Táto spomienka a spomienka na narodenie Tamarky patria k mojím naj intenzívnejším. Čakanie na Maximiliána bolo pre mňa aj pre mojich dvoch asi najdlhším čakaním vôbec. Začalo to , ani neviem kde....Kto nezažije . Neuverí...

Po 4 mesiacoch som otehotnela a nemohla som tomu uveriť  keď tyčinka mala 2 rúžové pásiky. Bola som mimo. Petríka som s touto správou potešila hneď ako som sa to dozvedela, pretože som bola z toho zistenia tak plná emócii , že som to potrebovala hneď niekomu prezradiť a komu ak nie môjmu najbližšiemu.  Po týždni sme to spoločne oznámili aj dcérke, ktorá bola tiež šťastná „ ako blcha „

Leto bolo pred nami a ja som si ho užívala o to viac pretože som vedela, že to leto je jedinečné. Slnko dávalo energiu a lásky od mojich najbližších som  mala na rozdávanie. Prázdniny sme trávili väčšinou na chalupe u našich v dedinke s krásnym prostredím. Oddych ako sa patrí. Bohužiaľ na v druhej polovici prázdnin sa stalo to čo som nechcela a ani nikto z nás to nečakal.. špinenie... Hneď som išla k gynekologičke a tá mi bohužiaľ len potvrdila, že embryo odumrelo. Musím ísť na kyretáž teda na vyčistenie maternice a odstránenie odumretého embrya. To bol 8 týždeň tehotenstva. A bolo to. Keď som odchádzala z ambulancie , nasadla do auta , myslela som len na to prečo práve ja ? Milión žien, ktoré nechcú mať deti ich majú na rozdávanie a nevážia si ich. Cestou autom som plakala a bola som v tom momente najsmutnejšou ženou na svete, ktorá prišla o to čo najviac čakala.  Peťkovi som zavolala a s uplakaným hlasom som mu stihla povedať na jeden dych , že ma musí zaviesť hneď teraz do nemocnice. Nemala som silu mu povedať prečo, ale napokon keď to so mňa vyhrklo tak som na jeho tvári videla bolesť takú aká je tá moja, ale aby ma podporil nedal to na sebe vidieť. Ale ja ho poznám a vedela som , že vo vnútri sa trápi a hrdlo mu zvieralo tak ako mne. Pobalila som sa a nechala som sa odviezť, cestou bolo v aute úplné ticho akurát sme sa držali za ruky. Nik nemal slov a myslím si , že ani táto situácia slová nepotrebovala.  Po príjazde do nemocnice bolo všetko potvrdené a bola som prijatá na gynekologické oddelenie, kde som musela žiaľ ešte jeden deň čakať, nakoľko mali v sále vážne operačné zákroky.

Moji najbližší boli na chalupe a ja som nemala síl im zavolať a povedať čo sa deje. Poslala som im sms , že som musela ísť na zákrok kde som všetko vysvetlila. Nemala som síl o tom rozprávať.  Požiadala som ich len nech to Tamarke zatiaľ nehovoria, že jej to poviem potom sama aj s Peťom.

Na druhý deň doobeda ma odviezli na sálu, všetko my vysvetlili ako prebieha zákrok. Dali mi oblbovák a že za chvíľu zaspím. Ja si len pamätám, že som pozerala do stropu a do tých silných svetiel. A uspanie nefungovalo , dostala som strach, že čo ak nebudú o tom vedieť že som pri vedomí a že začnú. O bože. Neviem čo ma to napadlo ale začala som z tej paniky počítať ovečky , čo keď to zaberie.  Zabralo. Ani neviem ako prebrala som sa už na izbe. Kde som opäť zaspala. Po prebratí som cítila neskutočné bolesti vo vnútri. Ale nie fyzické neboli až také , ako tie zo srdiečka, ktoré mi stále hovorili a nič- prázdno.  Na druhý deň som bola prepustená domov, nechala som sa Peťom odviesť na chalupu  našim na čerstvý vzduch, možno viac zaberie a urobí prievan v hlave. Vyresetuje. Po ceste v aute sme sa zas držali za ruky.  Na chalupe som sa privítala s mojimi rodičmi, sestrou a dcérou. Asi pochopili, že som mala silu ich tak akurát objať, ale silu na slová som nenašla, bez toho aby sa mi nerozochvel hlas. Takže ticho ale aj to hovorilo za všetko. Večer sme vysvetlili Tamarke , že čo sa stalo a prečo a, že nič nie je stratené. Dalo to veľa roboty,  ale našťastie ona je veľmi chápavá a počas bolenia mi bola veľkou oporou ako všetci ostatní za čo im veľmi ďakujem. Svoje bolesti som si teda preležala pár dni v posteli. Babie leto sa trošku pokúšalo zdvihnúť mi náladu, čo sa mu aj s časti podarilo. Je neuveriteľné ako slnečné lúče a jesenný vetrík vedie resetovať dušu a srdce ak ste im otvorený.

A tak ako v každej rodine aj u nás plynul život ďalej v nádeji aj beznádeji, v dúfaní a v láske. Udalosťou sme boli viac spriaznení a zocelení všetci traja ja, Peťo aj Tamarka.

Dala som si záväzok. Od minulého týždňa si vediem "Denník sťažností". Je to skvelý tip pre osobnú psychohygienu, preto sa chcem oň s vami podeliť.

Počas dňa si doňho zapisujem všetko, čo ma za celý deň naštvalo. Neverili by ste ako to pomáha. Večer, keď si ľahnem, všetky tie veci si prečítam a uvedomím si, nad akými hlúposťami som sa rozčulovala. Večer, ked je už myseľ kľudná, človek inak premýšla a niektoré veci dokáže lepšie prehodnotiť. A verte či nie, každým dňom je v zápisníčku tých vecí menej a menej. Vlastnou zásluhou som získala ako taký nadhľad a trénujem sa v sebaovládaní (poznámka: No pri niektorých mamičkách a článkoch čo tu čítam, to chce hodne tréningu 🙂 🙂 )

                                          HÁDKA

Aj hádky napr.s manželom som sa naučila riešiť viac s humorom. Mám na mysli ten typ hádok, keď obaja vybuchnete kôli nejakej úplne nepodstatnej veci.

Napr: Dnes ráno sme sa pohádali. Buchla som dverami a odišla "svojou" cestou. Dvere sa síce zatvoriť dajú, ale hlava nie - a myšlienky lietajú po rozume, že to tak vôbec nemuselo byť. Tak som vytiahla po troch hodinách mobil a píšem mu sms: 

INZERÁT: " Modrooká blondínka so zmyslom pre humor,