Nastáva najväčšia kríza. Absolútny pád pod krížom...
Ležím doma vo svojom vlastnom svete a rozmýšľam ako ďalej.
Koniec hrdinstva!
Do 24 týždňa tehotenstva mám možnosť rozmyslieť si to a ísť na potrat. Neviem si predstaviť zabiť také veľké dieťa, veď to treba už normálne porodiť! Naháňa mi to hrôzu. Musí to byť riadny masaker. A zásah do psychiky. Čo je horšie, zabiť a možno sa zrútiť alebo porodiť a nechať zomrieť a pochovať svoje dieťa, či porodiť a do konca života sa starať? Každá jedna z možností je zláááááá. Dobrá možnosť v tomto prípade neexistuje. A to je straaašššne ubíjajúce ☹
Predvianočný čas je plný melanchólie a mňa navštevuje depresia. Už to trvá príliš dlho. Už nevládzem.
UŽ NEVLÁDZEM.
Žiadne svetielko na konci tunela nevidím. Chcem, aby to celé už skončilo. Spravila som, čo sa dalo. Nestačilo to. Prečo, Bože? Prečo to nestačilo? Čo odo mňa ešte chceš?
Dobre, rozhodnem teda ja. Zahrám sa na boha. Po tom ako preplačem 3 dni, už ani riadne nespím. Musím to ukončiť! Skončím pre to v pekle, ale aspoň bude teraz problém vyriešený. Bude to vykúpenie pre mňa aj pre ťažko postihnuté dieťa. Áno, takto to spravím. Zajtra doktorovi poviem ako som sa rozhodla. A koniec!
Táto myšlienka ma upokojí. Paradox. Konečne spokojne zaspávam.
Ráno sa zobudím s odhodlaním a všetko oznámim mužovi.
"Žiadne také. Je to aj moje dieťa, tiež mám právo o ňom rozhodovať! Keď bude treba, postarám sa o neho. "
"To si myslíš len ty. Ja sa tu celé mesiace trápim, robím aj nemožné a preto rozhodnem ja! Je koniec! Poviem doktorovi, že "to" chcem ukončiť. Vari zostaneš doma s postihnutým dieťaťom a budeš sa o neho celý život starať?"
"Áno, keď bude treba, zostanem."
Dlho myslím na jeho slová. Viem, že to myslí vážne a že by to zvládol. Dostávam istú slobodu. Pravá ruka je podaná, hoci stále ležím pod krížom. Stále nevládzem vstať.
Tiež ma premáha strach: ako vyzerá priebeh potratu po 2 sekciách? Čo keď sa roztrhne maternica? Z chlapcov zostanú polosiroty. Viem, prízemné zmýšľanie, žiadne ušľachtilé predsavzatia prečo chrániť život od počatia... viera sa akoby vytratila. Zostalo len ego. Ja chcem... ja nevládzem... ja urobím... ja rozhodnem. Ja rozhodnem!
Nie, nemôžem "to" spraviť. Alebo môžem?
Dnes sa na to priamo spýtam docenta. Musím sa ho na to spýtať!
Na kontrole po nevydarenom amniopatchi to uz nevydržím. Doktor je príliš vážny, nemá žiadne povzbudivé slová, som v 21 či 22 tt, čas sa kráti. Tak veľmi chcem počuť: Zuzi, neboj, všetko bude dobré. Dobre to dopadne. Keď si to už doteraz zvládla, už to vydržíš. Budeš mať síce predčasniatko, ale bude zdravé a krásne.
Ale doktor mlčí. Tvári sa vážne a hoci sa teší malým ostrovčekom vody, nedáva mi žiadne klamlivé nádeje. Už to nevydržím a na rovinu sa pýtam: "Ako na tom sme pán doktor? Má to ešte celé vôbec zmysel? Už naozaj neviem, čo mám robiť."
Myslím, že zúfalstvo v mojom hlase cíti aj on. Ešte raz pozrie na monitor a prehovorí:
"Ja by som ešte palicu nelámal."
Je rozhodnuté!
Väčšieho odborníka na môj problém nepoznám. Verím mu, pretože mu potrebujem v tej chvíli veriť. Vyjdem z ambulancie a citujem mužovi jeho slová. Prichádza útecha. S rozvahou vyrieknuté slová premieňajú pomaly moju beznádej na nové svetielko nádeje. Podaná ľavá ruka! Už ma podopierajú dve ruky a pomáhajú mi vstať.
Áno, vstávam zo zeme a idem ďalej so sklopenou hlavou niesť svoj kríž.
Mám cieľ: 24 tt je už na dosah. Od toho týždňa zachraňujú u nás detičky. Je to už len niekoľko dní. To už musíme vydržať. Musíme!





velmi dojemna cast.. aj som si poplakala (tehotenske hormony??? 🙂) mate uzasneho muza!!!