Cítim potrebu napísať tento článok. Ešte pred nejakou dobou som riešila hlúposti, z každej zlej známky, z detskej vylomeniny, neporiadku som sa išlo doslova po.rať. Ani neviem ako ale prestávala som byť matkou a začínala som byť generálom. Rozkazy, príkazy, zákazy sa stávalo mojím mottom. Pomaly som sa už nevedela ani smiať, všetko ovplyvňované stresom, ak nebolo po mojom. Musela prísť chvíľa, ktorá urobila znovu so mňa mamu. Syn dostal bolesti brucha, utekali sme s ním na pohotovosť, však slepák. Nechápala som, prečo neoperujú. Prečo stále sono, krv. Sedela som pri posteli môjho syna, ktorému pomaly kvapkala infúzia a on sa skrúcal v bolestiach a ja som mu nevedela pomôcť. Bolesti som nevedela rozkázať. Keď mi dr. povedala, že má v bruchu uzliny, zlé krvné výsledky a preložia ho na iné oddelenie, myslela som, že sa zbláznim. Vtedy som začala rozmýšlať, že načo mi je dokonalý poriadok, dobré známky za každú cenu, keď sa už ani neviem poriadne porozprávať so svojími deťmi. Kedy som sa s nimi naposledy hrala? Kedy som sa s nimi smiala. Všetko bolo dôležitejšie, veď bolo treba variť, prať, žehliť, upratať a pre ne bolo len neskôr. "Teraz nemám čas." Našťastie nič sa synovi nepotvrdilo, uzliny treba, len sledovať, pravidelné sono. Ja som dostala, takú pomyslenú facku, ktorú som už potrebovala. Nič nie je také dôležité aby nepočkalo, neporiadok vám nikto neukradne. Štvorka s angličtiny?:veď nemôžu byť všetci jednotkári. A ja? Ja som znovu mamou.

Prazňini, to slovo jak zo sna...bo sen to i nočna mora... šedzim za kompjuterom a še tvarim že mam dajaku bars surnu a bars doležitu robotu ľem žebi mi mohla chlopovi totich troch gibonoch choľem na hodzinu zavešic na kark a vipic sebe kaveju...

Prazňini, tota kalvarija začina už das tidzeň predtym, jak chlop hvari: Sluhaj ni, še me pitali u školke, že pondzelok a vtorok prazňini, či budze dzecko chodzic...ta mi povedzel, že ňe...Dilino...potim starše dzecko doňeše papir zo školi, že nescu dzecko vidzec pondzelok aňi vtorek...

Ta perše tri minuti sebe tarham vlasi jak sebe predstavim šicke tri giboni doma...jak už ňemam co tarhac a chlop še braňi, jeho tarhac ňemožem, še vschopim a sebe dumam...ta šak dajak budze, budzeme še bavic, maľovac, vonku pujdzeme, dakus cez obid pošpia...

Aľe jak še hvari, maľovac a sr.c to dva...

Taže reaľita taka, že tote orgaňizmi, čo cez škoľski rok o šedzmej cahaš za haksňu z posceľi, u tej istej chviľi im chlop trime šerbeľ zos ľadovu vodu nad hlavu, žebi ich vicahnul z peľechu, tote orgaňizmi už o šestej hore, ja ešci v bezvedomi a tote tri už po mňe skakaju, že scu frištik...reku ice za ocom...aľe oco ňe sprosti, cez prazňini moj chlop už o šestej v kancelariji naj to ňemuši preživac... nevadzi, še plažim zos posceľi bo giboni už viša na ľadňičke...varim sebe kaveju...robim frištik...idzem vipic kaveju...nejdzem vipic kaveju, giboni čmajzli findžu a vislopali kaveju...idzem na zachod...aspoň zaklaďňa higiena, odbaľujem intimku...giboni škrabu na dzvere, naj še takoj podzeľim s totu čokoladu co tam šušcim s papirikom...(to ešci ňeznaju, že i na toto dojdze, aľe še zamkňem)... v bice spadla bomba, mušim dakus popratac...znace jak to, pratac jak dzeci doma, to jak čistic zubi a žrac pri tim Horalku...no aľe  i tak... ta co s gibonami...teľevizor...to jaki dobri vinalez...puščim takoj Jaroša...jak slucham „robim ham ham stajl“ žerem perši Lexaurin...zapijam vodku...šak už dzevec hodzin, najvyšši čas...upratujem sebe, cala spokojna, že giboni kukaju...mam pokoj može i dvacec minut...a potim to začňe...mamooooo, še nudzime, co idzeme robic??? A co scece robic? Jedna sce maľovac, druha hrac hru a treca fukac bubľini...moj tajni plan s pracovnim nazvom „vež dzeci vonka, še dobiju a budu spac“ je v rici bo vonku dižďuje...taže še idzeme bavic...maľujeme...dva giboni ňespokojne bo ňerobime co voňi sceli...ta totej jednej povim, sebe maľuj, idzem bavic šestri... hrajeme hru...može i dva minuti, bo najmenši gibon čmajzne dajaku kartu abo figurku a možem ho nahaňac...sranda ňenormalna...gibon, co scel hrac hru reve, bo ňemože hrac hru...najmenši gibon reve, bo mi ho chicila a vžala mu figurku...ja revem bo mi ziscila, že gibon, co mal maľovac, maľuje, aľe po sceňe... s prepisovačku...už i toten gibon reve, sebe domišľice čom...dajak vitrimeme do obidu...karmim gibonoch v nadzeji, že še najedza a pujdu spac... das dva giboni orevu obid bo sceli daco ineho...ukladam ich do posceľi a vidzim idiľicki jak drichmu das dva hodzini a ja sebe pijem ceplu kaveju...dva giboni u posceľi, metam cicku po trecim...gibonča še nacuca a drichme...ščasna mi jak bľicha...prejdu tri minuti a slucham jak še dva giboni tluču vof chiži...do minuti zobudza najmenše gibonča...reve...ja tiž revem...potim sebe vidumali, že scu bic Elzi...šicke...smola, mam ľem dva kostimi, taže najmenša budze duch (co zrobim, ľem toten kostim jej pasuje)...ňeznam čom ich tota rozpravka teľo trime, aľe jak čujem, „ja to dam, ja to dam, už to v sebe neskrivam“, rucam daľšu vodku...dve Elzi pobehuju po bice a už i dialogi špivaju...taľent zdzedzili po mňe, taže to čuc jak u vibehu gibonoch v čase karmeňa...treca bars nechape, dze sever,  registruje ľem Olafa, taže chodzi za šestrami a sce im zašľapnuc plašc...bavi ich to das hodzinu, aľe potim to už ňebavi mňe...ňeznam čo s ňimi mam robic, šak ešči pol dňa pred nami, hvarim sebe, narucam ich do motora a idzeme do cukrarňi, bo ňet nič ľepšeho na nervi jak šutemiň, ta ňe? Pridzeme do cukrarňi...sebe predstavujem, že sebe dam kaveju kim moje giboni budu šedzec a tlačic do hlavi šutemiňe...reaľita...sarančata zožeru šutemiňe skorej než sebe kaveju vobec objednam...šedzim, pijem kaveju a ňečuc nikoho ľem mňe (šicke ostatňe ucekli jak prišla ja s gibonami): nelapaj! Vrac! Šedňi sebe! Nebehaj! Dzvihňi šestru! Ňerev! Co robiš? Nič. Takoj prestaň!!!... rucim do sebe totu kaveju (aspoň cepla je bo nescihňe vichladnuc), metac giboni do motora a idzeme domov...doma rucam dalši Lexaurin...čekam na chlopa...ešči ani ňezloži veci, už mu rucam šicke giboni...chlop ich viscicka, da sebe ceplaki a idze še s ňima bavic, bo šak je odichnuti z roboti, ta ňe?...o tri minuti čujem jak vola baboj a pita še, co robi daľše dňi a či nesce drahe dzeci das na tidzeň...Pan Boh dal naščesce starim rodičom kratku pameť žebi zapomli jake to kec maš doma maleho gibona a ja už baľim a šikujem dzeci k baboj, kim sebe to ňerozmišľi...

Perši dzeň po prazdňinoch stepujem pred školu a školku o šestej rano i s gibonami, visciskam učiteľku, šturim jej fľašku červenoho do ruki, bo znam, že budze potrebovac a cala ščasna sebe idzem po svojim...ja bars ľubim mojich gibonoch, aľe znace jak, šickeho veľo škodzi...