Niečo o kráse predsa len napíšem. Krása je pojem relatívny. Každému sa páči niečo iné – iné farby, iné oblečenie, iné knihy... A keďže v živote človeka všetko so všetkým súvisí, tak je to aj s krásou... a nielen s ňou...

            Čítam rada a čítam veľa... a čítam všetko, čo za to stojí... a niekedy aj to, čo za to nestojí... a veľa premýšľam... o všetkom... napríklad taký biznis... zamyslel sa niekto nad súvislosťami reklám? Napríklad taká reklama na cukríky Nimm2 soft? Zdravé a plné vitamínov... vhodné pre deti... a deti (aj tie, ktorým to rodičia nekúpia) to minimálne podvedome vnímajú, že želé cukríky sú zdravé a plné vitamínov... a čo v dospelosti? Vedci varujú... na trhu sú želé “tabletky“ od bolesti... závislosť ľudí = biznis farmaceutických firiem... dnes sa ukazuje, že jeden z  najväčších biznisov sú antidepresíva... a prečo? zase to čiastočne súvisí s krásou...

            Čítala som štúdiu (podotýkam normálnu vedeckú, nie nejaký ženský magazín), ktorá hovorila o tom, prečo sa po revolúcii v 1989 rozšírilo u nás toľko psychických diagnóz... Otvorenie hraníc pre nás znamenalo aj seriály ako Jednoducho Mária, Esmeralda a iné. Pointa príbehov bola v tom, že mladé, prirodzene krásne a chudobné dievča šikanované starými, zlými harpiami s umelou krásou nakoniec v tisícneviemkoľkej časti našlo svojho dokonalého muža a šťastný a dokonalý život... a práve otvorenie hraníc a prezentovanie takejto krásy a dokonalosti zo zahraničia boli podľa vedcov spúšťačom zvýšenia psychických porúch... kedy sa “slabšie povahy“ trápili pocitom menejcennosti a neschopnosti, že niečo také v živote mať nebudú a nebudú ani tak krásne a dokonale vyzerať... mladšie slobodné ženy a dievčatá ešte mali možnosť “čakať“ na svoju príležitosť, no povedzme si na rovinu, že šance boli mizivé,  no u žien s rodinami, deťmi a mnohokrát s manželmi alkoholikmi tieto seriály pôsobili priam deštruktívne... práve tieto ženy boli vo zvýšenej miere postihované depresiami...

            Ďalšia štúdia, ktorá vyšla knižne v Čechách v roku 2011 hovorí, že krásni ľudia to majú v živote ľahšie nie preto, že sú šikovnejší, ako tí škaredí, ale práve preto, že krása je vnímaná pozitívne... krásni=šikovní, škaredí=nešikovní... a týmto sme všetci podvedome ovplyvňovaní pri prvom dojme... „Krása je tedy spojováná s pozitivními významy a tím i s dobrými vlastnostmi, atraktivní lidé dokážou dělat věci lépe, než ti oškliví. Ošklivost naopak implikuje lenost a neschponost. Murray Webster a James Driskell ve své studii dokonce poukazují na odlišné hodnocení hezkých a nehezkých dětí ve škole. Ty nehezké jsou podle autorů posudzovány přísněji.“ (Webster, Driskell 1983 in Šanderová 2011)

            Obsedantno-kompulzívna porucha – nutkavé myšlienky, ktoré sa človeku opakovane vynárajú v mysli. Vzniká jednoduchšie, ako si dokážeme predstaviť. A v mnohých prípadoch za to môže krása/škaredosť. Stačí jedna nevinne mierená veta, obrázok, situácia a malér môže byť na svete. Aj preto som napísala ten článok Pravá tvár. Pretože toto môže byť veľmi nebezpečná súťaž. Už označenie “súťaž“ v človeku vyvoláva pocit, že ide o hľadanie a určenie mamičky, ktorá je naj... najkrajšia, najlepšie nalíčená, najlepšie prirodzená (aj keď vyhrá iba srdiečko)... a akosi neverím, že sú tu iba mamičky, ktoré to berú ako zábavu... sú tu určite aj mamičky, ktoré sa budú porovnávať, budú sa trápiť, že takto vyzerať je pre nich nedosiahnuteľné a sú “neschopné“... pozeranie fotiek pre zábavu je fajn, no pozeranie a premýšľanie nad sebou a zbytočná  sebakritika už až tak fajn nie je... a potom vnucujúca sa veta, alebo vety: som škaredá... som neschopná... táto mamina sa z takejto stane takouto, tá sa má... škoda, že nemôžem vyzerať takto... porovnávanie sa s inými a opakovane sa zamýšľať nad sebou v tom negatívnom slova zmysle... aj toto môže u niekoho vyvolať táto súťaž... ktorá mamina si to verejne prizná? ... ani jedna... všetky z toho majú zábavu... zatiaľ... kým sa nezačnú vracať nutkavé myšlienky na krásu iných... poviete si, pritiahnuté za vlasy... kto nezažil, nepochopí, viem, o čom píšem... bola to jedna veta, 6 rokov sa nič nedialo a potom to prišlo, našťastie som mala dostatočné informácie a veľmi rýchlo som vedela, čo sa deje... ale nejde o mňa, ide o ostatné maminy, ktoré si toto nebezpečenstvo neuvedomujú, lebo ho nepoznajú...

            A ešte jedna vec ma v súvislosti s krásou napadá... moja obľúbená kniha Údolie bábik (J. Susannová, 1966)... ide o príbeh niekoľkých žien, ktoré práve “antidepresíva“ pomenovali bábikami... úžasná kniha o životných osudoch... a vnímanie krásy? ... je tam, krása vnímaná cez seba a iných... kozmetická firma uprednostnila za “tvár firmy“ tuctovú ženu, ktoré im zabezpečí predaj výrobkov... lebo podľa majiteľa firmy si bežná žena, ktorá uvidí reklamu na ich výrobky napatlané na tuctovej žene povie, že takto by vyzerať mohla a chcela a kozmetiku si kúpi... ale keby sa porovnávala s nalíčenou modelkou, tak si povie, že takto by nikdy vyzerať nemohla a práve preto si ich kozmetiku nekúpi...zaujímavý postoj, že?... čítali ste pozorne? Písal sa rok 1966... Dnes je 2014... mali by sme byť múdrejší, ako boli naši predkovia... poučiť sa z ich chýb... pretože ako povedal niekto múdry – na histórii je najkrajšie to, že ju môžeme študovať, rozprávať o nej, poučiť sa z nej, no jedno nemôžeme, nemôžeme ju zmeniť... krása má výhodu... môžeme ju meniť... tak ju teda meňme s rozumom, nech je svet krajší...

            Smejem sa hlasno... kto to povedal? Mám túto vetu zafixovanú z detstva z nejakej rozprávky... a zrazu sa hodí na túto situáciu... Pravá tvár... ranná súkromná a poraňajková pre verejnosť... Smejem sa hlasno... Pravá tvár... predšminková a pošminková... pred kávou a po káve... pred sexom a po sexe...

            Smejem sa hlasno... ja nemám ani šminky... ani na takú príležitosť, ako sú štátnice, nebudem namaľovaná... budem mať na sebe svoju rannú súkromnú a predšminkovú tvár... a ani o tej nemôžem povedať, že je tá pravá... pretože veľakrát vstanem unavená z premliečkovanej noci a tá uvrčaná a opuchntá tvár nie je moja pravá... a mojim pocitom pri pohľade do zrkadla by nepomohli ani tony šminiek... áno, som brontosaurus z praveku a nemienim na tom nič meniť... bola som vychovaná v starej škole, kde šminky na tvári neboli dôležité a smerodatné... kde sa pravá tvár ukazovala skutkami a nie planými rečami... Pravá tvár – tvár je len jedna... ráno, na obed, večer... bez šminiek, so šminkami... bez úsmevu, s úsmevom... a je jedno, či je malá - veľká, chudá – tučná, čistá – vyrážková, biela – tmavá... Dôležitý je majiteľ tváre a jeho správanie voči okoliu... Pribúdajú tu témy, ktoré začínajú vetou – založila som si nový nick, lebo – to je tá pravá tvár??? Smejem sa hlasno... Dať sem 2 fotky podľa vlastného výberu a pritom mať blog úplne prázdny, je jedna vec... a ukázať ostatným fotkami rodiny v blogu, že toto je moja tvár, toto žijem denno denne, je druhá vec... ktorá lepšie vystihuje pravú tvár??? Nedajte sa oklamať šminkami... nie je dôležité, ako vyzeráte na prvej a druhej fotke... pravá tvár nie je ani jedna... ani tá predšminková, ani tá pošminková... a ruku na srdce... kto sem dá tú PRAVÚ súkromnú tvár? Ešte aj z tých súkromných fotiek svojich predšminkových tvárí vyberiete tú najviac verejnú.

            Som brontosaurus z praveku a nemienim na tom nič meniť, hoci na každej fotke vyzerám ako zombík... moju pravú tvár poznajú moji blízki a preto ma majú radi... Šminky nepoužívam, ak sa moja nenašminkovaná tvár niekomu nepáči, nech sa na mňa nepozerá. Pretože ten,  kto dá prednosť mojej tvári pred mojím srdcom, nemôže byť mojím priateľom...

p.s. pokojne pridávajte fotky ďalej, nechcem rýpať, ani znevažovať niekoho nápad... len som mala potrebu napísať svoj názor.