Viete ako rozmýšľa chudobná myseľ? Asi takto nejako!

Veľmi rada by som sa s vami podelila o mojom prebudení sa z chudobnej mysle, možno sa v tom nájde aj niektorá z vás. Príspevok bude trošku dlhší, ale je to jedno z mojich najhlbších uvedomení v mojom živote, tak možno aj dočítate dokonca😅.

Celé moje detstvo som počúvala reči typu ako nato nemáme (aj ked sme na niečo mali), to si nemôžeme dovoliť (aj ked sme niečo mohli), ako treba stále šetriť lebo prídu horšie časy, neustále sťažovanie sa ako sa maju druhí lepšie, ako tí a tí dostávajú všetko zadarmo, aké je všetko zlé a nespravodlivé, ako treba mať zo všetkého nového strach, ako je tento svet zlý, ako sa štát nevie postarať o svojích občanov a ako veľmi málo nám dáva. A hlavne, ako sú všetci iní na vine za náš spackaný a chudobný život.

Viete si predstaviť, že sa čo-to na mňa aj nalepilo, ale našťastie som nato teraz prišla. Začala som si to akosi uvedomovať už dávnejšie, ale tak najviac mi to trklo pri čítaní komentárov pod príspevkami, ako štát pomáha Ukrajine. Ľudia sa sťažovali ako všetko majú ukrajinci zadarmo, ako sa musíme deliť, ako nam zoberú prácu, aké príspevky dostanú zadarmo a my zase nič. Ešte k tomu musíme aj pomáhať a štát vôbec nezaujíma, že z čoho vlastne vôbec budeme žiť!

Uvedomila som si, že takto rozmýšľajú aj niektorí moji najbližší a aj niektorí moji priatelia. A tu presne fungovalo to, že ako rozmýšľaš, takých priateľov okolo seba aj máš. Keď som si toto celé uvedomila, úplne sa mi zmenil uhol pohľadu na môj život...Vlastne na celý svet. Nebola som síce až taká ufrflaná ako poniektorí z môjho okolia, ale tiež som sa ľúbila posťažovať. Ako matka samoživiteľka mám prácu, ktorá ma síce baví, avšak žijem z výplaty do výplaty. Hľadala som si aj inú prácu, ale môj blok k hojnosti mi to akosi nedovolil, lebo veď nemám nato nájsť si lepšiu prácu. A ešte aj strach z toho čo spravím, ak bude moje dieťa choré, ma nepustil ďalej(keďže do tejto roboty som si ho mohla aj zobrať). A on naozaj bol aj často chorý, veď som sa toho stále bála...a ten strach som preniesla aj na neho. No a ďalším a veľmi dôležitým faktorom v hľadaní si novej a vyhovujúcej práce bola aj moja hodnota. Keďže som ako keby odmietala na sebe pracovať a len sa sťažovať, frflať a báť sa, a myslela som si že nato nemám, asi si viete predstaviť kam som sa tak mohla posunúť...

A tak to teraz napíšem tak ako to cítim a ak sa to niekoho dotkne( lebo aj mna sa to zo začiatku dotýkalo a odmietala som si to priznať), tak len preto, že to je pravda.

Presne tí čo sa najviac sťažujú, vykrikujú ako nič nemajú, ako nič nedostanú, ako sa o nich nikto nepostará, ako sa majú zle, akú majú zlú prácu, ako ich šéf zdiera, práve tí( a ja som si myslela, že sa dá takýmto spôsobom niekam posunúť, ale nedá), to v živote takýmto prístupom skoro nikam dotiahnu. Lebo preto aby sa mali lepšie, neurobia nič, alebo len veľmi málo. (A nemám na myslí ľudí, ktorí naozaj nemajú vo svojich možnostiach niečo spraviť vo svojom živote, či už kvôli chorobe alebo iným dôvodom.)

A tak sa teraz pýtam, prečo by sa mal o nás stále niekto starať? Prečo by sme mali od štátu stále niečo dostávať zadarmo? Prečo stále za svoj spackaný a nudný život musíme viniť niekoho iného?

Tak takto podľa mna rozmýšľa chudobná myseľ. A to podla mňa vo všetkých smeroch hojnosti, či už peňazí, lásky, zdravia, atď...

Čítala som to už mnoho krát, že človek si je za svoje šťastie zodpovedný sám...a je v tom vo väčšine prípadov naozaj veľký kus pravdy.

V prvom rade treba prijať zodpovednosť za svoj život a pohnúť riťou ak sa človek chce mať lepšie. Je len na nás čo všetko sme schopní spraviť preto aby sme sa mali plnohodnotnejší a krajší život. 

A zistila som, že to tak funguje skoro vo všetkom. Napríklad keď sa niekto sťažuje na svoje zlé zdravie a pritom nič nespraví aby bol zdravší( týmto nemyslím vážne choroby, atd...) Tak isto ked sa ľudia sťažujú na zlú prácu, ale ani prstom nepohnú aby sa stali žiadanejším na trhu práce( napríklad vzdelávať sa, vysoká škola, rôzne kurzy, rekvalifikácie, jazyky). Komu by sa to predsa chcelo, ved sťažovať sa celý život je jednoduchšie. Mám 32 rokov a ja už takto žiť nechcem. Nechcem sa už sťažovať, ľutovať, nič nerobiť ani nikoho za môj život obviňovať. 

Uvedomila som si aj také možno pre niekoho banálne veci, avšak pre mňa veľmi deštruktívne, čo sa na mňa za moj život nalepili a brzdili mi v mojej celkovej hojnosti. U mňa to boli hlavne už spomínané slová ako nato nemám. Nemám nato urobiť si školu, nemám nato nájsť si dobrého chlapca, nemám nato kúpiť si to či to. Lebo som stále musela šetriť, takže som v podstale ani nemala. V obchode ked som išla so synom a chcel niečo drahšie, zo mňa akutomaticky vyhrklo, že nato nemám( aj keď som mala). Môj neustály strach kúpiť si niečo drahšie, lebo musím šetriť na horšie časy, priťahoval iba skutočnosť, že som na konci mesiaca naozaj na nič nemala a mala problém vôbec vyžiť.

Takisto som mala problém aj s prijamním darov. A raz mi tak osvietil rozum môj 6 ročný syn. Dostal na narodeniny od nečakanej návštevy 20 euro. Prišiel mi ich ukázať a ja som ho posala aby ich išiel vrátiť, že to nemôže prijať, že je to veľa, lebo veď nie sme moc blízky a cítila by som sa blbo, dlžná atd. Tak ich išiel vrátiť, návšteva ich však neprijala. Prišiel za mnou so slovami, že prečo by ich nemohol prijať a prečo by ich mal vrátiť, veď ich dostal on, nie sú pre mňa a že si ich nechá. A mne to vtedy došlo, že má úplnú pravdu a vďakatomuhore za také úžasné múdre dieťa ( viac krát ma tak vďaka nemu osvietilo).

 Porozprávali sme sa o tom neskôr a ja som si priznala chybu, že to ja mám problém s prijamním darov a že je predsa úžasné a úplne v poriadku prijímať a dávať. Nie žeby som nechcela niečo prijať, ale ten pocit, že sa cítim blbo, menejcenná a preto mi druhí dávajú z ľútosti. Alebo skrátka, že budem zase niekomu niečo dlžná. Toto presne ma totiž naučili moji rodičia a ja som vďačná, že tie peniaze návšteva odmietla prijať od môjho syna späť a nevytvoril sa mu taký istý blok, aký som mala dlhé roky ja...

Po všetkých týchto uvedomeniach, prijatí a odpustení, sebe a druhým, prišla úžasná ponuka. Ja to vnímam tak, že sa ma život opýtal, či sa chcem po tomto uvedomení teda posunúť ďalej. Dostala som možnosť vrátiť sa do zahraničia, tam kde som kedysi žila ( a spoznala som tam aj môjho ex- otca môjho syna, vďaka ktorému som si uvedomila, aké chyby som vo vzťahu robila a že som vlastne nehľadala partnera, ale skôr otca). Keď som zo zahraničia odchádzala, bola som hotová kôpka nešťastia a aj keď som to tam tak milovala, bála som sa ostať sama v zahraničí s bábätkom, bez žiadnej pomoci... 

Teraz po viac ako 6 rokoch mám možnosť sa tam vrátiť ako úplne iný človek( úprimne musím napísať, že som váhala, prišiel strach, neistota, reči rodiny, ako to neni dobrý nápad, že to bude ťažké, či to vôbec zvládnem, či to zvládne môj syn)... Ale silné ťahanie mojej duše, že tam budem šťastná je neuveriteľné a som rada, že som to pre strach neodmieta a spravila toto dôležité rozhodnutie. A týchto 6 rokov bolo pre mňa asi najvýznamnejšie a najobohacujúcejšie obdobie môjho života...Viem, že ma čaká ešte veľa práce na sebe, už to však nevnímam ako prekážku. Ba práve naopak, otvára sa pre mňa svet plný možností a výziev.

PS: toto moje uvedomenie som spísala po skončení konferencie Umenie byť ženou. Vstupenku a aj pobyt v hoteli Hilton som dostala darom, a to všetko iba potvrdilo môj nový prechod na vyšší stupeň môjho bohatšieho ja 💜

Ešte dodám k tomu, že po 6 tich rokoch som si dopriala konečne myslieť iba na seba a na konferencii a v hoteli som bola bez syna( doteraz som ho všade brala so sebou). A keď som sa vrátila, pýtali sa ma rodičia, že čo také múdre tam hovorili, že určite niečo také, ako máme myslieť v prvom rade iba na seba, že je dôležité uvedomenie si svojej hodnoty a že to určite rozprávali tí, čo sú bohatí a za vodou a nič iné ich netrápi. A že to je tá najväčšia hlúposť, že seba máme dávať až na posledné miesto, to je najdôležitejšie.

A zase sa mi to iba utvrdilo, ako veľmi obmedzené chápanie to je, pretože aj tí čo to na tej konferencii rozprávali, tiež nejako začínali. Pravdepodobne asi ako aj ja, zmenou zmýšľania. No ak by som po tejto úžasnej konferencii znovu uverila tvrdeniu mojich rodičov, ostala by som opäť zaseknutá niekde, kde som nešťastná a len preto že,,nemám nato" odísť. Vďaka Život, že už tomu tak nie je💜