Ako sa neskôr ukázalo, Mateja sa naozaj nedalo nemilovať. Bohužiaľ, ja som nebola jediná s touto neschopnosťou a keďže nočný život hviezd a hviezdnych spoločníkov nesie so sebou rôzne nástrahy, môj milovaný časom podľahol.
Nevera je odpustiteľná, ak sa deje zo živočíšneho dôvodu a z dôvodu potreby.
Aspoň ja to rozlišujem. Možno iba zo strachu, aby som nezostala sama. Je to istý spôsob záchrany pokazeného. Hoci Matej, ktorého som poznala mi tvrdil, že by nikdy nepodviedol a Matej, ktorého som nepoznala to obhajoval pudovosťou, ktorú viem odpustiť, v momente, kedy sme sa k tejto téme dostali bolo už úplne jedno, čo sa vlastne stalo.
„Kika, ahoj, to som ja Lucia...“ - ozvalo sa z naliehavo vyzváňajúceho mobilu v utorkové ráno. Lucka je spolužiačka zo základnej školy. Nevidela som ju asi 5 rokov, myslím, že už má dcérku. Vždy bola trochu rodinnejšie založená, ako my všetci okolo. A hoci sme boli naozaj dobré kamarátky s prichádzajúcimi prioritami, ktoré tie moje naozaj ani len nemíňali, sme sa odmlčali a časom v podstate celkom odcudzili. To spôsobilo, že číslo prichádzajúceho hovoru nebolo uložené v mojom telefónnom zozname. Preto som sa prebudila s miernou nechuťou a očakávaním call centra nejakej fantastickej medzinárodnej spoločnosti s ponukou najkvalitnejších bambusových ponožiek na našom kontinente.
Lucka ma nenechala vstrebať ani samotný fakt, že mi volá a zasypala ma množstvom nezmyselne pospájaných viet o stratenom dievčati, červenom aute, kopci v našom okrese a Matejovi.
„Matej? Môj Matej? To je blbosť, Lucka!“ - zasmiala som sa. Veď ešte včera večer mi volal, že príde za mnou, aby sme začali dávať dokopy tú kanceláriu aj spoločné bývanie. Konečne už budeme spolu aj tak naozaj. Tešil sa. A ona mi tu teraz rozpráva také nezmysly.
Môj zdravý rozum ma presviedčal o možných dôvodoch jeho absencie pri telefóne ešte niekoľko desiatok minút, no panika ruka v ruke so zvedavosťou ma premohli a násilím posadili k počítaču.
Netušiac, čo vlastne hľadám, zadávala som do vyhľadávača kombinácie slov z Luckinho telefonátu. Nič. Vedela som, že je to nezmysel, Matej určite spí, včera mal predsa akciu. Ozve sa, keď si prečíta správu. Navonok uspokojená týmto argumentom vypínam mozog a mechanicky varím kávu. Skúmam ornamenty na lyžičke, tuším, že stará mama mala takú súpravu. Rozmýšľam, či tam boli také isté vlnovky, alebo iné, aby som nemala priestor rozmýšľať nad Luckiným hororovým príbehom.
Z izby sa ozve telefón.
No konečne, mladý muž. Opadne zo mňa všetok stres a pokojne zalejem šálku s pripravenou kávou, aby som sa už nemusela vracať do kuchyne a telefonát s milovaným absolvovala v pohodlí. Musím mu porozprávať akého kriminálnika mi z neho spravila moja plienkami opantaná spolužiačka, to bude na dlhšie. Kým som sa dostala z kuchyne, telefón prestal zvoniť. S plánom zavolať späť som vykročila k nemu, no niekde medzi posteľou a počítačom ma zastavila aktualizovaná stránka na monitore.
Nezvestnú Emu našli mŕtvu. Mladík sa priznal k brutálnej vražde.
Pri malých deťoch je čistota podláh ešte o niečo dôležitejšia. Foto: Pexels
nevera odpustiteľná nie je... je len strach, aby človek neostal sám. A život so strachom nie je životom... je len prispôsobovaním sa a ponižovaním sa pred tým, kto ho podviedol. Pretože kto raz podviedol, urobí to znova.