Šepot predkov v nás - časť starobylé cesty

Včera bol ten veľký deň, kedy prišla druhá časť DNA testov predkov a ja som konečne mohla otvoriť oné tajomné dvere a definitívne vyriešiť záhadu nášho pôvodu. Prečo až teraz a v čom je rozdiel od výsledkov, ktoré prišli v zime? Vysvetlím.  

Existujú tri druhy testov, ktoré si človek môže dať spraviť. Jeden – všeobecný, kde vám výjde etnicita všetkych, ktorí prispeli k vášmu zrodu 5-7 generácií dozadu. O ňom som referovala už vo februári. Dali sme si ho spraviť aj s Tomicom a neskutočne nás to zabavilo na dlhý čas. (Nehovoriac o tom, že odkedy Tomica zistil, že je jednopercentný Turek, vždy, keď vidí dokument o Vladovi Tepešovi, pohoršuje sa, aký to bol bezcitný vrah 😀.)

Zvyšné dva testy neurčujú etnicitu, ale pôvod jedinej línie predkov stáročia, tisícročia dozadu. Môžete buď sledovať matku matiek, alebo ísť po otcovskej línií. Tá druhá sa považuje za zaujímavejšiu, lebo napovedá odkiaľ pochádza vaše priezvisko. Keďže sa jedná o starobylé dedičstvo, o prekvapenia nebýva núdza. Problém je, že sa dá vypátrať iba v chromozóme Y, ktorý sa prenáša z otca na syna. Z daného etnika majú samozrejme pôvod aj dcéry, ale keďže dievčence nemajú Y chromozóm, nedá sa to z našej vzorky zistiť. Preto za mňa test robil tatík. (Ale môže aj váš brat, otcov brat, dedo..)  Kým Tomica spravil všetko naraz, my sme to museli nejako skoordinovať s príchodom na Slovensko. Nakoniec všetko klaplo, tatík vzorku odoslal a čakali sme.

Rozmýšľala som – čo viem o svojich predkoch? Odkedy som bola malá, povrávalo sa v rodine, že sme sa prisťahovali niekde z juhu. (Čo je dosť široký pojem a môže znamenať tak Trenčín, ako aj Lesotho). Staré babky o nás referovali ako o tých "od Maďarov“ a  dedov jazyk „rozmýšľania“ bol ozaj maďarčina. Svojich potomkov ju ale  nenaučil a pred nami tak nehovoril. Iba keď ho vytočil sused a v hneve na neho utrúsil nejaký komentár. Potom nám tvrdil, že to nenadáva, ale čaruje. 😀 (Čiže správne sa nehovorí „abrakadabra“, ale „Lófasz a seggedbe!“ 😀) K žiadnemu zahraničnému sentimentu sa však nehlásil a tvrdil, že sa to ani neoplatí, lebo: „Odlišní horia vždy prví, keď vypukne požiar.“ Vzhľadom na to, že zažil druhú svetovú vojnu v priamom prenose, mu jeho myšlienkové pochody nemožno zazlievať. Bol to zaujímavý človek. A rovnako tak jeho priezvisko, ktoré keby bolo maďarské, príbeh by sa uzavrel bez špekulácií už tu. Ale nebolo. Vlastne, zdanlivo nikde nepatrilo. Hlodalo moju zvedavosť a ešte menej pokoja dalo svokrovi.

Keď sa Tomica vybral prvykrát na Slovensko, starý bedákal, zamáral a vlasy si trhal hrôzou, lebo „Bohvieakí ľudia sú to! Píše ti, že sú Slováci,  ale takto sa Slováci veru nevolajú! Podľa mena by som tipoval Albáncov! Očividne ti klame a nič o nich nevieme! Fakt tam chceš ísť?! Čo ak ťa predajú na Ukrajinu na orgány!?“ (Dík, barba 😀). Tomicove ladviny nakoniec na čiernom trhu neskončili, no vrag toľko pizúkal, až som sa rozhodla pátrať.

Nebol jediný, na koho moje meno spravilo albánsky prvý dojem. Keď som prišla ešte len ako Tomiho frajerka na Pag, skočila som do pekárne k našim susedom, Kosovárom. Staručký pár, celý zvedavý ku komu ma priradiť (čaro vidieckeho života), sa pýtal: Ty si kto dievčička? Keď som sa im predstavila, celí sa rozžiarili a rovno mi nabalili pečivko do daru. Odvtedy tu bývam 7 rokov a vždy, keď idem okolo, furt niečo vyfasujem zadarmo... Sú to takí zlatí ľudia a nechcela som ich sklamať. Nemala som im srdce povedať, že na sebe nemám ani chlp albánsky. Starý, motivovaný predstavou bureka grátis, ma v tom podoporil: Opováž sa im priznať! 😀 Aby som sa necítila ako darmožráč, nosím im na oplátku slovenské keksy, fľašky, bryndzu a pomaly si tu bačujeme.  Záhadu tajomného pôvodu to však nevyriešilo.

Začala som sa venovať genealógií.  A dostala som sa po rok 1735, kedy sa párkrátpradedo menom „Paulus“ prisťahoval z Transylvánie na Záhorie.

„Potomok transylvánskej krvi! Ja som to vedel! Synku, zle je!“  Kým starý chŕlil „optimizmom“ a pri každej príležitosti mi kúpil veniec cesnaku, ja som sa s nadšením začala učiť po rumunsky a tešila sa na návštevu domoviny mojich predkov. Ironicky,  dostať tam muža sa ukázalo ako väčší problém, než naučiť sa jazyk. Tata ho strašil a infikoval svojimi predsudkami. Po vynaložení enormnej energie, po dvoch rokoch! a klamaní, že nejdeme do Rumunska, ale do Sedmohradska a to je totálne súčasťou Maďarska (Boh mi odpusť), sme sa konečne dostali do Temešváru. Bola to dovolenka života. Rumunsko je prekrásna krajina. Človek si to tam musí zamilovať.

Náhodne sme našli hľadanú rodnú dedinu a bola utešená. Rumuni však krútili hlavami. Katolíci s čudným priezviskom tam síce žili, ale k nim nepatrili. „Nezrozumiteľné slovo s y-psilónom na konci– ste si istá, že to nie sú Maďari?“ Následne sme boli rozsiahlo oboznámení so sikulskou problematikou a o tom, prečo ich tam nikto nemá rád. (Nápoveda: odmietanie faktu, že Uhorsko sa už rozpadlo a veci s tým súvisiace.. Viete si zhruba predstaviť.) Skoro ma vykotilo, keď to Tomica s úsmevom komentoval, že veru aj on pozná osobu, ktorá namiesto do Rumunska chodí stále do maďarského Temešváru. Asi majú v krvi ten šovinizmus! (Facepalm) No nezabiješ ho?

Rumunsko mi dalo poznanie, že Transylvánia bola síce domovom predkov, ale nie ich kolískou. Tomi sa šklebil, keď sme našli sobášny list daného predka a písalo tam Paulus, syn Bélu. Genetický test mi priradil (dnes v strednej európe veľmi vzácne) ugrofínske dve percentá etnicity, ale ja som stále nemala dušu na mieste. Naše priezvisko v maďarčine neznamenalo nič, pýtala som sa hádam sto ľudí. Muselo byť teda iného pôvodu. Áno, zistila som, že prapradedovia tu sikulovali a na neveľkú radosť Rumunov rozsievali „uhorské hodnoty“, ale bola som si istá, že nejaký predok sa k Sikulom len „priženil“. Genealógia i archivníctvo boli v slepej ulička a na túto otázku mi mohol odpovedať  patrilineálny test a nič iné.

Krátke objasnenie, ako to funguje: Test ukazuje haploskupiny a ich podskupiny.

Haploskupiny sú pomenované písmenkami abecedy a všetci prví ľudia boli A. Ako sa ich cesty rozchádzali a ľudstvo sa menilo, vznikali nové skupiny. Čím staršia, tým skoršie písmeno. Medzi samotnými skupinami tiež začali časom vznikať rozdiely a vytvorili sa podskupiny, ktoré sa ďalej štiepili, až vznikol tzv. genetický strom. Každý jeho konár i  „haluz“ má vlastnú mutáciu génov, čo určuje danú etnickú skupinu. V Európe a teda aj na Slovensku sa vo väčšej, či menšej miere vyskytuje 11 haploskupín so svojimi podskupinami. V našej rodnej hrude je najčastejšia R1a, má ju cca 40% ľudí. Je to tzv. Balto-slovanská skupina. Lenže:

R1a je síce väčšinou slovanská, no môžu ju mať aj isté skupiny Germánov, Škandinávcov, indo-iránske národy. Mali ju aj Skýti, Sarmati, rôzni eurázijskí nomádi... Keď zistíte, že do skupiny R1a patril Nikola Tesla, rod Arpádovocv, sultán Osman I aj Tom Hanks, v podstate si uvedomíte, že vám táto  informácia nepovedala nič. A práve preto sú veľmi podstatné podskupiny.

Ak vaši predkovia boli Slovač stááááročia nazad, výjde vám, že ste skupina R1a, podskupina buď Z280-východní Slovania,  alebo M458-germánski Slovania (vysoké zastúpenie najmä u Čechov), poprípade aj CTS1211 – južní Slovania. U nás sú bežné najmä prvé dve spomenuté.  Takýmto spôsobom sa dá celkom presne dopátrať ku konkrétnej etnickej skupine.

Na Slovensku je okrem slovanskej, bežná aj skupina balkánsko-dinaridská (20%) a germánska (13%). Okolo 5% Slovákov má pôvod nordický, semitský, alebo patriaci do archaickej skupiny G2a. Túto nosili pravekí lovci, je v Európe najstaršia a približne v rovnakom zastúpení prítomná po celom kontinente. V malých percentách 1-3% sa u nás vyskytujú ľudia s ugrofínskymi, indickými, gréko-anatolskými a mongolskými predkami. (Spomienka na Batuchána). Posledná skupina, T, je ďalším dychom histórie a nosili ju prví poľnohospodári  kontinentu. Predkov, ktorí sa odtiaľto nepohli od dôb neolitu má 0,4% našich krajanov. Ak sa aj vaša otcovská línia tiahne do Mongolska, nemusíte vyzerať ako Mongol. Vylučovacou metódou si teda nepomôžete.

Pripravila som sa na všetky pravdepodobné možnosti. Ak bude predok Rumun, Bulhar, Srb, alebo Chorvát, výjde mi nejaká variácia zo skupiny I2. Ak protomaďar - N, ak Turek – J1.  Nemec by bol R1b, Slovan R1a. Žid bude J2 a Mongol Q. Výpočet sme mali a už len netrpezlivo čakať.  

Prišiel deň D. Zvedavá, s pocitom drámy otváram fotku vyýsledkov, čo mi mama poslala. Toto bude okamih pravdy. Moment, kedy bude záhada konečne vyriešená. Normálne sa mi na chvíľu zrýchlil tep. Čítam a...Ženice, skoro som na riť padla a kotúl vzad spravila. Nevyšlo mi z predpokladaného nič. V papieroch písalo:

„Vážený pane, oznamujeme vám, že so stopercentnou pravdepodobnosťou, bez možnosti omylu, patríte do skupiny E1b1b-EV13. Ste zatiaľ prvý s touto skupinou v našej databáze, pretože na Slovensku je ojedinelá. Táto skupina sa vyvinula v stepiach západnej Ázie. Jej nositelia na územie Európy vstúpili približne pred 5300 rokmi a usadili sa v oblasti Balkánu, kde i zostali. V súčasnosti sa vyskytuje medzi: Albáncami (do 45%),  v severných, pohraničných oblastiach Grécka (35%),  v Bulharsku (23%) a Rumunsku (14 %). Inde je skupina buď extrémne zriedkavá, alebo sa nevyskytuje vôbec...“

WOW! Trácko-illýrsky pôvod som v talóne nemala.... Ale nie je to bomba?

Predstavte si nejakého môjho predka ako svalnatého gladiátora 😀 Alebo niekde dááávno, keď ešte Rím nebol ani dedinkou, ako cvála na koni ázijskou stepou, oblečený v hŕbe farebných šiat, bez ladu a skladu, ako to len Tráko-Illýri vedeli 😀. Alebo, ako obávaného lukostrelca, z ktorého starovekým nepriateľom stíska zadnicu 😀

Vnucuje sa otázka: Zaslúžim si grátis albánske pečivko? 😀 Hoci sa moja otcovská vetva tiahne z Balkánu, je to len jedna z mnohých línií predkov, ktorí prispeli ku genetickému fondu. Nie je tu nikto z maminej strany. Ba ani zo strany tatovej mamy, či jeho babky. No i otcovia môjho otca prešli dlhú cestu. Trvalo im zhruba 5000 rokov, kým dorazili z ázijských stepí na Slovensko. Najdlhšie sa zohriali na Balkáne. Ale prečo som sa teda nenarodila tam? A kedy sa vôbec môj albánsky predok stihol pomaďarčiť a následne poslovenčiť? To sa nikdy nedozviem.

Mám však jednu teóriu. Najskôr historický kontext: Po smrti Skanderbega (1468) netrvalo dlho a Turci prevalcovali Albánsko, ktoré zostalo súčasťou ríše až do roku 1912. Dobyvatelia ich obrátili na Islam a spravili ich svojimi spojencami. Avšak Albánci sa len ťažko vzdávali starej viery a neraz sa stalo, že jednoducho prebehli na stranu Kresťanov a ako keby nič konvertovali zase naspäť. (Čo sultánovi zdvíhalo mandle a kritizoval ich, že nie sú „praví veriaci“.)

No a tu začína moja špekulácia: Od 15teho storočia, do roku 1735 bolo dosť času na to, aby dotyčný predok išiel spolu s Turkami na Transylvániu, či niekde inde...  Za pochodu si to akosi rozmyslel a prešiel z útoku do obrany. Vrátil sa do košiara ovečiek katolíckej cirkvi a usadil sa tam, kde bol. V Rumunsku je (a bola) väčšina obyvateľov pravoslávnych, Maďari však boli katolíci. Ak sa Albánec priženil, jeho deti by samozrejme poznali svoj pôvod, no ďalšími generáciam by sa na privandrovalca zabudlo a ostalo akurát priezvisko. A gény tiež.

Bez ohľadu na to, či je táto teória správna, je zvláštne vedieť, že mám korene balkánskych starousadlíkov. Illýri kedysi vládli celou Dalmáciou, aj Zadarom. Samotné meno Zadar je illýrskeho pôvodu. Možno len kúsok od miesta, kde teraz bývam, pozorovali moji predkovia po tisícročia chod dejín. Boli tu keď Achnaton uvádzal v Egypte monoteizmus, keď Alexander išiel do Indie, keď vznikal aj padal Rím. Tu dočkali novinky a o páde Konštantinopola. A tu sa  borili s Turkami, až kým nepadli pod ich nadvládu.

Prípad uzavretý. 😀