Najdôležitejšie v živote je vybrať si  tú správnu školu, ktorá  nás posunie bližšie k naším snom. Je len na náš, či pôjdeme týmto smerom, alebo sa rozhodneme  pre iné povolanie. Ja som sa od svojho sna vzdialila na míle ďaleko.

Už prvý kopanček v brušku spustí milión otázok.

Veľa kope? - určite to bude chlapec futbalista.

Pri púšťaní vážnej hudby zaspí? - umelec.

Nadhadzuje sa najmä večer pred spaním? - tanečník.

Rád sa vozí v aute? - taxikár.

Nevie sa odtrhnúť od vôní kvetov? - záhradník.

Škôlka

Ako škôlkarka som veľmi  chcela dostať  kufrík s lekárskymi potrebami. To bolo radosti, keď som si ho pod stromčekom našla. Liečila som nielen rodičov, hračky, ale aj naše domáce zvieratá. Utekali, nechceli sa ošetriť a vyliečiť. Tá sada vydržala pri mojom intenzívnom hraní dlhé roky. Kvalitná, odolala. 

Základná škola

Nastúpila som do 1. ročníka a plány sa nemenili. Keď som už vedela čítať, potajme som chodila listovať stránky Zdravovedy do izby rodičov. Tam mala svoje miesto veľká mohutná kniha. Máme ju dodnes. Kniha ma fascinovala vtedy aj teraz.

V poslednom ročníku školy nastal čas rozhodovania , akým smerom sa vyberiem. Pamätám si to ako dnes. Mali sa otvoriť dve triedy na zdravotnú školu s celkovým počtom do 50 žiakov.  Hlásilo sa tam vyše 300. Doba bola ťažká. Veľa žiakov malo rodičov, alebo starých rodičov v tomto odbore a peniaze. Ja som nemala ani jedno z toho. Najviac som sa bála, že cez skúšky neprejdem a pôjdem do 9. ročníka. Nechala som sa presvedčiť a vybrala som si školu, na ktorú brali bez prijímačiek do priemeru 1,2. Neverila som, že ma bude ekonomický smer baviť. 

Stredná škola

Veľká výhoda bola, že som nemusela cestovať. Po čase mi učarovali manažment, biológia, výpočtová technika (najmä ak sme si mohli zahrať hry). Doma som počítač nemala. Škola mala zvieratá, botanickú záhradu a každý rok chovateľskú výstavu. Dvakrát do roka sme mali týždennú prax. Sadili sme stromčeky, hrabali lístie, polievali kvety, kŕmili zvieratá. V 3. ročníku sme končili 2 týždne skôr, aby sme cez letné prázdniny brigádovali. Mali sme to, čo neponúka nikto, iba naša škola. Najviac pre mňa bol výmenný pobyt. Mohli sme si vybrať 2-týždennú brigádu s privyrobením v Maďarsku alebo 1 týždeň relaxu v Poľsku. Poľsko bolo fantastické (o meste bude aj samostatný príbeh). Školu som skončila s vyznamenaním. Ďalej som študovať nechcela. Aspoň vtedy nie.

Súčasnosť

Po škole som sa zamestnala v úplne inom odvetví. Občas ma to ťahalo späť na školu, ale už na iný odbor. Chcela som študovať učiteľstvo. Teraz mám dve ratolesti a onedlho ma čaká rozhodovanie, čo ďalej po materskej. 

Keď som bola malá, veľa veciam som nerozumela. Často som sa stretávala s dokonale zaužívanou frázou "pochopíš to, keď budeš veľká". Nevedela som sa dočkať chvíle, ked už budem "veľká", aby som všetkému chápala, aby mi moja mama vysvetlila veci, ktorým som nerozumela a na ktoré som sa jej zo zvedavou iskričkou v očkách pýtala. Je pravda, že pán "život" to má proste vymyslené skvele a veľa vecí som pochopila sama, len na to proste musel prísť ten správny čas.

Mám dve nevlastné sestry. Vlastne ich nevlastnými ani nemôžem nazvať, lebo to v našej rodine nikdy nebolo cítiť. Len som nikdy nerozumela tomu, prečo vždy cez víkend prišiel nejaký cudzí ujo, zazvonil pri bráne, sestry nasadli k nemu do auta a už ich nebolo. Keď sa vrátili, priniesli si kopu nových vecí, kopec sladkostí a ja som spoza záclony nenápadne sledovala, čo za "dobrého" uja ich to vždy niekam berie a nedokázala som pochopiť, prečo ja musím ostať doma. Závidela som im. Na otázku, čo je to za uja a prečo s nimi nemôžem ísť aj ja, som dostala odpoveď "pochopíš to, keď budeš veľká". Čakala som a čakala, až raz zrazu, ani neviem prečo a ako, mi to zrazu došlo. Ten ujo už k nám dávno nechodil a ja som sa až postupne dozvedela všetku tú nepeknú dospelácku pravdu. Toľko toho o svojich rodičoch nevieme.

Keď som už prišla do veku, že sa so mnou dalo normáne porozprávať, zvykla som sa v kontexte iných vecí mojej maminy opýtať na niektoré veci zo života a jej minulosti, ktoré mi nejak utkveli v pamäti a postupne sa mi vynárali v hlave ako ucelené otázky, ktorým však chýbali odpovede. Trvalo dlhý čas, kým som mala pokope všetky časti skladačky. Teraz viem, prečo mi to moja mama dávkovala postupne a prečo ma od niektorých nepekných odpovedí chcela v detstve uchrániť. Detstvo je predsa také bezstarostné, prečo ho kaziť "dospeláckymi" problémami. 

To, že moje sestry majú iného otca, som vedela už dávno. Už dávno mi došlo, že práve to bol ten ujo, ktorý ich vždy na víkend zobral preč a pochopila som aj to, prečo som s nimi nikdy nemohla ísť aj ja. V hlave som však stále mala veľa otázok. Prečo ste sa rozviedli? Prečo zrazu prestal chodiť? Prečo, keď sme raz boli v meste len my dve, sme sa s ním stretli a ja som dostala zákaz povedať o tom môjmu otcovi? Prečo ho sestra nepozvala na svoju svadbu?Prečo, prečo, prečo?

Preto...skladačku mám kompletnú a poslednú odpoveď som dostala v čase, ked mala mama podozrenie, že sa niečo podobné stalo aj mne. Samozrejme, že som jej klamala. Viem však, že aj tak vie aká je pravda. Je to predsa moja mama a tá vie všetko. Nemusím nič povedať, stačí, že sa na mňa pozrie, stačí, že počuje môj hlas v telefóne. Aká naivná som bola, keď som si myslela, že pred ňou niečo utajím. Tak isto ako platí veta "pochopíš to, keď budeš veľká", platí aj veta "pochopíš to, keď budeš aj ty mama". V prvej sekunde ako som sa stala matkou som pochopila.

Pred dvadsiatimi rokmi bola iná "móda". Dievčatá sa vydávali mladé, po svadbe nasledovali deti. Tomuto "módnemu trendu" sa nevyhla ani moja mama a vydávala sa ako 20-ročná. Po svadbe prišla na svet moja najstaršia sestra, o 4,5 roka neskôr moja druhá sestra. O dva roky na to sa mama rozvádzala. Mala šťastie, že mala na tú dobu dobrú robotu, dobrý plat, dokázala sa o svoje dcéry plnohodnotne postarať. Nehádzala flintu do žita, žila si svoj život, nikoho nehľadala a predsa niekoho našla. U spoločných známych sa náhodne zoznámila s mojim otcom. Ona mala 30, on 26. V dnešnej dobe si 26-ročný "chalan" hľadí to svoje, býva u rodičov, chodí na diskotéky a na rodinu ani nepomyslí (česť výnimkám samozrejme). ON si ju však zobral za ženu aj keď mala dve deti. ON sa rozhodol založiť si s ňou rodinu aj napriek tomu, ze jeho mama bola zásadne proti. Kde to videl zakvačiť si na krk staršiu rozvedenú ženu s dvomi deľmi. ON je s ňou aj napriek problémom 25 rokov. ON je môj otec a vždy bol otcom aj pre moje dve sestry, ktoré boli v tom čase už veľké, aby všetkému rozumeli a aj napriek tomu ho považujú za svojho otca a nikdy mu inak ako otec nepovedali.

A tá zásadná vec, ktorú som pochopila až keď som bola veľká?

Nech sú moji rodičia akýkoľvek (pretože verte mi, dokonalí určite nie sú) zaslúžia si môj obdiv. ON, otec "s veľkým "O" za to, že sa vo svojom mladom veku podujal na takú "strašnú" vec a "zakvačil" si na krk rozvedenú matku s dvomi deťmi, za to, že medzi nami nikdy nerobil rozdiely, za to, že sa nám nikdy nič nechýbalo. ONA, mama s veľkým "M" za to, že sa dokázala odpútať od hnusného tyrana, ktorý ju mlátil a za to, že sa nebála ostať sama s dvomi deťmi. Za to, že mi obaja dali život a za to, že mi pomohli v chvíľach (aj keď som ich v tej chvíli za to nenávidela), keď som to najviac potrebovala a zobrali ma doslova z hrobárovej lopaty. Lebo tým smerom som bohužiaľ naberala rýchlosť, aj keď som si to nechcela priznať. A to, že chceli ako správni rodičia pomôcť svojej dcére som pochopila, až keď som na to dozrela.

Pochopila som to, až keď som bola "veľká".

Aj keď veľká som už dávno, dospelá oficiálne od 18-tich rokov a neoficiálne až od momentu, kedy sa mi narodil krásny zdravý syn.

A posledná časť skladačky, ktorou sa stalo poznanie príbehu mojej maminy kompletné? Jej otázka, keď mala podozrenie, že sa mi deje niečo podobné a na ktorú som jej klamala?

"Bil ťa?"

"Nie."

Myslíte, že mi uverila? Ja viem, že nie. Mamu proste neoklameš, nie na dlho. Možno ti zhltne, že si spala u kamarátky, aj keď pravda je niekdy inde. Ale to len preto, že ona sama tomu veľmi chce uveriť. Ale neoklameš ju, keď ti je smutno, keď si neštastná, keď sa s tebou niečo deje, keď si poznačená do konca života. A toto som pochopila, až keď som bola veľká a hlavne, až keď som sa sama stala matkou.