Streda 18.11.2016
Jedna nemocničná izba. Jedna žena bojuje o svoje dieťa ako drak, druhá sa ho práve prišla vzdať. Aká irónia osudu. Horšie to už byť ani nemôže. Toto striedanie na susedných lôžkach mi na nálade nepridáva ☹
Dostávam preventívne antibiotiká, inak sa v najbližších dňoch nič nedeje. Mám len viac ležať. Neutíchajú telefonáty a správy od známych ako nám držia palce, ako budú na našej strane nech sa rozhodneme akokoľvek ale aj moditbové povzbudenia, aby sme to nevzdávali, ze Boh je Otcom zázrakov...
Ale späť. Ranná vizita. Nie, nič som si nerozmyslela, počkáme, kým dieťatko odíde samé.
A vtedy to prišlo, doktor sa zasmial. Čomu? Mojej naivnosti? Alebo, že chcem ochrániť život? Čomu sa to smeje? Teraz som sa úplne zložila. Nielen, že situácia je sama o sebe neprajná, až takmer bezvýchodisková, ale že namiesto pomoci a podpory, sa mi budú smiať do tváre doktori, je už príliš. Už len revem-revem a revem... Čo bude ďalej, Bože? Ako mám toto zvládnuť? Je toho veľa aj na koňa...
Hľadáme, googlime, informácií o podobných stavoch je na nete pomenej. Až niekto príde s článkom o doc. Feriancovi a jeho "zázračnom" plátaní plodových obalov. Najprv váham, článok je starší, docent ordinuje v inej nemocnici, ako sa k nemu dostať? Som len v 17tt, príliš skoro na daný zákrok. Nemám síce infekciu, čo je ďalšia podmienka, ale ktovie dokedy...
Nechávam si to prejsť hlavou a keďže sa už niekoľko dní nič nedeje, ani dobré ani zlé, chytám sa tejto myšlienky a vravím to aj personálu. Najprv si vypočujem, prečo je to zlý nápad, ale v nedeľu sa už tešia, ze sa ma zbavia, že ma presunú na zodpovednosť niekomu inému. Vidím to na nich ☹
Keby nebolo osudového telefonátu doc. Feriancovi, ktorý som si vypočula v priamom prenose pri naschvál otvorených dverách, mohol to byť obyčajný presun pacientky. Takto z toho službukonajúca lekárka spravila kovbojku, keďže docentovi do telefónu niekoľkokrát tvrdila, že "pacientka sa vyslovene hrnie ku Vám" a "my jej v tom nevieme zabrániť".
Hňupi, keby boli za ten týždeň schopní spraviť pre mňa a dieťa čokoľvek okrem potratu, hlúpych rečí a výsmechu, nemusela som sa nikde presúvať. Ale na Antolskej ma za tú dobu akurát neuveriteľne zdeptali, už som vedela, že kdekoľvek inde mi môže byť už len lepšie.
Nakoniec ma po 8 dňoch prepúšťajú domov a na ďaľší deň sa mám hlásiť v materno-fetálnej ambulancii doc.Ferianca v Ružinove.
Konečne sa teším, domov aj k doktorovi.
Príde záchrana?
Ani nedýcham, keď čítam tvoj príbeh