Milé ženy,
po pôrode som sa o sebe okrem iného dozvedela aj toto: som len človek ☝️- aj ja mávam dni, keď to jednoducho nedávam. A poviem vám jedno ďalšie veľké zistenie: je to v poriadku.

Niekedy nás noc prežije, deň začne už o piatej a my máme pocit, že sme už zlyhali. Dieťa nechce spať inak než na nás, partner nedostal pusu na dobré ráno a my sme plné výčitiek (a hnevu).

A k tomu ten známy vnútorný hlas: „Zase si to nezvládla...“ 😔

Poznáte to? Ste unavené, podráždené, a ešte sa za to aj viníte. Aj mne sa to stáva. Napriek tomu – alebo práve preto – som sa naučila v takýchto dňoch spomaliť.

✔️  Uvedomiť si, ako sa cítim.
 ✔️ Postarať sa najprv o seba – aspoň trochu.
 ✔️ Požiadať o pomoc, ak je niekto nablízku.
 ✔️ Skutočne spomaliť a nerobiť viac než je nutné. Na štvrtý prevodový stupeň sa jazdí dobre – ale nie stále. Niekedy stačí ísť na jednotke.

Nešlo to hneď od začiatku a nešlo to ani samé od seba. Šla som ale krok po kroku, deň za dňom a dnes si už ďaleko ľahšie a skôr pripustím, že jednoducho nemám silu. Potom je už o čosi jednoduchšie sústrediť sa len na nutnosti a ostatné dať bokom. 

😡 Stalo sa vám už, že vás niekto rozčúlil, lebo sa nesprával podľa „zdravého rozumu“? Možno sused, čo parkuje presne na tom mieste, kde „by mal vedieť“, že tam parkujete vy. Alebo stojíte v rade v obchode. Vy čakáte trpezlivo, ale niekto sa jednoducho predbehne! 

👉 Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, že ten človek možno vyrastal v prostredí, kde sa dôraz kládol na rýchlosť a efektivitu, nie na čakanie v radoch? Možno v jeho kultúre alebo rodine toto správanie nebolo vnímané ako neslušné. 

🔹 Očakávame, že sa iní budú riadiť rovnakými pravidlami a hodnotami ako my.

🔹 Keď to nerobia, cítime sa dotknutí, rozčúlení alebo sklamaní. 

🧠 Každý žije vo svojom mentálnom modeli sveta. Ľudia si vytvárajú vlastné pravidlá na základe svojich skúseností. To, čo je pre vás „jasné“, môže byť pre iného človeka neviditeľné. Aaž 85 % morálnych presvedčení získavame v detstve a automaticky predpokladáme, že sú „správne“ pre všetkých. 

🧐 Mozog automaticky vyhľadáva potvrdenie našich presvedčení. Potvrdzovacie skreslenie spôsobuje, že ak veríme, že sa ľudia „majú správať určitým spôsobom“, budeme si všímať hlavne prípady, keď to nerobia – a ignorovať dôkazy o opaku. Keď niekto koná v rozpore s našimi presvedčeniami, aktivuje sa amygdala – centrum stresu a hnevu.

"Ideme k svokrovcom a oni otvoria skôr, ako zaklope na dvere. Prípadne otvorí svokor a nie svokra. Tak to dávaj, zavrieť dvere a odznova. Keď sa sprchujeme, tak musí on pustiť vodu aj sprchu," popisuje ich každodennú rutinu Zuzka.

"Ja mám asi najhoršieho čerta. U nás je to naozaj niekedy na psychiatriu (moju). Ako náhle nie je niečo po jej, počujú ju aj do ďalšieho mesta. Napríklad, ideme ráno do jaslí, krásne spolupracuje, všetko funguje, umyť, obliecť, nachystať ruksak na chodbu. A idú na rad topánky. Chce si ich obuť sama, trpezlivo sa jej snažím vysvetliť, že si ich obúva naopak. Od jedu ju už ide rozdrapiť, červená sa, kričí, jeduje sa, nejako sa nám to podarí, ja celá upotená, ešte sme ani z domu nevyšli.  Nasleduje čapica (Bože, nech už je leto). Ona sama. Krásne si ju vie dať, ale už je rozladená z topánok. Nejde jej to. Scenár rovnaký, šľahne čapicu o zem. Krik, nervy, jedovanie. Až jej sliny idú z úst. Tak ja začnem zase svoj monológ... Našťastie ho pochopila. Ideme do auta, samozrejme bez čapice, s kapucňou. Od domu k autu sa dá ísť dvoma smermi, samozrejme ideme tým, čo je bližšie. Samozrejme madam potrebuje ísť tou dlhšou trasou. Sadne na zem, krik, nervy. Ja už zúfalá, naštvaná funiaca lokomotíva. Idem pre ňu. beriem ju pod pazuchu, ona vyvádza, ľudia sa otáčajú. Sadneme do auta, ja vysvetľujem a pani zrazu úsmev ako keby sa nič nestalo," spomína Simona.

"Chystáme sa do škôlky, ona si vytiahne koša na prádlo špinavý kabát, že ten chcem. Poviem nie, je špinavý, že si dáme bundu s uškami. Hneď cirkus, vrieskala, bundu aj sveter najskôr hodila na zem, potom  si to šla dať do skrine, aby som to náhodou nenašla. Tak som sa obliekla, obula, otvorila dvere a vravím čau, ja teda idem. Hneď bola pri mne aj s bundou a svetrom. Potom zas začala revať v škôlke, lebo ona tam nechce byť. Dobre, že nezačala biť deti naokolo, ktoré ju volali hrať sa," vysvetľuje Lucia.

"Môj keď nie je po jeho, tak si ľahne na zem a mravčí. Keď sa k nemu priblížim, tak kope nohami, zásadne sa nám to stáva, keď sa niekam ponáhľam a nemám čas ho tam nechať ležať. Juj. Tak ho beriem na ruky, on so sebou mece, kope. Po ceste, aby som si oddýchla, tak ho občas na tú zem položím. Minule tam stojím nad ním, s pohľadom do nepríčetna a čakám, kým sa upokojí. Okolo idú policajti a kričia na mňa, či je všetko v poriadku. Vravím, že áno, len malý protest. To len môj toto robí?" spytuje sa Iva.

Vzdorovité dieťa

Nie, nerobí to len ten tvoj. Ani tvoja. Štyri mamičky, štyri deti. Všetky vo veku 2 roky a štvrť. Najkrajší vek. Čas na malú maturitu z exorcizmu, nasadenie sedatív (matke, nie dieťaťu) a zakúpenie hrošej kože. Tú poslednú položku kvôli susedom, kamoškám alebo len okoloidúcim, ktorí sa dokážu nekonečne pohoršovať, nad tým nevychovaným, rozmajzlaným a nevyspytateľným deckom. Nech už sa babky tvária akokoľvek rozhorčene, obdobie vzdoru alebo prvá puberta je (bohužiaľ) normálne, dôležité, dokonca žiaduce obdobie vo vývine dieťaťa. Začína okolo roku a pol a vrcholí v treťom roku.