🦋

Pomalý nádych nosom - raz, dva, tri, štyri, päť

Pomalý výdych nosom - raz, dva, tri, štyri, päť

Oči zatvorené, cítim chladný vzduch na pokožke, nádych a výdych, zopakujem to ešte dvakrát…

Dobre je, zvládnem to, môžem ísť

Pre syna do škôlky

👀 Možno tú scénu poznáte.

Sedíte večer v kuchyni. V tichu, ktoré je hlasnejšie než celý deň.

Prehrávate si jednu vetu, jeden pohľad, jeden konflikt.

A niekde medzi hrnčekom čaju a vypnutým svetlom sa objaví myšlienka: Buď som to pokazil/a. Alebo to nemá zmysel ďalej riešiť.

Potichu. Ako verdikt, ktorý sa už nediskutuje.

⚡ Napätie rastie nenápadne. Myseľ hľadá jasno – rýchlo, ostro, bez zdržania. 

🌅 Ráno sa pohádate. Ešte si ani nestihnete dopiť kávu a už je v tele napätie. V hlave sa to zúži: On je celý zlý. Ja som úplne zle.

Alebo naopak – ja mám pravdu, on je nepriateľ. 

⚫⚪ Svet sa zrazu rozdelí na dve farby. Rýchle. Ostré. Jednoduché.

A presne tu sa začína pasca.

🧍‍♀️ V bežnom dni to vyzerá nenápadne. Zvýšený hlas. Ticho, ktoré bolí. Pocit, že vás nikto nepočuje alebo že už ani nemáte silu vysvetľovať. Vnútorný monológ ide do extrémov, lebo je to úľava. Krátkodobá. 

🔍 Čiernobiele myslenie je rýchle. A práve preto je nebezpečné.

👀 Rozčuľuje vás kolega. Je pomalý. Nejasný. Nedôsledný. 

Partner. Stále niečo odkladá. Nevidí, čo je dôležité.

Dieťa. Nepočúva. Skúša hranice. Vyčerpáva vás. 

A pritom… ten hlas poznáte. Ten tón. Tú naliehavosť. Je váš. 

👉 Keď kričíte na seba cez druhých. Nie nahlas. Skôr potichu, dlhodobo. Vo vnútri. 

Projekcia je jeden z najjemnejších trikov mysle: to, čo je pre nás príliš bolestivé, hanblivé alebo ohrozujúce vidieť v sebe,

🌀 Ráno vstanete, vybavíte, čo treba. Postaráte sa. Zvládnete porady, deti, vzťahy, povinnosti. A nikto by nepovedal, koľko úsilia stojí udržať tento „normál“. A vy si hovoríte, že takto to má asi byť. Že ste len unavení. Že preháňate. 

🧍‍♀️ Postupne sa z fungovania stane identita. Byť ten, čo zvláda.

Byť ten, kto sa prispôsobí. Byť ten, kto ide ďalej, aj keď telo potichu brzdí. Možno ste si už dávno prestali klásť otázku, ako sa naozaj máte. Nie preto, že by vás to nezaujímalo. Ale preto, že ste sa naučili, že na to aj tak nie je priestor. 

💭 Premýšľate. Analyzujete. Hľadáte chybu v sebe. A pritom platíte cenu, o ktorej sa nehovorí: napäté telo, vnútorný nepokoj, tiché sebaobviňovanie, pocit osamelosti, aj keď nie ste sami. Rozdiel medzi tým, ako pôsobíte navonok, a tým, ako sa cítite vnútri, sa zväčšuje. A čím viac sa snažíte „to dať“, tým menej v sebe cítite pokoj. 

💡 Nejde o to, že by ste sa nesnažili dosť. Ide o to, že váš vnútorný systém robí presne to, čo sa kedysi naučil, aby vás ochránil. 

Mozog si vytvára stabilné vzorce prežitia v situáciách, kde kedysi nebolo bezpečne cítiť. 

🌀 Každý deň robíte to, čo musíte. Navonok fungujete spoľahlivo a zodpovedne. Len niekde v tichu medzi povinnosťami sa ozýva pocit, že je toho akosi priveľa – a pritom sa nič „vážne“ nedeje. 

😶 Opakuje sa to. Tie isté konflikty. Ten známy vnútorný tlak, ktorý už ani nevoláte problémom, lebo ste si naň zvykli. Hovoríte si, že takto to má asi každý. 

🔁 A tak idete ďalej. Racionálne, silno, potichu. Presviedčate sa, že to zvládate. Lenže únava sa ukladá do ramien, čeľuste, žalúdka. A emócie si nachádzajú cestu von nepriamo, v hádkach, mlčaní, výčitkách voči sebe. 

⚖️ Cena za toto fungovanie je vyššia, než sa zdá. A možno ste si už zvykli veriť, že „takí ste“. Že niektoré veci sú jednoducho minulosť. Že na niečo si nespomínate, niečo necítite, niečo vás „už neovplyvňuje“. 

💡 To, čo vás dnes riadi, nemusí byť chyba charakteru. Je to mechanizmus prežitia, ktorý už nepotrebujete niesť sám/sama. 

Mozog nevymaže skúsenosť, len k nej dočasne zablokuje prístup, aby nás chránil pred preťažením. 

🤍 Možno navonok fungujete. Viete presne, čo treba urobiť. Ale niekde medzi povinnosťami sa strácate vy. V tele sa usádza napätie, v hlave neustály vnútorný dialóg: ,,Mal som sa ozvať?" ,,Prečo to vždy skončí rovnako?" 

😮‍💨 Keď sa predsa len ozvete, často to nedopadne tak, ako by ste dúfali. Namiesto diskusie príde útok. Slová, ktoré bolia. Niekedy až pocit ohrozenia. Cena za toto „vydržanie“ sa neplatí hneď, ale postupne. Platí ju vaše telo, psychika, vzťahy. Navonok pokoj. Vo vnútri búrka. 

💡 To, čo prežívate, nie je osobné zlyhanie. 

Nervový systém si vyberá známe reakcie, nie tie najzdravšie. Opakovanie konfliktov je znak preťaženia, nie slabosti. 

Potláčanie hraníc zvyšuje dlhodobý stres v tele, aj keď si ho vedome neuvedomujeme. 

Zmena správania je možná až vtedy, keď sa cítime v bezpečí. Nie pod tlakom „mal by som“. 

🌿 Ráno vstanete, pripravíte deti, idete do práce, odpovedáte na správy, vybavujete veci, ktoré „treba“. Večer si sadnete a cítite únavu, ktorú už ani poriadne nevnímate. Je tam tak dlho, že sa stala normou. A keď sa vás niekto spýta, ako sa máte, poviete: „Dobre. Ide to.“ 

⏳ Možno sa vám opakujú tie isté situácie. Rovnaké konflikty vo vzťahoch. Rovnaký pocit, že musíte držať všetko pokope. Že ak povolíte, niečo sa rozsype. A tak fungujete ďalej zodpovedne, potichu, bez nároku na priestor pre seba. Možno si hovoríte, že teraz nie je čas to riešiť. Že veď iní sú na tom horšie. Že to prejde. Lenže telo si pamätá. A vnútorný tlak, ktorý sa ozve vždy, keď si na chvíľu sadnete do ticha. 

💡 To, čo sa opakuje, je vnútorný mechanizmus. Keď dlho fungujeme na autopilot, naše vnútro sa unaví. 

– Nervový systém si zvyká na dlhodobý tlak a berie ho ako „normál“. 

– Mozog uprednostňuje známe vzorce správania, aj keď sú vyčerpávajúce, lebo sú predvídateľné. Opakovanie konfliktov nie je náhoda, ale snaha tela dokončiť niečo, čo kedysi zostalo nedopovedané. 

– Emócie, ktoré nemajú bezpečný priestor sa presúvajú do tela a správania. Zmena sa deje, keď sa cítime v bezpečí, nie pod tlakom. 

🕊️ Navonok pôsobíte pokojne, schopne, „všetko zvládajúc“.

A niekde medzi kávou, povinnosťami a večerným tichom si všimnete ten známy pocit: vnútorný tlak, ktorý nikdy celkom neodíde. Je tichý. A práve preto ste si naň už skoro zvykli. Hovoríte si, že to tak má byť. Že každý si niečo nesie. Že netreba robiť z vecí „problém“. Lenže rovnaké situácie sa opakujú. Rovnaké konflikty. Rovnaké vyčerpanie. 

💪 Naučili ste sa fungovať, aj keď telo kričí napätím. Zapínate autopilota. Emócie si odkladáte na neskôr, ale to „neskôr“ nikdy nepríde. A keď sa niečo dotkne tej starej rany, opäť to vyzerá, akoby ste zlyhali, hoci len vaše vnútro hľadá, kde je bezpečie. Cena sa však neplatí hneď – platí ju telo, spánok, nervový systém, vzťahy. 

🌿 Pravda je, že to nie je vaša vina. To, čo nazývate „fungovaním“, je len múdra stratégia tela, ktoré sa kedysi naučilo prežiť. Je to vnútorný mechanizmus, ktorý vás kedysi chránil a dnes vás vyčerpáva. 

Nervový systém si pamätá preťaženie dlhšie než my vedome. Reaguje, aj keď „už je po všetkom“. 

Opakujúce sa vzorce nie sú slabosťou, ale známkou neuzavretého cyklu. 

☕ Ráno vstanete. Práca, povinnosti, ľudia. Navonok všetko funguje. A predsa tam je ten tichý pocit… že niečo je dlhodobo zle. Nie dramatické. Len vyčerpávajúce. 

✔️ Robíte to, čo má fungovať. Držíte sa. Rationalizujete. Idete cez výkon. Hovoríte si, že to „treba vydržať“. 

💸 Lenže cena je vysoká: energia ide dole, telo je v napätí, vzťahy sú plytšie a vy sami sebe prestávate rozumieť. 

🎭 Čím viac potláčate emócie, tým viac sa snažíte byť niekým, kým by ste mali byť, namiesto toho, kým naozaj ste. 

💡 Možno problém nie je v tom, že emócie nezvládate. Možno ich len dlhodobo nepočúvate. 

🧠 Potláčané emócie nezmiznú – nervový systém ich uloží do tela.