Po dlhsej odmlke vam prinasam dalsiu cast nasho pribehu. Nie, nezabudla som, ale necakana hospitalizacia chlapca s modrymi ocami mi nedovolila napisat skor.

5.časť - Anjel po mojom boku

   Nase dni plynu tak isto ako dni inych ludi.Chlapec s modrymi ocami uz nieje babätko,vyrastol z neho chlapcek ktory o par dní sfukne štyri sviecocky zo svojej torty. No pre mna je den jeho narodenin dnom narodenia mojho anjela, zhmotnenim lasky,bolesti a novej nadeje.Svojho chlapca poznam uz dlho,poznala som ho skor ako som ho mohla objat svojimi rukami. Preto je pre mna anjelom,zmenil mi zivot a ukazal inu cestu nez tu ktorou by som kracala keby jeho nebolo.

Obcas sa vraciam v case spät,obcas vidim v tvarach svojich blizkych otazku. Otazku, ci by som vratila cas spät, ci by som znova dala zivot choremu dietatku. Som kto som, som dcera, som manzelka, som mama...no som clovek. No nebola by som tym clovekom ktorym som dnes keby som po svojom boku nemala jeho, chlapca s modrymi ocami. Nebola by som tu a teraz na tomto mieste, nevedela by som to co viem, nehnala by ma ta neuveritelna sila vpred...neviem kde by som bez neho bola ale ani ma to nezaujima. Ano, mala by som viac casu, viac penazi ale do konca svojho zivota by som ho mlcky nosila vo svojom srdci a spolu s nim trpkost svojho strachu.

Dnes som tu, stojim hrdo a vo svojej dlani ukryvam malu rucku svojho dietata.Budem s nim kracat kamkolvek, budem s nim plakat aj sa smiat, budem s nim zit nas zivot lebo takto to malo byt. Nas pribeh nekonci, nas pribeh sa len zacina. Jeho napisanim som chcela priniest male posolstvo pre vsetkych kto vydrzal citat tieto riadky popisane nasim zivotom.

Nikto nikdy nevie co ho stretne. Kazdy si ideme svojou cestou a hladame. Hladame lasku, stastie, uspech...hladame cloveka co bude tou cestou kracat s nami. Cesty klukate, cesty zaviate, cesty plne ludskych stôp, osudov a nadeji. Casto nieje v nasej moci si vyberat, obcas musime prijat to co nam osud nadelil a ist hrdo vpred aj ked nam srdcia krvacaju. Mne osud postavil do cesty jeho, chlapca s modrymi ocami. Bolo len na mne rozhodnut o jeho zivote. Rozhodnut sa ci budem svojou cestou kracat s tuzbou v srdci alebo nou budem kracat ruka v ruke so svojim anjelom.

Ahojte kamaráti,

 Musím vám hneď na úvod povedať, že toto bol veľmi rušný mesiac a mám kopec noviniek a viem kopec nových vecí. Ani chytro neviem, čím začať.

 Mama stále trvá na tom, že musím papať aj niečo iné ako mliečko. Tak dobre, ale kŕmiť sa chcem sama!, povedala som. Mama poslúchla, dala mi do ruky brokolicu, mrkvičku a zemiačik a aha, ako parádne mi to išlo.

Ako ďalší chod malo nasledovať kuracie stehno do ruky, ale tu mama porušila našu dohodu o samostatnom kŕmení a mäso mi pomixovala aj so zeleninou. Tak som to odmietla. Teda vypľula, prostestovala, bránila sa. To ste mali vidieť aké finty na mňa vymýšľali aj s Alibabkou. Že idú mi dať akože dudu a šup lyžička do pusy, alebo ma klamali mojou malou hrkálkou, ktorú som chcela oblizovať. Tak keď už som to mala v puse, tak som to zjedla, však ono, zlé to nebolo, ale princíp je princíp. Ja som už veľká a nikto ma tu nebude kŕmiť ako malú! A potom zdá sa, že to pochopili. Pekne ma posadili za stôl do stoličky ako veľkú a dali mi hračky. A keďže mám len dve ruky a tie potrebujem na hranie, tak som mame dovolila, že teda ma môže kŕmiť, keď tak veľmi chce.

Len občas ma musí nechať siahnuť do misky, nech si overím, čo za konzistenciu mi to dáva. Papám samé výživné veci a minule som čítala, že čo je dobré na tanieri je dobré aj na pleť. Vyskúšajte to ako ja. Pleťová maska z batatu či brokolice sú skvelé na pleť. Budete ju mať ako bábätko. U mňa to platí.

Tento mesiac som zahájila bazénikovú sezónu. Prečo aj nie, keď všade kde som prišla ma čakal exkluzívny súkromný bazén? Aj na záhrade u babky Lidky, aj u Alibabky, aj u sesterničiek. A najväčší u Jurka. Teda vraj to nebol bazén, ale akýsi Dunaj.

Ahojte kamaráti,

už mám 7 mesiacov, čo je viac ako 6 a keďže moje dudulky boli iba pre 6 mesačné béby, tak som slávnostne postúpila do vyššieho levelu a mám tri nové: ružovú a dve modré, ktoré mi idú k očiam.

 Tento mesiac som si opäť vymyslela nejaké nové hry, nech sa na tomto svete nenudím:

 Hra na zajka: Ako prvé som si nechala narásť dva hlodáky. Prvý som si načasovala na tatove meniny, aby teda mal odo mňa nejaký ten darček /29.6./ Poviem vám, žiadna sranda to nebola, lebo potom mi celý deň všetci pchali prsty do úst a chceli ho vidieť. Druhý som si narástla o nejaký ten týždeň aj kúsok neskôr. Do konca mesiaca mi pekne vyrástli a už ich je dobre vidno, keď sa usmejem. Koniec ďasienkáčika, nech žije zubáč!!

Skúsila som mamu uhryznúť /18.7./, že čo na to povie a takú hubovú polievku a štipanec do líčka som dostala, že už radšej nehryziem. Len chrumku a rožtek, ale o tom neskôr.

A ako taký správny zajko aj hopkám. Dám sa na štyri /áno, to je moja nová zručnosť/ a hojdám sa a hojdám /zlé jazyky tvrdia, že som to odkukala od rodičov/ a občas aj trošku priskočím kolienkami vpred. Iný spôsob posúvania sa vpred som ešte neobjavila.

4.časť - Ako som sa druhykrat narodila

Ocitla som sa i nom svete. Nikto nas nepoznal, nikto nic neriesil, nikto ma nesudil. Nebol tam nikto, kto by ma sustrastne potlapkaval po pleci, nikto kto by ma lutoval, nikto mi nevravel ako bravurne to zvladam. Bol to tak oslobodzujuci pocit. Bola som tam iba ja, moj chlapec s modrymi ocami a nasa laska. Bolo to to najspravnejsie, co som v tej tazkej chvili mohla urobit.

V tom inom svete som sa stala sama sebou. Mohla som plakat bez toho aby niekto videl moj zial, mohla som sa smiat bez toho, aby niekto hodnotil ci mam na to pravo a mohla som konecne lubit svojho chlapca s modrymi ocami bez toho aby som citila vycitky. Mala som kopu casu dat svojim myslienkam zmysel, najst vieru v samu seba a dokazat chlapcovi s modrymi ocami, ze chcem, aby tu bol.

Tam na lieceni som vela pochopila. Vela som plakala a snazila sa vyrovnat s tym, ze mam chlapca ktory nikdy nebude taky, ako ostatni. Tam som vsak pochopila ze zvadzam zbytocny boj lebo vyrovnat sa s tym a ani pochopit sa to neda. Pochopila som, ze to tazke v nasom zivote treba len akceptovat, snazit sa problemy riesit tak, ako prichadzaju, lebo zivot je cesta a my nikdy nevieme, aka ta cesta bude.

Za tie dni som sa zo svojho dna snazila opät postavit a odpustit sama sebe. Nemohla som sa vzdat lebo som tu mala jeho, mojho chlapca s modrymi ocami. Vtedy som prvykrat videla, ze chce byt tu. Tu pri mne a ja pri nom. Zdravotne sa zacal pomalicky zviechat, rany na jeho telicku sa hojili a tie na dusi sme si liecili navzajom. Snazila som sa naucit zit s tym, ze moj syn je iny a inym ostane navzdy, ale slubila som sama sebe, ze ho vychovam tak, aby sa nikdy inym necitil.

Po troch tyzdnoch sme odisli domov. S cistou hlavou a novou nadejou. Citila som sa silnejsia a pripravenejsia na to, co nas este v zivote stretne. Prestala som doverovat tym mudrcom v bielych plastoch a zistila som, ze o synovej chorobe viem viac ako oni. Prestala som minat kopy penazi na ludi, ktori vraj alternativne zlepsia zivot mojmu synovi a aj ked sa tak nedialo, bez ostychu si pytali dalsie a dalsie. Prestala som pocuvat poucovanie a mudrovanie od ludi, ktori nikdy nechodili v mojich topankach.

O tom ako chlapec s modrými očami hľadal svoje "nebo"

Vzdy som si myslela,ze ked chlapca s modrymi ocami konecne uvidim hned budem vediet ze je to on.Drzala som ho v naruci cele hodiny a hladela mu do jeho modrych oci,no zrazu som nevedela ci je to ten chlapec z mojho srdca.Raz,este v porodnici sa moj chlapcek pozrel na mna tak ze mi az srdce poskocilo,tolko lasky a nehy v jednom pohlade som od babetka necakala.Vtedy moje srdce vedelo ze je to on,moj chlapec s modrymi ocami ale hlava si to este priznat nechcela lebo to, ze by to bol on by znamenalo aj to, ze nieje zdravy.

Nasledoval moj nepokoj,moje hladanie toho kto vlastne moj syn je.Isla som s mojim dietatom v naruci za tymi mudrymi ludmi v bielych plastoch a chcela poznat odpoved,no zrazu to oni uz vediet nepotrebovali,zrazu bolo jedno ci je zdravy a ci chory ked uz je tu...Hladela som mu do jeho modrych oci a srdce mi zasa vravelo ze je to on,chlapec s modrymi ocami.No pre mna bolo tazke uverit aj preto ze v ociach svojich blizkych som videla stale tu nadej ze to nieje on,chlapec s modrymi ocami.

Plynuli dni,no kazdym dnom ktory uplynul bolo mne jasnejsie ze je to on,kazdym zdravotnym problemom som si bola istejsia.Zrutil sa mi svet.Ano,zrutil aj napriek tomu ze som svojho chlapca s modrymi ocami ocakavala.Spomenula som si na slub ktory som mu dala a mienila som ho dodrzat,vravela som si ze s tou velkou laskou ktoru k sebe uz dlho citime dokazem vsetko.Chodili sme od bieleho plastu k dalsiemu a dalsiemu,no kazdou navstevou som bola smutnejsia a smutnejsia.No bojovala som,bola som silna az som bola sama zo seba prekvapena.

No s chlapcom s modrymi ocami to bolo horsie a horsie.Bojovali sme s komplikaciami,bojovali sme s lekarmi...obcas som mala pocit ze nic ine nerobim len bojujem.No bolo to zo dna na den tazsie,boli dni ked som bojovat uz nevladala no sila lasky k mojmu chlapcovi ma vzdy postavila na nohy aj ked som uz nevladala ist dalej.Jedneho dna som v ociach mojho chlapca zbadala sklamanie,mala som pocit ze som zlyhala a neplnim svoj slub.Kazdym takym dnom sa moje srdce znova a znova lamalo,chlapec s modrymi ocami sa neusmieval.

Vedela som ze musim nieco urobit.Ludia v bielych plastoch nepomahali a v ociach mojich blizkych sa zrkadlilo sklamanie.Mala som pocit, ze chlapca s modrymi ocami tu nikto nechce,ja som tomu nerozumela ale bodalo mi to do duše.Jedneho tazkeho dna mi niekto,koho mam rada povedal, ze som vinná. Dovolila som chlapcovi s modrymi ocami aby sa narodil a som vinna za vsetko co sa v jeho zivote deje,som vinna za slzy a bolest...

        2. cast Moja láska a strach

Nic nebolo cierne. Nic nebolo biele, no zrazu mi ostal len ten strach. Je ine nosit dieta ukryte v srdci a ine ho nosit pod srdcom.

Plynuli dni a tyzdne, plynul moj strach a aj vedomie, ze vo mne rastie chlapec. Ten chlapec z mojho srdca. Stale ma objimal, stale som citila, ako ma miluje. Moja laska vsak bola zaslepena strachom o maleho tvora, ktory uz nemal len malu dusicku ukrytu v mojom srdci, ale bol skutocny a bol tu.

Obcas som si klamala. Obcas som aj chlapca s modrymi ocami presviedcala, ze to nie je on. A potom prisli mudri ludia v bielych plastoch, ktori chceli vediet, ci je to on. Vraveli, ze taky chlapci s modrymi ocami sem nepatria, ze musia vediet, ake dieta sa vo mne ukryva. Mne krvacalo srdce pri vedomi, ze chlapca s modrymi ocami by bez vahania zabili len preto, ze je iny. Od tej doby som bojovala. Za seba, za svoje rozhodnutie, za pravo na zivot pre chlapca s modrymi ocami.

Obcas som citila len lasku, velku, snad vacsiu ako cely svet. Obcas som bola silna a pripravena na vsetko. No obcas ma ten strach ovladol a nedalo sa ujst, len hrdo kracat vpred s vedomim, ze vsetko je tak, ako ma byt.

Ten maly chlapcek vo mne rastol. S kazdym jeho skutocnym pohybom rastla moja laska k nemu. Kratko predtym ako uzrel svetlo tohto sveta sa rozplynul vsetok strach. Bol prec a ostalo mi len odhodlanie a viera v samu seba.

Tento pribeh je skutocny. Stal sa v skutocnom svete a skutocnym ludom. Je to pribeh o tom, ako prisiel na tento svet jeden neobycajny chlapec. Pribeh o obycajnej mame a jej neutichajucej laske v srdci.

            l. cast Ako sa zrodil chlapec s modrymi ocami v mojom srdci

Nestalo sa to davno pradavno ani za siedmimi horami ci dolami. Stalo sa to v mojom zivote a ten pribeh stale plynie a plynut bude, pokym nas smrt nerozdeli.

Ten maly chlapec v mojom srdci byval uz dlho. Dostal sa tam asi vtedy, ked sa narodil moj maly brat. Vtedy, ked som brata zacala lubit a v kazdej myslienke ho chranit. Chranit preto, lebo nebol zdravy - mal geneticke ochorenie. Vtedy zacal v mojom srdci rast maly chlapec s modrymi ocami.

Brat rastol a vyrastol. Bola som pri nom a videla jeho radost aj zial, jeho vitazstva aj pady. Kazdym takym dnom ten chlapec v mojom srdci rastol tak, ako moja laska k nemu.

Ubehlo vela casu a ja som stretla muza. Toho, co bol druhou polovicou mna, castou mojej duse. A chlapec s modrymi ocami v mojom srdci sa usmieval.

Nasledovala druhá dávka oxytocínu, už som bola mierne "omámená", čo bolo vtedy možno aj dobre, lebo som už začínala cítiť, že to také ľahké nebude. Premáhal ma akýsi smútok, nevládala som. Nechápala som, ako ja, silná žena, zrazu môžem byť taká slabá. Zrazu začal monitor opäť vydávať tie hrozné zvuky, ktoré nechceme nikdy počuť, ale tentokrát neprestávali. Všetci okolo sa začali pohybovať ako pomocou zrýchlenia - "rewind" na páske a ja som počula len "ukončíme pôrod sekciou". Bola som zlomená. Lekár sa ku mne naklonil a hovorí mi: "Lenka, vy ste nezlyhali, nie je to vaša chyba."..To mi veľmi pomohlo. Potom si pamatám len veľký šum, okamžite sa musela uvoľniť operačná sála, na ktorú ma sprevádzal pohľad skupinky medikov na chodbe. Posledné slová,ktoré si pamätám, boli od milej anesteziologičky: "Ako sa bude volať synček?"  "Tobias."

Nikdy predtým som v plnej narkóze nebola, a dúfam, že už ani nebudem. To prázdno a ničota, ktoré si uvedomíte až spätne... Paradoxne, prvé som počula opäť meno - svoje. Lenka, vstávajte...videla som setričky, lekárov, chodbu, izbu...kde je moje bábätko? Pýtala som sa uslintaná nejakého zdravotného brata,  ktorý vyplašene na mňa pozeral. Po príchode na izbu som si  necítila polovicu tela, ale cítila som, že som mama. A bola som. Od 9:48. Chvíľu trvalo, kým mi moje kozliatko prinesli. (Taký mal plač - niečo medzi kozliatkom a mačiatkom.)

Poobede sa manželovi nejak podario prísť až ku mne. Viem, že ma miluje, ale toľko lásky som v jeho očiach ešte nevidela. Ako neskôr vyšlo najavo, náš drobec dostal skóre 10 z 10. Skvelé. A? Lekár vraj povedal, že zásadne nepije, ale že dnes si dá. Za to, že sa rozhodol pre sekciu. Keď štupla vytiahli, zistili, že má asi 20 cm pupočnú šnúru.  Viete, aká je priemerná dĺžka. Viete, čo by sa stalo, keby ma veľmi trendovo, tlačil do prirodzeného pôrodu? Nevieme, lebo to mi nepovie intuícia, takto ex post. Podľa lekára by sa roztrhla buď šnúra, alebo čast maternice... Buď - alebo. Vykrvácali by sme obaja, alebo jeden z nás, alebo by ortoéd bábätko vybral otvorením lonovej kosti, ale to by sa zrejme nestihlo. Srdiečko reagovalo zle teda práve na oxytocín, ktorý sa ho snažil "vypudiť", ale on nemohol - šnúra už bola napnutá na maximum.

Pozerám na môjho zdravého synčeka a ďakujem za šťastné konce.

Ďakujem môjmu anjelovi strážnemu, ktorý mi dal život a nemôže si popestovať prvé vnúča, ale mohol byť pri mne tých pár minút "medzi nebom a zemou".

Ženská intuícia je prastará a silná zbraň. Ak jej vieme načúvať, všeličo sa dozvieme. Alebo aj nie. Tak som aj ja vedela, že som tehotná ešte prv, ako som to vobec mohla vedieť, idúc hore schodmi k môjmu openspacu sa mi tak rozbúchalo srdce, že to by počul aj hluchý... rovnako, 80 percentné dievčatko, podľa môjho prvého gynekológa a okolia, som v sne videla jasne ako chlapčeka. A tak aj bolo. Moje tehotenstvo prebiehalo ukážkovo. Srdiečko bilo, žiadna cukrovka, pribrala som dovedna 10 kg. Snáď krvných doštičiek by mohlo byť viac, ale ber to čert, dopĺňala som vitamínmi. 

Potom som z praktických dôvodov musela gynekológa vymeniť, a hneď po svadobnej ceste na 3D videl nášho Tobiaska. Poznáte to, mamičky, keď čakáte na výsledky tripple, keď čakáte na to, čo vám povie lekár pri ultrazvuku. Nepovedal nič, usmieval sa, bol spokojný. Čas bežal, rástli sme, priberali, pripravovali sa na den "p". Zvládli sme tehotní svadbu, kúpu bytu, sťahovanie, tak toto snáď dáme,nie? Zvažovali sme zazmluvnenie a epidurál, otecko mal byť pri pôrode tak ako tak. Nakoniec sme sa rozhodli pre všetky tri z možností, napriek rôznym radám a názorom. 

Bol utorok 23. októbra, týždeň pred termínom pôrodu. Bolela ma chrblica, tak som sa trošku natiahla do vane. Asi o tretej popoludní mi začala odtekať voda, či to s tým nejak súviselo, neviem. O piatej ma prijali v pôrodnici a ja som nečakane šla na čakačku. Samozrejme, že sa ešte na poslednú chvíľu doťahovali papiere, lebo sme nerátali s tým, že to príde takto skoro. Na tú noc na čakačke nezabudnem. Najprv kontrakcie, ale nič sa nedialo, ani o 8, ani o 1, ani o 4.... Nekonečné čakanie, sprevádzané neskutočným revom, výkrikmi a vulgarizmami mladej budúcej mamičky istej etnickej skupiny. Bože, hovorím si, len nech ma to takto nebolí, len nech nemusím ísť až na dno...Pochopiteľne, nespala som. Azda hodinku nadránom. A od tej noci som sa už nevyspala...

O pol šiestej prišiel môj lekár, zobral si ma do svojej vyšetrovne, vraj otvorená na 1cm. Hm. Vyšetrenie spustilo kontrakcie. Už pri ňom som cítila bolesť, čo lekár absolútne nechápal, čo ma môže bolieť.  O hodinu už som bola na boxe a môj manžel na ceste ku mne. Keďže sa stále nič nedialo, a bábätko bolo už pridlho bez ochrannej plodovej vody, šli sme na oxytocín. Kontrakcie silneli a boleli viac a viac, ale žiadne otváranie. Všimla som si, že po dávke oxytocínu vydával na chvílu monitor iný zvuk a všetci spozorneli, ale čakalo sa ďalej. Medzitým som dostala epidurál a mne sa neskutočne uľavilo. Tlak bol, ale bolesť nie. Už som začala byť dosť vyčerpaná, ale príchod manžela mi veľmi pomohol. Bolo niečo okolo ôsmej ráno.

Je to neuveriteľné, ale ja už mám POL ROKA. Ale pssst, nikomu to nehovorte. U žien sa predsa o veku nehovorí, všakže 🙂

A ako veľká *polročná slečna som za posledný mesiac zmákla toto:

Veľká som dva a trištvrte puzzlíka, keď dobre vystriem nohy. (71cm)

• Predprípravu na lezenie: po zmáknutí pretáčania na bruško som začala tulením skokom vpred (29.5.), pokračovala cúvaním /to sa mi podarilo dvihnúť ritku zo zeme, ale potom ma zošuchlo naspäť a dozadu. Strašne ma to vedelo nahnevať, hlavne to, že ja som chcela ísť bližšie k hračke a nie preč od nej/, a zakončila som to machrovským zdvihnutím na všetky štyri (22.6.). No dobre, ešte takým nedokonalým, ale poctivo cvičím kliky, odliepam hrudníček aj bruško od podložky a priťahujem kolienka, najprv len jedno a potom aj obe. Najkrajšie som to predviedla pri skypovaní s Alibabkou a dedom. Pre nich si vždy pripravím niečo nové na priamy prenos. A ešte viem pivotovať. To bude asi tým, že teraz v teple chodievam s rodičmi na pivo.

• Podarilo sa mi povedať mama. Najskôr som skúšala mamamamamamam, potom mam, mam…ale keď som povedala mama, tak ma mama hneď zobrala na ruky a pusinkovala, takže to bude to správne slovo, ktorým to mám u nej vyhraté. A inak sa občas mame posťažujem na Európsku úniu, keď krvivím pusinku, tak hovorím EU, EU, EU. A tiež viem: bbbbb, bva, vavava, grrr grrr.
• Ako a s čím sa rada hrám: Hrazdička je už u mňa na vedľajšej koľaji, už ma nebaví pod ňou ležať a búchať do hračiek, tak ju radšej chytím a odsuniem nabok. Alebo ju používam ako činku a posilujem s ňou. Skúsila som ju aj ochutnať. Hm, celkom to ušlo. Ale dudula je dudula, na tú nemá nič. Viem ju presne lokalizovať v akomkoľvek množstve hračiek, cielene ju chytiť a dať si ju do pusy. Niekedy to nie je na prvý pokus, ale vždy sa mi to podarí. Mama mi ju teraz dáva na retiazku, takže ju mám poruke a môžem sa obslúžiť sama alebo použiť retiazku ako hračku, keď sa nudím a nič iné nie je poruke.

• Od druhého mesiaca papávam v noci o 2hej a o 5tej. 5.6. som vyhlásila protestnú hladovku proti nočnému budeniu. O 2hej som si cucla, ale o 5tej nie, stisla som pusinku a nič sa mi do nej nedostalo. Počkala som si do raňajok o pol 9tej. Na druhý deň som to urobila znovu. Potom mama vymyslela, že radšej vynecháme to kojenie o 2hej a to o 5tej dáme, lebo ona potom už vstáva a chodí oddychovať do roboty. Tak som súhlasila. Niekedy to vydržím bez problému, niekedy som už hladoš o pol 5tej, ale to nevadí. Teraz v lete slniečko zobudí mamu vždy skôr ako ja.
• Okrem hladovky som za vylepšenie svojej línie (7795g) zabojovala aj novými gymnastickými prvkami. Cvičím ich doma aj v kočíku, snáď zaberú. Robím mostíky, kotúle doprava a doľava, váľam sudy, dvíham nohy a vystieram ich do prepnutia a mojou zbrusu novou špecialitkou je chytanie nožičiek. Mama pritom dáva pozor, aby som mala gaťulky zladené so šatočkami.

Ahojte všetci!

Olalá, už mám 5 mesiacov, 64 centimetrov (čo je tabuľková výška pre 5-mesačné dievčatká), 7295 gramov (čo je tabuľková váha pre 5-mesačných chlapčekov) a 0 zubov.

Tu je moja tohtomesačná bilancia. 

„Tenkrát poprvé...“ na tento mesiac:

• Prvá prechádzka v šatke okolo bytovky (24.4.) a priľahlých tienistých miestach (Mama chce, aby som mala alabastrovo bielu pleť, tak ma pred slniečkom vždy zakrýva. V kočíku mi tieni plienkou, čo sa mi nepáči, lebo nič nevidím, ale vraj aj príslovie vraví, že pre krásu sa musí trpieť)
• Prvé papanie na čerstvom vzduchu (26.4.). Vybrala som si miestečko v tieni pri zadných vchodoch bytoviek, aby som mala kľud. Bolo tam tichúčko, nikde nikoho, iba odrazu jeden ujo na bicykli. A akosi čisto náhodou mal za ten čas, čo som papala, cestu okolo nás paťkrát.
• Pustila som mamu večer žúrovať. Dokonca som aj krásne rýchlo zaspala, aby si to mohla užiť a vrátiť sa ako Popoluška z plesu s úderom polnoci.
• Prvé zoznámenie s o tri týždne starším kamošom Kubkom M. Sme sa predtým videli (vlastne nevideli) len v bruchách. Dozvedela som sa od neho, kde kúpiť tú super deravú loptičku s ktorou sa tak rada hrám, ale mám ju len požičanú. Tak som využila, že ma bola kuknúť babka Alenka a ukázala som jej, kde ju majú.

Inak, už som vyriešila, ako budem volať babku Alenku, keď nechce, aby som ju volala babka alebo stará mama. V nejakom rozhovore s Halinou Pavlovskou som čítala, že ju jej vnuk volá Halibaba. Tak potom logicky je babka Alenka Alibaba. Dedo tvrdí, že on bude 40 zbojníkov.

Ach jááááj, starnem, už mám 4 mesiace.

Čo už viem:

Slovná zásoba:

Viem povedať gigigi. Mama sa to snaží napodobniť, ale nerobí to presne ako ja, ona pri tom neslintá a nerobí slinové bublinky. A bez nich to nie je ono predsa!

Viem chrčať tak strašidelne, az sa oco zlakol, ked som to na neho rano spustila. A viem aj brrrrrm az mam od sliniek cely ksichtik. A viem aj kecat riadne, aj vela aj nahlas, ale mama mi to nevie zapisat, dokonca ani foneticky /aaaoo, ao, e, maaa, ej, hehe+nezapisatelne/

Motorika: uz viem chytat veci do oboch ruciciek samostatne, dokonca aj veci, ktore sa nachadzaju naboku od mna, alebo jednoducho niekde v mojom dosahu. Rada chytam fotrovcom brile a nechavam na nich svoje otlacky prstov. Mama si dava vlasy do copu, ale aj tak ju viem chytit za tych par jemnych malych na zatylku. A hlavne uz si viem chytit moju milovanu dudulku a hrat sa s nou, vyberat si ju z pusinky a davit naspat a to opakovat dookola a dookola. Samozrejme, ze obcas sa netrafim, ale tak trenujem casto, uz to bude len lepsie. V kociku sa viem hrat so zavesenymi kacatkami a v kosiku so zabinkami. Chytit, potiahnut a sup do pusy. Tam viem spolahlivo nasmerovat vsetucko vsetko.

Ahojte všetci!

Je to neuveriteľné, ale už mám za sebou celý ŠTVRŤROK v starostlivosti mojich rodičov a aj ja, aj oni sme to prežili. Chcete vedieť, čo mám nové za tretí mesiac?

Ako si tak rastiem a múdriem, rozhodla som sa tento mesiac pre hry z tematického okruhu o princeznách:

Hrám sa na Šípkovu Ruženku – to som párkrát tak dlho spala v kočíku pri okne, až bola mama z toho celá prekvapená a spala som tak dlho, až kým neprišiel krýsny princ na bielom koni...eee, vlastne mama a nezobudila ma.

Na kráľovnu zo Snehulienky – to sa pozerám do zrkladla a pýtam sa, kto je najkrajší na tomto svete. Zrkladlo odpovedá obrazovo a ukazuje mi tam obrázok krásneho babätka.

Na princeznú so zlatou hviezdkou na čele – to som si vyškrabla hviezdičku, no dobre, takú čapatú, nad nosík skoro na čelo, ale potom mi mama ostrihala nechtíky, keď som spala, tak uť sa to hrať nemôžem.

Ahojte všetci!

To som ja, vás anjelik, miláčik, kojenček, mraučiačik, zvedavček, stravníček, dcérenka, vnučka, neterka, kamoška, proste ja, Ľubka. Mama ma pustila na internet, že vám môžem napísať. Dnes je výročie môjho dvojmesačného pobytu na tomto svete, a preto som sa rozhodla trochu sa poohliadnuť a zbilancovať, čo som sa za ten čas naučila, urobila, ako sa mi darilo.

Začnem tým, aké sa hrávam hry:

Na vojakov – to mám akože samopal a strieľam rany ratatatata, teda prdiky, zásadne ich púšťam po skupinkách, však jednému by bolo smutno samému

Na Davida Coperfielda alebo majstra útekov Hudiniho – keď ma na noc zabalia do zavinovačky a pevne zaviažu, ja si odtiaľ aj tak dokážem vyslobodiť ručičky, mám na to špeciálny trik, ale nepoviem vám aký.

Keď už sú ručičky vonku, tak sa hrám na Lietadielko – toľko nimi métam, že sa čudujem, že som ešte nevzlietla, ťa gravitácia je potvora stále silnejšia.