Po dlhsej odmlke vam prinasam dalsiu cast nasho pribehu. Nie, nezabudla som, ale necakana hospitalizacia chlapca s modrymi ocami mi nedovolila napisat skor.

5.časť - Anjel po mojom boku

   Nase dni plynu tak isto ako dni inych ludi.Chlapec s modrymi ocami uz nieje babätko,vyrastol z neho chlapcek ktory o par dní sfukne štyri sviecocky zo svojej torty. No pre mna je den jeho narodenin dnom narodenia mojho anjela, zhmotnenim lasky,bolesti a novej nadeje.Svojho chlapca poznam uz dlho,poznala som ho skor ako som ho mohla objat svojimi rukami. Preto je pre mna anjelom,zmenil mi zivot a ukazal inu cestu nez tu ktorou by som kracala keby jeho nebolo.

Obcas sa vraciam v case spät,obcas vidim v tvarach svojich blizkych otazku. Otazku, ci by som vratila cas spät, ci by som znova dala zivot choremu dietatku. Som kto som, som dcera, som manzelka, som mama...no som clovek. No nebola by som tym clovekom ktorym som dnes keby som po svojom boku nemala jeho, chlapca s modrymi ocami. Nebola by som tu a teraz na tomto mieste, nevedela by som to co viem, nehnala by ma ta neuveritelna sila vpred...neviem kde by som bez neho bola ale ani ma to nezaujima. Ano, mala by som viac casu, viac penazi ale do konca svojho zivota by som ho mlcky nosila vo svojom srdci a spolu s nim trpkost svojho strachu.

Dnes som tu, stojim hrdo a vo svojej dlani ukryvam malu rucku svojho dietata.Budem s nim kracat kamkolvek, budem s nim plakat aj sa smiat, budem s nim zit nas zivot lebo takto to malo byt. Nas pribeh nekonci, nas pribeh sa len zacina. Jeho napisanim som chcela priniest male posolstvo pre vsetkych kto vydrzal citat tieto riadky popisane nasim zivotom.

Nikto nikdy nevie co ho stretne. Kazdy si ideme svojou cestou a hladame. Hladame lasku, stastie, uspech...hladame cloveka co bude tou cestou kracat s nami. Cesty klukate, cesty zaviate, cesty plne ludskych stôp, osudov a nadeji. Casto nieje v nasej moci si vyberat, obcas musime prijat to co nam osud nadelil a ist hrdo vpred aj ked nam srdcia krvacaju. Mne osud postavil do cesty jeho, chlapca s modrymi ocami. Bolo len na mne rozhodnut o jeho zivote. Rozhodnut sa ci budem svojou cestou kracat s tuzbou v srdci alebo nou budem kracat ruka v ruke so svojim anjelom.

Dala som Ti zivot, dala som Ti nadej.No Ty si mi dal a davas stonasobne viac, ukazal si mi cestu a zmysel toho preco som tu. A preto nikdy neprestanem byt vdacna za to, ze som sa prave ja mohla stat Tvojou mamou. Dakujem, ze si...

         Nas pribeh sa nekonci,urcite prispejem dalsou spletou svojich myslienok, ktore mi neunavne viria v hlave. Objimte svoje deti a vsetkych, ktorich lubite a prezite tie najkrajsie vianoce plne kludu,lasky a zazrakov...

Ahojte kamaráti,

 Musím vám hneď na úvod povedať, že toto bol veľmi rušný mesiac a mám kopec noviniek a viem kopec nových vecí. Ani chytro neviem, čím začať.

 Mama stále trvá na tom, že musím papať aj niečo iné ako mliečko. Tak dobre, ale kŕmiť sa chcem sama!, povedala som. Mama poslúchla, dala mi do ruky brokolicu, mrkvičku a zemiačik a aha, ako parádne mi to išlo.

Ako ďalší chod malo nasledovať kuracie stehno do ruky, ale tu mama porušila našu dohodu o samostatnom kŕmení a mäso mi pomixovala aj so zeleninou. Tak som to odmietla. Teda vypľula, prostestovala, bránila sa. To ste mali vidieť aké finty na mňa vymýšľali aj s Alibabkou. Že idú mi dať akože dudu a šup lyžička do pusy, alebo ma klamali mojou malou hrkálkou, ktorú som chcela oblizovať. Tak keď už som to mala v puse, tak som to zjedla, však ono, zlé to nebolo, ale princíp je princíp. Ja som už veľká a nikto ma tu nebude kŕmiť ako malú! A potom zdá sa, že to pochopili. Pekne ma posadili za stôl do stoličky ako veľkú a dali mi hračky. A keďže mám len dve ruky a tie potrebujem na hranie, tak som mame dovolila, že teda ma môže kŕmiť, keď tak veľmi chce.

Len občas ma musí nechať siahnuť do misky, nech si overím, čo za konzistenciu mi to dáva. Papám samé výživné veci a minule som čítala, že čo je dobré na tanieri je dobré aj na pleť. Vyskúšajte to ako ja. Pleťová maska z batatu či brokolice sú skvelé na pleť. Budete ju mať ako bábätko. U mňa to platí.

Tento mesiac som zahájila bazénikovú sezónu. Prečo aj nie, keď všade kde som prišla ma čakal exkluzívny súkromný bazén? Aj na záhrade u babky Lidky, aj u Alibabky, aj u sesterničiek. A najväčší u Jurka. Teda vraj to nebol bazén, ale akýsi Dunaj.

1.8.-4.8. som bola na retro dovolenke v Kubíne. Retro preto, lebo ma tam čakal takýto kočík v ktorom sa vozila aj mama. Teda nie teraz so mnou, ale kedysi dávno pradávno, keď som ja ešte nebola na svete.

Na hranie som mala hračky tiež po mame.

A havina. Ten nebol na hranie, ale išla som si na ňom oči vyočiť.

Aj som ho pohladkala.

2.8. mi vyliezol prvý horný zub. Mama s tatom tvrdia, že riadna lopata. Ale ja dobre viem, že lopata vyzerá úplne inak. Ja mám krásne horné zúbky. Áno, zúbky, lebo krátko po prvom, mi vyšiel aj druhý /5.8./ Aha:

Samozrejme, že o také množstvo zubov sa už treba starať a pekne ich umývať:

Ale aj tak najväčšie terno toho mesiaca bolo, že som sa naučila posadiť sa a začala som štvornožkovať!!! Takže už nemusím celé dni len ležať a navyše sa dostanem kam chcem úplne sama. Ono to celé prebiehalo takto:

Na retro dovolenke som sa naučila posadiť sa šikmo a sedieť s držaním sa. Potom som sa raz hrala a potrebovala som obidve ruky na chytenie hračky, tak som sa pustila /8.8./, ale posedela som len chvíľku a spadla. Dobre som sa na to vyspala a skúsila to na druhý deň. A už mi to išlo.

A odkedy sedím, tak mám aj nové vozítko... Teda špotovú časť môjho kočíka. Sedí sa v ňom pohodlne.

...a mám aj sedátko na kúpanie. Sedenie je super!

Postoj na štyroch som trénovala už dlho. Určite si to pamätáte z mojej bilancie minulý mesiac. Postupným posilňovaním svalov vďaka mojej špeciálnej jóge a ráčikovaním som sa dopracovala k pomalým pokusom o pohyb vpred. Najprv som si nacvičila, aké to bude, keď zdvihnem jednu ručičku a budem chvíľu len na troch /28.7./ Potom som skúšala jeden dva pohyby vpred a 12.8. som už prešla dlhšiu trasu po obývačke /Mama mi ťahala dudulu pred nosom a ja som si ani nevšimla ako a išla som za ňou/.  A ako správny lezúň som začala liezť nielen po zemi ale aj po mame...

a prišla som na to, že tak si viem aj kľaknúť a z kľaku sa postaviť. Aj túto bilanciu vám píšem postojačky.

Všímate to ako som pokročila? Z húpania sa na štyroch už lozím a dokonca stojím. Stavme sa, že o mesiac už budem chodiť!

Určite by toho bolo na tento mesiac ešte viac, ale nečakane ma zastihla choroba. Vraj šiesta choroba. Teda moja druhá, ale volá sa, že šiesta. Nič ma nebolelo, ale mala som vysoké teploty a stále sa mi chcelo len spať. A najlepšie priamo na mamine.

A na záver rubrika: Najlepšie hračky nie sú od firmy Fisher Price.

Ahojte kamaráti,

už mám 7 mesiacov, čo je viac ako 6 a keďže moje dudulky boli iba pre 6 mesačné béby, tak som slávnostne postúpila do vyššieho levelu a mám tri nové: ružovú a dve modré, ktoré mi idú k očiam.

 Tento mesiac som si opäť vymyslela nejaké nové hry, nech sa na tomto svete nenudím:

 Hra na zajka: Ako prvé som si nechala narásť dva hlodáky. Prvý som si načasovala na tatove meniny, aby teda mal odo mňa nejaký ten darček /29.6./ Poviem vám, žiadna sranda to nebola, lebo potom mi celý deň všetci pchali prsty do úst a chceli ho vidieť. Druhý som si narástla o nejaký ten týždeň aj kúsok neskôr. Do konca mesiaca mi pekne vyrástli a už ich je dobre vidno, keď sa usmejem. Koniec ďasienkáčika, nech žije zubáč!!

Skúsila som mamu uhryznúť /18.7./, že čo na to povie a takú hubovú polievku a štipanec do líčka som dostala, že už radšej nehryziem. Len chrumku a rožtek, ale o tom neskôr.

A ako taký správny zajko aj hopkám. Dám sa na štyri /áno, to je moja nová zručnosť/ a hojdám sa a hojdám /zlé jazyky tvrdia, že som to odkukala od rodičov/ a občas aj trošku priskočím kolienkami vpred. Iný spôsob posúvania sa vpred som ešte neobjavila.

Na ráčika a podgaučovník zasunutý: Dopredu síce ísť neviem, ale dozadu mi to ide perfektne. Tak si veselo cúvam a cúvam a najčastejšie sa tak dostanem pod gauč. Nožičky mi tam pekne zapadnú, ale zadoček s plienkou ma nepustí ďalej. A to je ako sa dostať do slepej uličky. Musím zakričať na mamu, nech príde a preloží ma niekam inam odkiaľ zas môžem zacúvať na nové miesto.

Na princeznu pod závojom: Po veľkej vode sa nám tak premnožili komáre, že som inak ako bez moskytierky nemohla ísť von. Aj keď som bola v nosiči, tak mi ju mama prehodila cez hlavu.

Na DJ: Viem si sama pustiť pesničky na mojej hracej hračke. Veľa krát sa mi to podarilo náhodne, ale už som prišla na to, že stačí stlačiť prštekom niektorý farebný gombík a hneď mám domácu diskotéku. Alebo si vezmem nejaké dve hračky a búcham nimi o seba. Vlastná hudobná tvorba je najlepšia.

Na schovávačku: Keď zbadám, že mám poruke plienku alebo uterák, tak si ho pritiahnem na tvár, počkám, kým sa mama opýta, kde je Ľubka, stiahnem ho a urobím kukuk.

Na aquabelu: Po prípravných rozplavbávch vo vani ma mama zobrala na ozajstné bábätkovské plávanie do veľkého bazéna. Bazén je oveľa väčší ako vaňa, tak tam môžem aj viac kopkať a špliechať ako doma a mám tam aj vekovo rovnakých parťákov. Plávame si celú hodinu a mama a ostatné tety nám do toho pospevujú. Vždy mi pri tom poriadne vyhladne a aj sa unavím. Po jednom plávaní som trhla svoj osobný stravovací record a zjedla som pol kelímku cukiny a raz som trhla record spací a spala som 3 hodiny.

Na vyhadzovača: Toto je veľmi jednoduchá hra. Keď ma už nebaví hračka, ktorú mi dala mama na hranie do kočíka, tak ju vyhodím. Už sa ale nevozím vo vaničke z ktorej nič nevidím, ale vo vajíčku a čakám, kedy sa nauči sedieť, aby som mohla ísť do šporťáka.

Na záhradkára: Nezáleží na tom, kde ma na deke položia a ako veľmi na mňa dávajú pozor, ja sa aj tak dohážem dostať na jej okraj a pomáham plieť trávičku. Ako chutí neviem, vždy mi ju zoberú z ruky.

Na trenažér: Dovolím sesterničkám, aby si na mne trénovali, ako sa budú starať o svojho nového súrodenca.

Na bludného Holanďana: Doma nastalo veľké sťahovanie nábytku, z izbičky mi zmizla veľká posteľ a nahradil ju madrac na zemi, aby sme tam s mamou mohli obidve spať a ja aby som to nemala vysoko, ak by som spadla. Večer pred spaním, keď nezaspím pri cucaní mliečka, čo sa mi už stáva málokedy, poblúdim po celom madraci hore dole. A v spánku samozrejme pokračujem. Od 15.7. už viem spať aj na brušku.

Na Anděla na horách: Tento mesiac som absolvovala svoju prvú dovolenku. Bolo to na chate na Orave. Fotrovci si na mňa zavolali aj posily/kamošov, ale podľa mňa zbytočne, ja som predsa dobrá. Tak som im aspoň urobila radosť masážou hlavy, ktorú viem skvele.

Z chatovačky som si odskočila kuknúť svoju krstnú, ktorá ma konečne prišla pozrieť spoza tej veľkej mláky a doniesla mi také krásne šatočky, že som hneď vedela, že moje starosti, čo si obliecť na svadbu, sú vyriešené. Potom som sa ešte zastavila na pár dní u Alibabky pohojdať sa na hojdačkách. Má štyri, na jednu ešte musím dorásť ale ostatné tri si už môžem užívať.

Na pacienta: Počas dovolenkového pobytu mi očervenelo a opuchlo pravé očko. Alidedo tvrdil, že harmanček to vylieči, tak ma v ňom celú vykúpali. Ale do rána to neprešlo, tak sme boli v nemocnici na vyšetrení u tety doktorky, ktorá kedysi dávno predpísala mame prvé okuliare. Mne predpísala kvapky a mastičku a očko sa mi hneď polepšilo. Svoju oficiálne prvú chorobu mám teda za sebou.

Na prasiatko: Skončili mi mliečne časy, musím začať seriózne papať aj inú stravu. Niečo mi chutí viac, niečo menej, ale jedno má každé jedlo spoločné: dá sa pri ňom parádne zamazať ako take prasiatko. Je to boj, lebo mama vytiahla hneď na úvod ťažký caliber: podbradník aj s rukávmi a raz dokonca aj kŕmenie vo vaničke, ale ja aj tak s prehľadom víťazím.

Nepomáha ani odpútavanie pozornosti telkou alebo hračkami. S tými sa viem hrať aj pri jedle. Však som žena a je všeobecne známe, že my zvládame aj viac vecí naraz. Ja hrať aj jesť.

Moje tajné zbrane v boji o najufúľanejšie prasiatko sú: kýchanie s plnými ústami, prdenie ústami, vytláčanie jedla jazykom, jeho rozotieranie ručičkami po tvári, rozhadzovanie rukami a nohami v najmenej vhodných chvíľach. A keď sa mi nechce hrať, tak jednoducho stisnem pery, vtiahnem spodnú peru do pusy a nehrám sa, teda nejem nič, iba narobím krik, nech mama prestane blbnúť s tou zeleninou a dá staré dobré osvedčené mliečko. A občas môže aj chrumku, pretože dobrá chrumka nie je zlá.

Na najkrajšiu svadobčanku: V sobotu 20.7. sa ženil môj najlepší ujo a ja som tam samozrejme nemohla chýbať, aj keď to bolo až kdesi na kraji sveta, pretože tak dlho som autom ešte necestovala. Vyobliekali ma do bodkovaných šatočiek a po prvý raz som mala aj topánočky, ako inak, tiež bodkované. K šatočkám boli aj bodkované gaťulky, takže som si kľudne mohla nechať nadvihovať sukničku ako Marilyn Monroe. Mama dávala na uja Jana pozor, nech si to nerozmyslí a neutečie /však prečo inak by stála celý obrad za ním?/ a mňa varovala babka Lidka. A tato stále niečo fotil. Schrupla som si len krátko po obrade v záhrade, kým sa ostatní fotili a v aute cestou na hostinu, nech toho veľa nezmeškám. Tam som hneď preskúmala výzdobu, či sa s ňou dá hrať a najväčší úspech mala umelá gerberka, ktorú objavila teta Ľuba na okne. Hej, volá sa rovnako ako ja. A tety Ľubice tam boli až dve. Druhá mala tiež bodkované šaty, ako keby sme sa vopred dohodli. Zo svadobnej torty mi síce ochutnať nedali, ale prvý raz som skúsila banán a to bola oveľa väčšia dobrota ako mrkva. Ešte som si trochu zatancovala a bol čas ísť spať.

Lentý plavkový BONUS na záver: Milí kamaráti, aj keď je už leto v plnom prúde, ešte stále nie je neskoro a môžete si vylepšiť postavičku na hodine jógy pod mojím vedením. Šup, šup obliecť cvičebný úbor, začíname:

Zaujmite základnú polohu v ľahu na brušku:

Ako prvú si vyskúšame polohu nazývanú most alebo sopka:

Pokračujeme rovnovážnym cvičením so zdvihnutou nohou:

Sadneme si na päty a relaxujeme so zavretými očami:

A zakončíme polohou Pozdrav slnku:

4.časť - Ako som sa druhykrat narodila

Ocitla som sa i nom svete. Nikto nas nepoznal, nikto nic neriesil, nikto ma nesudil. Nebol tam nikto, kto by ma sustrastne potlapkaval po pleci, nikto kto by ma lutoval, nikto mi nevravel ako bravurne to zvladam. Bol to tak oslobodzujuci pocit. Bola som tam iba ja, moj chlapec s modrymi ocami a nasa laska. Bolo to to najspravnejsie, co som v tej tazkej chvili mohla urobit.

V tom inom svete som sa stala sama sebou. Mohla som plakat bez toho aby niekto videl moj zial, mohla som sa smiat bez toho, aby niekto hodnotil ci mam na to pravo a mohla som konecne lubit svojho chlapca s modrymi ocami bez toho aby som citila vycitky. Mala som kopu casu dat svojim myslienkam zmysel, najst vieru v samu seba a dokazat chlapcovi s modrymi ocami, ze chcem, aby tu bol.

Tam na lieceni som vela pochopila. Vela som plakala a snazila sa vyrovnat s tym, ze mam chlapca ktory nikdy nebude taky, ako ostatni. Tam som vsak pochopila ze zvadzam zbytocny boj lebo vyrovnat sa s tym a ani pochopit sa to neda. Pochopila som, ze to tazke v nasom zivote treba len akceptovat, snazit sa problemy riesit tak, ako prichadzaju, lebo zivot je cesta a my nikdy nevieme, aka ta cesta bude.

Za tie dni som sa zo svojho dna snazila opät postavit a odpustit sama sebe. Nemohla som sa vzdat lebo som tu mala jeho, mojho chlapca s modrymi ocami. Vtedy som prvykrat videla, ze chce byt tu. Tu pri mne a ja pri nom. Zdravotne sa zacal pomalicky zviechat, rany na jeho telicku sa hojili a tie na dusi sme si liecili navzajom. Snazila som sa naucit zit s tym, ze moj syn je iny a inym ostane navzdy, ale slubila som sama sebe, ze ho vychovam tak, aby sa nikdy inym necitil.

Po troch tyzdnoch sme odisli domov. S cistou hlavou a novou nadejou. Citila som sa silnejsia a pripravenejsia na to, co nas este v zivote stretne. Prestala som doverovat tym mudrcom v bielych plastoch a zistila som, ze o synovej chorobe viem viac ako oni. Prestala som minat kopy penazi na ludi, ktori vraj alternativne zlepsia zivot mojmu synovi a aj ked sa tak nedialo, bez ostychu si pytali dalsie a dalsie. Prestala som pocuvat poucovanie a mudrovanie od ludi, ktori nikdy nechodili v mojich topankach.

Jeho zdravotny stav sa zlepsoval po malych krokoch. Pocuvala som svoj 6-ty zmysel a nie biele plaste a nic lepsie som nemohla urobit. Kazdy den sa moj chlapec s modrymi ocami usmieval o trocha viac a o trochu menej plakal. Vsetko, co zameskal, zacal dohanat. Ked mal rok, sedel, ked mal 18 mesiacov spravil prvy krok. No nasim najvacsim uspechom bolo, ked v noci prespal 2 hodiny v kuse.

Zacala som so svojim chlapcom s modrymi ocami zit a nie iba prezivat.

Koniec 4.časti

Pokracovanie coskoro.

O tom ako chlapec s modrými očami hľadal svoje "nebo"

Vzdy som si myslela,ze ked chlapca s modrymi ocami konecne uvidim hned budem vediet ze je to on.Drzala som ho v naruci cele hodiny a hladela mu do jeho modrych oci,no zrazu som nevedela ci je to ten chlapec z mojho srdca.Raz,este v porodnici sa moj chlapcek pozrel na mna tak ze mi az srdce poskocilo,tolko lasky a nehy v jednom pohlade som od babetka necakala.Vtedy moje srdce vedelo ze je to on,moj chlapec s modrymi ocami ale hlava si to este priznat nechcela lebo to, ze by to bol on by znamenalo aj to, ze nieje zdravy.

Nasledoval moj nepokoj,moje hladanie toho kto vlastne moj syn je.Isla som s mojim dietatom v naruci za tymi mudrymi ludmi v bielych plastoch a chcela poznat odpoved,no zrazu to oni uz vediet nepotrebovali,zrazu bolo jedno ci je zdravy a ci chory ked uz je tu...Hladela som mu do jeho modrych oci a srdce mi zasa vravelo ze je to on,chlapec s modrymi ocami.No pre mna bolo tazke uverit aj preto ze v ociach svojich blizkych som videla stale tu nadej ze to nieje on,chlapec s modrymi ocami.

Plynuli dni,no kazdym dnom ktory uplynul bolo mne jasnejsie ze je to on,kazdym zdravotnym problemom som si bola istejsia.Zrutil sa mi svet.Ano,zrutil aj napriek tomu ze som svojho chlapca s modrymi ocami ocakavala.Spomenula som si na slub ktory som mu dala a mienila som ho dodrzat,vravela som si ze s tou velkou laskou ktoru k sebe uz dlho citime dokazem vsetko.Chodili sme od bieleho plastu k dalsiemu a dalsiemu,no kazdou navstevou som bola smutnejsia a smutnejsia.No bojovala som,bola som silna az som bola sama zo seba prekvapena.

No s chlapcom s modrymi ocami to bolo horsie a horsie.Bojovali sme s komplikaciami,bojovali sme s lekarmi...obcas som mala pocit ze nic ine nerobim len bojujem.No bolo to zo dna na den tazsie,boli dni ked som bojovat uz nevladala no sila lasky k mojmu chlapcovi ma vzdy postavila na nohy aj ked som uz nevladala ist dalej.Jedneho dna som v ociach mojho chlapca zbadala sklamanie,mala som pocit ze som zlyhala a neplnim svoj slub.Kazdym takym dnom sa moje srdce znova a znova lamalo,chlapec s modrymi ocami sa neusmieval.

Vedela som ze musim nieco urobit.Ludia v bielych plastoch nepomahali a v ociach mojich blizkych sa zrkadlilo sklamanie.Mala som pocit, ze chlapca s modrymi ocami tu nikto nechce,ja som tomu nerozumela ale bodalo mi to do duše.Jedneho tazkeho dna mi niekto,koho mam rada povedal, ze som vinná. Dovolila som chlapcovi s modrymi ocami aby sa narodil a som vinna za vsetko co sa v jeho zivote deje,som vinna za slzy a bolest...

Zlomena som padla na kolena.Drzala som v naruci krasne dieta,moje dieta.Bol tu preto lebo som mu dala zivot a preto som bola vinna.Zrazu som bola sama proti vsetkym.Hodiny som premyslala nad tym ci chlapec s modrymi ocami nemal pravo na zivot,ci aj on nemal pravo a sancu najst svoje stastie a cestu ktorou bude kracat,ci nemal pravo byt tak velmi milovany.Rozmyslala som ci by bolo spravnejsie ho zabit a kedy bolo spravne to vykonat,ci este kym bol v mojom srdci alebo vtedy ked uz zil v mojom brusku.Nerozumela som nikomu a nik nerozumel mne.

Jedneho dna som prisla na to ze musim byt sama aby som nasla silu.Zbalila som chlapca s modrymi ocami,pobozkala som dievcatko s tvarou anjela a muza mojho zivota a spolu s mojim chlapcom som odisla na liecenie.

Koniec 3.časti

        2. cast Moja láska a strach

Nic nebolo cierne. Nic nebolo biele, no zrazu mi ostal len ten strach. Je ine nosit dieta ukryte v srdci a ine ho nosit pod srdcom.

Plynuli dni a tyzdne, plynul moj strach a aj vedomie, ze vo mne rastie chlapec. Ten chlapec z mojho srdca. Stale ma objimal, stale som citila, ako ma miluje. Moja laska vsak bola zaslepena strachom o maleho tvora, ktory uz nemal len malu dusicku ukrytu v mojom srdci, ale bol skutocny a bol tu.

Obcas som si klamala. Obcas som aj chlapca s modrymi ocami presviedcala, ze to nie je on. A potom prisli mudri ludia v bielych plastoch, ktori chceli vediet, ci je to on. Vraveli, ze taky chlapci s modrymi ocami sem nepatria, ze musia vediet, ake dieta sa vo mne ukryva. Mne krvacalo srdce pri vedomi, ze chlapca s modrymi ocami by bez vahania zabili len preto, ze je iny. Od tej doby som bojovala. Za seba, za svoje rozhodnutie, za pravo na zivot pre chlapca s modrymi ocami.

Obcas som citila len lasku, velku, snad vacsiu ako cely svet. Obcas som bola silna a pripravena na vsetko. No obcas ma ten strach ovladol a nedalo sa ujst, len hrdo kracat vpred s vedomim, ze vsetko je tak, ako ma byt.

Ten maly chlapcek vo mne rastol. S kazdym jeho skutocnym pohybom rastla moja laska k nemu. Kratko predtym ako uzrel svetlo tohto sveta sa rozplynul vsetok strach. Bol prec a ostalo mi len odhodlanie a viera v samu seba.

Ked som po prvykrat drzala chlapca s modrymi ocami v naruci, nasa laska nemala zaciatok ani koniec. Nebolo strachu ani pochybnosti. Bol tu, skutocnejsi ako kedykolvek predtym. Hladela som mu do jeho modrych oci a prisahala mu, ze pokym budem zit, nikdy mu na tomto svete nebude zle. Vzdy ho ochranim a pomozem mu najst jeho cestu.

Koniec 2. casti

Príbeh bude pokračovať.

Tento pribeh je skutocny. Stal sa v skutocnom svete a skutocnym ludom. Je to pribeh o tom, ako prisiel na tento svet jeden neobycajny chlapec. Pribeh o obycajnej mame a jej neutichajucej laske v srdci.

            l. cast Ako sa zrodil chlapec s modrymi ocami v mojom srdci

Nestalo sa to davno pradavno ani za siedmimi horami ci dolami. Stalo sa to v mojom zivote a ten pribeh stale plynie a plynut bude, pokym nas smrt nerozdeli.

Ten maly chlapec v mojom srdci byval uz dlho. Dostal sa tam asi vtedy, ked sa narodil moj maly brat. Vtedy, ked som brata zacala lubit a v kazdej myslienke ho chranit. Chranit preto, lebo nebol zdravy - mal geneticke ochorenie. Vtedy zacal v mojom srdci rast maly chlapec s modrymi ocami.

Brat rastol a vyrastol. Bola som pri nom a videla jeho radost aj zial, jeho vitazstva aj pady. Kazdym takym dnom ten chlapec v mojom srdci rastol tak, ako moja laska k nemu.

Ubehlo vela casu a ja som stretla muza. Toho, co bol druhou polovicou mna, castou mojej duse. A chlapec s modrymi ocami v mojom srdci sa usmieval.

Dni bezali a vo mne z cistej lasky rastol novy zivot. V snoch som vidavala male dievcatko s tvarou anjela a na chlapca s modrymi ocami som zabudla. Ked dievcatko s tvarou anjela uzrelo svetlo tohto sveta, dala som jej vsetku lasku, co som v srdci mala.

No netrvalo dlho a chlapca s modrymi ocami som opat citila vo svojom srdci. Nikam neodisiel. Hladkala a kolisala som ho svojimi myslienkami a on mi s usmevom sepkal, ze by chcel vidiet svet. Dlho som len oci privrela a vravela mu, ze svet nie je miesto prenho, ze len v mojom srdci je v bezpeci.

No on chcel vidiet nebo. Ja som mu len dookola opakovala, ze zivot je tazky pre takych chlapcov ako je on. Casto mi vravel, ze pokym ma mna, nikdy sa mu nic zle nestane. Pokym ho pevne chytim za ruku, budeme spolu kracat kamkolvek.

V mojom srdci sa odohraval boj. Laska bojovala so strachom a nebolo dlho vitaza. Vedela som, ze len ja sama mozem rozhodnut. Ten maly chlapcek v mojom srdci len ticho cakal. Sepkal mi, ze nezalezi na tom, ako sa rozhodnem, ze on ma bude navzdy milovat.

Jedneho dna som stala pri okne a hladela na nebo. Vedela som, ze chlapec s modrymi ocami uz nie je iba v mojom srdci...

Koniec l. casti

Nasledovala druhá dávka oxytocínu, už som bola mierne "omámená", čo bolo vtedy možno aj dobre, lebo som už začínala cítiť, že to také ľahké nebude. Premáhal ma akýsi smútok, nevládala som. Nechápala som, ako ja, silná žena, zrazu môžem byť taká slabá. Zrazu začal monitor opäť vydávať tie hrozné zvuky, ktoré nechceme nikdy počuť, ale tentokrát neprestávali. Všetci okolo sa začali pohybovať ako pomocou zrýchlenia - "rewind" na páske a ja som počula len "ukončíme pôrod sekciou". Bola som zlomená. Lekár sa ku mne naklonil a hovorí mi: "Lenka, vy ste nezlyhali, nie je to vaša chyba."..To mi veľmi pomohlo. Potom si pamatám len veľký šum, okamžite sa musela uvoľniť operačná sála, na ktorú ma sprevádzal pohľad skupinky medikov na chodbe. Posledné slová,ktoré si pamätám, boli od milej anesteziologičky: "Ako sa bude volať synček?"  "Tobias."

Nikdy predtým som v plnej narkóze nebola, a dúfam, že už ani nebudem. To prázdno a ničota, ktoré si uvedomíte až spätne... Paradoxne, prvé som počula opäť meno - svoje. Lenka, vstávajte...videla som setričky, lekárov, chodbu, izbu...kde je moje bábätko? Pýtala som sa uslintaná nejakého zdravotného brata,  ktorý vyplašene na mňa pozeral. Po príchode na izbu som si  necítila polovicu tela, ale cítila som, že som mama. A bola som. Od 9:48. Chvíľu trvalo, kým mi moje kozliatko prinesli. (Taký mal plač - niečo medzi kozliatkom a mačiatkom.)

Poobede sa manželovi nejak podario prísť až ku mne. Viem, že ma miluje, ale toľko lásky som v jeho očiach ešte nevidela. Ako neskôr vyšlo najavo, náš drobec dostal skóre 10 z 10. Skvelé. A? Lekár vraj povedal, že zásadne nepije, ale že dnes si dá. Za to, že sa rozhodol pre sekciu. Keď štupla vytiahli, zistili, že má asi 20 cm pupočnú šnúru.  Viete, aká je priemerná dĺžka. Viete, čo by sa stalo, keby ma veľmi trendovo, tlačil do prirodzeného pôrodu? Nevieme, lebo to mi nepovie intuícia, takto ex post. Podľa lekára by sa roztrhla buď šnúra, alebo čast maternice... Buď - alebo. Vykrvácali by sme obaja, alebo jeden z nás, alebo by ortoéd bábätko vybral otvorením lonovej kosti, ale to by sa zrejme nestihlo. Srdiečko reagovalo zle teda práve na oxytocín, ktorý sa ho snažil "vypudiť", ale on nemohol - šnúra už bola napnutá na maximum.

Pozerám na môjho zdravého synčeka a ďakujem za šťastné konce.

Ďakujem môjmu anjelovi strážnemu, ktorý mi dal život a nemôže si popestovať prvé vnúča, ale mohol byť pri mne tých pár minút "medzi nebom a zemou".

Ženská intuícia je prastará a silná zbraň. Ak jej vieme načúvať, všeličo sa dozvieme. Alebo aj nie. Tak som aj ja vedela, že som tehotná ešte prv, ako som to vobec mohla vedieť, idúc hore schodmi k môjmu openspacu sa mi tak rozbúchalo srdce, že to by počul aj hluchý... rovnako, 80 percentné dievčatko, podľa môjho prvého gynekológa a okolia, som v sne videla jasne ako chlapčeka. A tak aj bolo. Moje tehotenstvo prebiehalo ukážkovo. Srdiečko bilo, žiadna cukrovka, pribrala som dovedna 10 kg. Snáď krvných doštičiek by mohlo byť viac, ale ber to čert, dopĺňala som vitamínmi. 

Potom som z praktických dôvodov musela gynekológa vymeniť, a hneď po svadobnej ceste na 3D videl nášho Tobiaska. Poznáte to, mamičky, keď čakáte na výsledky tripple, keď čakáte na to, čo vám povie lekár pri ultrazvuku. Nepovedal nič, usmieval sa, bol spokojný. Čas bežal, rástli sme, priberali, pripravovali sa na den "p". Zvládli sme tehotní svadbu, kúpu bytu, sťahovanie, tak toto snáď dáme,nie? Zvažovali sme zazmluvnenie a epidurál, otecko mal byť pri pôrode tak ako tak. Nakoniec sme sa rozhodli pre všetky tri z možností, napriek rôznym radám a názorom. 

Bol utorok 23. októbra, týždeň pred termínom pôrodu. Bolela ma chrblica, tak som sa trošku natiahla do vane. Asi o tretej popoludní mi začala odtekať voda, či to s tým nejak súviselo, neviem. O piatej ma prijali v pôrodnici a ja som nečakane šla na čakačku. Samozrejme, že sa ešte na poslednú chvíľu doťahovali papiere, lebo sme nerátali s tým, že to príde takto skoro. Na tú noc na čakačke nezabudnem. Najprv kontrakcie, ale nič sa nedialo, ani o 8, ani o 1, ani o 4.... Nekonečné čakanie, sprevádzané neskutočným revom, výkrikmi a vulgarizmami mladej budúcej mamičky istej etnickej skupiny. Bože, hovorím si, len nech ma to takto nebolí, len nech nemusím ísť až na dno...Pochopiteľne, nespala som. Azda hodinku nadránom. A od tej noci som sa už nevyspala...

O pol šiestej prišiel môj lekár, zobral si ma do svojej vyšetrovne, vraj otvorená na 1cm. Hm. Vyšetrenie spustilo kontrakcie. Už pri ňom som cítila bolesť, čo lekár absolútne nechápal, čo ma môže bolieť.  O hodinu už som bola na boxe a môj manžel na ceste ku mne. Keďže sa stále nič nedialo, a bábätko bolo už pridlho bez ochrannej plodovej vody, šli sme na oxytocín. Kontrakcie silneli a boleli viac a viac, ale žiadne otváranie. Všimla som si, že po dávke oxytocínu vydával na chvílu monitor iný zvuk a všetci spozorneli, ale čakalo sa ďalej. Medzitým som dostala epidurál a mne sa neskutočne uľavilo. Tlak bol, ale bolesť nie. Už som začala byť dosť vyčerpaná, ale príchod manžela mi veľmi pomohol. Bolo niečo okolo ôsmej ráno.

Je to neuveriteľné, ale ja už mám POL ROKA. Ale pssst, nikomu to nehovorte. U žien sa predsa o veku nehovorí, všakže 🙂

A ako veľká *polročná slečna som za posledný mesiac zmákla toto:

Veľká som dva a trištvrte puzzlíka, keď dobre vystriem nohy. (71cm)

• Predprípravu na lezenie: po zmáknutí pretáčania na bruško som začala tulením skokom vpred (29.5.), pokračovala cúvaním /to sa mi podarilo dvihnúť ritku zo zeme, ale potom ma zošuchlo naspäť a dozadu. Strašne ma to vedelo nahnevať, hlavne to, že ja som chcela ísť bližšie k hračke a nie preč od nej/, a zakončila som to machrovským zdvihnutím na všetky štyri (22.6.). No dobre, ešte takým nedokonalým, ale poctivo cvičím kliky, odliepam hrudníček aj bruško od podložky a priťahujem kolienka, najprv len jedno a potom aj obe. Najkrajšie som to predviedla pri skypovaní s Alibabkou a dedom. Pre nich si vždy pripravím niečo nové na priamy prenos. A ešte viem pivotovať. To bude asi tým, že teraz v teple chodievam s rodičmi na pivo.

• Podarilo sa mi povedať mama. Najskôr som skúšala mamamamamamam, potom mam, mam…ale keď som povedala mama, tak ma mama hneď zobrala na ruky a pusinkovala, takže to bude to správne slovo, ktorým to mám u nej vyhraté. A inak sa občas mame posťažujem na Európsku úniu, keď krvivím pusinku, tak hovorím EU, EU, EU. A tiež viem: bbbbb, bva, vavava, grrr grrr.
• Ako a s čím sa rada hrám: Hrazdička je už u mňa na vedľajšej koľaji, už ma nebaví pod ňou ležať a búchať do hračiek, tak ju radšej chytím a odsuniem nabok. Alebo ju používam ako činku a posilujem s ňou. Skúsila som ju aj ochutnať. Hm, celkom to ušlo. Ale dudula je dudula, na tú nemá nič. Viem ju presne lokalizovať v akomkoľvek množstve hračiek, cielene ju chytiť a dať si ju do pusy. Niekedy to nie je na prvý pokus, ale vždy sa mi to podarí. Mama mi ju teraz dáva na retiazku, takže ju mám poruke a môžem sa obslúžiť sama alebo použiť retiazku ako hračku, keď sa nudím a nič iné nie je poruke.

• Od druhého mesiaca papávam v noci o 2hej a o 5tej. 5.6. som vyhlásila protestnú hladovku proti nočnému budeniu. O 2hej som si cucla, ale o 5tej nie, stisla som pusinku a nič sa mi do nej nedostalo. Počkala som si do raňajok o pol 9tej. Na druhý deň som to urobila znovu. Potom mama vymyslela, že radšej vynecháme to kojenie o 2hej a to o 5tej dáme, lebo ona potom už vstáva a chodí oddychovať do roboty. Tak som súhlasila. Niekedy to vydržím bez problému, niekedy som už hladoš o pol 5tej, ale to nevadí. Teraz v lete slniečko zobudí mamu vždy skôr ako ja.
• Okrem hladovky som za vylepšenie svojej línie (7795g) zabojovala aj novými gymnastickými prvkami. Cvičím ich doma aj v kočíku, snáď zaberú. Robím mostíky, kotúle doprava a doľava, váľam sudy, dvíham nohy a vystieram ich do prepnutia a mojou zbrusu novou špecialitkou je chytanie nožičiek. Mama pritom dáva pozor, aby som mala gaťulky zladené so šatočkami.

 A na stehienka cvičím drepy. Trochu mi mama pomáha, lebo ma treba ešte držať. Ale cvičím poctivo, aj pri sprchovaní, keď ma drží vo vani, to tiež drepujem.

• Koho som navštívila: Navštívila som tatových kamošov v BB a odtiaľ sme išli na tajnú neplánovanú prepadovku k Alibabke a 40 zbojníkom. Hneď mi natiahli húpaciu sieť medzi stromy na záhradke. Júúúj, to vám bola parádička. Spokojne som si v nej hrkútala a taká vyhojdaná som zaspala babine na rukách (čo bol inak jej sen, lebo ja na rukách zásadne nezaspávam, ale vrtím sa a sledujem všetko okolo).

• Tiež som bola pozrieť opäť na chate v Pezinku a teraz som tam aj prvý raz prespala (15.6.). Posteľ som celú precestovala, len mama mi zavadzala a navyše ma aj šťuchla do hlavičky, keď prišla v noci zo záchoda. Však mala čakať, že ja sa za ten čas otočím o 180 stupňov a vopchám na jej miesto, nie?
• Čo som ochutnala: Na výlete v Bystrici som si pri raňajkách chcela uchmatnúť kúsok tresky. Vystihla som moment, keď si mama sadala so mnou na rukách na stoličku a šup priamo do stredu taniera ručičkou. Celú hrsť som si nabrala, ale hneď mi ju schmatli a umyli, takže som nestihla ochutnať. Potom som si poobede zdvihla aj krígeľ s pivom, ale akosi sa rozlialo. Ale moja vina to nebola, ja som ten pohár držala pevne a nepustila. Ujo Laky povedal, že on už dávno hovoril, že mi majú dávať pevnú stravu, že toto je dôkaz. Tak to mama zobrala vážne a uvarila mi mrkvičku. Tešila som sa, že čo to za delikatesu, keď o tom už tak dlhšie hovorí. Poviem vám pravdu: po takmer pol roku čakania som bola z toho sklamaná a radšej som si dala mliečko. Potom mi nanútila ešte aj cukinu. Sa čudujem tým dospelým, že prečo to jedia. Mne to nechutilo.

 Iba rožtek mi chutil. Ale zrovna, keď som sa chystala odhryznúť si väčší kus, tak mi ho mama zobrala a zjedla ho ona. Tak ja si budem asi labu lízať. Doslova. Aha, takto:

• Nie som Angličan, aby som sa bavila o počasí, ale tento mesiac ho musím spomenúť, pretože tento mesiac som začala vo vetrovke a skončila holá len v plienke. A medzitým boli veľké povodne, aké som ešte nezažila. A nebola som sama, však taká veľká voda tu sto rokov nebola.

Ale vďaka slniečku som zistila, že stačí nahodiť opaľovačky a hneď ma balia chlapi sprava aj zľava.

• Fotrovci sú divní. Kúpili si nové auto, také veľké, že aby tam vošiel môj kočík bez skladania. A odvtedy ma vozia vo vajíčku, nosia v nosiči a kočík nechávajú doma. Tak toto nech mi niekto vysvetlí, akú má logiku.
• Tento mesiac sme mali dve decembrovkové kočíkovania. Veľké a ešte väčšie. Aha, koľko nás bolo: 14 mamičiek a 15 bábätiek.

• S mamou sme sa zahrali na Samsona a Dalilu: keď som spala, ostrihala mi vlásky. Našťastie ja som o svoju čarovnú silu neprišla.

• A na záver: ku každej oslave narodenín, aj keď len polročnej, patrí torta, nie? Tá moja bola mäkučká na dotyk.

Ahojte všetci!

Olalá, už mám 5 mesiacov, 64 centimetrov (čo je tabuľková výška pre 5-mesačné dievčatká), 7295 gramov (čo je tabuľková váha pre 5-mesačných chlapčekov) a 0 zubov.

Tu je moja tohtomesačná bilancia. 

„Tenkrát poprvé...“ na tento mesiac:

• Prvá prechádzka v šatke okolo bytovky (24.4.) a priľahlých tienistých miestach (Mama chce, aby som mala alabastrovo bielu pleť, tak ma pred slniečkom vždy zakrýva. V kočíku mi tieni plienkou, čo sa mi nepáči, lebo nič nevidím, ale vraj aj príslovie vraví, že pre krásu sa musí trpieť)
• Prvé papanie na čerstvom vzduchu (26.4.). Vybrala som si miestečko v tieni pri zadných vchodoch bytoviek, aby som mala kľud. Bolo tam tichúčko, nikde nikoho, iba odrazu jeden ujo na bicykli. A akosi čisto náhodou mal za ten čas, čo som papala, cestu okolo nás paťkrát.
• Pustila som mamu večer žúrovať. Dokonca som aj krásne rýchlo zaspala, aby si to mohla užiť a vrátiť sa ako Popoluška z plesu s úderom polnoci.
• Prvé zoznámenie s o tri týždne starším kamošom Kubkom M. Sme sa predtým videli (vlastne nevideli) len v bruchách. Dozvedela som sa od neho, kde kúpiť tú super deravú loptičku s ktorou sa tak rada hrám, ale mám ju len požičanú. Tak som využila, že ma bola kuknúť babka Alenka a ukázala som jej, kde ju majú.

Inak, už som vyriešila, ako budem volať babku Alenku, keď nechce, aby som ju volala babka alebo stará mama. V nejakom rozhovore s Halinou Pavlovskou som čítala, že ju jej vnuk volá Halibaba. Tak potom logicky je babka Alenka Alibaba. Dedo tvrdí, že on bude 40 zbojníkov.

• Prvý pokus uspať ma bez perinky: neúspešný (27.4.). Teda mame sa podarilo uspať ma, ale ja som zbadala, že ma preložila do postieľky a chcela som jej to chytro rukami-nohami povedať, ale akosi nemala pochopenie. Znovu ma šupla do perinky. Tato z nej vyrobil letnú verziu. Vymenil mi tú paplónikovú vložku za deku, tak aspoň sa tak nepotím.

4.5. sa mama s otcom spontánne rozhodli prenocovať na návšteve, takže som nemala so sebou perinku. Ale ukázala som im, že ja viem krásne spinkať aj bez nej a pomohlo to. Odvtedy mi dávajú už len spací vak (oco mu hovorí spacák).

• 30.4. si mama prvý raz všimla, že prejavujem záujem o jedlo, alebo aspoň o pitie. Mama išla po mamafitovskom cvičení s tetami na kávu, tak som si pýtala aj ja. Dostala som síce opäť ako vždy mliečko, ale zato som si mohla ožužlať pohár s latte. Tak jesť ešte nechcem, ale takú kávičku by som si dala, lebo som strááááááááášne ospalá bola. Som potom spinkala od tretej do pol siedmej.
• Kúpanie vo vaničke. Prvé v takej tej malej, čo v nej oco robieva klobásy. To vysvetľuje, prečo aj moje nožičky sú ako také dve tučnučké klobásky. Mama prišla s teóriou, že v sprche sa nenaučím kopkať a špliechať a musím teda do vaničky. Ja ju však upodozrievam, že skôr dúfa v to, že kúpanie ma viac unaví ako sprchovanie.

• Prvý prvý máj. Chcela som pusu pod rozkvitnutou čerešňou, ale keď som si na to spomenula, tak práve žiadna nebola blízko a už bol večer, tak som sa musela uspokojiť s rozkvitnutým gaštanom. Mama vraví, že to funguje, že aj ona dostala pusu iba pod ním a aj tak za rok nevyschla.
• Prvá búrka v kočíku (ešte nie v nočníku, to až niekedy nabudúce). Teda búrka bola všade naokolo, iba ja v kočíčku som mala krásne sucho a teplúčko. Nechápem, čo sa mama tak mračila a ponáhľala domov. Ale tak tíško som počkala v kočíku, kým sa doma poprezlieka a ešte som jej dovolila aj si so mnou dve hodinky pospať. No, nie som úžasná?
• Prvý osemhodinový spánok. Tento mesiac sa mi asi tak tri krát podarilo pospinkať na prvý šup od 20tej do 4tej.
• 6.5. som sa prvý raz sama otočila na bruško! Som si to šetrila na skypovanie s Alibabkou, nech to môže aj ona vidieť v priamom prenose.
• Absolvovala som prvý veľký výlet do Banskej Bystrice k tete Zuzke a ujovi Lacovi. Neviem, kde to je, lebo som celú cestu v aute prespala, aj jesť som zabudla, že mi treba, takže som dala svoju prvú 5-hodinovku bez jedla počas dňa.
• Bola som s fotrovcami v banke. Asi tam mali nejakú autogramiádu, lebo sa stále len podpisovali a podpisovali. A ja som na nich dozerala na kolenách uja finančného poradcu.

• Bola som si vybaviť svoj prvý pas, pretože sa chystám na veľkú zahraničnú cestu do Čiech. Aj som sa krásne usmievala do foťáku, ale nakoniec mi vybrali fotku, na ktorej sa nesmejem.
• 16.5. ma druhý raz očkovali, ale to bolo nič proti tomu, ako sa mi nepáčilo, že mi zobrali moje naušničky a dali mi iné. Protestovala som, čo sa dalo, ale potom mi mama vysvetlila, že tie boli len dočasné a tieto nosila už aj Alibabka, aj mama a teraz ja, tak že nemám kričať a porušovať tradíciu. Tak dobre, nebudem.
• U babky Lidky som sa hojdala na hojdačke v záhrade. Juj, či sa mi to len páčilo, som si musela hlasno zavískať pri tom.

Hry:

Hrám sa už nielen na dečke a pod hrazdičkou, ale aj počas prebaľovania. Šetrí to čas, zabijem tak dve muchy jednou ranou: aj mam riťku v suchu aj sa zahrám, alebo niečo poskúmam. To isté pri kočíkovaní. Mama vytuningovala kočík a mám z neho teraz pojazdnú hračkáreň. Takže sa vetrám a hrám zároveň. Nechápem, ako som v ňom mohla kedysi len spať.

Okrem toho sa hrám aj takto:

• Na meditáciu. Urobím mmmmmmmm a rozímam...o lahodnej chuti hryzátka, o tom, prečo mi tato prdí na bruško a prečo mi mama vraví zlatíčko, keď ja som Ľubka.
• Na opernu divu – to si precvičujem svoje hlasivky a skúšam dať čo najhlasnejší tón
• Na autíčko - robím brrrrrrrrrm, brrrrrrrrrrrrrrm. Dosť mi pri tom idú slinky, tak mama sa potom hrá na stierače.
• Na lekárku - na zubnú a nosnú. To pchám mame a tatovi ručičku do úst a do nosa a skúmam, či to tam majú ok. Ale sú to zlí pacienti, moc sa mi nechcú nechať vyšetrovať.
• Na tuleňa - keď som na brušku, skrčím kolienka, vystrčím zadoček hore a pokúšam sa liezť, ale ešte mi to moc nejde

Čo sa ešte stalo tento mesiac:

Alibabku som zobrala kuknúť sa na Sagana, keď ma kočíkovala a tak presne som to načasovala, že prišli na ihrisko za Auparkom zrovna vtedy, keď sme sa my tade zberali domov. Keď ma strážila babka Lidka, mama povedala, že ide na poštu a vrátila sa s novým účesom. Som nevedela, že na pošte aj strihajú, hehe. Teraz, keď to má také krátke, tak ma to oveľa viac zaujíma, ako dlhé v cope prehodené na chrbte mimo môjho zorného poľa. Už sa teším aj na jej nové okuliare, ako jej ich upackám. V optike teta predavačka presviedčala fotrovcov, že ma tam majú nechať, kým si nakúpia, ale nedali ma. Tak to majú u mňa plus bod. J Jeden pekný piatok ma zobral tato kočíkovať na celé poobedie a keď hovorím, že celé, tak fakt celé. Od obeda do šiestej. Tak bolo super, že som aj hladná zabudla byť.

A čo máte nové vy?

Pozdravuje Vaša Ľubka.

Ach jááááj, starnem, už mám 4 mesiace.

Čo už viem:

Slovná zásoba:

Viem povedať gigigi. Mama sa to snaží napodobniť, ale nerobí to presne ako ja, ona pri tom neslintá a nerobí slinové bublinky. A bez nich to nie je ono predsa!

Viem chrčať tak strašidelne, az sa oco zlakol, ked som to na neho rano spustila. A viem aj brrrrrm az mam od sliniek cely ksichtik. A viem aj kecat riadne, aj vela aj nahlas, ale mama mi to nevie zapisat, dokonca ani foneticky /aaaoo, ao, e, maaa, ej, hehe+nezapisatelne/

Motorika: uz viem chytat veci do oboch ruciciek samostatne, dokonca aj veci, ktore sa nachadzaju naboku od mna, alebo jednoducho niekde v mojom dosahu. Rada chytam fotrovcom brile a nechavam na nich svoje otlacky prstov. Mama si dava vlasy do copu, ale aj tak ju viem chytit za tych par jemnych malych na zatylku. A hlavne uz si viem chytit moju milovanu dudulku a hrat sa s nou, vyberat si ju z pusinky a davit naspat a to opakovat dookola a dookola. Samozrejme, ze obcas sa netrafim, ale tak trenujem casto, uz to bude len lepsie. V kociku sa viem hrat so zavesenymi kacatkami a v kosiku so zabinkami. Chytit, potiahnut a sup do pusy. Tam viem spolahlivo nasmerovat vsetucko vsetko.

Vrtim sa jak paragraph a tym sa pohybujem. Ked ma boli kuknut kociko-motorko-vymenci, tak som sa za ich pobyt u na sotocila o 180 stupnov. Eso v rukave, otocenie sa z bruska na chrbatik som si nechala na 18.4., ked bol u nas ujo financy poradca, nech aj on vidi, co ho caka…

Svoju obratnost si trenujem aj vo vani. Kedze som uz velka, tak vo velkej vani /spolu s mamou/. Trenujem, lebo o dva mesiace chcem chodit plavat do bazenu.

Čo som zažila:

Velku noc. Vraj sviatky jari, ale vyzeralo to skor na sviatky pani Zimy. Velkonocnu nedelu tak snezilo, ze ma babina A a dedo D “kocikovali” pri okne na chodbe pri vytahu. Tato im tam doniesol vareneho vinka a ja som pekne dlho spala, aby si ho mohli pomaly vychutnat. Na Velkonocnu nedelu /30.3./ som sa bola prvy raz pozriet na chate v Pezinku, ze kde to budem chodievat na leto a vikendy. V pondelok som bola na kupacke u Szilvasiovcov a aj mna prisli vysibat moje sesternicky.

5.4. som bola s mamou v kadernictve. Takom specialnom, kde maju aj tetu, co sa stara o babatka…skoda, ze som to cele kompletne prespala, mohla ma naucit nove hry. Tak nabuduce J Ale mama bola kocka a ja samozrejme tiez, lebo nas cakalo na druhy den velke profesionalne fotenie. No to bolo nieco. Mama ma stale prezliekala a vyzliekala, davala mi cudne celenky a sukienky a taka teta tam na mna stale mierila takou tou ciernou vecou, co ma aj tato doma. Z fotenia sme isli rovno na navstevu ku kamosom do Studeneho a tam som stravila svoju prvu noc mimo domu /samozrejme, ak neratam porodnicu/. A kedze som sa ako mimodomovy noclaznik osvedcila, tam ma zobrali aj na vikend do Noveho Mesta nad Vahom. Tam bolo super, lebo mi pozicali na domov nove hracky a aj kresielko v ktorom teraz sedavam naiesto vajicka. Mam na nom aj malu hrazdicku, takze sa mozem stale hrat. A ta derava lopticka co mi pozicali je este lepsia ako moj doteraz najoblubenejsi obojstranny obojsmerny had.

9.4. sme mali poradnu a nastrelili mi nausnicky …a potom sa tam mama vratila a dala ma pichnut aj do nozicky. Zev raj, ked to tak dobre znasam, tak mozem mat oba narocne ukony v jeden den. Vobec to nebolelo, len som sa trosku zlakla. Aj tak boli vystraseni vsetci ostatni, tak ja som uz nepotrebovala. Tato mi chodil celu noc merat teplotu, ale ja som ziadnu nemala. Inak, s novymi nausnickami vyzeram tak dievcatkovsky a princeznickovsky, ze tato sa v slabej chvili vyjadril, ze aj druhe babo chce dievcatko. Takze budem mat sestricku. Mozno. Niekedy. Na druhy den sme boli na stomatochirurgii, nech uz tych doktorov obehame v jednom. Veru sa tam cudovali, co robim u zubara, ked nemam zuby. Ale zato mam jazyk a na nom bielu bodku. Pokukali a povedali, ze ju treba sledovat.

Utorky a stvrtky ma mama zacala bravat do Sadu J. Krala. Stretava sa tam s inymi tetami, co maju tiez babatka a robia nam tam zabavu: behaju s nami, aby sa nam lepsie spinkalo v kocikoch, vselijako smiesne poskakuju, dvihaju ruky, nohy, vykrucaju sa, a potom oddychuju na karimatkach a tiez pri tom trepu koncatinami. No sranda s nimi. Ja tam vzdy robim chrumkavu, aby vsetci mohli mame zavidiet, ake ma doma dobre dieta, hehe.

Tento mesiac sme mali dva krat kocikovanie s decembrovkami, jedno zimne /28.3./ a jedno letne 19.4./  Jar nebola. Som presla zo zimnej kombinezy rovno do bodyniek s dlhym rukavikom. Novu vetrovku aj jarny kabatik som mala len velmi malicko. Ale mat volno v kociku a moct si kopkat je super.

V sobotu 20.4. som bola slavnostne zapisana do knihy malych Petrzalcanov a potom sme boli na obede v Steakhouse. Cestou domov som sa tatovi schovala pod kryt na kociku /ked dvihal kocik na obruvnik, tak ma tam zosuchlo/ a to ste mali vidiet ako sa tvaril, ked sa ho mama opytala, kde ma dieta. V nedelu som bola prvy raz pozriet v zahrade. Aj som nieco pospala, aby mama mohla trochu popliet burinu a aj som nieco pos…pokakala, aby mala aj co prat, hehe. Raz darmo, som sikovnica sikovna 🙂

Ahojte všetci!

Je to neuveriteľné, ale už mám za sebou celý ŠTVRŤROK v starostlivosti mojich rodičov a aj ja, aj oni sme to prežili. Chcete vedieť, čo mám nové za tretí mesiac?

Ako si tak rastiem a múdriem, rozhodla som sa tento mesiac pre hry z tematického okruhu o princeznách:

Hrám sa na Šípkovu Ruženku – to som párkrát tak dlho spala v kočíku pri okne, až bola mama z toho celá prekvapená a spala som tak dlho, až kým neprišiel krýsny princ na bielom koni...eee, vlastne mama a nezobudila ma.

Na kráľovnu zo Snehulienky – to sa pozerám do zrkladla a pýtam sa, kto je najkrajší na tomto svete. Zrkladlo odpovedá obrazovo a ukazuje mi tam obrázok krásneho babätka.

Na princeznú so zlatou hviezdkou na čele – to som si vyškrabla hviezdičku, no dobre, takú čapatú, nad nosík skoro na čelo, ale potom mi mama ostrihala nechtíky, keď som spala, tak uť sa to hrať nemôžem.

Prišla som na to, že dudulka sa dá nielen dudkať, ale dá sa s ňou aj triafať do diaľky alebo na krátke vzdialenosti a potom mi skončí na líčku, nošteku alebo na čele. Ak ju vypľujem len trošku, urobím kapríkovské ústa a chytím ju späť. Ak ju vypľujem ďalej, zamrnčím a dudulka sama skočí späť do pusy, však mama ;)

Keďže pani doktorka na poradni vravela, že všetky detičky zvyknú mať gastroneviemaký reflux, tak som si vstúpila do svedomia a začala viac grckať. Niekedy pekne prúdom na zem aj na osobu, čo ma drží, raz sa mi podarilo na zrkladlo v spálni. Ma to obrovskú výhodu v tom, že len čo si trošku ogrcnem bodynko alebo dupky, tak ma mama poprezlieka, čo je žúžo. Za prvé preto, lebo ja milujem procedúrky a prezliekanie, a za druhú tak môžem častejšie striedať svoju garderóbu. Ibaže na radu pani doktorky ma už prestali nosiť v mojej obľúbenej polohe na pleci, aby mi to netlačilo na bruško, tak už negrckám prúdom, už len kútikom pusinky trošku odpúšťam. Skončí mi to vzadu na golieriku alebo už aj do uška som si mliečko pustila, tak ma mama začala fintiť do podbradníkov. Babina Alenka mi doniesla také suprové, čo mám až do pása a ja som taká šikovná, že ich dokážem premočiť kompletne celé za jeden deň.

Keďže rastiem ako z mlieka (počula som, že sa tento môj postreh ujal a prestali ste s vodou), tak sa fotrovci rozhodli, že už môžem prejsť na plienky veľkosť 3. Dvojky som už dokázala hravo prekakať, predviedla som dvakrát tento mesiac, ale s trojkami mi to nejde. Skúsila som, akú majú kapacitu, hneď s prvou a veru, majú riadnu. Ešte budem musieť veľa mliečka vycucať, kým mi nebudú stačiť na moje poklady. Pokračujem v zabehnutej frekvencii raz za tri dni. Pomýlila som sa iba raz a naložila trikrát za jeden den. Občas ma dávajú sedieť do vajíčka na stôl v kuchyni, tam všetko pekne vidím a celkom fajn sa mi v tej polohe tlačí.

Zlepsil sa mi zrak ale co som videla ma moc nepotesilo. Videla som, ze oco chodi na rukach s takou krasnou modrookou babikou a kukaju spolu do skrine. Tak sa odvtedy viac usmievam, aby ma za nu nevymenili. Najviac usmeviky uplatnujem rano o siestej na tatina, lebo mama sa az do osmej niekde flaka. Urcite niekde tajne dospava, lebo musi byt unavena, ked ma v noci budi o druhej a o piatej /niekedy ju predbehnem a zabudim sa sama/ a dava mi papat, tak si pocuckam na 10 minut /spolahlivo si mozete podla mna nastavit hodinky/ a tvrdo zaspim.

Kedze som si tento mesiac ziadne nove hry nevymyslela, tak to zacali fotrovci riesit za mna a naucili ma hrazdickovat. Priznam sa, nemali to lahke. Som si najprv myslela, ze to mam na lepsi spanok a pod hrazdickou som zivala a driemala. Ked ju furt nedavali prec, tak som si to na druhy den aspon omrkla, na treti skusila chytit...a ono to take smiesne zvuky vydavalo, ze som musela buchat a buchat do tych hrkalok, az kym ma to neomrzelo. Mame len bolo luto, ze ma to omrzelo skor ako ju, tak som obcas potiahla dlhsie, nech si doje ten obed, co si ku mne na moju hraciu deku doniesla. Mam taku frajersku od babky Lydky, ruzovu so zirafkou a srdieckami. Dostala som aj novu dudulku, co mi ladi so srdieckami na deke, ale zatial mi moc nechuti. Tato mi nosi hrazdicku rano do postele, aby som mu tam vyhravala jemne melodie na pekne zobudzanie.

V ozuzlavani rucicky som postupila do dalsieho levelu. Uz si dokazem chytit jednu rucicku druhou /fotrovci si to vsimli, ked som nacvicovala pozu do truhly/ a ozuzlavam obe naraz, setri to cas. A ak sa mamina ruka odcitne blizko mojej brady alebo pusy, tak ozuzlem aj ju. Na noc ma stale balia do perinky, ale ja som taka velka sikovnica, ze aspon jednu ruku sa mi podari dostat von a mozem si ju cumlat aj v noci. Len ten mlaskot sa v tom tichu moc ozyva. Okrem rucicky papam uz aj prikrmy...vlastne hrkalky, lebo uz sa mi ich obcas podari pekne chytit a do ust to mam na kostovku najblizsie. Mojim cielom je ozuzlat si aj nozicky, uz poctivo trenujem ich zdvihanie.

Uz sa zakcnil aj moj spolocensky zivot. Chodievam sa kocikovat s decembrovymi babatkami, s ktorymi si mama pise na internete, bola som raz kuknut u mamy v robote a u tata dokonca tri krat, tiez som bola na navsteve u pradeda a nejake navstevy si boli obzriet mna. Dokonca som mala uz aj svoju prvu meninovu oslavu /no dobre, bola spojena s tatovou narodeninovou a este aj dalsi oslavenci tam boli, ale ja som bola aj tak hlavna hviezda...skoda, ze som vacsinu toho prespala/.  Dostala som knizky a sadu zubnych kefiek - dokonca takych, co sa daju pouzivat na moje este neexistujuce zuby.

Toľko na teraz, ozvem sa opäť o mesiac, utečie to ako voda (ako voda, ktorou ma sprchujú, tá tečie rýchlo, to viem - narozdiel od mlieka).

Vaša Ľubka

Ahojte všetci!

To som ja, vás anjelik, miláčik, kojenček, mraučiačik, zvedavček, stravníček, dcérenka, vnučka, neterka, kamoška, proste ja, Ľubka. Mama ma pustila na internet, že vám môžem napísať. Dnes je výročie môjho dvojmesačného pobytu na tomto svete, a preto som sa rozhodla trochu sa poohliadnuť a zbilancovať, čo som sa za ten čas naučila, urobila, ako sa mi darilo.

Začnem tým, aké sa hrávam hry:

Na vojakov – to mám akože samopal a strieľam rany ratatatata, teda prdiky, zásadne ich púšťam po skupinkách, však jednému by bolo smutno samému

Na Davida Coperfielda alebo majstra útekov Hudiniho – keď ma na noc zabalia do zavinovačky a pevne zaviažu, ja si odtiaľ aj tak dokážem vyslobodiť ručičky, mám na to špeciálny trik, ale nepoviem vám aký.

Keď už sú ručičky vonku, tak sa hrám na Lietadielko – toľko nimi métam, že sa čudujem, že som ešte nevzlietla, ťa gravitácia je potvora stále silnejšia.

Ak sa mi nepodarí dostať v noci ručičky von, tak sa ráno hrám na kuklu-vykuklim sa ako motýľ z húsenice, hneď ako ma rozviažu, ponaťahujem si všetky kostičky a údy, precvičím svaly, porobím grimasy

Na anjelika-túto hru má mama najradšej, to je keď spím ako anjelik. Hrávam sa ju najradšej, keď máme návštevu, lebo potom mama s ocom vyzerajú ako ohovárači, keď tvrdia, že ich nenechám vyspať a ja mám z toho obrovskú švandu, chichi

Na Karla Gotta –to si pokopkavam iba jednou nožičkou a druhú mám vystretú, presne ako to robí Kaja na koncertoch

Na Jurský park-to si precvičujem, čo sa zvláštne a strašidelné hrdelné zvuky viem vydať ako taký dinosaurus

Hádaj na čo sa pozerám-zahľadím sa len tak do blbá a mama s ocom sa čudujú, že na čo sa to pozerám

Cez deň si polihujem na gauči alebo v koši /v tom ma vozia cez prechodovú listu, aby ma to pekne natriasalo a uspávalo/ alebo sa vydávam na výpravy po byte na rukách. Poobede sa chodím kočíkovať na také dve hodinky v akomkoľvek počasí. Mne je vo fusaku krásne teplúčko a mama sa aspoň v tomto zimnom počasí pootuzuje. To bude asi ten dôvod, prečo jej hovoria, že materstvo jej prospieva.

Cez víkend má kočíkuje aj babka Lydka, aby mi mohli ísť fotrovci kúpiť nové plienky, lebo spotrebu mám slušnú. Mama ma nosí aj v šatke, ako keby sme boli nejaký domorodý kmeň v Afrike. Celkom je to super, lebo mám dobrý výhľad a môžem tak skontrolovať celú domácnosť. Ale niekedy je to dosť nuda, hlavne ak vysáva alebo vykladá umývačku riadu, vtedy si radšej zdriemnem, dobre to hojda. Inak sa rada nosím aj na pleci, odtiaľ tiež všetko dobre vidno a môžem si trénovať držanie hlavičky, občas si pri tom aj fajne grgnem, čím viac ľudí sa na mňa pozerá, tým hlasnejšie to dám a vždy ma pekne pochvália.

Pochválili ma aj keď som si okakala bodynko až na golierik a tiež keď som sa pocikala až na brušku, ale tieto triky som predviedla zatiaľ len raz. Kebyže to robím častejšie, už by to nebolo také vzácne, tak si to šetrím ešte na inokedy. Ani s kakaním to nepreháňam, raz denne stačí, o to je to máme a ocovi vzácnejšie a viac sa tešia.

Najnovšie spávam v postieľke, ale donedávna som bola s mamou v posteli. Teraz je tam na mojom mieste tatino. Mne je to jedno, mne sa spí dobre tam aj tam a nadránom si ma aj tak berú medzi seba.

V noci vstávam tak dva-tri-štyri razy a pýtam si jesť. Niekedy jesť ani nechcem, len testujem, či sa niekto zobudí. Skúšala som to aj s iba jedným či dvoma budeniami, ale nič som vtedy nepribrala, tak som opäť zvýšila svoje stravovacie požiadavky.

Niekedy som taká ospalá, že sa ani nestihnem najesť a už zase spím. Avšak nevadí, ak budem o hodinku hladná, stačí keď spravím Aaa a mama hneď vstane. Ráno je potom z toho mrzutá, ale ja na mu vycerím zuby…počkať, zuby ešte nemám, tak dasienka v širokom úsmeve a hneď mi je všetko odpustené. Však si predsa potrebujem udržiavať svoju super figúru vo forme, nie? A tie mischelinovske nožičky, tie potrebujú energiu, aj tie ručičky, však čo ak by mi zmizli moje rozkošné záhyby? Do najbližšej poradne to chcem potiahnuť na 6 kíl, uvidím, či sa mi to podarí. Doma ma vážia každý deň, takže ja som vážená slečna. A mama môže byť len rada, keď z nej takto odjedám, ona to môže cez deň dohnať a nevidno to na nej. Minule dokonca dojedala po tatovi obed, tak jej to teraz trávi. Inak stále pracujem na ozuzlavani ručičky, už som postúpila aj k olizovanu zápästia a jednotlivých prstov.

Potom je tu ešte moja dudulka, tu milujem, dávam to najavo hlasným cmukanim. Viem ozuzlavat aj plienku, keď ma dajú na bruško. Vraj mám päsť koníky. Ale ja nech sa obzerám ako obzerám, nikde žiadne nevidím, tak ma to rýchlo prestane baviť a pýtam sa, nech ma zas z bruška otočia späť.

Každý druhý večer sa kúpem, teda vlastne sprchujem, to sa mi ohromné páči. Tatino všetko pripraví, rozloží, dá ohrievať osušku na riadiator, mama má povyzlieka a odnesie do kúpeľne, drží ma na podložke a tatino ma umýva. Jas a hrám na klzkú rybičku, ale nie moc klzkú, len tak aby som sa moc nesmykla.

Potom ma dvojfázovo sušia, najprv v plienkovej osuské a potom ma presunú do tej na riadiatore vyhriatej froté osuský. Osušia mi vlásky, uška, natrú zadoček a zapareninkove miestečka, dajú čistú plienku, oblečú ma, dajú mi liecik na lyžičke, papať a ani neviem, ako a už spím. Občas protestujem, ale zatiaľ ma vždy uspali. Aby to rodičia nemali so mnou také ľahké, rozhodla som sa , že si zabezpečím nejakú detskú chorobu.

Čítala som čosi o kolikách, ale to by som musela plakať tri hodiny denne a to sa mi nechce. Dočítala som sa, že dobre dojčené dojčatá mávajú lupiny a to sa mi zapáčilo. Bolieť to neboli a mama s babkou Lydkou mi masírujú hlavičku a češú vlásky, juuuj, ako mi to robí dobre. Mama dokúpila mastičku, plus dve dostala na predpis od pani doktorky, tak teraz som už fakt všetkými masťami mazaná.

Ešte by toho bolo veľa, ale to až nabudúce, teraz sa mi už drieme a musím ísť späť. Všetkých vás pozdravujem a nezabudnite pravidelne nakuknúť do môjho albumčeka, mama tam z času na čas pridáva nové fotky. Fotí ma každý deň. Ja jej hovorím, že to preháňa, ale ona tvrdí, že to sa nedá ovládať, že ma musí stále fotiť, lebo som najkrajšia na svete / táto hovorí, že najkrajšia v chotári, tak ja teraz neviem/ a že rastiem ako z vody /ale ja cucám mliečko, tak podľa mňa rastiem ako z mlieka/.

Vaša Ľubka