Viem, že máte radi sériu „Hrozní turisti“, no toho roku som sa tešila, že nebudem mať čím prispieť. Ale príliš skoro som kričala hop. Po mierumilovnej sezóne k nám prišla tá najhoršia kategória hostí, aká len existuje – rodinní známi. A veru, dohnali aj predčili všetky naše „očakávania“.
S pani sa nejako intenzívne nekamarátime, ale poznáme sa dosť na to, aby sme sa mali vzájomne na FB. Na konci augusta mi prišla správa, či by nemohli ku nám prísť letovať a z textu medzi riadkami som mala silný pocit, že to bude chcieť zadarmo. Že ma šiesty zmysel neklamal som bola naistom, keď mi namiesto potvrdenia ceny pobytu odpísala rozsiahly traktát o tom, ako nemajú peniaze, ale jej 5 detí si zaslúži dovolenku a my aj tak máme voľné miesto, ktoré už nezaplníme.
Správu som posunula Tomicovi na prehodnotenie a jednoznačne sa vyjadrila proti tomu. Hoci lakomstvo nie je mojim nedostatkom, v tomto prípade som bola odmietavá z dvoch dôvodov: 1. Budeme mať ešte inych hostí a dotyční známi sú megahluční (aj na chorvátske pomery). Deti škriekajú, dospelí po nich húkajú, každú chvíľu sa všetci povadia, drámu vedia vyrobiť aj z jasného neba a stále čosi chcú. A po 2hé.Neznášam, keď citovým vydieraním niekto agresívne apeluje na morálku. Prečo by som ja bola vinná z toho, že „ak ju odmietnem, drobigz nebude mať prázdniny na mori“? Nebola to snáď ona, čo sa dobrovoľne rozhodla mať toľko detí s večne nezamestnaným chlapom? Cítila som, že to už nie je slobodné rozhodnutie niekoho povzať, ale je „našou povinnosťou to spraviť“. Také nemám rada.
Tomica so starým neboli na rovnakej vlne. Skritizovali moju neochotu pomôcť a svokor uzavrel diskusiu konštatáciou, že som šovinista ako barón Hederváry, lebo keď mojich ľudí treba ubytovať zadarmo, som samá ochota, ale keď chcú Chorváti prísť, srdce mám zatvrdilé voči charite a robeniu dobrých skutkov. (Nesúhlasím s týmto tvrdením, ale budiž, nech je teda po vašom....) Chlapi pobyt odsúhlasili a rodinka prišla.
Od začiatku boli príjemní asi ako tŕň v hnisavom oku. Baba ma už po dvoch hodinách naháňala, že jej treba umyť záchod. Že smrdí po moči. Prekvapilo ma to, lebo som všetko pekne vlastnoručne vyleštila a taká vec ako smrdiaca močovka by mojej pozornosti isto neušla. Pýtam sa zmätene: Záchod nebol dobre očistený? -No bol, ale už neni! Treba ho ponovo umyť. (Nasledovalo vysvetľovanie, že takto to nefunguje.) -To si budem musieť upratovať sama?!! Veď mám 5 detí, čo stále robia bordel! Ako si mám potom oddýchnuť?!
Prešlo pár chvíľ a mama rodu sa pýta, čo bude na obed. Hovorím, že granadír. – V žiadnom prípade, sprav niečo druhé, moje deti granadír neľúbia. Objasňjem, že penzia nie je v „cene“ a na želanie nevarím. Nič jej však nebráni pripraviť rodine čokoľvek, na čo majú chuť, alebo ísť do nejakej reštiky. Reakciou bol fingovaný, ale búrlivý plač, na tému „z čoho teraz nakŕmim svoje deti?!“, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani pani Róžika Oršošová zo záhrebskej autobusovej stanice. Skončilo to tak, že Tomica ju zobral do Novalje a spravil jej nákup.
K večeru klopú zas. Otvorím dvere a čo vidím - rodičia vychystaní ako do baru a celé potomstvo s nimi. Vraj keď sme stále nechodili prevziať deti, priniesli ich ku nám. Najstarší je trochu trucovitý a najmladší plačlivý, ale inak sú to anjelikovia. Vtisli nám ich do chodby a že čau-parky. Toto im nevyšlo. Pani zase raz odchádza nahnevaná, lebo naše otrasné ubytovanie neposkytuje celonočný babysiting a nedala si vysvetliť, že nikto pri zmysloch by si takú vec nezobral na zodpovednosť. Odporučila som jej nabudúce vyskúšať hotel s all inclusive a súkromnou škôlkou, na čo mi povedala: HA, HA, HA! A to si máme z čoho dovoliť? To nám nikto nedá zadarmo!
Druhý deň, začínajúc od šiestej rána, spustila sa nová séria vyklopkávania. Najskôr chceli dve kávy s mliekom. Doniesť na terasu. Potom chleba, potom „požičať psov“ na „hranie“!, potom povoziť po ostrove, aby mali deti výletík (čo sme im odmietli, lebo nemáme dosť veľké auto pre toľko ľudí. Nepomohlo im ani presvedčianie, že deťom sedačky netreba, popchajú sa.) Svojim autom ale nešli, vraj šetria benzín a zostali doma. V hluku, pišťaní, plači a kriku, pomaly sa popoludnie dovlieklo do konca, aby večer Tomica vyfasoval za úlohu naučiť najstarších chlapcov plávať.
Tretieho dňa o pol šiestej ráno, matka znova hulákala po deťoch a zobudila nielen mňa, ale aj môjho vnútorného Hulka. Bola som napätá ako švíky na motivačnej košeli a len-len som čakala, kedy vybuchnem. Okolo obeda mi svokor refereroval, že deti chcú strieľať z luku, lebo videli terč. Keď sa nevedeli dočkať, začali terč rozpletať a posledná kvapka, na ktorú som čakala, so šplechnutím dopadla do pohára.
-Tomica, ak mi ten terč pokazia, kúpiš mi nový. Mimochodom, beriem si psy a auto, vrátim sa večer.
Obaja chlapi svorne spanikárili: Ty ideš preč?!
Starý dodal: Nemôžeš nás tu nechať s nimi samých! Šak sú neznesiteľní!
- Vy ste ich pozvali. A keď som vás varovala, bola som tá najhoršia. Teraz láskavo vynechajte moju „šovinistickú“ zadnicu neschopnú charity a užívajte si svoj dobrý skutok bezo mňa. Barónka Hederváry sa ide kúpať na Ručicu.
Ženice, to ticho v aute! Odviezla som sa na koniec ostrova, odparkovala v Metajne a dlho chodila po prímorskej ceste. Sem tam som sa okúpala v mori, nazbierala mušle a neskoro popoludní sa vrátila domov. Mala som príjemný, pokojný deň. Muž so svokrom pomenej. K hurhaju od našich známych sa pridali sťažujúci sa hostia. (Pochopiteľne).
Tomica teda odišiel rodinke oznámiť, že zajtra majú posledný deň oddychu, lebo pozajtra „máme“ novú rezerváciu. ...Zavčas ráno, piateho dňa, odišli.
A my sme zistili, ako pani riešila problém s upratovaním na dovolenke. Nerobila to vôbec. Jeden by neveril, koľko bordelu sa dá spraviť za štyri dni. Trvalo nám s Tomicom 5 hodín všetko vyčistiť a madrace zatuchnuté od rozliatého mlieka a detského moču čakajú na hĺbkové čistenie v servise.
Hlavná vec, že chlapi chceli robiť „dobrý skutok“. 😀