Na Luciu o strašidlách

Dnes je sviatok sv. Lucie, ktorý sa tradične spája s rozprávaním strašidelných príbehov. Preto mi napadlo spísať zoznam niekoľkých zaujímavých "bytostí" z folklóru rôznych národov sveta. Keďže to bude dlhší článok, obkecov vás ušetrím a ideme rovno na vec.

PS: Máte nejakú obľúbenú mýtickú bytosť? Alebo takú, čo Vám v detstve zasievala do kostí strach? Podeľte sa a postrašme sa navzájom 🙂

PS 2: Všetko najlepšie, Lucky. 

10. Banshee

Je ženská bytosť z írskeho a škótskeho folklóru. Má podobu ženy s dlhými rozpustenými vlasmi, často oblečenej v bielych  šatách a šedom kabáte. Je veľmi bledá a jej oči sú krvavé od neustáleho plakania.
Zjavuje sa v noci pod oknami domov, v ktorých má niekto zomrieť. Tu nahlas lamentuje, kvíli, škrieka, alebo spieva pohrebné piesne. Najčastejšie má hlas stareny, no ak oplakáva blížiacu sa smrť mladého človeka, alebo dieťaťa, môže mať hlas dievčaťa. Banshee bola viazaná na rodinu, nie na dom. Keď niekto odišiel do vojny, alebo na cesty, kvílenie víly bol to znak, že jeho návratu sa  príbuzní nedočkajú.  Ak to náhodou čítate z Írska, alebo Škótska, nemusíte sa báť. Banshee boli tradične viazané iba s osobami, ktorých priezvisko sa začína na Mac, Mc, alebo O'.

9. Wendigo

Bol zlý duch desiaci pôvodné americké obyvateľstvo žijúce v okolí Veľkých jazier – najmä kmeň Algoquinov. Prvý Wendigo vznikol z človeka, ktorý spáchal najhorší možný zločin – v čase veľkého hladu sa uchýlil ku kanibalizmu. Tento hnusný akt ho premenil na príšeru, blúdiacu po lesoch, večne hladnú a s nezásytnou túžbou po ľudskom mäse. Wendigo okolo seba šíril hnilobný smrad a  vyzeral ako obeť hladomoru. Medzi ľuďmi sa pohyboval hlavne v zimných mesiacoch, keď boli zásoby jedla malé, a nabádal ich, aby tiež vyskúšali zabiť a zjesť človeka. Hoci len tajne, v lese…tak, aby ho nikto nevidel…No, ak by niekto počúvol tieto šepkania a spravil by tak, okamžite by sa aj sám premenil na Wendigo a viac by mu nebolo pomoci.

8. Vodník

Vodníka tu poznáme všetky -neraz sa vyskytoval v našich detských rozprávkach. No pôvodná slovanská vodná bytosť sa viac podobala postave z Erbenovej balady, než pytačovi Elišky ze mlejna.  

Hovorilo sa, že každá rieka, či jazero má svojho vodníka. Pôvodne to bol obyčajný človek, ktorý sa tam utopil…a zostal. Jeho vzhľad preto pripomínal utopenca. Vodník mohol byť mladý, starý, dieťa, muž, žena…Mohol byť holý, alebo oblečený v zdrapoch…a jeho farba nebola zelená, ale utopenecky nazelenalá. Ako nahnevaný pomstichtivý duch strážil miesto svojho posledného odpočinku a s radosťou doprial každému neopatrnému kúpajúcemu sa rovnakú smrť, akú mal aj on sám. Duše nešťastníkov následne zotročil a držal vo svojej moci. (Toľko na tému Vodníček a jeho dušičky v maľovaných hrnčekoch, že? 😀 ) Okrem toho spôsoboval záplavy, topil zvieratá, čo sa prišli napiť a ničil mlyny. 

Typický vodník, akého poznáme dnes je až výtvorom neskorších storočí. 

7. Draugr

Ak vás straší predstava zombíka, počkajte akú vytuningovanú verziu mali Vikingovia! V starom nordickom náboženstve sa verilo, že duša neopúšťa zem po smrti, ale až po rozpade tela. (Preto bola kremácia veľmi žiadaná.). Ak však došlo k obyčajnému pohrebu, telo sa mohlo premeniť na živú mŕtvolu zvanú Draugr. 

Vyzeral ako rozpadajúca sa mŕtvola, no na rozdiel od “dnešných” zombíkov, Draugr si aj  po smrti zachoval časť svojho intelektu a spomienok. Akurát teraz ho poháňalo čisté zlo – hlavne závisť voči živým, pomstychtivosť, lakomosť, krutosť. Mal nadľudskú silu a keďže už bol po smrti, videl i na druhý svet a poznal budúcnosť. Ak sa rozhodol niekomu zaškodiť, dotyčný mal smolu. Draugr prinášal choroby, búrky a zlú úrodu, lebo svojou prítomnosťou zamoril okolie. Bolo ho veľmi ťažké poraziť, preto bolo lepšie konať preventívne a zosnulému napichať do podošiev topánok ihly, aby nemohol vstať z hrobu.  

6. Upír

Nadprirodzená bytosť udržujúca sa pri živote pitím krvi …Táto špecifická predstava, z nejakých dôvodov, desila ľudstvo od úsvitu antiky. Medzi prvými opísanými upírkami bola sumerčanka Lilitu. Pôvodne neplodná žena, sa silou čistej závisti premenila na sexuálnu predátorku, ktorá kradla novorodené deti, aby pila ich krv a požierala ich mäso. (Lebo viete, presne toto robia neplodné ženy vo voľnom čase…). 

Či vplyvom Mezopotámie, alebo tým, že Lilith prevzali do svojej kultúry Židia a spravili z nej prvú Adamovu ženu a démona…viera v upírov sa rozšírila po celom svete. Extra silnú baštu mala od antiky na Balkáne. V 17.-18. storočí Európu prepadla Vampirománia. Po tisícročiach evolúcie, upírom boli teraz rodinní príbuzní, vracajúci sa z hrobov, aby so sebou na druhý svet vzali ďalších. Strach bol taký intenzívny a viera taká skutočná, že po celom kontinente archeológovia nachádzajú stopy po rôznych preventívnych opatreniach. 

5. Alvastı

Je turecká verzia sibírsko/stredoázijskej ženskej démonickej bytosti. Pôvodná Albasta bola žena ohňa, spájaná so sexuálnou túžbou. No hoci vychádza zo spoločného základu, bytosť, ktorá trápila Turkov mala s originálom pramálo spoločné. Nebola ani ohnivá, ani sexy.

Smrteľne bledá, s vyvrátenými očami, cestujúca v sprievode duší samovrahov, striehla na osoby nečistého svedomia a tie potom trápila pocitom viny. Šepkala im do uší paranoidné myšlienky, napr. že o tom, čo taja sa už vie a čoskoro si ponesú následky za svoje činy. Okrem paranoje a trápenia, démonická žena prinášala i vysoké horúčky, psychické choroby, epilepsiu, porážky, stavy úzkosti a postupné zošalenie. Oh, a tiež kradla kone.  Človek, ktorý spáchal vážny zločin a dokázal ho celý život utajiť, bol na najlepšej ceste po smrti posilniť armády Alvást.

4. Çor

Z mongolských pláni sa po Ázií a Európe rozšírila neviditeľná, z ohňa stvorená bytosť. Pôvodne nazývaná Çor, po prebratí Rusmi premenovaná na Čort a nám známa ako Čert. 

Kým sa čert stal synonymom Satana, existoval ako samostatný tvor. Prefíkaný a manipulatívny, ale nie vždy jednoznačné zlý, Çor obýval schátrané a tmavé miesta. Ak sa nudil, mohol sa zjaviť človeku a hrať s ním hry za sľúbené odmeny. Čerti nikdy nesúťažili poctivo, no niektorí neboli práve najmúdrejší a dalo sa s nimi  vybabrať. Ak sa splnili určité podmienky, mohli ste jedného prinútiť, aby vám dočasne slúžil. Existovali však aj zlí čerti – tí spôsobovali choroby, hlavne psychické a škodili statku i ľuďom. Báli sa železa, ktoré ich mohlo zabiť.

3. Pontianak

V Indonézií a Malajzií straší mužov bytosť zvaná Pontianak. Má podobu krásnej, dlhovlasej ženy s porcelánovou pleťou, oblečenou v bielych šatách a voňajúca po kvetoch. Zjavuje sa každý mesiac počas splnu. Svoje obete láka imitáciou ženského smiechu, alebo detského plaču. Hovorí sa, že keď je zvuk hlasný  je ďaleko, ale ak je tichý, nachádza sa blízko. 

Muža, ktorý sa neopatrne priblíži, stiahne k sebe svojimi dlhými nechtami a ukáže mu pravú (desivú) podobu. Vzápätí mu rukami roztvorí brucho, vyberie orgány, zje a vypije krv. Pontianak-ou sa stávajú ženy, ktoré zomreli počas pôrodu. Odplašiť ich dokáže pes. 

2. Mora

Slovania ju volali Mora, alebo Mara, no v dejinách mala i stovky  ďalších mien. Stará ako ľudstvo samotné, v noci chodila trápiť svoje spiace obete. Na koho si sadla, náhne sa zobudil na pocit prítomnosti démonického zla. Nešťastník zistil, že sa nedokáže pohnúť, ba ani kričať. Môže iba pozerať a počúvať. A veru, mal čo vidieť a počuť. Šepkanie, rozhovory v cudzích jazykoch, rev divých zverí…tieňové bytosti, bosorky, upíry, pocity škrtenia, mučenia, zvádzania…to všetko sprevádzané pocitom intenzívneho strachu, úzkosti a niekedy vznášania sa vo vzduchu…

Útoky Mory boli známe po celom svete z jedného dobrého dôvodu. Sú totiž skutočné. Dnes sa im hovorí spánková paralýza a ide stav, ktorý vzniká, ak sa naruší prechod  z REM fázy snívania do fázy bdenia. Stav sám o sebe nie je nebezpečný, no vie byť rovnako desivý dnes, ako bol pre stredovekého človeka. Hlavne v prípade, ak niekto o fenoméne nepočul ešte predtým, než ho mal príležitosť zažiť.

1. Ördögszerető

Pre mňa osobne najstrašnejší a najsmutnejší je staromaďarský demón lásky. Ako vyzerá? Nikto nevie. Ľuďom sa zjavuje v podobe zosnulej, alebo nezvestnej milovanej osoby. Ördögszerető prichádza k nešťastnému trúchliacemu po západe Slnka. Trávi s ním celé noci a presviedča ho, že nezomrel (že prišiel domov), zase budú všetci spolu a všetko bude v poriadku. No s prvým zakikiríkaním kohúta sa musí vrátiť do podzemia a celý process straty začína odznova, až kým osoba nezošalie, alebo sa neutrápi na smrť.

Okrem fyzických zjavení, ľudí vie ničiť i víziami nenaplnených, či stratených lások, prináša do duše nepokoj a strach o blízkych. Pozostalým, ktorí nemohli svojich najbližších pochovať, nedokonečna obnovuje bolesť a nedovolí im posunúť sa ďalej.  Ördögszerető rád pobýva okolo cintorínov, do miestností vstupuje cez otvor na komín (alebo teda cez komín, ak nebývate v jurte) a hoci vyzerá ako človek, zanecháva stopy konských kopýt.