V odľahlej uličke mesta sa skrýval malý obchodík. Bolo jesenné popoludnie a vonku šero, každú chvíľu vyzeralo, že sa z oblohy spustí dážď, ktorý pokropí dlaždice úzkeho chodníka a prilepí naň suché lístie. Ak by ste sa rozhodli zavítať dovnútra a otvorili by ste staré vŕzgajúce dvere, zbadali by ste pri sliepňajúcej lampe akéhosi starca. Sedí v pohodlnom, ošúchanom kresle a oči vpíja do starých predmetov. Podchvíľou nejaký zoberie do ruky, starostlivo ho poobracia, utrie z neho prach a s láskou ho opäť vráti na pôvodné miesto. Je to starinár. Obklopuje sa spomienkami, ktoré navodzujú dojem, že tu zastal čas. Kupujúcich má málo. Ľudia sa obklopujú modernými a štýlovými vecami, ktoré tu nenájdu. Občas sem zablúdi nejaký náhodný chodec, ktorý sem vojde skôr zo zvedavosti ako s plánom niečo si kúpiť. Zo susediacich domov sa sem-tam ozývajú tlmené hlasy a miesto sa opäť ponára do úplného ticha.

Dnešok však bude iný. Navždy zanechá stopy v pokojne plynúcom živote ospalého mestečka.

Zrazu sa rozospieval zvonec na dverách, ktorý oznámil príchod zákazníka. Starec sa z miesta nepohol, zvyčajne nereaguje, lebo prípadnú návštevu považuje za omyl. Väčšinou sa ľudia zvrtnú už vo dverách a vypochodujú von. Tentoraz sa však ťažké kroky priblížili. Návštevník sa skúmavo poobzeral po miestnosti preplnenej “haraburdami”, až kým nespočinul pohľadom na starcovi. S pohŕdaním sa na starca zahľadel. Prišelec má asi tak 18 - 20 rokov, oblečený je do tmavého odevu, na nohách má ťažké kanady. Vyholená hlava a prázdny pohľad naznačujú, že ide o tvrdého mládenca. Nenávistne sa ešte raz poobzeral a začal kopať do vecí navôkol. Starec bez pohnutia zostal sedieť. Keď sa chlapec trochu upokojil, položil mu otázku: “Môžem ti nejako pomôcť?”

Chlapec len zasyčal a odfŕkol hlasným: “Pch.” Medzi nimi akoby stále bola nepriehľadná stena, ktorá mu nedovoľovala priblížiť sa a ukázať majiteľovi, kto je pánom okamihu. Mohla za to skriňa, čo stála v ceste. Pri jeho vyčíňaní sa otvorila a nastavila mu zrkadlo. Zbadal sa v ňom. Všimol si aj svoj nepríčetný pohľad a to ho na čas vytrhlo z agresie.

Starec si všimol chlapcovo zaváhanie. Teraz nastal správny čas na reakciu. Vie, kto je tento mladý muž. Vie, na čo sem prišiel. Takých už pozná. Starec sa postavil, no mladík urobil rázne gesto, aby ho varoval: „Židák, zostaň tam, kde si!” zavrčal a pohľad mu stvrdol. Z očí mu vyšľahli blesky, každý pór pokožky jeho tela zaplavila nenávisť. Ruky mal zovreté v päste a čakal len na zámienku. Dnes je to jeho deň, skúška odvahy. Ak sa osvedčí, bude jedným z nich. Po ničom inom tak netúži, ako stať sa jedným z nich. Bude tým, ku komu budú vzhliadať a bratsky ho potľapkávať po pleci. Často podobné akcie sledoval. Na ulici, v dopravných prostriedkoch. Vždy chodili viacerí. Našli si bezbrannú obeť, ktorá vykúkala z davu. Mohol to byť chalan s dlhšími vlasmi. Alebo cigánča. Rovnako ľahkým terčom boli utečenci s tmavšou pleťou. Takí zraniteľní! A Židia, to je predsa jasné. Aké je jednoduché zaútočiť! Okoloidúci sa zväčša tvária, že nič nevidia a nepočujú. Starajú sa len o seba. Nemo akceptujú vyčíňanie niekoľkých výrastkov, predĺžia a zrýchlia svoj krok a odrazu zmiznú ako gáfor. Obeť zostáva, je sama, obkolesená vyholenými lebkami s nožmi alebo baseballovými palicami v rukách, vydaná im napospas. Nech sa majú na pozore! Oni sa s nimi porátajú. Ak by však predsa len niekto z náhodných chodcov mal chuť zapliesť sa s nimi, hravo si s ním poradia. O jednu prekážku viac, ale zanedbateľnú.

V dnešný deň mal práve on dokázať, že je schopný urobiť niečo „veľké.” S týmto židákom to bude hračka. V zastrčenej chyži bez svedkov.

Do izby vletela mucha. Chvíľu sa popreháňala po miestnosti a keďže podľahla chvíľkovej únave, vybrala si za miesto na oddych líce zamysleného pána hodinára Helvétia.

Z jeho siahodlhej kontemplácie ho momentálne nevytrhla ani takáto, priam zanedbateľná skutočnosť. Jeho ruka, v ktorej držal pero, sa pohybovala po riadkoch zošita formátu A4, niekedy mimovoľne vydal zo seba neurčité zvuky a pokračoval ďalej.

Muche takéto pokojné miesto nesmierne vyhovovalo a ani nepomýšľala na odlet. Veď nakoniec – nemá sa kam ponáhľať. Myšlienky miestneho hodinára plynuli rýchlo a súvisle, v značnej miere mu pritom pomáhal jeho „trvajúci, ale oslabený pocit.“/viď pamäť/ Kompozíciu svojej práce mal už dávno dobre premyslenú a tak len kládol na papier svoje myšlienky, ktoré teraz kombinoval.

Čas plynul a muche sa odnechcelo sledovať čmáravé pohyby ruky po papieri. Preto rozprestrela krídelká a zdvihla svoje nožičky zo zarastenej tváre pána H. A urobila dobre, lebo práve v tomto okamihu Helvétia niečo nové napadlo a buchol sa do čela. Hoci by ju nezasiahol, predsa len by to bol pre ňu šok. Tým, že sa buchol, precitol a započul neúnavné bźźźźź, ktoré sa vznášalo nad jeho hlavou. Pozrel sa tým smerom a zbadal ju. Pocitovo sa mu javila ako veľké neodbytné bź. Áno, opäť nový vzruch. Aký je ten život zaujímavý!

Helvétius znovu sklonil hlavu a k svojej práci nakreslil nový typ hodiniek, ktoré narozdiel od iných, nebudú robiť monotóne tik-tak, tik-tak, tik-tak, ale ich zvuk bude identický s bzučaním muchy. To bola tá spásonosná myšlienka, pri ktorej sa buchol rukou do čela. Človek neustále potrebuje nové a nové vnemy, pretože pri stále rovnakom tik-tak sa oslabujú.

Na počesť zavŕšenia svojej práce rozhodol sa venovať svoju pozornosť aj takýmto malým užitočným tvorom, nositeľom myšlienok. A tak ku svojim predošlým rozpravám „Ozubené kolieska“, „ O strojci času“, ktoré napísal pri jednej zo svojich mnohých kontemplácií, pripísal ďalšie dielko. Nesie názov „Muchostroj“ a zakončuje trilógiu o senzualistickom poznávaní okolitej skutočnosti.

„Kde ideš?“ opýtala sa s úžasom a zlosťou.

„Von,“ odpovedal a snažil sa nevybuchnúť. V poslednom čase veľa ich rozhovorov končilo hádkou a iné rovnako ako teraz hádkou hneď začali. Vedel, že je to len prechodne, ale unavovalo ho to. „Teraz si prišiel a už ideš do krčmy? To nemôžeš zostať doma?“ hľadela na neho a v hlave jej explodovalo. Prišiel asi pred pol hodinou, najedol sa a už ide von. S chlapmi, čo je s nimi celý deň. V poslednom čase už takmer každý deň. Stále opakoval, že je to len dočasné, že majú v práci nápor a potrebuje na chvíľku vypnúť. 

„Sonička,“ skúsil to ešte mierne. „Vari chodím domov opitý? Dám si dve pivká a som doma.“ Bol unavený. Zájsť na pivo bola jeho odmena. Dom bol malý. A aj keď spal v obývačke, bol zakaždým hore,  keď sa Samko zobudil. Mal koliku a tak toho posledné mesiace veľa nenaspal. Veril, že to bude ako pri Patrikovi a po pol roku sa to upraví.

Vo vrecku mu zazvonil telefón. Peter. Asi zisťuje kde je tak dlho. Oni išli do krčmy priamo z práce, ale on chcel ísť aspoň na chvíľku domov a teraz to nesmierne ľutoval.

„Čo chýbaš im? Čo keby si im dvihol a povedal, že ostávaš doma? Poučíš sa s Patrikom a ja si okúpem Samka. Bolo by také strašné - vypiť tie pivá doma?“ Aj keď sa snažila, aby to znelo zmierlivo, tak jej to vôbec nevyšlo. V hlase mala až príliš veľa hnevu. Srdce jej bilo ako po maratóne a ona chcela, aby si mohla sadnúť. Vypnúť. Nekričať. Ale posledné dni ju rozhodilo úplne všetko a Ján to riešil tak, že radšej odišiel. Aj keď jej malý hlások niekde ďaleko v hlave šepkal, že to robí, aby sa nehádali, ona ho poctivo ignorovala. Hnev ju ovládal a ona bola bezmocná. 

Chcela ešte niečo povedať, keď Samko zaplakal. Možno ho aj prosiť, ale plač ju donútil ísť za ním. Keď ho dvíhala, počula, ako buchli vchodové dvere.

Minulý rok som napísal poviedku. O koníkovi. Našiel som totiž pracovnú ponuku adminovať na koníku, ktorá zakazovala posielať životopisy, ale žiadala len jednoducho predstaviť sa. Neváhal som, napísal som poviedku a poslal. Zverejňujem v 100% znení. Prajem príjemné čítanie 🙂

--

Maľoval som. Ako malý chlapec som veľa maľoval a kreslil. Miloval som vodové farby, s voskovkami mi to nešlo. Neraz sa stalo, že som na štetec nabral viac vody ako bolo treba, a dielo ihneď menilo svoj charakter. Podobne sa stalo aj pri zrode môjho prvého koníka. Modrého. Z môjho sna. Už bol na výkrese celý, stačila len posledná bodka znázorňujúca oko.

A vtedy to prišlo! Lakťom som drgol do pohára, voda sa vyliala a začala zakrývať všetky biele časti výkresu. Farbu kde-tu zriedila moja slaná slza, ostávalo mi len pozerať sa na modrú inváziu. Vtom koník vstal, postavil sa na štyri nohy a začal farbu lízať. Z výkresu síce bezpečne mizla, no dostávala sa do jeho tela. Netrvalo ani minútu, keď mi po izbe cválal skutočný modrý koník. Nevedel som, či rýchlo zavolať rodičov alebo sa radovať osamote. Ostal som pri ňom sám, až mi nakoniec ušiel.

Roky som ho nevedel nájsť, už sa nikdy nevrátil. Modré odtlačky od jeho kopýt však ostali na podlahe mojej izby dodnes. Vedel som, že sa ešte raz stretneme. Zatúžil som ho zoznámiť s mojimi rodičmi, priateľmi, blízkymi, bývalými profesormi či spolužiakmi. Zaslúžil by si to. Oni tiež.

Ťažko by sa však predstavoval, z reálneho sveta jednoducho zmizol. Stala sa z neho internetová stránka, chcel by som ju preto spojiť s mojim menom. Ak budem zamestnancom Modrého koníka, ľudia ho budú môcť oveľa ľahšie spoznať. Jednoducho im len predstavím svoju prácu, niečo, čo bude ako ja. Písať, vymýšľať a venovať sa ľuďom, toho mi bolo nadeleného naozaj veľa.