Najťažšia skúška života, najväčšia bolesť rodiča, najzložitejšie obdobie. Strata dieťata vyvoláva v človeku smútok, hnev, bezbrannosť, prázdnotu a akúsi veľkú nespravodlivosť. Je priam neuveriteľné, koľko mamičiek a oteckov si touto stratou musí prejsť. Jednou z nich je aj Simonka @paulinka2014, ktorá si svoju dcérku nikdy nepriniesla domov...
Bol to môj poslendný deň v práci a potom som mala nastúpiť na materskú dovolenku...
Od rána ma pobolievalo v bruchu, no dala som si magnézium a prešlo to. Večer som si bola s kamarátkami posedieť a keď som sa vrátila domov, bolesti sa znovu vrátili. Magnézium nezaberalo a tak ma rodina vzala na pohotovosť.
Keď ma primár vyšetril, vystrašene povedal, že hrozí predčasný pôrod. Hneď volali záchranku a prevážali ma do vedľajšieho mesta (naša pôrodnica nebola vybavená pre predčasne narodené babätká). Plodová voda mi praskla už v sanitke a začali aj silné kontrakcie. Bola som taká vyľakaná, že som len rýchlo zavolala manželovi čo sa deje a oni hneď nasadli do auta a išli za mnou. Po príchode do nemocnice ma vzali ešte na sono aby zistili aká je malinká veľká. Započula som, že má len okolo 700 gramov a nie je otočená hlavičkou dole. Rýchlo museli spraviť cisársky rez. Dali ma do celkovej anestézy a po cisárskom ma zase nemohli zobudiť. Moja mamina ma vraj vo výťahu držala za ruku, no ja si to ani nepamätám.
Zobudila som sa až na izbe a vôbec som nevedela čo sa stalo ani čo je s malinkou. Najhoršie bolo, že mi nikto nechel nič konkrétne povedať. Až jedna pani, ktorú prepúšťali domov mi podala mobil aby som mohla zavolať rodine a tí mi všetko povedali. Malinká bola v inkubátore a mala len 34 centimetrov a 850 gramov. Hneď poobede ma začali stavať na nohy a moja rodina ma už čakala aby sme mohli ísť spolu pozrieť malinkú Timejku.
Malá Palculienka
Keď som ju prvý krát zbadala, bola taká malinká a krehučká. Ako Palculienka.
Po dvoch dňoch ma pustili domov a každý deň sme jej nosili mliečko, ktoré som si odsávala, no žiaľ o mesiac som ho stratila. Malinká však veľa nepapala a tak mala ešte dosť v zásobe. Potom sme chodievali za ňou každý druhý deň, keďže sme boli z iného mesta. Timejka pekne rástla a priberala. Mala už 1780 gramov a všetko vyzeralo byť v poriadku. Až jedného dňa, keď som mala ísť za ňou mi volali, že sa jej pohoršilo a musia ju rýchlo previesť do Bratislavy. Nikto mi však nepovedal čo sa stalo, ani kam presne ju prevážajú.
Bezcitné slová od lekára
Diagnóza bola jasná. Nekrotizujúca enterokolitída - čo znamená odumieranie tenkého čreva. Podstúpila 4 operácie a z črievka jej zostalo len pár centimetrov. Odtiaľ mala zavedený aj vývod a zavedenú mala aj kanylu pri srdiečku, kadiaľ jej tiekla výživa, aby priberala, pretože všetko čo spapala, jej iba prešlo črievkom a nič sa nevstrebalo.
Oznámili nám, že malá Timejka má ešte jednu vývojovú vadu. Miller-Diekerova lissencephalia. Má to len pár detičiek na Slovensku a je to vzácna dedičná choroba, ktorá sa prejavuje poruchovým vývojom mozgu. Čo nás však zabolelo najviac, boli slová od jedného lekára, ktorý sa o našej dcérke vyjadril tak nedôstojne a bezcitne, vraj máme "retardované decko."
V tom období bolo pre nás ťažké počúvať jednu diagnózu za druhou, stále sa niečo dialo, mali sme problém sa so všetkým vysporiadať, ale takýto prístup vnímam ako absolútne zlyhanie lekárskej etiky.
Po istom čase, keď sa dala malinká ako tak do poriadku, previezli ju na detské oddelenie do nášho mesta. Veľmi sme sa ukľudnili a mohla som tak byť s Timejkou každý deň. Veľmi si ju tam sestričky obľúbili a mne sa po tom všetkom tak uľavilo a prebudila sa vo mne taká malinká iskrička nádeje, že si ju možno onedlho budem môcť vziať domov. Ale potom ju museli zase prevážať do Bratislavy...
Timejka bola už len na 100% ventilácii.
Presne 15.4. sme za ňou boli posledný krát. Po mesiaci sa konečne prebudila, usmievala sa na nás a ja som vedela, že sa s nami chce rozlúčiť. Povedala som jej aby sa už viac netrápila a išla do nebíčka. Hneď na druhý deň nám volali, že vydýchla posledný krát.
Malinká Timejka mala presne 8,5 mesiaca keď jej srdiečko prestalo úplne biť. 💜
Týmto by som chcela aj poďakovať všetkým, ktorí nám akokoľvek pomáhali a boli pri nás. Nesmierne sme vám zato vďační a veľmi si to vážime. A ďakujem aj celému detskému oddeleniu v našej nemocnici, že sa tak 4 mesiace o našu Timejku nádherne starali.
Pri pôrode vraj žena cíti bolesť pri stupnici od 1-10, číslo 11. Z čoho vyplýva, že väčšia obeta matky snáď ani nie je. Vlastne, jedna väčšia existuje. Je to strata dieťaťa. Ak by sme mali túto bolesť hodnotiť podľa stupnice, tak by to vyskočilo asi až na číslo 100. Takže väčšia obeta ženy ako priviesť dieťa na tento svet, je stratiť ho a naučiť sa žiť bez neho. Nechcem aby tento článok skončil smutne a so slzami v očiach, a aj som veľmi váhala či ho uverejniť, no posledné slová Simonky ma o tom presvedčili.
Stratiť Timejku nás veľmi bolelo aj bolí, ale práve ona nám ukázala najlepšie, že aj s bolesťou sa dá žiť. Necelých 9 mesiacov neuveriteľne bojovala, aj sa trápila. Trápili sme sa aj my a keď odišla, zostalo len bolestivé ticho.
No potom do nášho života prišlo ďalšie obrovské šťastie a tým bol náš krásny Riško.
Jeho láska k nám, nám pomáha s touto bolesťou žiť. Aj keď tu bola Timejka len tak krátko, no ja som vďačná aj zato. Ďakujem, že tu vôbec bola, ako bojovala a ako veľmi vo mne prebudila túžbu žiť. Viem, že sa tam z hora na nás usmieva.
Buďme vďační za všetkých a za každý jeden ich nádych. Aj keď tých nádychov možno nie je toľko, koľko by sme si priali. 💜
❤👶🌬