. Cestou sme vyhodnocovali situáciu a rozmýšľali, čo sa asi stalo...ale teda, toto by nás nenapadlo.
Totiž - v Záhrebe sú ešte furt podchvíľou menšie zemetrasenia. Tzv. dotrasy. Jedno z nich nám otvorilo ventilačku na balkóne a cez ňu sa nám dovnútra nasťahovali holuby. Nič neukradli, ale kokos celá kuchyňa a pol chodby sú osr*té 😀
A to svetlo, čo suseda videla? To bola lampa z bytovkovej záhrady. Cez kuchynské okno presvecovala do spálne. ...
A teraz spokojní môžeme ísť naspäť na Pag 😀
Včera som pizukala, ako by som išla do Zahrebu a dnes rano nam suseda volala, že u nas videla v noci svietit. 😅 Tak sa ideme pozriet, ci nas niekto nevykradol. Holt asi si treba davat prozor na to, čo si človek žela 😅
Včera to bolo 34 dní, čo od nás odišli poslední hostia a zostali sme v skoro prázdnej dedine. Jasné, je to super, keď môžeš venčiť psov v pyžame a nahlas si v prádznych uliciach spievať ten ruský hit, že -ha-ha-ha-ha-ha-blblblblbbllll-hahaha. Ale časom samota začne udierať na nervy a dochádza (teda aspoň u mňa) k akútnej túžbe po záhrebskom živote.
„Chýba mi civlizácia a ľudia! Obývané budovy, múzeá a knižnice, zumba, lukostrelecký klub, náš byt s vaňou, pouliční hudobníci, trúbenie aut, rôzne zvuky. Z toho ticha sa už idem zblázniť. Nepočuješ nič iné len prevalovanie vĺn, škriekanie vtáčiskov a komentáre tvojho papá. A v noci je to ešte horšie...Ideš von a nevidíš nič, len malé svetielko nečujne sa vzánšajúce nad hladinou v strede zálivu....“
„Šak vieš, že je to len sused. Lov kalamáre.“
„Viem, ale aj tak to vyzerá ako z hororu. Ach, ja nešťastná, cítim sa ako Ovídius, keď ho vyhnali z milovaného Ríma do provincie na konci sveta...“
„...nehovorila, že Ovídius bol len ufňukanec, čo si nevedel zvyknúť v Rumunsku?“
„Nekaz mi sentiment, vieš ako to myslím....“
A tak Tomica rozhodol, že je načase zavrieť ženici hubu 😀 a vyzdvihnúť krásy toho, čo máme pod nosom a zobral ma na romantickú plážovú vychádzku pri západe slnka 😊
Pomohlo to, nachvíľu sa utlmila moja túžba po Záhrebe.
- Barbááá, barbáááá! Chytro poďte na poschodie, mám pre vás prekvapenie!
- To je čo?? Koláčiky?
- Áno, špeciálne aškenazi čajové pečivko. Volá sa Hamantasch. Môžete ich zjesť hneď, alebo si ich odložiť na šabat...
- Nevesta, musím ti priznať, ty si profesionálny provokatér! 😂😂
