... "mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude ..." Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka!

Bolo leto -  15 rokov späť, plná očakávania, že aj ja budem mať konečne vodičák! Zapísala som sa na vodičský kurz a drvila som sa poctivo teóriu každý deň. V skupinke nás bolo pomerne dosť. Všetci sme to chceli mať rýchlo za sebou. Ale  teória je iná ako prax. Čakali ma prvé jazdy pod dohľadom inštruktora. Vtedy si hodená rovno do ostrej premávky, ukáž aká si frajerka! Blížim sa ku kruhovému objazdu, som v pomykove - kto má prednosť ? Teória mi prebiehala hlavou, ale nejako ma ruky i nohy neposlúchali. Inštruktor mi vravel raz doľava, potom zasa doprava, ešte k tomu aj preraďovať, ako to mám všetko zvládať? Veď nie som superžena...

Vzala som varechu, zapichla ju medzi epedy nášho gauča a predstavovala som si, že som v aute a preraďujem rýchlosti : 1 -2 -3-4 a 5 - hudba budúcnosti. Na druhý deň som robila tú istú chybu. Stále som sa pozerala na páku počas jazdy. Ďalšia jazda, potom ranná špička. Spotená ako myš. Vôbec som si neverila. Blížil sa termín skúšok...

Testy som zvládla na jednotku a čakala ma jazda. Mala som také nervy, že som minula dva balíky servítok na WC. " Nech sa páči, kto je na rade?" Sadnem do auta, začalo mi škvrkať v bruchu, čerstvo po detoxe, tak môžeme ísť na to. Naštartovala som a počúvala pokyny policajta. "A teraz Vás poprosím zabočte doprava." Blížim sa ku križovatke v tvare T, "A teraz pokračujte plynule"...potom som pokračovala na kruhový objazd a ocitla sa pred autoškolou. Vedela som, že sa niečo deje ... "Mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude, Vy ste tú STOPku nevideli?" Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka! Presne pri tej križovatke! Nieeeeee! Končím!

Deň "D"

Vyhlásili ďalší opravný termín jázd a cítila som sa ako neschopná. Stretla som v ten deň známe tváre, trošku ma to upokojilo. Bol krásny slnečný deň a privítal nás pozitívne naladený policajt. To mi dodalo istotu. "...dnes to dáte, ok? "Ani neviem ako to zbehlo, síce mi zdochol motor na križovatke, ale prešla som hladko rovno pred autoškolu k našej cieľovej stanici. "Blahoželám !" - toho policajta doteraz milujem. Ten deň som si zapamätala - stala som sa superženou!

Dnes mám najazdených cez 200-tisíc kilometrov a musím sa priznať, že stále, keď si sadám do auta, mám obrovský rešpekt. Veru nebolo to také jednoduché ako sa zdá. Mala som aj vákuum, nejazdila som niekoľko rokov, ale nakoniec som strach zo šoférovania prekonala. Ako? Viac v mojom článku :

 https://www.modrykonik.sk/blog/dankaa78/article/ako-som-prekonala-strach-zo-soferovania-hda6a0/

                                                                                                                        Danka 🙂

A teraz čo? Buď budeš revať, alebo to dáš. Mám to v živej pamäti - večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň. Naštartovala som...

Chvalabohu, ja mám vodičský! Pred takmer 15 rokmi som držala v ruke svoj prvý vodičský preukaz s myšlienkou, že budem brázdiť ulicami Londýna každý deň. Realita bola však iná. Kartička zapadla prachom na neuveriteľných päť rokov.

Bývali sme na sídlisku, kde bolo všetko "poruke". Keď už horelo, odviezol ma ktokoľvek z rodiny - od otca až po deda. Všetko sa zmenilo narodením prvej dcéry. Väčší obchodný dom bol pár zastávok od nás, moji rodičia vzdialení takmer 20 kilometrov a v tomto čase odlúčenie od partnera. Uvedomila som si, že musím ísť ďalej a nevzdávať sa.

Vygooglila som si info o kondičných jazdách a začala som postupne. Pred prvou jazdou som navštívila WC niekoľkokrát, a po nej som prišla spotená ako myš. Vravím si - Bože, na čo som sa to dala? Ešte deväťkrát som bola pustená do ostrej premávky a nakoniec prišiel deň D. Mám to živo v pamäti.

Večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň a naštartovala som. Cieľom bolo obchodné centrum a cesta späť. Ruky sa mi triasli a zrazu som sa ocitla priamo na ceste. Šla som asi 40 km/h a celý čas som bola v pozore, sústredená na maximum. Cítila som obrovskú zodpovednosť voči sebe a voči mojej rodine. Prišla som do cieľa - a teraz zasa späť. A to nie je všetko...

Sama do Tatier

O tri roky som si kúpila nové auto a bola som na seba pyšná.

Čakala ma prvá dlhšia cesta - zavolali nám krstní rodičia a pozvali nás do Tatier. Hovorím si - radšej pôjdem vlakom. A načo mám vlastné auto? Zasa sa vrátim tam, kde som bola. Napokon vyrazím v čase, kedy môže dcéra pokojne spať počas cesty a navyše kufor znesie aj veci navyše. Väčšinou vždy zbalím toho viac ako je potrebné - to som celá ja! Veľmi mi pomohlo, že celou cestou tam sme šli dve autá za sebou a naspäť som sa vrátila, ako sa nám zažiadalo. Dala som to! Bola som v Tatrách a sama!

Dnes mám najazdených cez 200-tisíc kilometrov a musím sa priznať, že stále, keď si sadám do auta, mám obrovský rešpekt. Mne pomohla "šoková terapia". Krízová situácia ma donútila sadnúť si za volant. A stále jazdiť, jazdiť, jazdiť - neustála prax. Tým sa zlepšujete.

Dala som to! Som na seba pyšná. Dokážeš to tiež, len treba chcieť... Budem ti držať prsty.

Danka

Ako prekonať strach/fóbiu zo šoférovania?

1. Na prvé jazdy si zoberte so sebou niekoho, kto jazdí dlhšie a vy mu dôverujete. Zabudnite na výbušné typy alebo netrpezlivcov.
2. Začnite jazdiť na menej frekventovaných cestách a postupne, nie hneď v špičke.
3. Pre odbúranie stresu je dôležité získať pocit istoty, zžiť sa s autom, naučiť sa ako reaguje… Skúsenosť totiž robí majstra. A to istý čas trvá.
4. Doprajte si kondičné jazdy pod vedením skúseného a trpezlivého inštruktora. Získate väčší pocit istoty.
5. Na „učenie sa jazdiť“ pomôže i to, ak máte lacnejšie staršie auto. Niekedy sa totiž za strachom z jazdenia skrýva iba extrémny pocit zodpovednosti za drahšie auto. Najmä ak tento dopravný prostriedok patrí niekomu inému (rodičia, partner). Ja som začínala na mojej milovanej Felicii.
6. Niekedy zbaveniu sa strachu zo šoférovania pomôže aj tzv. šoková terapia. Keď sme prácou alebo životnými okolnosťami (napríklad v krízových situáciách) donútení sadnúť za volant - a to bol môj prípad.