Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
zunastruna
17. jan 2017
28 

Vetešníkov obchodík a čarovná skriňa

V odľahlej uličke mesta sa skrýval malý obchodík. Bolo jesenné popoludnie a vonku šero, každú chvíľu vyzeralo, že sa z oblohy spustí dážď, ktorý pokropí dlaždice úzkeho chodníka a prilepí naň suché lístie. Ak by ste sa rozhodli zavítať dovnútra a otvorili by ste staré vŕzgajúce dvere, zbadali by ste pri sliepňajúcej lampe akéhosi starca. Sedí v pohodlnom, ošúchanom kresle a oči vpíja do starých predmetov. Podchvíľou nejaký zoberie do ruky, starostlivo ho poobracia, utrie z neho prach a s láskou ho opäť vráti na pôvodné miesto. Je to starinár. Obklopuje sa spomienkami, ktoré navodzujú dojem, že tu zastal čas. Kupujúcich má málo. Ľudia sa obklopujú modernými a štýlovými vecami, ktoré tu nenájdu. Občas sem zablúdi nejaký náhodný chodec, ktorý sem vojde skôr zo zvedavosti ako s plánom niečo si kúpiť. Zo susediacich domov sa sem-tam ozývajú tlmené hlasy a miesto sa opäť ponára do úplného ticha.

Dnešok však bude iný. Navždy zanechá stopy v pokojne plynúcom živote ospalého mestečka.

Zrazu sa rozospieval zvonec na dverách, ktorý oznámil príchod zákazníka. Starec sa z miesta nepohol, zvyčajne nereaguje, lebo prípadnú návštevu považuje za omyl. Väčšinou sa ľudia zvrtnú už vo dverách a vypochodujú von. Tentoraz sa však ťažké kroky priblížili. Návštevník sa skúmavo poobzeral po miestnosti preplnenej “haraburdami”, až kým nespočinul pohľadom na starcovi. S pohŕdaním sa na starca zahľadel. Prišelec má asi tak 18 - 20 rokov, oblečený je do tmavého odevu, na nohách má ťažké kanady. Vyholená hlava a prázdny pohľad naznačujú, že ide o tvrdého mládenca. Nenávistne sa ešte raz poobzeral a začal kopať do vecí navôkol. Starec bez pohnutia zostal sedieť. Keď sa chlapec trochu upokojil, položil mu otázku: “Môžem ti nejako pomôcť?”

Chlapec len zasyčal a odfŕkol hlasným: “Pch.” Medzi nimi akoby stále bola nepriehľadná stena, ktorá mu nedovoľovala priblížiť sa a ukázať majiteľovi, kto je pánom okamihu. Mohla za to skriňa, čo stála v ceste. Pri jeho vyčíňaní sa otvorila a nastavila mu zrkadlo. Zbadal sa v ňom. Všimol si aj svoj nepríčetný pohľad a to ho na čas vytrhlo z agresie.

Starec si všimol chlapcovo zaváhanie. Teraz nastal správny čas na reakciu. Vie, kto je tento mladý muž. Vie, na čo sem prišiel. Takých už pozná. Starec sa postavil, no mladík urobil rázne gesto, aby ho varoval: „Židák, zostaň tam, kde si!” zavrčal a pohľad mu stvrdol. Z očí mu vyšľahli blesky, každý pór pokožky jeho tela zaplavila nenávisť. Ruky mal zovreté v päste a čakal len na zámienku. Dnes je to jeho deň, skúška odvahy. Ak sa osvedčí, bude jedným z nich. Po ničom inom tak netúži, ako stať sa jedným z nich. Bude tým, ku komu budú vzhliadať a bratsky ho potľapkávať po pleci. Často podobné akcie sledoval. Na ulici, v dopravných prostriedkoch. Vždy chodili viacerí. Našli si bezbrannú obeť, ktorá vykúkala z davu. Mohol to byť chalan s dlhšími vlasmi. Alebo cigánča. Rovnako ľahkým terčom boli utečenci s tmavšou pleťou. Takí zraniteľní! A Židia, to je predsa jasné. Aké je jednoduché zaútočiť! Okoloidúci sa zväčša tvária, že nič nevidia a nepočujú. Starajú sa len o seba. Nemo akceptujú vyčíňanie niekoľkých výrastkov, predĺžia a zrýchlia svoj krok a odrazu zmiznú ako gáfor. Obeť zostáva, je sama, obkolesená vyholenými lebkami s nožmi alebo baseballovými palicami v rukách, vydaná im napospas. Nech sa majú na pozore! Oni sa s nimi porátajú. Ak by však predsa len niekto z náhodných chodcov mal chuť zapliesť sa s nimi, hravo si s ním poradia. O jednu prekážku viac, ale zanedbateľnú.

V dnešný deň mal práve on dokázať, že je schopný urobiť niečo „veľké.” S týmto židákom to bude hračka. V zastrčenej chyži bez svedkov.

Starec stál, no nenechal sa opantať strachom. Jeho postava vyžarovala pokoj. A hoci mal predavač už svoje roky, pôsobil veľmi dôstojne a nič nenasvedčovalo tomu, že by ním daná situácia pohla. Aspoň navonok nie.

Mladý muž vykročil smerom k starcovi, ale záhadná skriňa ho vtiahla do svojich útrob. Išla odtiaľ neskutočná magnetická sila, ktorá ho pritiahla a pohltila. Stihol len bezmocne zamávať rukami na znak odporu, ale nadarmo. Bolo to silnejšie ako on. Starec skriňu zatvoril a do rúk si zobral ošúchanú starú knihu s vyblednutými stránkami. Pred zrakom sa mu prvá stránka zmenila na nepoznanie. Písmo dostalo nový atramentový šat a ilustrácie ožili. Na prvom obrázku bol „náš” známy mladík so začudovaným výrazom na tvári, ako vychádza z prízemia nízkeho domu, oblečený v šedom kabáte a s klobúkom na hlave. Na ulici bol chaos, ľudia sa hmýrili, obchodíky stojace naokolo nedokázali odolávať rabovaniu a rinčaniu okenných skiel. Dokonca odniekiaľ šľahali aj plamene, drevo sa poddávalo ohňu a dym sa šíril v kúdoloch.

Náš „hrdina” bol zrazu v centre diania, ktosi doňho surovo narazil a strhol na zem. Obkolesil ho hlúčik mladých mužov, ktorí sa mu rehotali do tváre. Kopali doňho a robili si posmešky. Útržkom počul, ako ktosi naňho reve, že kde má žltú hviezdu a ako si dovolil bez nej vyjsť na ulicu. Nechápal, chcel zvolať, že to je nejaký omyl, ale z nosa a úst sa mu rinula krv a nedokázal prehlušiť nepriateľské hlasy hovoriace o „zdravom inštinkte” a „parazitoch”. Niekto ho chytil za kabát a ťahal po zemi. Pred očami sa mu zahmlilo, upadol do bezvedomia.

Keď sa zobudil, sedel spolu s mnohými ďalšími v dobytčom vozni. Bol celý ubolený a triaslo ho od zimy. Pach krvi, potu a moču sa zmiešaval a spôsobil, že ho naplo na vracanie. V tme veľa nevidel, cítil však, že sa vo vŕzgajúcom chladnom vozni nachádza mnoho ľudí, či skôr tiel vydávajúcich rôzne pachy. Striaslo ho, chcelo sa mu kričať. Neovládol však svoj hlas a namiesto slov sa ozvalo len zachrčanie. Kričal a volal, ale bez vydania hláska. Slzy mu stekali po krvavej tvári a na jazyku cítil sladkoslanú príchuť. Necítil si nohy a až príliš dobre si uvedomoval pálčivú bolesť v chrbte. Pokúsil sa nadvihnúť, ale ruky ho neposlúchali a klesol opäť na tvrdé dosky dobytčáka.

Starec listoval v knihe ďalej, slzy sa mu tisli do očí. Toľkokrát sa mu premietali pred zrakom udalosti zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Nebolo dňa, aby nemyslel na príhody tých dní, kedy jeho rodičia a súrodenci navždy zmizli v útrobách smrti. Sám sa zachránil len nedopatrením, pretože sa v deň deportácie zatúlal do lesa. Keď sa vrátil domov, našiel len zhorenú ruinu, v ktorej nebolo známky života. Dobrá suseda ho skryla na povale, kde strávil dlhý čas bez kontaktu s okolím.

Keď prelistoval zopár ďalších strán s desivými fotografiami , na ktorých bol vždy v popredí vydesený mladík, rozhodol sa. Nie, nesmie pripustiť, aby sa to opakovalo! Žiaden človek nesmie už nikdy takto trpieť.

Obliekol si svoj kabát, zobral si palicu a klobúk a prešiel dverami skrine do minulosti. Akurát prišiel včas, keď v pote úmornej práce mladý chlapec zamdlieval a padal z nôh. Nášho starčeka považovali gestapáci za lekára a odporučili mu urobiť s nepoužiteľným väzňom krátky proces. „Prichystajte si injekcie, pán doktor,” privítal ho so širokým úsmevom dozorca a kázal iným väzňom naložiť ho na máry a odviezť do miestnosti pokusov.

Keď sa zúfalý mladík pozrel starcovi do očí, spoznal v ňom starinára. Prosebne sa naňho zahľadel a takmer nečuteľne hlesol: „Prosím...” vetu nedopovedal, lebo opäť upadol do mdlôb.

Starec ho podoprel, dal sa mu napiť vody. „Skús urobiť pár krokov, preber sa, musíme ísť...” Chlapec s vypätím síl nasledoval jeho hlas. Starček otvoril skriňu a zázračná sila ich vtiahla naspäť do obchodu.

Mladý muž niečo zajachtal na znak vďaky a otvoril dvere obchodíka. Ešte sa obzrel a vyšiel do zachmúreného večera...

#mk_blog_academy #blogujem #poviedka Obchodík

    skvelý príbeh. Prečítala som ho jedným dychom už pred pár dňami, ale stále ma obrazy z neho akoby prenasledujú. Želala by som Ti, aby mal čo najviac čitateľov.

    25. jan 2017

    @jaska_c no to je milé, ďakujem.🙂

    25. jan 2017