Smiech a pohoda k letu patria. Práve v letných mesiacoch však na deti číhajú mnohé nástrahy, na ktoré by mal byť každý rodič pripravený. Text je doplnený o vyjadrenia pediatričky MUDr. Kataríny Šimovičovej.

Úpal

Na to, aby vznikol úpal, nemusíte nutne tráviť čas na slnku. Prehriatie organizmu môže nastať aj v uzavretej, nevetranej miestnosti alebo pri cestovaní. Úpal vzniká pri teplotách nad 35°C a pri vysokej vlhkosti vzduchu.

Príznaky úpalu: bolesti hlavy, závrat, nevoľnosť, zvracanie, zrýchlené dýchanie a tep. Telesná teplota môže stúpnuť až do 40°C. Koža je suchá, červená, telo sa nepotí. Pokiaľ sa nezačne s prvou pomocou, úpal môže vyústiť až do bezvedomia či smrti.

Aká je prvá pomoc pri úpale? Radí pediatrička Katarína Šimovičová.

„V prvom rade je potrebné preniesť dieťa  do chladnejšej miestnosti, ochladiť vzduch, napríklad klimatizáciou. Často býva prítomná bolesť hlavy, teplota, zvracanie. Tekutiny podávame dieťaťu po lyžičkách, vhodný je osladený čierny čaj s citrónom. Silný úpal si vyžaduje hospitalizáciu a infúznu liečbu."

Deti v nemocnici ma poznajú podľa červeného nosa. Keď ho uvidia, je im jasné, že táto návšteva bude celkom iná. Bude sa pri nej usmievať, smiať, občas aj rehotať. Teší ma, volám sa primárka De Mencia.

Je skoro päť hodín popoludní, keď sa s mojím klaunským kolegom doktorom Koalom vyplazím na tretie poschodie nemocnice, kde ležia malé deti. Otvoríme dvere do chodby, kde už stoja mamičky a preberajú si večeru. Niektoré sú samy, iné sú ovešané ratolesťami.

Skôr ako sa stihneme vôbec spýtať, kde všade môžeme ísť, začujeme obrovský rev z vyšetrovne. Všetky mamičky jemne cúvnu o krok dozadu, no De Mencia a doktor Koala sú školení na boj zblízka, preto sa vrhajú do prvej línie a opatrne otvoria dvere. A tam? Mamička s pani sestričkou sa snažia udržať inhalátor na tvári asi štvorročného chlapca, ktorý sa stále myká a chce si zložiť to, čo bežní ľudia poznajú len z televízie. Plastový náhubok s hadičkou, cez ktorý prúdi liečivý plyn. Ako sa chlapec krúti, para mu lieta okolo hlavy. Nervozita prítomných je očividná, preto sa s doktorom Koalom rozhodneme odlákať pozornosť chlapca a poskytnúť tak mamine a zdravotnej sestre trochu času.

„Dráááák, drááák!“ vykríknem ako zmyslov zbavená.

„A plahajú mu z huby šľahene,“ dodávam a ani si neuvedomím, že som to povedala opačne. To sa už ale smejú všetky mamičky postávajúce okolo nás s taniermi v ruke. Malý drak spozornie a prestáva sa metať. Sestrička si vyčerpane napraví ofinu a drží inhalačnú masku pevne na nose malého pacienta.

„Rýchlo, vyskočte na koňa pán princ a bojujte s ním.“

Či má dieťa dva, päť alebo desať rokov, návšteva ambulancie detského lekára môže byť preňho i pre rodičov stále stres.

Zdravotní klauni okrem desiatok nemocničných oddelení navštevujú aj priestory pred odbornými ambulanciami, aby rozptýlili obavy a stres počas čakania na lekárske vyšetrenie. Niekedy sa dokonca stane, že vstupujú aj za dvere ambulancií, aby pomohli „humornou asistenciou“ pri zdravotných úkonoch ako odber krvi alebo výter z hrdla.

Doktor Kapusta a doktorka Spevavá navštívili čakáreň a ambulanciu detskej lekárky Kataríny Šimovičovej. Hneď bolo veselšie! 

V súčasnosti môžete stretnúť klaunov minimálne raz do týždňa pred odbornými ambulanciami v NÚDCH Bratislava, v DFNsP Banská Bystrica, FNsP Žilina, DFN Košice.

Viac o našich programoch: www.cervenynos.sk

V nemocničnej izbe číslo 8 bolo nejako dusno. Nielen preto, že do priestoru šesťkrát štyri metre prišla rozvetvená rodina na návštevu dlhovlasej blonďavej tínedžerky, ale hlavne preto, že po operácii a lekárskom verdikte zostali všetci mierne vystrašení. Každý sa to pokúšal skrývať po svojom a z každého to trčalo ako z ucha banán.

Pacientka Paulína je vyslovene modelkovský typ. Súmerná tvár, plné pery, sivé oči, krásna pleť. Keď som vstúpila do izby, pohľad na ňu ma zaskočil. Ja ju poznám. Ale odkiaľ? Prebleslo mi mysľou a odvtedy som mala v hlave červíka. Pri mojom vstupe nebola vyslovene odmietavá, ale jej od únavy prepadnuté oči mi naznačili, že tam nie je veľa miesta.

„Neviem, či sa vôbec zmestíte,“ povedala tichým hlasom.

Keďže som pomerne spratná, nenechala som sa takýmto upozornením odstrašiť. Popri zoznamovaní sa s ďalšími členmi rodiny som si všimla, že aj Paulínin brat je mimoriadne pekný a sympatický. Začala som teda merať koncentráciu krásy na meter štvorcový. Žiadny závažný proces, bežná procedúra zdravotných klaunov. Pri dokumentovaní bratovho 3D úsmevu som neodolala a odobrala som si vzorku. Nasadila som mu ružové okuliare a dala niekoľko kontrolných otázok, ako: „Videli ste už niečo krajšie ako môj nos?“ Podľa odpovede som zistila, že chlapec je na dobrej ceste k zaľúbenosti.

Tatko ale stále zostával smutný. Prečo venuje toľko pozornosti len mladému? Čítala som z jeho očí. A tak som sa rozhodla poskytnúť bezplatnú zdravotnícku údržbu aj staršiemu pánovi. Poutierala som mu šatkou plešinu, dezinfekčným sprejom som mu strekla pod pazuchu a vyrobila som mu balónovú gitaru. Spolu sme vymysleli novú pesničku:

Vždy, keď si utriem prach z plešiny,

Je to už 15 rokov, čo zdravotní klauni z Červeného nosa po prvýkrát navštívili malých pacientov na detskej onkológii v Bratislave. Len málokto vtedy tušil, že jedného dňa budú klaunské návštevy rozveseľovať deti v nemocniciach po celom Slovensku.

Ale ako sa to celé začalo?

Prvý nápad skrsol v hlave doktorky Daniely Sejnovej, ktorá bola v tom čase primárkou na Klinike detskej onkológie a hematológie, NÚDCH v Bratislave. Na konferencii vo Francúzsku videla zdravotných klaunov a povedala si, že čosi také sa musí rozbehnúť aj na Slovensku.

Doktorka Sejnová pozvala na Slovensko Garyho Edwardsa, zakladateľa ČERVENÉHO NOSA. Krátko nato prví zdravotní klauni odštartovali jednu nádhernú a dobrodružnú cestu. 7. apríla 2004 sa narodilo občianske združenie ČERVENÝ NOS Clowndoctors. 

Takto sme rástli. Na začiatku boli štyria zdravotní klauni, dnes ich je v tíme šestdesiat. Prvá nemocnica, ktorú sme navštívili, bol Národný ústav detských chorôb v Bratislave. Dnes klauni prinášajú smiech do 43 nemocníc po celom Slovensku.

Pomáhame vďaka VÁM - ľuďom, ktorí nás podporujú a držia nám palce. ĎAKUJEME. ❤️

Už spoza dverí tuším, že pôjde o veľkú vec. Priložíme uši na dvere a podľa zvukov vychádzajúcich z miestnosti sa zhodneme, že vnútri je minimálne jeden malý uplakaný chlapec.

Spoza chrbta nás prekvapí hlas zdravotnej sestry: „Skúste trošku rozosmiať toho nášho Milanka, nechce jesť. Už tri dni do seba nič nedal.“ Táto informácia dokreslila našu predstavu. Po istom „klop, klop“ vchádzame do miestnosti. Na toto nás ale mayovky nepripravili. Asi päťročný poblednutý kučeravý chlapček sedí v železnej postieľke v nemocničnom pyžame a plače. Ruky má zložené v lone a na jeho modrých očiach vidieť, ako veľmi za posledné dni zoslabol. Na nočnom stolíku má pritom obrovskú kopu banánov, sušienok a jabĺk. Všetky nedotknuté.

„Dobrý deň,“ pozdravím. „Ja som primárka De Mencia a toto je môj kolega doktor Harmanček, prišli sme vás vyšetriť.“ Malý Milanko prestáva plakať, no jeho oči nie sú o nič prívetivejšie. Stále sa nás bojí, musíme byť opatrní.          Pristupujeme k pacientovi a začíname vyšetrenie. Najskôr treba poskytnúť bublinkovú anestéziu, ktorá funguje len v spojení s lahodnou hudbou. Sestrička, ktorá práve ošetruje pacienta vo vedľajšej miestnosti, sa na nás usmieva cez sklenené steny jednotky intenzívnej starostlivosti. V tom sa stane niečo, čo nikto nečaká. Doktor Harmanček sa dotkne Milanka čarovným prstom a on svieti! Svieti ruka, noha, hlava, jednoducho všetko. Pacient je prekvapený a priznám sa, že aj my. Jediné možné vysvetlenie je, že sa pacient mení na žiarovku, a keďže dlho nejedol, budeme mu musieť voperovať do päty elektrické káble, ktoré ho budú vyživovať z klasickej dvestodvadsaťvoltovej zásuvky. Je tu ale šanca, že keď trošku podrastie, budú sa mu môcť voperovať do brucha tri deväťvoltové batérie, čo pre neho znamená že bude poháňaný dvadsaťsedemvoltovou silou, ktorá sa rovná sile dvoch celých a jednej sedminy koňa.

Malý Milanko už neplače. Teraz len vypliešťa oči na doktorov a nechápe, či to myslia naozaj vážne. Doktor Harmanček suverénne odkrýva perinu a meria mu pätu dreveným tĺčikom na mäso.

„Ja si myslím, pán doktor, že by sme to s tým jedlom mohli ešte naposledy vyskúšať, nemyslíte?“ Hovorím zamyslene, držiac sa za bradu, aby som vyzerala trošku inteligentnejšie, ak sa to s menom De Mencia vôbec dá. Doktor neprotestuje. Lúpem banán a namierim ho k ústam malého pacienta. Ostaneme s doktorom nehybne stáť a čakáme, či sa nám na našu nastraženú udicu niekto chytí. Zrazu sa stane niečo úžasné. Z ničoho nič sa pred nami objaví obrovská šelma, ktorá sa drobnými tesákmi pomaly blíži k potrave, až nakoniec zahryzne do banána. Toto nás absolútne šokuje. Nepredpokladali sme, že sa tento už skoro robotický človek opäť vráti k svojej prirodzenej potrave. Spanikárime a s doktorom Harmančekom sa dohadujeme, že nemôžeme dopustiť, aby si odhryzol znovu, lebo potom ho už nebudeme môcť operovať. Milanko pomaličky, poctivo prežúva, usmieva sa a z úst mu vytŕča banán, ktorý len veľmi, veľmi ťažko lezie dole krkom. Ham, ozýva sa znova.

„Aaaaaaa, on papá, on zase papá, panikaaaaa!“ vykrikujem a doktora Harmančeka oblievajú mdloby. To už je ale neskoro. Milanko sedí v postieľke, smeje sa, až mu poskakujú pliecka, a veselo žuje banán. Jeho líčka pomaly ružovejú a banán je čoraz menší a menší. Zdravotná sestra, ktorá celú túto situáciu sleduje z druhej miestnosti, odkladá misku s vatovými tampónmi na malý stolík vedľa pacienta, ktorého práve vyšetruje, a bez pohnutia sleduje, ako malý Milanko po troch dňoch opäť papá. Do očí sa jej tlačia slzy dojatia. Pri odchode z izby máme pocit, že v postieľke sedí úplne iný chlapec. Milanko nám máva, posiela nám pusinky a v líčkach má opäť ružovú farbu. Na chodbe nás stretne sestrička, podáva nám ruku a ďakuje za zázrak.

🏥 Ambulantné klauniády 🏥

Predstavujeme naše programy, 4. diel 

O programe

... pre deti čakajúce s rodičmi pred odbornými ambulanciami

Smiechom proti nude

Od roku 2013 zdravotní klauni navštevujú priestory pred odbornými ambulanciami, kde stretávajú malých pacientov v sprievode ich rodičov a blízkych. Čas čakania na odborné vyšetrenie, ambulantný zákrok, alebo iné zdravotné úkony je často predĺžený pocitom nudy, strachu z prostredia, alebo únavy z choroby. Zdravotní klauni svojou prítomnosťou a humornými situáciami menia náladu detí a rodičov.