"Prečo to hovoríte?" spýtala sa zamračene.

"Pretože prvýkrát som o Ježišovi hovoril Matúškovi ja." Zuzka pozerala na Tomáša s pootvorenými ústami. Chcela niečo povedať, ale bolo zjavné, že Tomáš to nepotrebuje. Vilma sa na Zuzku opäť pozrela. Potom pohľad presmerovala na Tomáša.

"Nevedela som, že..." odmlčala sa, lebo nevedela nájsť tie správne slová.

"Pani riaditeľka, buďte spravodlivá. So sestrou sme na tom rovnako. A ja som pripravený prijať rovnaké pokarhanie, aké udelíte aj slečne Sabovej." vyslovil rázne. Vilmin výraz tváre sa zmenil.

"Pán doktor, ošetrujete môjho syna už dlhší čas a to veľmi dobre. Nemyslím si, že je potrebné..." Vilma nedopovedala, pretože jej Tomáš náhle skočil do reči:

"Pani riaditeľka, sestra Sabová je tu len tri dni a dokázala s Matúškom vytvoriť také úspechy, aké ja nie za ten čas, čo je tu. Nedovolím, už len ako lekár, aby ste svojmu synovi a môjmu pacientovi, bránila v tomto napredovaní. Prosím, zvážte to." snažil sa čo najpokojnejšie vysvetliť situáciu. Vilma na neho zaskočene pozerala. Privrela oči a zovrela sánku.

Zuzka sa zastavila až na schodisku, pri dverách na oddelenie, kde pracovala. Splašene jej bilo srdce. Oprela sa o stenu, hneď vedľa, a pokojne sa snažila dýchať, aby sa upokojila. Keď urobila posledný hlboký výdych, odhodlala sa vstúpiť dnu. S úsmevom pokývala Tanji, že môže ísť. Potom sa potichu usadila na stoličku a myseľ si zamestnala prácou. 

Klopkanie lodičiek, ktoré k nej doliehalo, ju vyrušilo. Objavila sa pri nej elegantná žena s vážnou tvárou. 

"Dobrý deň, prišla som za svojím otcom. Mali by ho dnes prepustiť." 

"Ako sa váš ocko volá, prosím?" Zuzka pozrela na stôl, kde bolo niekoľko zdravotných kariet. 

"Henrich Franko." usmiala sa a zvedavo sledovala každý Zuzkin pohyb. Zuzka sa k nej otočila a usmiala sa. 

"Pán Henrich je veľmi príjemný muž." Zuzke sa uvoľnila tvár, keď si na neho spomenula. Prirástol jej k srdcu, ale tešila sa, že môže ísť konečne domov. Zuzka sa opäť otočila a listovala v kartách. O pár sekúnd sa jej podarilo nájsť tú správnu. Keď ju otvorila, prekvapil ju zložený malý lístok, ktorý bol hneď na vrchu. Bol presne taký istý, ako si včera našla vo vrecku. 

Je čas, Bože, však? Si Tvorcom dobrých vecí, ktoré som ja, už dlhý čas, v tej nezmyselnej sebaľútosti odmietala. Viem, že stretnutie s Tomášom si mi nedal len tak náhodou. Ani vtedy, ani teraz. A hoci ešte nie som pripravená otvoriť srdce láske, chcem niečo zmeniť. Neviem ešte presne, čo, ale tá túžba je veľká. Pomôžeš mi, prosím? Ty moje srdce a moje skryté túžby poznáš lepšie, ako ja. Chcem Ti to odovzdať, aj keď neviem ako. Vezmi si prosím moje zlomené čriepky a spoj ich v Tvoje umelecké dielo, tak, ako si to urobil vždy. Daruj mi pohľad, aby som dovidela na obzory, kde si Ty sám. Nenechaj ma viac točiť sa okolo mojich nesprávnych rozhodnutí. Ak mám pomáhať druhým, v prvom rade potrebujem, aby si Ty pomohol mne. Nech už viac nenechávam klíčiť svoju dlhoutajovanú bolesť straty. Chcem, aby som bola pripravená na zmeny, ktoré v mojom živote chceš urobiť. Buď Ty Lekárom mojich nevyslovených trápení. Môj drahý, vzácny Ježiš. Amen. 

Prosba, ktorá sa drala v tichosti jej duše, ju opantávala natoľko, že zabudla, na malý okamih, na čas, aj miesto, kde sa práve nachádzala. Mala privreté oči, takže si vôbec nevšímala dianie okolo seba. Tomáš sa však nadchýňal pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Odovzdanosť a krehkosť, ktoré sa odrážali v jej tvári, mu v srdci vytvárali vlastnú melódiu, kde znelo jej meno. S obdivom v tichosti stál na chodníku kúsok od nej. Keď kráčal okolo a zbadal jej tvár prvýkrát, zaplavila ho potreba prihovoriť sa jej. Ako však pristúpil bližšie a na jej tvár dopadlo svetlo slnka, okamžite zmĺkol. V jeho vnútri sa mu ihneď vytvorila nová túžba. Iba ju v tichosti sledovať. Letmo sa usmial, keď sa slnečné svetlo dotklo jej mäkkých pier. Akoby Boh presne vedel, čo na nej zdôrazniť, aby ho to ešte viac nadchlo. Dokázal by sa takto na ňu pozerať aj celý deň. Zrazu však otvorila oči. V prvý okamih sa pozrela na hodiny a jemne sa zamračila. Keď sa pohľadom stretli, Tomáš sa zhlboka nadýchol a pristúpil bližšie ku nej. Posadil sa na lavičku, trošku ďalej od nej. Nechával jej priestor. Zuzka sa k nemu prekvapene otočila. 

"Stojíš tu už dlho?" jej prekvapená tvár ho pobavila. 

"Nemyslím." Tomášova málovravnosť ju znervóznila. "Nie, nemusíš sa mračiť. Tá stratenosť vo svojich myšlienkach ťa robí výnimočnou." vyznal sa priamo. Zuzka sa jemne usmiala. "Idem práve od starkej, srdečne ťa pozdravuje a posiela ti toto." otvoril svoju tašku a vybral odtiaľ malú krabičku, ktorú jej podal do rúk. Zuzka sa nadšene usmiala. Nie ani tak z toho, že niečo dostala, ale skôr z toho, že na ňu Bet nezabúda. 

"To je od tvojej starkej veľmi milé. Ďakujem. Nemusela si však robiť starosti." keď otvorila krabičku, ovanula ju nádherná vôňa. 

"Starká robí rôzne kúpeľné zmesy z byliniek a kvetín, ktoré vo svojej záhrade pestuje. Neviem presne, aká je táto, ale, myslím, že ti tam nechala odkaz." jemný hlas, ktorý od neho zaznel a vôňa, ktorá jej opantala zmysly, spôsobili, že sa jej rozbúšilo srdce. Vzhliadla k jeho očiam, ktoré privrel, aby si užil dotyk slnka na svojej tvári. Do podbruška sa jej náhle vplazila neznáma túžba po ňom. Okamžite otočila pohľad a uzavrela krabičku. 

Mamičky, detičky, už ste to počuli? Na Bojnickom zámku vraj straší....škriatok! A nie hocijaký, ale rovno rozprávkový. Očití svedkovia tam nedávno zahliadli vášho obľúbeného škriatka Fíha Tralala, ako pre vás niečo krásne potajomky pripravuje! 

Ak si túto nedeľu zapnete novú online TURBO TV (a budete sa dívať naozaj pozorne), možno v novom pokračovaní zábavno-edukačného seriálu Kaufland detských festivalov na vlastné oči uvidíte nielen jeho, ale aj ďalšie rozprávkové bytosti!  Prezradíme zatiaľ len to, že deťom porozprávajú aj niečo o krásnych slovenských tradíciách, či naopak, netradičných povolaniach.

Nielen Fíha Tralala, ale aj nové seriálové programy

V treťom pokračovaní nového online seriálu Kaufland detských festivalov na deti už túto nedeľu 25. apríla od 8.00 hod. okrem škriatka Fíha Tralala čakajú aj ich obľúbení interpreti, nové vedomosti a úplne nové zábavno-vzdelávacie seriálové programy. Dozvedia sa nielen množstvo zaujímavostí o tradičných i netradičných krásach našich slovenských regiónov, ale  napríklad aj to, ako bezpečne surfovať na internete, či ako si vycvičiť psíka s Jurajom Bačom a jeho Robinom. Zacvičia si veselú jogu, spoločne so Spievankovom sa hravou formou naučia „spíkovať“ a v novej relácii „Od puku do popuku“ ich hokejovú abecedu dokonca naučí aj majster sveta Richard Lintner! 

Niečo sa pečie s Juniorom 

Nielen deťúrence, ale aj maminy určite poteší doslova „chutná“ relácia o varení „MAJSTER ŠÉFINKO Kuniboo“, kde svoje kuchárske umenie predstavia šikovné mladé talenty. Pomocnú varešku im podá nielen Miro Jaroš s mamičkou, ale aj sympatická moderátorka Veronika Hatala, či Milan „Junior“ Zimnýkoval z Funradia.

Keď Zuzka kráčala po schodoch, v mysli jej vírili Taňjine slová. Rovnako sa jej vrátilo vyznanie, ktoré si včera vo vrecku našla. Tomáš. Ten, ktorý sa v jej živote vždy objavil tak nečakane a ona sa pri ňom cítila bezpečne. Jej duša hrala melódiu, ktorú on dobre poznal. Veril rovnako hlboko, ako ona sama. Nebola však pripravená otvoriť srdce citom. Možno by mohla, ale ten, ktorý zatienil jej srdce, sa už dlhé roky neozval. Keď vyšla na poschodie, začula silný krik. Zastavila sa pri schodiskových dverách a premýšľala, či má vstúpiť dnu. Po pár sekundách sa odhodlala a nazrela. Nikoho nevidela. Ako sa však približovala ku kancelárii riaditeľky, krik zosilňoval. Na stoličke sedela uplakaná sekretárka. Zuzka si k nej sadla. 

"Čo sa deje?" prekvapene sa jej spýtala. Tá si utrela slzy a pomaly k Zuzke otočila tvár. 

"Prišla riaditeľkina mama, veľmi nabrúsená. Dožaduje sa, že chce vidieť svojho vnuka a vybila si to na mne. Teraz sa rozpráva so svojou dcérou." 

"Ste v poriadku?" spýtala sa so záujmom Zuzka a pohladila ju po ruke. Sekretárka sa jemne usmiala a prikývla.

"Iba tie slová, ktoré na mňa spustila, ma zaboleli. Ja som Veronika. Som tu dnes prvý deň." predstavila sa a vydýchla. 

"Ja som Zuzana. Tiež som tu nová. Pracujem na internom ako sestra iba pár dní." jej prívetivý a priateľský hlas Veroniku upokojil a usmiala sa. Zrazu sa z kancelárie vyrútila Silvia. Zabodla chladný pohľad na Veroniku aj Zuzku. Na chvíľu sa zastavila pred Veronikou. 

Vilma práve vychádzala z kancelárie, keď sa oproti nej objavil Matúškov otec. Jeho výraz bol vážny. 

"Prišiel som, ako si chcela. Som rád, že si to dokázala vybaviť aj bez tvojej matky." poznamenal uštipačne. Vilma sa nadýchla, snažila sa udržať pokoj, už len kvôli synovi, ku ktorému sa spoločne rozhodli ísť. 

"Milan, prosím ťa, bez zbytočných narážok. Nemám na to náladu. Mala som náročný deň." snažila sa mu odpovedať čo najvľúdnejšie. 

"Ale, azda ťa tvoj tajný milenec  neuspokojuje tak, ako si čakala?" posmešne vyfrkol. 

"Milan, prestaň! Nemám žiadneho milenca. Sebastian je môj dávny priateľ, dlho sme sa nevideli, to je všetko. A ak s tým neprestaneš, bude lepšie, keď odídeš a vrátiš sa, až budeš trošku pokojnejší." jej pokoj nahrádzala jemná nervozita. 

"Nesklamem svojho syna. To si vytri z hlavy. Prišiel som kvôli nemu. Tak nás nechaj." otočil sa a ráznym krokom kráčal od jej kancelárie na oddelenie, kde mal ležať jeho syn. Vilma sklamane pokrútila hlavou a pomalými krokmi kráčala za ním. Milan bol však rýchlejší a stratil sa jej z očí skôr, ako sa stihla rozhliadnuť. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Mohla za to, že jej do života, tak náhle, vošla láska z minulosti? Že sa tým, ešte viac, otvorili staré rany jej odloženého dieťaťa? Že jediný, kto o tom všetkom vedel, bola jej matka? A že sa bála to vysloviť nahlas pred samou sebou a nieto pred Milanom? Toľko zvratov sa odohralo v jej živote, za tak krátky čas. Úplne ju prevalcovali. Jediný spôsob, ktorý jej pomáhal na to všetko zabudnúť, bola práca a jej syn. Výčitky z toho, že opustila vlastné dieťa, ju začali gniaviť s ešte väčšou intenzitou hneď potom, čo sa so Sebastianom náhodne stretla druhýkrát. Prijala jeho pozvanie na kávu, kde sa vyznal, že jej náhle zmiznutie ho veľmi ovplyvnilo. Ako ju odprevadil k autu a mlčky na seba hľadeli, pocítila obrovskú túžbu opäť ucítiť jeho objatie. Teplom jeho tela sa Vilme vrátili všetky utajované city, ktoré celé roky skrývala hlboko vo svojom vnútri. Aj keď sa už potom viac nevideli, vo Vilme to všetko spôsobilo obrovský zmätok. Milan sa náhodne stal svedkom ich posledného stretnutia. Dokonca aj toho, ako plakala potajme v aute, keď Sebastian odišiel. Toto všetko a zmena v jej správaní, ho donútili uveriť paranoidnej predstave, že to bol utajovaný Vilmin milenec. Odvtedy sa neprestajne hádajú, pretože ona nevie, ako mu to všetko správne vysvetliť a vyvrátiť tak vymyslené dohady a v ňom sa zlomila všetka dôvera, ktorú k nej prechovával. Na druhej strane, potom, čo uvidela opäť Sebastianove vzácne oči a ucítila vôňu jeho tela, celé jej vnútro sa otriaslo pochybnosťami. Tie ju ešte viac zožierajú a ničia jej lásku k Milanovi, keď sa k nej správa tak neúctivo. Snažila sa udržiavať obrovskú dávku emócií na uzde, ktoré na ňu doliehali, keď sa oproti nej zjavil Tomáš. Uvidel jej rozrušenú tvár a slzy v očiach. 

"Takéto otázky do tejto hry nepatria." snažila sa o zmenu témy. Nevedela, čo mu má odpovedať a začala sa cítiť trochu nepríjemne.

"V poriadku, ospravedlňujem sa. Nevedel som, že porušujem pravidlá. Dúfam, že ma kvôli tomu nediskvalifikujete?" spýtal sa vážne. Nevadilo mu, že neodpovedala. Bol trpezlivý natoľko, že bol ochotný počkať si na ňu. Pobavene sa usmial a pohľad tentokrát venoval Matúškovi.

"Ja nie." odpovedal Matúško a pozrel na Zuzku. Tá náhlivo pozrela na hodinky. 

"Matúško, už budem musieť ísť. Môj strýko dnes nemôže pre mňa prísť a onedlho mi odchádza posledný spoj domov." ospravedlňujúco pozrela na neho. Sklamanie v jeho očiach ju bolelo.

"Prečo tak skoro?" spýtal sa smutne.

"Zajtra ťa skontrolujem hneď ráno, ako prídem. Čo ty na to?" snažila sa ho rozveseliť.

Zuzka sa práve chystala roznášať pacientom lieky, keď k nej pristúpila vrchná sestra.

"Keď skončíte, zastavte sa prosím za mnou." povedala chladno. Zuzka jej venovala jemný úsmev a ticho prikývla. Tešila sa, keď vstúpila do izby Henricha. Od poslednej návštevy sa jeho tvár zmenila. Bola jemnejšia a plná radosti.

"Sestra Zuzka, poďte, už na vás netrpezlivo čakám." jeho oči žiarili nadšením.

"Naozaj Henrich? Tak veľmi vám chýbajú lieky?" jeho radosť ju prijímela k tomu, že mala chuť na trochu žartu.

"Ale kdeže. Tie by som najradšej nevidel. Skôr vaša prítomnosť má ozdravujúce účinky." pridal sa k žartovaniu. Zuzka sa veselo rozosmiala a prisadla si k nemu.

"Počúvam vás." spozornela a chytila ho za ruku. Henrich s úsmevom sledoval fyzický kontakt, ktorý s toľko láskou praktizovala.

"To je v poriadku." Zuzka uhla pohľadom a pozrela opäť na tvár Bet. Vyzerala už spokojne. Tvár jej zdobil veselý úsmev. 

"Možno by ste ma mohli nechať oddýchnuť si." babičkin hlas znel pobavene. Zuzka a Tomáš opäť na seba pozreli a ticho prikývli.

Keď vyšli von, Tomáš podišiel na koniec chodby k veľkému oknu. Zuzka ho potichu nasledovala.

"Čo sa stalo?" spýtal sa so zamračeným obočím, keď sa k Zuzke otočil.

"Možno by ti to mala povedať babička." povedala jemne. Tomáš vydýchol a pošúchal si šiju. Vyzeral unavene.

"Nedala by si si so mnou kávu?"

Ráno v práci bolo príjemné. Postupne si začala zvykať na to, čo má urobiť najskôr a tešila sa na čas, keď bude môcť opäť roznášať lieky po izbách. Cítila sa najlepšie v priamom kontakte s pacientami. Keď vošla do prvej izby, kde bol starý pán, zistila, že v miestnosti je už sám. Spoluležiaceho, zdá sa, včera prepustili. Zuzka potichu pristúpila k starkému, naliala mu do hrnčeka čaj a na stolík položila spolu s liekmi. Už sa otáčala na odchod, keď na neho ešte poslednýkrát vzhliadla. Otvoril oči a vnímavo si ju prezrel. 

"Dobré ráno. Ako sa dnes cítite?" spýtala sa s úsmevom. Starký jej úsmev opätoval. 

"Som rád, že ste tu. Vyžarujete veľmi príjemné svetlo." povedal so zachrípnutým hlasom. "Máte čas si ku mne na chvíľu prisadnúť?" s jemnou tvárou čakal, ako zareaguje. Zuzka si sadla na posteľ, blízko neho. Vzala jeho ruku do svojej. 

"Na vás si rada čas nájdem." priateľsky sa usmiala. Starčekova tvár zažiarila radosťou. 

"Veľmi mi pripomínate moju manželku. Bola to vzácna žena. Nech nad ňou bolo akékoľvek počasie, rozsievala, s láskou a vierou v Boha." odmlčal sa. V zelených očiach sa mu nahromadili slzy. Zuzka ho s citom pohladila po líci. Týmto gestom sa dotkla jeho srdca ešte viac. 

"Je mi potom cťou, že ma k nej prirovnávate." jemne sa usmiala. Starký si pretrel oči a opätoval jej úsmev. 

Zuzka sa zamyslela a potom sa usmiala. 

"Čo sa ti, ako prvé vybaví, keď poviem slovo radosť?" spýtala sa s pohľadom upretým na Matúškove zvedavé očká. Položil si prst na ústa a tváril sa dôležito. Zuzka sa ticho usmiala. 

"Kedysi to bolo, keď sme s ockom a mamkou chodili na rôzne výlety. Teraz je to, keď prídeš ty alebo doktor." povedal trochu vážne. Potom zdvihol pohľad a Zuzka prikývla, že rozumie. 

"Môžem ešte jednu podotázku?" pozrela na Matúška vnímavo. 

"A je to podľa pravidiel?" spýtal sa Matúško prísne. Zuzka zvážnela. 

"Čo myslíte, pán doktor Tomáš, môžeme to pridať do pravidiel?" spýtala sa pobavene. Tomáš sa usmial. 

Zuzka kráčala smerom do sesterskej izby, keď k nej naliehavo dobehla Inka. 

"Bol k tebe veľmi nepríjemný? Doktorko?" spýtala sa zvedavo. Zuzka ticho pokrútila hlavou. Snažila sa tváriť vážne. Vnútri však cítila pobavenie nad jej horlivosťou, vedieť o všetkých všetko. "Ja som to vedela, on nedokáže byť zlý, že? Všetky ženy sú z neho vykoľajené. A on je ku každej taký galantný a zároveň nedostupný. No chápeš to, že takí muži ešte existujú?" povedala Inka zasnene. Zuzka sa letmo usmiala a začala si prezerať papier, aké lieky treba doniesť ktorému pacientovi. 

"A čo ti hovoril?" spýtala sa tentokrát Taňja. Zuzka zaujato sledovala papier. 

"Aha, ide." povedala Inka s pohľadom upretým cez okno priamo na chodbu. "Je taký vážny. Ktovie nad čím premýšľa?" 

Zuzka sa otočila smerom, kde hľadeli ďalšie dve kolegyne. Tomáš vycítil ich zvedavé pohľady, otočil sa k nim a veselo sa usmial. Pohľad však venoval Zuzke. Potom vošiel do Matúškovej izby. 

"Pozeral sa na teba nejak inak." povedala vnímavo Taňja Zuzke. Tá sa potichu opäť vrátila k papieru. 

Doobedie ubehlo rýchlo, aj vďaka tomu, že mala Zuzka stále niečo na robote. K pacientom sa zatiaľ dostávala pomenej, skôr len asistovala Tanji a Inke. Bola však natoľko šikovná, že jej to všetko išlo od ruky. Keď nastala obedňajšia prestávka, kolegyne jej ukázali nemocničný bufet, kde celkom obstojne varili teplé jedlá. Taňja jej potom potajme šepla, že o tridsať minút by sa mohla dostať do izby jej obľúbenca. Zuzke sa nadšením rozžiarila celá tvár a takmer aj zabudla na hlad. Rýchlo vybehla do prezliekacej miestnosti a zo skrinky vytiahla malú krabičku. Chvíľu sa na ňu s úsmevom pozerala a potom si ju vložila do vrecka lekárskej blúzky. Nástojčivo sledovala hodiny na stene oproti a hypnotizovala ručičku, aby sa už posunula o pol hodinu dopredu. Keď sa tak stalo, s obrovským očakávaním v podbrušku prešla po chodbe až k dverám, kde svietilo číslo 10. Potichu zaklopala a jemne pootvorila dvere. V posteli sa nakúkal malý Matúško a keď uvidel Zuzkinu usmiatu tvár nadšene skríkol. 

"Jej, ty si prišla? To je skvelé. Poď. Nevedel som sa dočkať, kedy si už konečne zahráme tú hru, čo si sľúbila. Snívalo sa mi o tebe." povedal natešene. Zuzka zavrela dvere a prisadla si k nemu. 

"Naozaj? A o čom bol ten sen?" spýtala sa zvedavo. Matúško sa šibalsky usmial a chytil ju za ruku. 

"Že si ma držala za ruku, keď som sa bál." povedal smelo. 

"Fíha a ty sa azda niečoho bojíš?" spýtala sa neveriacky. 

"Mamka hovorí, že každý sa niečoho bojí. A ty sa čoho bojíš?" spýtal sa priamo. Zuzka na neho zdvihla obočie. Zamyslela sa nad jeho otázkou. 

"Nie, to nerobte. Je strašne háklivý na dotyk od cudzích ľudí." skríkla. Chlapček otvoril oči a pozrel sa na Zuzku. Jeho pohľad bol vážny. Skúmali ju hnedé smutné oči. Akoby Zuzka vycítila jeho bolesť a venovala mu nežný úsmev. Jemne ho palcom pohladila po chrbte ruky. Neuhýbal a stále skúmal jej oči. Po chvíli sa mu pohol jeden kútik do jemného úsmevu. Vilma na nich šokovane pozerala. Za celé týždne ho nevidela ani raz sa usmiať. Keď teraz uvidela jeho jemný úsmev, srdce sa jej zachvelo dojatím. Mlčky sledovala ich zvláštny rozhovor očí. Nepovedali ani slovo. Stačili iba dotyky a pohľady a videla, že niečo v jej synovi sa zmenilo. 

"Kto si?" spýtal sa po dlhom tichu Matúško Zuzky. 

"Ja som Zuzana." povedala priateľsky. Opäť sa na ňu usmial. 

"Máš nádherné oči. Presne ako z môjho sna." povedal úprimne a vážne pozrel na Vilmu. Tá prekvapene zažmurkala a posadila sa na kraj synovej postele. 

"Ako sa cítiš, synček?" spýtala sa Vilma ustarane. Matúško sa opäť pozrel do Zuzkiných belasých očí. 

"Dobre." povedal ticho. 

Prvé dni boli pre Zuzku veľmi ťažké. Zakaždým, keď išla s Haxom na prechádzku, predstavovala si ako jej Peter prichádza naproti. Vždy to však bolo rovnaké, boli to len jej predstavy. Boleli ju a veľakrát si aj poplakala. Postupne predstavy o Petrovi začala skrývať. Ďalšia rana prišla o pár mesiacov neskôr. Raz poobede, keď prišla zo školy domov, našla na dvore Haxa mŕtveho. Zverolekár skonštatoval, že zjedol otravu na potkany. Nikdy sa nedozvedela, ako sa k tomu dostal, keďže oni nič také pri dome nemali. Veľakrát mala pocit, že sa jej už nikdy nepodarí tak zhlboka nadýchnuť. Bezstarostnosť nahradil smutný pohľad. Mama jej po určitom čase chcela kúpiť nové šteniatko, Zuzka však odmietla. Spojila si stratu Haxa so stratou Petra.  Postupne sa snažila zamestnať myseľ novými aktivitami. Navštevovala detské domovy, starobince a popri vysokej škole robila rôzne dobrovoľnícke práce. Vo voľnom čase kreslila alebo podnikala dlhé prechádzky po okolí, aby si prečistila hlavu. Miesto, ktoré dlhé roky bolo jedno z jej najvzácnejších, odrezala zo svojho života rovnako, ako spomienky na Petra. Ako sa mesiace zlievali s rokmi, bolesť postupne bledla a ona si zvykla na nové miesta a nové svitania. 

Patrik s Alenkou ju práve priviezli k obrovskej nemocnici, kde sa hlásila na pozíciu zdravotnej sestry. Keď vyšli von, Patrik sa k nej otočil. 

"Tak nech sa ti darí." povedal s úsmevom. 

"Ďakujem. Nemusíte na mňa čakať. V kľude si urobte vlastný program." chytila mamu za ruku a oboch objala. Patrik sa im za tie roky stal taký blízky, že ho považovala za otca. Alenka sa na ňu s láskou pozrela a prikývla. Zuzka s odhodlaním vstúpila dnu. Spočiatku sa nevedela zorientovať a tak pristúpila k obrovskej tabuli, ktorá informovala na akom poschodí sa nachádza ktoré oddelenie. Zistila, že riaditeľstvo je na štvrtom. Vstúpila do výťahu a vyviezla sa hore. Na stoličke sedela mladá dievčina, ktorá čakala na pohovor rovnako ako Zuzka. Nesmelo sa na seba usmiali. 

Vonku sa práve Patrik prechádzal s Alenkou v nemocničnom parku. Boli v priateľskom rozhovore, keď Alenka zazrela známu tvár. 

"Silvia?" spýtala sa prekvapene. "Rada ťa vidím." povedala priateľsky. Jej sestra sa na ňu prekvapene pozrela a potom otočila pohľad k Patrikovi. 

Aj vy ste cez sviatky doma? Zdravotní klauni, tentokrát v civile, vám prinášajú niekoľko užitočných nápadov zo svojho súkromia. Sme v tom všetci spolu, stačí len vydržať.  Čo počas lockdownu pomáha vám? 

"Je čas plakať a čas smiať sa.... Pre Mňa však nehrá čas žiadnu úlohu. Som tu, nech sa deje čokoľvek, pripravený načrieť a pokropiť ťa tým, čo je potrebné. Stvoriť ti čisté srdce a obnoviť v tebe pevného ducha. Lebo Ja som Ten, ktorý nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt nedohasí. V moje meno dúfaj a obnoví sa v tebe radosť, ktorá je trvalá."(Biblia Kazateľ 3:4, Žalmy 51:12, Matúš 12:20) tichý hlas v jej vnútri jej opantal všetky zmysly. Na malý okamih sa jej rozhorel plamienok v srdci. Podišla k prvému stromu a zošuchla sa po jeho kmeni až na zem. Tam sa schúlila a ticho sa zahľadela na pokojné údolie, ktoré ju obkolesovalo. Začula spev vtákov, ktorý jej pomohol byť bližšie k svojmu Utešiteľovi. To ticho prírody opájalo jej doráňanú dušu. Mohla na malú chvíľu pocítiť útechu ozdravujúceho hlasu, ktorý jej vnútrom prechádzal. 

"Môj Bože. Viem. Viem, aké je toto všetko dôležité, tá bolesť z jeho odchodu ma však natoľko poznačila, že to teraz nedokážem prijať. Prosím, dovoľ mi k Tebe pristúpiť s touto bolesťou a sprav ju tak znesiteľnejšou. Presne, ako mi o tom rozprával Tomáš." hlas sa jej zlomil a so zraňujúcim vzlykom sa stratila v obrovskom tichu, ktorý jej ešte viac ničil vnútro. Po vlnách plaču, ktoré na ňu útočili, stíchla a privrela oči. Bez akéhokoľvek premýšľania, kde sa nachádza a či tým niekomu spôsobí strach. 

Alenka prišla domov a uvidela Haxa na dvore. Bola prekvapená, pretože Zuzka jej spomínala, že dnes sa nikam nechystá a chce s ním stráviť celý deň. A ak by aj niekam náhle odišla s Petrom, vždy jej nechala odkaz na chladničke. Všimla si, že obálka so Zuzkiným menom, ktorú nechala na stole, na svojom mieste už nie je. Vyšla hore na poschodie a nakukla do Zuzkinej izby. Uvidela list padnutý na zemi. Pomaly ho zdvihla. Uvidela na ňom ešte mokré fľaky od jej sĺz. Keď si Alenka prečítala jeho obsah, zaplavila ju bolesť. Zuzka má krehké a citlivé srdce. Predstavila si, ako veľmi musela trpieť, keď to čítala. Alenku zaplavila úzkosť. Rýchlo vybehla von. Premýšľala, kde by teraz asi mohla byť. Prvý, kto ju napadol, aby ho poprosila o pomoc, bol Patrik. Ten jej sľúbil, že príde najrýchlejšie, ako to bude možné. Alenka ešte medzitým zabehla k Petrovým rodičom a spýtala sa, či sa u nich náhodou nezastavila. S prekvapenou tvárou odpovedali, že nie. Dokonca ani nevedeli, že medzi Zuzkou a Petrom bolo niečo viac ako priateľstvo a sami boli šokovaní z toho, čo im Alenka prezradila. Alenka práve kráčala naspäť domov, keď pri dome zastalo Patrikovo auto. Ustaraným pohľadom sa okamžite spýtal, čo sa stalo. Alenka mu všetko vysvetlila. Spomenula si na jej obľúbené miesto a tak sa spoločne vybrali tam. Patrik po ceste navrhol, že pôjde stále rovno po chodníku a Alenka nech ide tam, kde plánovala. V prípade, ak by ju jeden z nich objavil, dali by si vedieť cez telefón. Patrik po ceste pozeral vážnym pohľadom napravo i naľavo. O desať minút mu volala Alenka, že ju tam nenašla. Bola veľmi vystrašená. Patrik sa ju snažil povzbudiť tým, že Zuzka je rozumné dievča a určite by neurobila nič, čo by Alenku ranilo. Potom, čo zložil mobil, zazrel krehké Zuzkine telo ako leží pri lesíku, opreté o jeden zo smrekov. Tvár mala skrytú v rukách, ktoré mala opreté o kolená. Okamžite k nej pribehol a so záujmom si ju poobzeral. 

"Zuzka! Si v poriadku?" spýtal sa rozrušene. Zuzka na neho zdvihla svoje unavené oči, červené od sĺz. Ticho prikývla. "Tvoja mama sa o teba veľmi bála." dodal. 

"Prepáčte, že vám robím starosti. Chcela som byť iba sama." povedala tichým zlomeným hlasom. Patrik na ňu citlivo stiahol obočie. Mrzela ho jej bolesť. Sadol si vedľa nej a stiahol ju do náručia. Bezvládne ho prijala. 

"Či je láska v mladom veku alebo v zrelšom období, bolesť srdca stále bolí rovnako. Premýšľam, že, keď som pocítil jej stratu ja, nechcel som prijať útechu. Ty si však iná. Máš múdrosť, ktorá ťa povedie inou cestou ako mňa moja pochabosť. Nevzdaj sa tej cesty, pretože ňou sa dostaneš tam, kde sa nachádza pokoj a útecha. Sám jej Tvorca." povedal pokojným hlasom. Bolesť nepominula. V srdci sa jej však usadili slová, ktoré mali moc zmeniť pohľad zo zničujúcej búrky na pokojné pobrežie. Spolu s tichým hlasom, ktorý prinášal vlahu tam, kde nastalo sucho. "Keď nastane tma tam, kde má byť svetlo, nesmúť. Stačí malý nádych, chvíľa ticha, krátka pokojná modlitba a ty uvidíš Moju moc, ktorá keď prenikne cez tvoje hradby bolesti, zabudneš, čo bolo včera a objavíš prítomnú silu mojej Lásky. Tej, ktorá neničí, ale buduje, Tá, ktorá neláme, ale oživuje. Som tu, nechaj, nech naplním tvoj kalich až po okraj a ty môžeš byť opäť slobodná." Tichý hlas, ktorý ju utešoval rozpínal jej srdce a prinášal jej tak silu. Patrik mal pravdu. Nechce si nechať vziať to, čo jej Pán daroval v plnosti a milosti. Hoci jej Peter naozaj hlboko ublížil, rozhodla sa, že sa tým nenechá zlomiť. Nadýchla sa a odhodlane sa pozrela Patrikovi do očí. Uvidel, že bolesť v jej očiach sa zmenila na odhodlanie. Vzrástla v nej sila a odvaha. 

Prešli tri dni. Peter sa Zuzke vôbec neozýval. Rozhodla sa mu napísať správu, že ho bude čakať na rovnakom mieste, ako vždy. Sedela práve opretá o svoj obľúbený strom, keď vzala mobil do rúk. Vôbec jej neodpovedal. Premýšľala, či mu má zavolať. Keď sa však otočila vpravo, všimla si, že Peter kráča smerom ku nej. Ruky mal vo vrecku nohavíc a jeho tvár bola vážna. Vypla mobil a postavila sa. Keď podišiel ku nej, naklonil sa k jej lícu a pobozkal ju. Mlčky sa posadil k stromu.

"Povieš mi niečo o Bohu?" povedal s pohľadom upretým dopredu. Zuzka si k nemu sadla a prekvapene ho skúmala. Nechápala tej odmeranosti, ktorú v sebe mal. 

"Niečo sa stalo?" spýtala sa so stiahnutým obočím. Náhle na ňu uprel svoj pohľad. Premýšľal, čo jej má odpovedať. A či vôbec je potrebné niečo hovoriť. Nechcel vidieť smútok v jej očiach. Možno bol hlúpy a dokonca života bude musieť znášať tie výčitky, ale rozhodol sa. Premýšľal nad tým už niekoľko dní. Nebol schopný jej dať to, čo si jej srdce zaslúžilo. Uvedomil si to, keď ju videl stáť s privretými očami a tvárou naplnenou pokojom. Nech robil čokoľvek, jeho svet bol iný. A keď uvidel Tomáša, ako hrá a oddáva sa tomu istému pokoju, dokázal to konečne pochopiť. Ona a on k sebe patria. Sklopil pohľad a zahľadel sa na jej prsty. Lámalo sa mu srdce, keď si predstavil, že ju neuvidí. S obrovským vypätím síl sa opäť na ňu pozrel a usmial sa. 

"Všetko je v poriadku. Iba mám chuť počúvať ťa." povedal so stiahnutým srdcom. Dnes posledný krát, zaznelo v jeho mysli. Zuzka na neho ešte raz uprela skúmavý pohľad. 

"Keby som ťa dobre nepoznala, myslela by som si, že hovoríš pravdu. Keďže ťa však poznám veľmi dobre, viem, že niečo tvoje srdce ťaží. Povedz mi to prosím, dvom sa s bolesťou kráča ľahšie." povedala nežne. Vydýchol. Po týchto slovách ho srdce bolelo ešte viac. Chytil jej ruky do svojich a priložil si ich k perám. Nechal ich tak o niečo dlhšie ako zvyčajne. Chcel si všetko okolo nej vychutnať hlbšie. 

"Raz si sa ma spýtala jednu otázku: Bolí to, keď rastieš? Ja som povedal, že neviem na ňu odpovedať." odmlčal sa a sledoval jej oči. Ticho ho počúvala s vnímavým pohľadom. "Dokáže srdce, ktoré je naplnené obrovskou nespravodlivosťou, odpustiť a milovať?" spýtal sa smutne. Zuzka si prezrela celú jeho tvár. Nechápala, čím si prechádza, ani čo ho tak veľmi trápi. 

Tomáš ticho sedel v aute a držal v ruke hárok papiera, na ktorom bola ručne napísaná báseň. Niesla Zuzkine meno. 

Zuzana 

Ruky vystreté, hladíš si svoj svet,

Pobozkaná Láskou, mlčíš,

Pery vykvitnú sťa ľaliový kvet,

Duša, pri pohľade na teba, blčí.