Vedľajšie účinky chudnutia - príbeh pokračuje?
Sadám ku kalendáru a počítam. Posledná menštruácia bola tuto... Ovuláciu som mala tu... Spolu sme boli iba vtedy... A opäť, a znova... Ale to nie je možné! Už dva dni nič! Veď fungujem ako švajčiarske hodinky, tak čo sa stalo? Kde som urobila chybu? Tak ešte raz...
"Miláčik, asi máme problém!" oznamujem manželovi s tvárou belšou ako gejša. Po tejto vete sa na gejšu postupne mení aj on.
"Toto mi nehovor ani zo srandy!"
"Vyzerám na to, že sa pokúšam o kameňák?" snažím sa odľahčiť situáciu, ktorá vo mne vyvoláva neopísateľné pocity.
"A to sa ako mohlo stať?" položí mi otázku otec 4! detí. No čo som mu mala na to povedať? Hádam to nie sú u neho prvé príznaky Alzheimera? Už len toto by nám k tomu všetkému chýbalo!
"A je to isté?"
"No to práve neviem. Kúp mi, prosím, zajtra test."
Celý deň som ako bez duše. Každú chvíľu chodím na záchod, ale nič. Akurát som minula takmer celý kotúč toaletného papiera. Rozmýšľam, prečo sa TO stalo, či sa TO vôbec stalo, a ak sa TO stalo, čo všetko teraz bude nasledovať, čím všetkým opäť budem musieť prejsť. Aj keby som sa ako tešila na bábo, zistila som, že určité veci jednoducho ľudsky nezvládam. Aby to človek pochopil, musel by to najskôr zažiť.
Ponižujúce pohľady okolia, nemiestne poznámky, ubíjajúce návštevy lekára, ďalšie tie hrozné kilá navyše, a to som začala chodiť nedávno do fitka... FITKO! No do kelu! Tak toto už ale nie je vôbec vtipné a už vôbec by mi to nikto neveril. A aj ja som to všetko doteraz brala ako náhodu. Žeby to teda náhoda nebola? To sa naozaj všetky moje pokusy o chudnutie skončia tehotenstvom?!
Už sa neubránim slzám! Poznám mnoho žien, ktoré by si to zaslúžili viac ako ja a nemajú ani jedno! V podstate to už beriem ako hotovú vec. Veď doteraz mi menštruácia meškala iba pri tehotenstvách. Ale v kútiku duše stále dúfam, že...
"Pane, neviem, aký máš s nami plán a ja to ani nechcem meniť. Len Ťa prosím o jedno. Daj mi silu to všetko prijať - dieťa, aj to, čo ma čaká, lebo ja to ľudskými silami asi nedokážem."
"Kúpil si?" privítala som drahého s červenými očami od celodenného plaču.
"Kúpil," podáva mi malú krabičku. Ja mu na výmenu podávam krpca a mierim do kúpeľne.
Zvláštne! Akoby všetko zo mňa odrazu opadlo a ja som sa cítila úplne vyrovnaná a zmierená so všetkým, čo malo nasledovať. Urobila som, čo bolo potrebné a sledovala som, ako sa uzučký pásik začína sfarbovať. Akú silu má odrazu tento kúsok papiera, ako nezvratne môže zmeniť život celej našej rodiny. A v najbližších mesiacoch hlavne ten môj!
"No čo?" nedočkavo vbehol drahý do kúpeľne vo chvíli, ako počul, že sa v zámke otočil kľúč. S úsmevom na tvári, ktorý nedokázal rozšifrovať, som mu podala ten tenučký pásik.
"Však hovor!" nervózne na mňa vybľafol.
"Tu máš, pozri sa sám," podávam mu výsledok. Všimla som si, že ako darca krvi by bol v tej chvíli absolútne nepoužiteľný. "Čo tam vidíš? Ak som slepá ja, tak chcem vedieť, či aj ty. Lebo ja tam vidím iba jednu čiarku."
Drahý sa zmohol iba na: "Ó, vďaka ti, Pane!" A opäť sa mu začala postupne vracať pôvodná farba.
V ten večer sme sa dlho rozprávali. Rozoberali sme mnoho vecí, hlavne naše vzájomné pocity. Aký paradox! Najprv sme plakali, lebo možno deti nebudú a teraz... Napriek tomu, že prvotné napätie z nás opadlo, obaja sme vedeli, že toto nie je definitívny koniec. Veď sú to IBA 2 dni! Pre istotu som si test zopakovala ráno a od predchádzajúceho sa nelíšil. Bola som pokojnejšia o trošku viac, ale od absolútnej istoty to bolo na míle vzdialené.
Po týždni som navštívila lekára. Ešte som ani poriadne nesedela a z jeho úst zaznela ani nie tak otázka, ale bolo to skôr konštatovanie: "Ste tehotná."
"Tak to práve neviem. Robila som si testy, ktoré boli negatívne. Myseľ sa zatiaľ snažím mať pozitívnu." Chcela som byť za vtipnú, ale asi to vyznelo skôr trápne. Jeho pohľad mi jasne naznačoval niečo v zmysle: ja som vám to hovoril!
Nie, prosím, pán doktor, nerobte mi to! Ja som vám verila! Verila som, že vy ma nebudete súdiť! Dodnes počujem to vaše úžasne povzbudenie, keď som k vám prišla so štvrtým bábom a vy teraz takto?
Ľahla som si, zavrela oči a čakala na konečný verdikt. A ten prišiel.
"No, ja tam nič nevidím, maternica je prázdna. Ale je to ešte skoro. Príďte o týždeň na kontrolu."
NIE!!! Vlastne SUPÉÉÉR!!! Či? Zmätok. To máme prežívať tie muky neistoty ešte týždeň? Veď ja som už teraz zrelá na psychiatriu!
Manžel usúdil, že najlepšie bude zmeniť vzduch. Deti boli nadšené, ja pri pomyslení na balenie 6-člennej rodiny už menej. Ale vedela som, že drahý má pravdu. Tak som do tašky pribalila ešte krabičku testov a odišli sme. Dohodli sme sa, že test si urobím až v deň nášho návratu, ak sa teda dovtedy moje telo neumúdri, alebo psychika nezrúti.Ráno v deň odchodu som sa zavrela na WC a... NIČ! Namiesto úľavy ma ale premkol strach. Tak ak to nie je tehotenstvo, tak čo sa deje??? Veď už sú to presne 2 týždne! Nuž čo, zajtra idem k lekárovi, tak uvidíme. Poďme sa baliť.
"Ocko, ockóóó!" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Deti nechápavo pozerali, najmladší ma začal napodobňovať a mamina sa ma spýtala, či som normálna. Tuším tam niečo zaznelo aj o puberte. Ale ja som bola hluchá a slepá. Ale nie nemá! Myslím, že to bolo jasné všetkým v okolí najmenej pol kilometra.
"Čo sa robí?" konečne sa odniekiaľ vynoril manžel.
"Máme Vianoce, ja mám Vianoce, ja už nič nechcem, ja už mám Vianoce!"
No poviem vám, keby som ja videla niekoho tak vyvádzať, ako som vyvádzala ja, tak mu rovno volám sanitku. Fakt! Ale mne to bolo v tej chvíli jedno. Naša neistota sa skončila. Moje telo konečne prestalo trucovať! Vydýchli sme si.
Cestou domov som sa spýtala manžela, čo mu tieto dva nervy drásajúce týždne dali. Jeho odpoveď ma vôbec neprekvapila, pretože som to vnímala skoro úplne rovnako ako on. Zhodli sme sa, že to vnímame ako skúšku. Skúšku nášho manželstva, nášho vzťahu navzájom a hlavne to bola veľká skúška našej dôvery v Boha. Áno, sme veriaci a nehanbím sa to priznať. A tieto dni si nás Pán k sebe veru riadne pritiahol a zároveň upevnil aj náš vzťah. A my mu za to obaja ďakujeme.
Ale toho chudnutia sa nevzdám!
P.S. Viem, že toto je asi veľmi ťažké čítanie pre tie z vás, ktoré na dieťatko túžobne a hlavne dlho čakáte (tiež som tým prešla). Aj keď to možno tak pre niekoho vyznieva, ale dieťa nie je tým v článku spomínaným "problémom". Ako problém som myslela veci a udalosti, ktoré s tým súvisia. Niečo som napísala priamo, niečo som naznačila v predchádzajúcich článkoch, niečo som si nechala pre seba. Kto chce, pochopí, kto nechce...
A čo sa stalo predtým? Prečítajte si:
Vedľajšie účinky chudnutia, alebo To nevymyslíš, to je život (1. časť)
@vreckova nie nemyslela som to ani ja v zlom preto som ten moj koment ak vymazala, doslo mi ze nie som ta co ma sudit a nic o vasej situacii neviem...len mam v rodine babu ktora by za taky " problem" dala cokolvek na svete, preto ma tak trosku pichne pri srdci ked niekde vidim ako o babatku niekto povie, ze je to problem... sama som ako vy ani nedufala ze otehotniem pre rovnake problemy plus myom... neberte ma v zlom, iba som na take veci asi precitlivena 😊
@bielavila presne viem, o com hovorite. My sme totiz pred 10 rokmi plakali kvoli tomu, ze sme si mysleli, ze ziadne deti mat nebudeme. Preto ked sa na to pozriem z pohladu zeny, ktora deti vobec nemusela mat, tak som povedala, ze beriem aj 10 deti. Na strane druhej ako som napisala...my ludia dokazeme byt veeeeelmi kruti a ja som tiez len clovek a niektore veci a situacie tykajuce sa mojich tehotenstiev (aj z najblizsieho okolia) sa ma tak dotkli, ze skratka neviem, ci by som ich dokazala opat ludsky prekonat bez toho, aby to moje babatko nepocitilo. Ako vravim, treba to zazit. Tiez som si nikdy v zivote nepomyslela, ze raz budem s niecim takym bojovat a...precenila som sa ☹
Joooj super napísané, tiež máme 4 detičky a tiež som posledné tri roky kojila a chudla 😉👶
smutné :(
Áno poznám tie pocity tiež mám 4 deti,nie je to o dieťati,ale o reakciách okolia.Aj ja som mala nadváhu podarilo sa mi schudnúť,ale nešlo to ľahko.Prajem veľa zdravíčka celej rodinke.
Akoby som to ja pisala....viem, o com hovoris.... ako som citala Tvoje slova, znovu a znovu som prezivala tieto situacie s hrcou v krku..
presne viem, ako si sa cítila...lebo my máme 3 a tiež sme raz zažili túto situáciu..milujeme deti a sme radi, že ich máme. a kľune doprajem bezdetným párom, no nám už stačilo 😀 to nie je len tak, mať toľko detí v dnešnej dobe. malý dom, muž, pokiaľ nie finančne za vodou, tak to nie je tiež najľahšie...a v neposlednom rade...deťom sa treba venovať a pri viacerých je to naozaj náročné. nechcem, aby vyrastali tak, že celý týždeň mamu ani otca poriadne nevidia, lebo sú v práci do večera, aby tú rodinu vôbec uživili. možno, ak by tá finančná situácia bola iná, tak nie je problém mať aj viac detí a obetovať sa im na úkor kariéry. aspoň ja to tak vnímam.
Začni písať komentár...
@bielavila mrzi ma, ze to tak pre vas vyznelo...urcite tam nie je nikdy napisane, ze to dieta je problem... problemom boli myslené veci, ktoré by s tým tehotenstvom boli spojene, ale ono sa to neda takto v par riadkoch vsetko vysvetlit, nieco je naznacene aj v clankoch predtym, niečo som si nechala pre seba...nuž, kto chce, pochopi, kto nechce, odsúdi a mozno mi to aj da riadne najavo...ale dakujem za reakciu 🙂