Nezvyknem sa vyjadrovať k tragickým udalostiam, ale teraz by som sa rada vyjadrila k jednej, ktorá sa stala v USA.
Mladá ukrajinská žena bola brutálne zavraždená vo vlaku. Ľudia po celom svete odsudzujú vraha aj tých, ktorí jej nepomohli.
Na začiatok napíšem, že sama odsudzujem to, čo sa stalo a vôbec nebudem tento čin obhajovať.
Ale!
Keď sa pozrieme na to hlbšie…
Krutosť tohto činu je neospravedlniteľná, za tým si stojím. Ale stojím si aj za tým, že takto kruté činy môžu spáchať iba ľudia, s ktorými sa kedysi kruto zaobchádzalo. Áno, viem, vinník stále žije, čiže zjavne nebolo s ním zaobchádzané až tak kruto, aby ho to zabilo. No ak je takejto krutosti v živote človeka priveľa, môže to v ňom nabrať neuveriteľne silný a temný rozmer.
Človek, ktorý tento ohavný skutok spáchal, bol viackrát trestaný. Dočítala som sa, že má nevlastného súrodenca s podobnou trestnou minulosťou. A obaja majú spoločného otca, ktorý bol opísaný ako násilnícky alkoholik. Dokonca aj vlastná matka povedala o svojom synovi, že mal už dávno sedieť, pretože nie je psychicky v poriadku a je nebezpečný.
A sme doma.
Už niekoľko rokov sa zaoberám osobným rozvojom, liečim svoje zranenia a traumy, vzdelávam sa a sprevádzam ženy na ich ceste k uzdraveniu. Som aj mama – nie dokonalá, ale učím sa. A jedno viem na sto percent:
Ak by moje dieťa niekedy spáchalo podobný čin, bola by to aj moja vina a niesla by som zato zodpovednosť. Pretože to, čo odovzdáme deťom ako rodičia, naše deti odovzdajú svetu.
Preto je dôležité pochopiť, že, krutí ľudia sú často sami obeťami krutosti. Rokmi potlačovaná bolesť sa mení na hnev a zatrpknutosť. A často krát rastie.
Samozrejme, existujú aj takí, ktorí zažili krutosť, ale rozhodli sa ju ďalej nešíriť – lebo pracujú na sebe a uzdravujú svoju bolesť.
Ak by som teraz povedala, že na vine sú len rodičia, ktorí takto dieťa vychovali, mýlila by som sa. Pretože aj oni boli kedysi vychovaní podobne. V terapeutickom svete sa dá hľadať koreň problému v rodine či rodokmeni, ale tým vyriešime iba jednu rodinu.
Problém je, že krutosť bola kedysi „normálna“ v celej spoločnosti. A žial niekde stále pretrváva.
Vo väčšine rodín otec – násilný alkoholik, matka ako trpiaca služka, deti – žijúce v strachu. Počuli mamin plač, otcove údery a báli sa, že si to opitý otec vybije aj na nich. A keď bolo najhoršie, utekali v pyžamách k susedom. To je realita detstva mnohých ľudí – ak sa to vôbec dá nazvať detstvom.
Vtedy však bola taká doba. Žena v spoločnosti nemala veľkú hodnotu, muž ju bral ako majetok. Materiálne hodnoty boli dôležitejšie než duševné zdravie. Rodilo sa veľa detí, aby sa postarali samy o seba.
A ak by sme šli ešte hlbšie do minulosti – zabitie človeka pre fľašu alkoholu či pár drobných bolo takmer bežné. A následne častokrát aj bez trestu. Krutosť siaha ďaleko do histórie až to desí.
Ak si to zhrnieme: vinníkom je zle nastavená spoločnosť. A kým sa nezmení, krutosť z nej nevymizne.
Často sa chytám za hlavu, keď niekto povie, že „kedysi bolo lepšie“. Je to len spomienkový optimizmus. Ľudia si z minulosti vymazávajú bolesť a pamätajú si iba to pekné. Pravdou však je, že veľa z nich nesie v sebe potlačenú bolesť, ktorú nechcú otvoriť – a preto sa stávajú zatrpknutými a ďalej šíria krutosť.
Po rokoch som si uvedomila, že ľudia, ktorí ubližujú a ani si to neuvedomujú, zažili obrovskú bolesť – najčastejšie v detstve od najbližších. A boja sa jej znova dotknúť, lebo si myslia, ze by ju druhý krát už neuniesli. Toto poznanie prináša veľa porozumenia a súcitu – aj voči tým, ktorí v sebe úplne uzamkli schopnosť cítiť súcit.
To najdôležitejšie, čo môžeme ako rodičia urobiť, je ukázať deťom, že vieme byť súcitní a láskaví k sebe aj k nim. Učiť ich hraniciam, rešpektovať ich. A robiť to s láskou. Nie je to ľahké – aj moje hranice boli roky prekračované, takže sa to učím tiež. Ale viem, že je to možné.
Je mi úprimne ľúto všetkých, ktorí zažili krutosť, alebo bola vykonaná na ich blízkych. Verím však, že aj takéto udalosti nám môžu otvoriť oči – aby sme vytvorili systém, ktorý sa viac zameria na pomoc ľuďom s duševnými problémami, aby existovali bezpečné priestory a aby bola spoločnosť chránená pred takýmito činmi. A možno je práve toto vyšší zámer – aby sme boli viac láskaví, empatickí a budovali bezpečné prostredie plné lásky.
Samozrejme, takáto krutosť v nás vyvoláva aj strach. Sama žijem vo veľkomeste a denne cestujem metrom, vlakom či autobusom. Nikdy neviem, kto nastúpi a s akým úmyslom. Ale nebudem tvrdiť, že svet je nebezpečné miesto. Nechcem podľahnúť strachu a podozrievavo skúmať každého spolucestujúceho. Chcem veriť, že svet je bezpečné miesto plné dobrých a láskavých ľudí – a že sama môžem k takému svetu prispieť.
S láskou a rešpektom k sebe i druhým. 💛
@adri266 Dakujem