Nie som iná.
Som unavená.
Stojím pod sprchou, kvapky vody dopadajú na moju tvár, zakrývam si ústa a ticho plačem po stresujúcom dni plnom únavy.
Unavené telo, unavená myseľ, unavená duša, pocit, že všetko bolí a zároveň neexistujem...
Nech je dôvod akýkoľvek, práca, rodina, štúdium, zlé vzťahy, priatelia, manželia, dobrí alebo zlí.
Unavená myseľ si už nič nepamätá, zabúda na rutiny, kde je kľúč od domu, zabudne zaplatiť dôležitý účet, aj to najjednoduchšie, zabudne heslo karty.
Zobúdza sa už unavená, bez rytmu, bez nadšenia.
Ale zobúdza sa, oblieka si brnenie a dokonca aj zranená a unavená, sa núti byť silná, byť odvážnou ženou, ktorou nás spoločnosť núti byť.
Byť silný nie je výhodou.
Áno, ak je potrebné zabijeme aj leva a naďalej sa usmievame.
Ale keď sme samé, slzy sa lejú.
Plačeme, nie navonok, plačeme dovnútra, a nie preto, že nám chýba odvaha, je to kvôli jej nadbytku, čo nás núti vyzerať statočne.
Plačeme, aby sme zmiernili bolesť duše.
Plačeme, pretože samé vidíme svoje rany, hladíme a liečime ich, aby sme boli silnejšie.
„Buď silná a odvážna“, hovoria mi, odkedy si pamätám.
Škoda, že nepovedali, až akou silnou je potrebné byť.
Nehanbite sa za plač, nehanbite sa plakať od únavy svojich dní, nehanbite sa, že si po zranení ošetrujete svoje rany.
Ženy vedia, aké dôležité je plakať, aby si zachovali zdravý rozum.
Nebojte sa, ani sa nehanbite, ubezpečujem vás, že v iných domoch je žena ako my, ktorá je v sprche, zakrýva si ústa a potichu plače, nechajúc vodu, aby odniesla jej bolesť .... Cit.web
Foto a text z FB Odin