✅ Predstavte si, že sa každý deň prebúdzate s myšlienkou: „Nie som dosť dobrý. Nie som dosť múdry. Nie som dosť...“ Znie vám to povedome? Ak áno, kniha „Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty“ od Heinz-Peter Röhr je ako zrkadlo, ktoré vám ukáže, že to nie ste vy, ale vaše naučené vzorce. 

👤 Autor vás vezme na cestu k porozumeniu tomu, prečo si niektorí z nás celý život neveria, hoci navonok vyzerajú sebavedomo. Vysvetľuje, že pocit vlastnej hodnoty sa nebuduje v dospelosti, ale formuje v detstve – a ak vtedy chýbala podpora, uznanie či láska, dnes to často nahrádzame perfekcionizmom, výkonmi alebo potláčaním vlastných potrieb. 

💥 Čo si z tejto knihy môžete odniesť do každodenného života?

 Naučíte sa rozpoznať svoje „vnútorné dieťa“ a ako ho podporiť.

Pochopíte, prečo vás niektoré vzťahy vyčerpávajú a iné liečia. 

Začnete vnímať, ako si sami (často nevedome) bránite v spokojnosti. 

🔄 Spomínate si na okamih z detstva, ktorý vás ovplyvnil viac, než ste si doteraz uvedomovali? Niektoré momenty vyvolajú smiech, iné dojatie… A potom sú tu tie, ktoré formovali, kým ste dnes. Ktoré to boli u vás? 

👉 Mozog si pamätá emočne silné momenty oveľa intenzívnejšie – najmä tie do 7. roku života. Kľúčové spomienky z detstva určujú 70 % našich rozhodnutí v dospelosti. Často podvedome opakujeme vzorce správania, ktoré sme zažili doma. 

👉 Štýl, akým s nami rodičia komunikovali, ovplyvňuje náš vnútorný dialóg – kritický rodič = kritický vnútorný hlas. Deti si pamätajú viac emocionálny význam udalostí ako ich detaily. To znamená, že pocit odmietnutia, úspechu či podpory pretrváva dlhšie ako konkrétny moment. 

👉 Nespracované zážitky z detstva môžu spôsobovať sebabotáž – napr. odkladanie rozhodnutí alebo strach zo zlyhania. Ale ak si spomínate na chvíľu, keď ste prekonali strach alebo dosiahli niečo veľké, posilňuje to vašu sebadôveru dodnes. 

❓ Otázky pre vás: 

Ktorá spomienka z detstva vás dodnes ovplyvňuje? 

Najdôležitejšie v živote je vybrať si  tú správnu školu, ktorá  nás posunie bližšie k naším snom. Je len na náš, či pôjdeme týmto smerom, alebo sa rozhodneme  pre iné povolanie. Ja som sa od svojho sna vzdialila na míle ďaleko.

Už prvý kopanček v brušku spustí milión otázok.

Veľa kope? - určite to bude chlapec futbalista.

Pri púšťaní vážnej hudby zaspí? - umelec.

Nadhadzuje sa najmä večer pred spaním? - tanečník.

Rád sa vozí v aute? - taxikár.

Keď som bola malá, veľa veciam som nerozumela. Často som sa stretávala s dokonale zaužívanou frázou "pochopíš to, keď budeš veľká". Nevedela som sa dočkať chvíle, ked už budem "veľká", aby som všetkému chápala, aby mi moja mama vysvetlila veci, ktorým som nerozumela a na ktoré som sa jej zo zvedavou iskričkou v očkách pýtala. Je pravda, že pán "život" to má proste vymyslené skvele a veľa vecí som pochopila sama, len na to proste musel prísť ten správny čas.

Mám dve nevlastné sestry. Vlastne ich nevlastnými ani nemôžem nazvať, lebo to v našej rodine nikdy nebolo cítiť. Len som nikdy nerozumela tomu, prečo vždy cez víkend prišiel nejaký cudzí ujo, zazvonil pri bráne, sestry nasadli k nemu do auta a už ich nebolo. Keď sa vrátili, priniesli si kopu nových vecí, kopec sladkostí a ja som spoza záclony nenápadne sledovala, čo za "dobrého" uja ich to vždy niekam berie a nedokázala som pochopiť, prečo ja musím ostať doma. Závidela som im. Na otázku, čo je to za uja a prečo s nimi nemôžem ísť aj ja, som dostala odpoveď "pochopíš to, keď budeš veľká". Čakala som a čakala, až raz zrazu, ani neviem prečo a ako, mi to zrazu došlo. Ten ujo už k nám dávno nechodil a ja som sa až postupne dozvedela všetku tú nepeknú dospelácku pravdu. Toľko toho o svojich rodičoch nevieme.

Keď som už prišla do veku, že sa so mnou dalo normáne porozprávať, zvykla som sa v kontexte iných vecí mojej maminy opýtať na niektoré veci zo života a jej minulosti, ktoré mi nejak utkveli v pamäti a postupne sa mi vynárali v hlave ako ucelené otázky, ktorým však chýbali odpovede. Trvalo dlhý čas, kým som mala pokope všetky časti skladačky. Teraz viem, prečo mi to moja mama dávkovala postupne a prečo ma od niektorých nepekných odpovedí chcela v detstve uchrániť. Detstvo je predsa také bezstarostné, prečo ho kaziť "dospeláckymi" problémami. 

To, že moje sestry majú iného otca, som vedela už dávno. Už dávno mi došlo, že práve to bol ten ujo, ktorý ich vždy na víkend zobral preč a pochopila som aj to, prečo som s nimi nikdy nemohla ísť aj ja. V hlave som však stále mala veľa otázok. Prečo ste sa rozviedli? Prečo zrazu prestal chodiť? Prečo, keď sme raz boli v meste len my dve, sme sa s ním stretli a ja som dostala zákaz povedať o tom môjmu otcovi? Prečo ho sestra nepozvala na svoju svadbu?Prečo, prečo, prečo?

Preto...skladačku mám kompletnú a poslednú odpoveď som dostala v čase, ked mala mama podozrenie, že sa niečo podobné stalo aj mne. Samozrejme, že som jej klamala. Viem však, že aj tak vie aká je pravda. Je to predsa moja mama a tá vie všetko. Nemusím nič povedať, stačí, že sa na mňa pozrie, stačí, že počuje môj hlas v telefóne. Aká naivná som bola, keď som si myslela, že pred ňou niečo utajím. Tak isto ako platí veta "pochopíš to, keď budeš veľká", platí aj veta "pochopíš to, keď budeš aj ty mama". V prvej sekunde ako som sa stala matkou som pochopila.

Pred dvadsiatimi rokmi bola iná "móda". Dievčatá sa vydávali mladé, po svadbe nasledovali deti. Tomuto "módnemu trendu" sa nevyhla ani moja mama a vydávala sa ako 20-ročná. Po svadbe prišla na svet moja najstaršia sestra, o 4,5 roka neskôr moja druhá sestra. O dva roky na to sa mama rozvádzala. Mala šťastie, že mala na tú dobu dobrú robotu, dobrý plat, dokázala sa o svoje dcéry plnohodnotne postarať. Nehádzala flintu do žita, žila si svoj život, nikoho nehľadala a predsa niekoho našla. U spoločných známych sa náhodne zoznámila s mojim otcom. Ona mala 30, on 26. V dnešnej dobe si 26-ročný "chalan" hľadí to svoje, býva u rodičov, chodí na diskotéky a na rodinu ani nepomyslí (česť výnimkám samozrejme). ON si ju však zobral za ženu aj keď mala dve deti. ON sa rozhodol založiť si s ňou rodinu aj napriek tomu, ze jeho mama bola zásadne proti. Kde to videl zakvačiť si na krk staršiu rozvedenú ženu s dvomi deľmi. ON je s ňou aj napriek problémom 25 rokov. ON je môj otec a vždy bol otcom aj pre moje dve sestry, ktoré boli v tom čase už veľké, aby všetkému rozumeli a aj napriek tomu ho považujú za svojho otca a nikdy mu inak ako otec nepovedali.