Rozlúčila som sa v duchu s Matejom.
Operácia však pokračuje, lekári niečo rozprávajú, ale veľmi ich nevnímam. Vôbec netuším ako dlho tu už ležím, ale čas určite pokročil. V myšlienkach som niekde inde, niekde v ríši smútku a bolesti.
Tak som dúfala, že náš chlapček zabojuje a prežije pôrod, ale očividne to nezvládol a odišiel do neba...
Na Antolskej majú na operačke povestné okienko na dverách, ktorým ukazujú mamičkám bábätká.
To okienko sa po pár minútach otvorilo. "Mamička, máte dcérku, ako sa bude volať?"
Nechápem. Vôbec nerozumiem čo hovoria a hlavne komu. Nereagujem.
Okienko je však stále otvorené a hlava dôraznejšie opakuje svoju otázku: "Mamička, máte dcérku, ako sa bude volať?"
Otočím hlavu doľava a pozriem na nich.
Akú dcérku? Čo nevidia dobre?
Anesteziologička ma pohladká po líci, tak predsa...
Keď tak naliehajú a chcú meno, tak im nejaké poviem: "Sofia Mária."
Sofia sme mali vymyslené úplne na začiatku, keď sme o pohlaví ani nechyrovali a Márie boli naše obidve babky. A Mária je aj tá, pod ktorej ochranu sme ju pred hodinou zverili. Bude potrebovať veľkú orodovníčku, musí byť teda aj Mária. Spolu: Sofia Mária.
Otočím hlavu naspäť na stred a v tom dostávam úplné okno. Vôbec si neviem spomenúť, čo som im pred chvíľkou nadiktovala. Bol to šok. Nedokážem ho ešte spracovať. Naozaj som im nadiktovala nejaké meno, ale aké? Rozmýľam nad tým až do konca operácie.
Počkať, to znamená, že žije.
Žije? Ako je to možné?
Veď som jasne videla ako ho(ju) odnášajú rýchlo preč... Žije a basta. Boží zázrak, prekvapenie. Po deviatich týždňoch bez plodovej vody. A nie je to žiaden chlapec, ale dievčatko po dvoch synoch. Krása, naša malá bojovníčka.
Presun na pooperačné.
Necítim si nohy, nervozita celého tela, teplota a veľmi veľa adrenalínu mi nedovolia oddýchnuť si po prebdenej noci ani na okamih. Po 2 hodinách prichádza návšteva - staničná z novorodeneckej Jednotky vysoko špecializovanej starostlivosti o novorodencov. Je predsedníčkou o.z. Malíček a mamičkám predčasniatok o.i. vyhotovujú prvý snímok s popisom: Narodil sa Vám bojovník.
Prináša mi fotografiu s mierami: Sofia Mária - 34 cm a 980 g.
Neváži ani toľko ako kilo cukru. Pohľad na fotku je strašný. Kosti obalené lesklou kožou a napichaných množstvo hadičiek. Jeden celý deň som si myslela, že fotografia skresľuje, žiaľ, neskresľovala ☹
Zatiaľ mi povedala len toľko, že Sofinka sa narodila s ťažkou infekciou, jej stav je kritický a prvých 24 -hodín bude rozhodujúcich. Zisťujú, čo infekciu spôsobilo, preventívne nasadili antibiotiká, aby aspoň dovtedy niečo pôsobilo na maličký krvný obeh. Je zaintubovaná, nevie sama dýchať. Nenadýchla sa, preto neplakala. Ale srdiečko jej bilo, museli sa o ňu poriadne postarať, zaintubovať, zohriať, napojiť na všetky hadičky a prístroje. Prvých 24 hodín bude teda kritických, zvládne to?
Ešte dodá: "Keď prídeme za vami, bude to znamenať zlé správy. Dobre?"
Čiže žije. O dve poschodia vyššie, ale žije. Možno som ju na tej fotke videla posledný krát, prebleskne mi hlavou. Volám manželovi. Ukáže sa, že on ju už videl. Prečo? Prečo ju on už videl a ja nie? Viezli ju chodbou okolo neho. Závidím mu. Potom sa prizná, že rozmýšľal ako sa bude volať. A v tom si všimol, že už má na tabuľke meno napísané. A nie jedno, rovno dve 😨) 🙂 Jeho dcéra sa volá Sofia Mária a ani jedno jej nevymyslel on 🙂
Cez mobil sa dohadujeme na krste. Vzhľadom na situáciu, ju chceme dať ihneď pokrstiť. Nakoniec zoženieme večer nemocničného kaplána a krst sa dohodne na druhý deň ráno. Dúfam, že to dovtedy zvládne. Ale ja tam nebudem ☹ Emócie musia bokom, tu nejde o mňa, ale o malú dušičku.
Medzitým tŕpnem pri každom otvorení dverí na našu izbu. Očakávam zlú správu. Večer som z príchodov sestričiek už na prášky. Neviem sa dočkať nových informácií, ale nikto mi žiadne nezvestuje. Tiež som napichaná nonstop infúziami, dostala som antibiotiká, lieky proti bolesti, ... Infekcia ma tiež riadne zasiahla, ale verím, že antibiotiká zaberú.
24-hodín trvá neuveriteľne dlho...
teda mna len tak nieco nerozplace, ale pri tomto mam co robit...
tesim sa na pokracovanie.