Zuzke skončila služba a so spokojným úsmevom nastupovala do Tomášovho auta. On ju vítal s rovnakým úsmevom a keď si k nemu prisadla, okamžite ju vtiahol do hlbokého objatia. Tvárou sa vnoril do jej vlasov a zotrval tak niekoľko minút. Keď sa pomaly odtiahla, ľahko ju pobozkal na čelo. Potom sa nahol k jej uchu a ticho pošepol:

"Konečne ťa môžem na niekoľko chvíľ previesť našim spoločným svetom, kde sa tma mení v nádherné svetlo. A ty, odetá v závoji žiari, sa s ľahkosťou prechádzaš pomedzi moje dotyky a bozky, aby si mohla pochopiť ako veľmi ťa milujem." keď to dopovedal, pomaly sa odtiahol a pohľadom sa vrátil k jej očiam. Na tvári mu hral úplne ľahký úsmev. Zuzke sa v podbrušku vytvorilo vzrušenie. Keď sklonil oči k jej perám, vzrušením sa jej zatajil dych a ústa jemne pootvorila v očakávaní.

"Nenachádzam slov, aký nežný dokážeš byť už v prvej sekunde, keď sa stretneme. Môj milovaný." šepla s pocitom divoko bijúceho srdca. Tomáš nahol hlavu na stranu a užíval si jej žiariacu tvár.

"Celý život som na teba čakal. Ak by som niekedy chcel mať rodinu, tak mojou túžbou by bolo robiť ťa šťastnou. Každé ráno, deň aj večer." vyznal sa s pokojným úsmevom. Zuzka si ho so záujmom prezrela.

"Ak by si niekedy chcel mať rodinu?" prekvapene sa usmiala. "To znie zvláštne, akoby si váhal." Tomáš zvážnel, pobozkal Zuzke ruku a naštartoval auto. So sústredeným pohľadom sa začal venovať šoférovaniu a k jej poznámke sa nevyjadroval. Zuzka si s pochopením prezerala jeho zovretú tvár. V mysli sa jej vrátil rozhovor s jeho babičkou, keď jej rozprávala o Tomášových obavách. S laskou si s ním preplietla prsty a trpezlivo čakala, kým sa dostanú k nemu domov.

Mlčali ešte aj keď otváral dvere. Zuzke to však neprekážalo, pretože ticho im neuberalo na láske. Vedela, prečo tak Tomáš reaguje. Nebol si istý sám sebou. A hoci to nepovedal nahlas, jej srdce ho chápalo. Barras sa okamžite potešil ako zbystril, že za Tomášom vstúpila dnu aj Zuzka. Ona mu naoplátku venovala niekoľko láskavých pohladení pod krkom. Medzitým Tomáš prešiel do kuchyne a vybral zo skrinky dve šálky. Dnu naservíroval malé lyžičky sypaného čaju a sledoval, ako sa hreje voda v kanvici. Zuzka ho skúmavo pozorovala z diaľky, potom sa pomalým krokom priblížila ku kuchynskému baru a posadila sa na stoličku. Tomáš jej bol stále otočený chrbtom.

Keď spolu sedeli na jeho sedačke, Tomáš sa odtiahol a prezeral si jej tvár. Uvidel spokojnosť, ktorá jej žiarila z tváre a pobozkal ju do vlasov. 

"Nechcela by si dnes stráviť večer u mňa? Chýbajú mi rána, keď sa smiem pri tebe prebúdzať." hravo sa usmial. Zuzka sa od neho odtiahla a skúmavo zdvihla k nemu pohľad. 

"Myslíš, že je to dobrý nápad?" pohladila ho po kútiku, ktorý sa mu pri úsmeve odkryl. 

"Myslím, že je to skvelý nápad. Učíš ma trpezlivosti a sebaovládaniu. A to sú vlastnosti, ktoré v živote veľmi potrebujem. Najmä pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí mi neustále hádžu polená pod nohy." zamyslene sa vrátil k rozhovoru s otcom. Oba jeho pokusy, viesť s ním konštruktívnu konverzáciu, dopadli opačne. 

"Tvoj otec, však? Narážaš na neho?" vnímavo skúmala jeho zamyslené oči. Tomáš k nej opäť upriamil pohľad a jemne sa usmial. 

"Už ma tak dobre poznáš?" ľahko prešiel palcom po jej líci a nežne jej potom to miesto pobozkal. Zuzka sa tiež usmiala. Jeho výnimočnosť sa preukazovala aj v tom, ako sa jej dokázal dotýkať. Chytila jeho ruku a pobozkala mu dlaň. 

Zdalo sa jej, že čas ubiehal rýchlo, keď sa sústredila na fyzický kontakt s pacientami. Keď však vošla do sesterne, aby niečo ponahadzovala do počítača, mala pocit, že čas sa spomalil. Sústredene pozerala každých desať minút na hodiny nad sebou, kedy konečne nastane prestávka. Nevedela sa dočkať, kedy uvidí Tomášove zamilované oči. Odvtedy, čo navštívila Juraja, túžila po Tomášovom objatí čoraz viac. Chcela sa v ňom skryť a sústrediť sa iba na prítomnosť s ním. Zopárkrát dokonca letmo pozrela na stranu, kde bola jeho lekárska izba, Tomáša však nevidela. Zato Lenku tú dnes videla už trikrát. Hoci zakaždým, keď sa uvideli, Lenka sklopila pohľad, prestávala sa v jej blízkosti cítiť dobre a vždy potrebovala pár minút k tomu, aby sa upokojila, keď sa jej z dohľadu stratila. Taňja prišla do sesterne a pripomenula Zuzke, že už by mala odísť na prestávku. Okamžite jej  podskočilo srdce pri tých slovách. Veselo sa na ňu usmiala a rýchlo vybehla von, smerom k výťahom. Premýšľala, či je už Tomáš u seba a ako by sa k nemu mohla nebadane dostať. Zrazu jej vo vrecku začal vibrovať mobil. Zuzka sa veselo usmiala a okamžite zdvihla. 

"Zuzka? Asi sa nedostanem včas do nemocnice. Prepáč mi." vyslovil ľútostivým hlasom. Zuzka si sklamane vzdychla. 

"To nevadí. Tak sa uvidíme, keď budeš mať čas." hoci sa snažila znieť neutrálne, sklamanie sa jej v srdci začalo rozlievať. 

"Mohol by som ťa o niečo poprosiť? Potreboval by som, aby si išla pre výsledky krvi pacienta z osmičky a vzala ich k sebe. Hneď ako budem môcť prísť, sa po ne zastavím. Nerobilo by ti to problém?" jeho hlas bol vážny a profesionálny. 

"Samozrejme pán doktor, hneď to bude." hravo odpovedala. 

"Zavolám ti, keď si nájdem trochu času." náhle zložil. Zuzka sa zamračene pozerala na displej. S prekvapeným výrazom si vložila mobil naspäť do vrecka a odhodlane sa vybrala na hematológiu. Keď privolala výťah, okamžite sa jej objavili spomienky na to, ako sa tam dvakrát s Tomášom ocitli sami. Zaplavila ju obrovská túžba. Kiež by tu teraz s ňou mohol byť. Privrela oči a snažila sa myseľ upokojiť tým, že Tomáš je doktor a má veľa povinností. Zrazu ju niekto chytil za ruku a vtiahol dnu, do otvárajúceho sa výťahu. Zamračene sa otočila smerom, kde stál ten, kto ju tak náhle prepadol. Keď však uvidela jeho tvár, ihneď sa jej tvár rozžiarila šťastím. 

Keď Zuzka podišla k Jurajovým dverám, dvakrát sa zhlboka nadýchla. Ticho poprosila Boha, aby jej dal silu reagovať pokojne. Jemne zaklopala na dvere a pokojným krokom vošla dnu. Juraj práve ležal a driemal. Okamžite ako Zuzku uvidel, spozornel. Ani v najhlbšom sne nepredpokladal, že by ho, po tom všetkom, prišla navštíviť.

"Zuzka. Nečakal som tvoju návštevu. Myslel som si, že ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť." povedal s ľútostivým pohľadom. Zuzka stála oproti nemu a vážne zovrela tvár. Keď si spomenula na včerajší večer, mala chuť sa otočiť a odísť. Potom si však spomenula na dnešné ráno a ten pokojný hlas, ktorý ju kolísal k odpusteniu. Oblizla si pery a sklonila hlavu.

"Nebudem tu rozoberať, čo všetko mi tvoje priznanie spôsobilo." odhodlane zdvihla hlavu k nemu a uprene sa mu zahľadela do očí. "Musím uznať, že si sa zmenil. A po toľkých rokoch, čo sme sa nevideli, to chcelo naozaj veľa odvahy, aby si sa mi dokázal pozrieť do očí a povedať pravdu." odmlčala sa a chvíľu mu len tak skúmala tvár. Juraj sa pod jej prepaľujúcim, nevinným pohľadom zahanbil a sklopil oči.

"Nenájdem slová, ako by som vyjadril svoju ľútosť. Snáď raz, časom, mi budeš schopná odpustiť. Možno nikdy nebudeme priatelia, ale ak by som kedykoľvek mohol pre teba niečo urobiť, urobím to." zdvihol opäť oči k nej a súcitne stiahol obočie.

"Vlastne, prišla som sem preto, lebo by som ťa chcela o niečo poprosiť." odhodlane vyslovila posledné slovo a zatajil sa jej dych. Privrela oči, nebola si istá, či robí správne, ale kvôli Tomášovi to stálo za to. Vedela, že ako zastupujúci primár by mal z toho všetkého iba zbytočné problémy a ona mu chcela priniesť aspoň kúsok toho, čo on jej dával veľkoryso. 

"Žiadaj, urobím čokoľvek." prerušil ticho Juraj. Zuzka vážne zovrela pery a opäť sa zhlboka nadýchla.

Peter práve vystupoval z auta, blízko svojho rodného domu. Nakoniec sa rozhodol vrátiť naspäť, po rozhovore s primárom, ktorý mu sľúbil, že ho bude informovať o každej zmene v Sebastianom stave. Vilma ho poprosila, aby sa ako budúci primár interného oddelenia zúčastnil prichádzajúceho galavečera, ktorý sa mal konať. A tak sa nechal presvedčiť. Sám si potreboval ešte z domu vybaviť zopár vecí. Zaplavil ho zvláštny pocit, keď stál, po takom dlhom čase, naspäť na mieste, kde bol skutočne šťastný. Otočil svoj pohľad hore a zahľadel sa do diaľky. Tam, kde stál dom ženy, ktorá v ňom dokázala nahromadiť poriadnu dávku emócií ešte aj teraz. A to bez toho, aby ju videl. Vlastne ani netušil, či tu ešte stále býva. Niečo ho však ťahalo k tomu, aby navštívil ešte jedno vzácne miesto. To, ktoré sa mu niekoľkokrát vracalo v sne, spolu so Zuzkiným láskavým pohľadom.

Keď prechádzal okolo Zuzkinho domu, srdce sa mu rozbúšilo rýchlejšie. To mu dopomohlo, že aj on sám pridal do kroku. V mysli mu vírilo niekoľko odvážnych myšlienok, aké by bolo úžasné, keby ju tam mohol zazrieť. Pri jej obľúbenom strome, s rovnakou ľahkosťou a odhodlanosťou v tvári, ako kedysi. Rozhodol sa, že nakoniec použije inú cestičku. Veselo sa usmial, keď si uvedomil, že sa tu takmer nič nezmenilo. A všetko si v hlave veľmi dobre pamätal. Vrátila sa mu rovnaká naliehavosť ako kedysi, keď tadeto prechádzal, aby sa mohol so Zuzkou stretnúť. Hravý úsmev mu okamžite zmizol, keď zazrel ten známy strom. Chvíľu mlčky stál a s udiveným výrazom si prehliadal osobu, ktorá sedela opretá o jeho kmeň. Keď sa trochu spamätal, rýchlo sa skryl za najbližšiu jabloň, ktorá mu poskytla najlepší úkryt a zároveň, kde sa mu naskytol najvhodnejší pohľad k nej. Zrýchlil sa mu dych, keď sa jej telo postavilo a začala sa pomaly prechádzať po lúke s vystretou rukou, hladiac hlávky kvetov. Po pár minútach zatajil dych, keď sa otočila jeho smerom a zahľadela sa do diaľky.

"Zuzka. Moja Zuzka. Si rovnako nádherná. Ba žiariš ešte viac ako predtým." šepol pre seba, s rukou opretou o strom. Cítil sa presne ako vtedy, keď ju mohol prvýkrát pobozkať. Túžil sa k nej rozbehnúť. Keď sa mu však otočila chrbtom, jeho túžba sa zmenila v neistotu. Tvár sa mu stiahla v bolesti. Ublížil jej. Nevedel, ako by zareagovala, keby sa tam teraz, len tak, bez slova, ukázal. Obával sa jej odmietnutia a tak sa otočil a ráznym krokom sa rozhodol odísť. Ešte nie je ten správny čas. Pomyslel si pre seba, keď sa vrátil a neisto, s pohľadom upretým k jej domu, nastupoval naspäť do auta. Rozhodol sa, že sa nevráti domov, ale načas bude bývať v dome, ktorý mal požičaný od Sebastiana. Tesne pred jeho autonehodou sa tak dohodli a v bezpečnostnej schránke mu Sebastian zanechal náhradný kľúč. Bude mať aspoň viac času utriediť si myšlienky a popremýšľať nad tým, čo Zuzke povie.

Zuzka sa ešte raz otočila k stromu a zhlboka sa nadýchla. Bez ohľadu na to, čo prežívala, cítila, že sa jej uľavilo. Vzácny čas s Bohom, ktorý si venovala zavčas rána, jej padol naozaj dobre. Myseľ jej už neopantávala taká temnota ako včera večer. Minulosť je pochovaná. Peter si žije vlastný život a ona? Mala Tomáša, s ktorým sa cítila úplná. Nič viac nepotrebovala. Aspoň tak sa domnievala.

Tomáš práve končil svoju dvatsaťštvorku, keď ho pri výťahu zastavila Veronika. Jej pohľad bol ľútostivý, keď si pripomenula, čo mu má povedať.

"Dobré ráno Tomáš, prepáč, viem, že sa chystáš domov, ale poslal ma tvoj otec, vlastne riaditeľ, že sa s tebou potrebuje súrne rozprávať. Nestihla som sa ani vybaliť a už som musela za tebou utekať." ospravedlňujúco k nemu stiahla pohľad a vošla naspäť do výťahu. Tomáš malý okamih stál, potom sa k nej pridal a zhlboka si vzdychol.

"Ste s Petrom v kontakte?" spýtala sa po niekoľkosekundovom tichu. Juraj na ňu opäť pozrel. 

"Nie. Každý sme sa rozhodli ísť iným smerom. Ja som sa sem rozhodol vrátiť, po dosť dlhom čase, na dovolenku a chytili ma počas toho tieto nepríjemnosti." skúmavo k nej nahol hlavu. 

"Chápem." trochu zmätene blúdila očami sem a tam. 

"Musím ti niečo povedať." Zuzka sa pri jeho vážnom tóne hlasu pozrela naspäť k jeho tvári a so záujmom čakala, čo je také naliehavé. "Keď som bol mladší, urobil som niekoľko zlých vecí, ktoré si si nezaslúžila a za ktoré nie som veľmi hrdý. Viem, že po toľkých rokoch prosiť o odpustenie, je asi trochu trúfalé, ale zažil som počas práce niekoľko ťažkých chvíľ, kedy som si uvedomil, že je dobré niečo v sebe zmeniť a nečakať na ďalšie šance." sústredene skúmal jej oči a na chvíľu zovrel pery. Zuzka nechápavo čakala na objasnenie. "Hanbím sa teraz za všetko, čo som, vo svojej totálnej hlúposti, urobil. Keby som to mohol akokoľvek odčiniť, urobím to." opäť sa odmlčal a zahanbene sklonil hlavu na prikrývku, ktorou bol zakrytý. Zuzka ešte stále nechápala, kam tým rozhovorom smeruje. Opäť hlavu otočil k oknu a pokračoval tichým hlasom: "To, čo sa stalo Haxovi. Tak trochu som tomu dopomohol. Dal som pred vašu bránu klobásu s otravou na potkany, myslel som si, že je to sranda. Keď som sa po pár dňoch dozvedel, že zomrel, veľmi ma to mrzelo." sucho preglgol a s upretým pohľadom hypnotizoval mesiac, ktorý intenzívne svietil priamo k nim. Akoby mu niekto zhora chcel dať znamenie, aby sa konečne k všetkému priznal. Zuzke sa bolestne stiahla celá tvár. Nechápavo hľadela na neho. Do očí sa jej nahromadili slzy a niekoľko jej ich pomaly stieklo po lícach. Mala čo robiť, aby sa nezdvihla a neutiekla. Niečo ju však stále držalo na stoličke. Juraj sa otočil k jej očiam a súcitne sklopil pohľad. "Je to neodpustiteľné, viem. Je tu však ešte niečo, možno horšie, čo som urobil tesne predtým." vyslovil so zlomeným hlasom. Zuzka na neho frustrovane stiahla obočie. Čo ešte skrýval, čo ju mohlo ešte viac raniť? "Peter ti o krátky čas na to, čo odišiel poslal list. A potom ešte dva. Pamätáš, že v tom čase začala u nás pracovať mladá poštárka, ktorej som sa páčil?" bolestne sa zahľadel Zuzke do tváre. Mrzelo ho, čo jej spôsoboval. Až teraz si začal hlbšie uvedomovať dôsledky svojich činov. Zuzka neodpovedala, iba mlčky hľadela do zeme. Slzy jej zastierali pohľad. Nemala silu čokoľvek povedať. Tušila, čo bude stáť za tým, čo jej chcel prezradiť. "Postaral som sa, aby sa k tebe tie listy nedostali. Veľmi ma mrzí, čo som tým spôsobil." vyslovil s hlbokou ľútosťou. Zuzka si utrela slzy. Do srdca sa jej vkradla tupá bolesť. Mala chuť mu povedať niečo tvrdé. Boh jej však za krátky čas s Tomášom podaroval toľko požehnania, že to nedokázala. A tak sa iba zhlboka nadýchla a rázne sa postavila. 

"Je to všetko, čo si mi chcel povedať?" spýtala sa rázne. Juraj ticho prikývol a sklonil hlavu. Nedokázal sa jej pozerať do tých prepaľujúcich očí. Zuzka na neho ešte raz pozrela, pristúpila k dverám a bez slova odišla preč. Nahromadené emócie, ktoré ju obklopovali okolo celého jej uboleného srdca jej spôsobili taký šok, že ani nevedela ako vyšla von z nemocnice. Až keď pocítila čerstvý vzduch a obklopila ju tma noci, uvedomila si, kde je. Nech ju v tom čase chcel zraniť akokoľvek hlboko, teraz, keď sa vrátila do minulosti, to bolelo dvojnásobne. A intenzívnejšie. Ako má teraz narábať s informáciou, ktorú sa dozvedela o Petrovi? Zabolelo ju srdce, keď si pomyslela, že si mohol vytvoriť predstavu, že o neho po tom, čo odišiel, už nejavila žiaden záujem. A čo Tomáš? Ako mu to teraz vysvetlí? Pomalými krokmi prechádzala cez park, po chodníku až k ceste. Myšlienky, ktoré prelietavali v jej hlave úplne opantali jej zmysly. Strhla sa, keď tesne blízko nej zatrúbilo auto. Vystrašene prebehla na druhú stranu a rýchlo si zavolala taxík. Potrebovala sa čo najrýchlejšie dostať do svojej izby. To bolo to jediné, čo teraz chcela. Skryť sa vo svojej posteli, zaspať a zabudnúť na to, čo sa práve teraz dozvedela. 

Ráno, keď Zuzka otvorila oči, mala pocit, že je všetko iné. Ešte včera sa tešila z ranného spevu vtákov a teraz sa jej aj obloha, ktorá bola zatiahnutá, zdala o niečo čiernejšia. V prvý moment si vytvorila predstavu, že to, čo sa včera od Juraja dozvedela, bol iba zlý sen. Slová, ktoré sa jej začali vracať v pamäti ju však utvrdili v opaku. Pomaly prešla z postele k oknu a zahľadela sa na svoje milované kopce. Ostávali jej ešte tri hodiny času, kým mala ísť do práce. A tak sa rýchlo prezliekla, niečo malé zjedla a odhodlane sa vytratila von. Potrebovala sa dostať na svoje miesto, byť v tichu a odovzdať to trápenie Ježišovi, pri ktorom vedela, že jej pomôže uchopiť túto bolesť v tom správnom duchu. Už keď sa približovala k svojej čerešni mala pocit, že jej srdce ožíva. Potichu sa usadila pod tú nádhernú, rozkvitnutú korunu. Biele lupienky drobných kvietkov, na ktoré sa zahľadela, hladili jej doráňanú dušu. Koľko trápenia dokáže ľudské srdce zniesť a čo všetko ju ešte čaká, aby mohla byť konečne, bez zbytočných prekážok, šťastná? 

Po tom, ako sa tie silné emócie vo všetkých troch upokojili, už pokračovali v uvoľnenom a zábavnom rozhovore. Janka sa zaujímala o to, ako sa spoločne zoznámili a Zuzka s Tomášom zase sľúbili Janke, že keď ju o týždeň pustia domov, pomôžu jej v tom, aby urobila vernisáž svojich obrazov. 

Už sa stmievalo, keď prichádzali Zuzka s Tomášom k autu. Zuzka sa nadchýňala z toho, keď videla Tomášovu žiariacu tvár. 

"Som šťastná, že ste si s mamou podarovali nové začiatky." povedala, keď jej Tomáš otvoril dvere a čakal, kedy nasadne. Priblížila sa k jeho tvári, nežne ho pohladila a ešte dodala: "Prajem si, aby si bol iba šťastný." Tomáš chytil jej ruku a s láskou ju pobozkal. 

"Veľmi som ti vďačný, že si sem dnes šla so mnou. Myslím, že Boh vedel, aká je tvoja prítomnosť v tomto dni dôležitá. Milujem ťa, moja sladká Zuzka." pomaly naklonil hlavu ku nej a túžobne sa zmocnil jej pier. Janka sledovala ich bozk z diaľky svojho okna a ticho vyslovila:

"Nech vám Boh dopraje nádherný život, deti moje. Veľmi vám to žehnám."

V nedeľu mal Tomáš smenu, takže sa so Zuzkou nevideli. Ten čas teda Zuzka venovala Alenke a príprave na svadbu, ktorá sa mala konať už túto sobotu. Alenka si vybrala jemný krémový kostým, ku ktorému jej Zuzka vybrala nádherný klobúk. Spolu s Patrikom trávili čas na terase, kde si rozprávali zábavné predstavy, čo všetko sa na ich oslave lásky môže udiať. 

Keď zastavili na parkovisku pred ústavom, Zuzka si so záujmom prehliadala park, ktorý ho obklopoval. Vystúpili von a s držiacimi sa rukami pomaly prechádzali cez chodník, ktorý viedol až dnu. Tomáš sa tesne pred vchodom zastavil a uprel svoj pohľad na lavičku, ktorá bola po jeho ľavej strane. V mysli sa mu vynorili spomienky na to, ako tu zakaždým sedel, keď predýchal útoky, ktoré od mamy zažíval. Bola to práve Anička, ktorá k nemu vždy v tichu pristúpila a pohladila jeho ubolenú dušu nejakým láskavým slovom. Po pár minútach, kedy Zuzka trpezlivo čakala, aby prešli dnu, sa otočil k jej láskavým, belasým očiam a jemne sa usmial. Bol tak vďačný, že to bola práve ona, kto tu teraz pri ňom stál. Tomáš sa zhlboka nadýchol a odvážnym krokom podišiel k dverám. Galantne ich Zuzke otvoril a s pohľadom upretým na ruku, ktorou stále držala tú jeho, vošiel dnu aj on. Okamžite ako ho uvidela sestrička Anna, celá tvár sa jej rozžiarila radosťou. Tomáš zo saka vybral jednu ružu a podal jej ju.

"Tomáško, ako rada ťa opäť vidím. Ako vždy rovnaký gentleman." podišla k nemu a s radosťou ho vtiahla do náručia. Zuzka sa tomuto srdečnému gestu potešila. Keď sa Anna odtiahla, pohliadla na Zuzku a jemne sa usmiala. "To je veľká česť, že si tentokrát priviedol aj takú nádhernú spoločnosť." s láskou otočila pohľad k Tomášovi, ktorý sa hrdo usmial a pohladil Zuzku palcom po prstoch.

"Ja som veľmi rád, že sa rozhodla ísť so mnou. To je Zuzka. Moje nežné vtáča." usmial sa na ňu a vplietol jej do vlasov ľahký bozk. Zuzka sa usmiala a do líc jej vošla červeň.

"Veľmi ma teší, Zuzka, ja som Anna. Ošetrujúca sestra Janky, Tomášovej mamy." podala Zuzke ruku, ktorú ona okamžite prijala.

"Aj mňa veľmi teší. Je pani Janka schopná prijímať návštevy?" spýtala sa so záujmom Zuzka.

"Iste. Odvtedy, čo ju sem, od jej mamy, priviedli v zhoršenom stave, sa cíti omnoho lepšie. Doktor dokonca zvažoval, že by ju, po prosbe babičky, prepustili do domácej liečby. V kľude za ním Tomáš zájdi, ešte je tu." povzbudila Anna očami Tomáša. Ten súhlasne prikývol a dodal, že tak urobí, len čo navštívi mamu.

Keď sa Zuzka prebudila, prvá myšlienka, ktorá ju napadla bolo, že onedlho spozná Tomášovu mamu osobne. Na jednej strane sa tešila, no na tej druhej si začala uvedomovať, že mama ju nemusí prijať. Ďalšia prekážka, ktorú si v mysli vytvorila. Posadila sa, zhlboka sa nadýchla a prvotný pocit strachu sa snažila odstrániť tým, že si otvorila Bibliu, ktorú mala položenú na stolíku.

"Povzbuď ma, Pane, prosím. Ak som si nie istá sebou, Ty nech si mojou istotou." šepla do ticha a náhodne listovala niekoľko strán. Oči jej okamžite zastali pri jednom zo Žalmov:

Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od Neho je moja nádej. Len On je moja skala, moja spása a moja pevnosť. Nebudem otrasený. V Bohu je moja spása a moja česť. Skalou mojej sily a mojím útočiskom je Boh. Ľudia, dúfajte v Neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom.(Biblia, Žalmy 62:6-9)

Keď to dočítala, srdce sa jej postupne začalo zapĺňať touto istotou. Privrela oči a v duchu sa poďakovala za starostlivosť, ktorou ju Boh objímal v takej nádhernej a neutíchajúcej hĺbke láskavej Otcovskej opatery. Po krátkom okamihu v tichu, sa jej v mysli objavila predstava Sebastiana. Nevedela presne prečo, ale pocítila naliehavú potrebu niečo sa o ňom dozvedieť. Okamžite siahla po mobile a vytočila Tomášove číslo. Zdvihol takmer okamžite.

"Moje nežné vtáča, už si hore?" zaznel jeho pokojný, nežný hlas. Okamžite sa jej na tvári objavil úsmev.

"Áno. Môžeme ísť, ak budeš chcieť, ale ešte predtým by som ťa rada o niečo poprosila." podišla k oknu a zamyslene sa zahľadela von.

Keď prišiel Tomáš, Zuzka sedela práve v sesterni. Ihneď ako ho uvidela, rázne vstala a s vážnou tvárou mu podala Jurajovu kartu. Keď si prečítal, čo potreboval, povzbudil ju, aby ho zaviedla do izby pacienta. Jurajov stav bol čoraz horší, keď sa k nemu Tomáš naklonil, videl, že od horúčky blúzni. Poprosil Zuzku, aby rýchlo zavolala na chirurgiu a zistila, či je tam teraz niekto, kto môže ihneď operovať. Zuzka okamžite počúvla. Potom už všetko prebehlo rýchlo. Juraja ihneď previezli na operačnú sálu. Keď sa všetko trochu upokojilo a Zuzka sedela v Tomášovej lekárskej izbe, v myšlienkach sa stratila v čase. Nechápala, prečo Lenka nechcela počúvať a mrzelo ju, že môže mať z toho dosť veľké problémy. Tomáš si odpil z kávy, ktorú obom pripravil a so záujmom si ju prezeral.

"Zuzka? Ako je možné, že to Lenka neriešila?" s výdychom pretrhol ticho, v ktorom bola stratená. Naliehavo sa mu pozrela do očí.

"Ona... Robila všetko tak ako mala." snažila sa odľahčiť situáciu.

"Zuzka, keby si ma nebola zavolala, ten muž by mohol zomrieť. Čo sa medzi vami stalo?" podozrievavo skúmal jej oči. Zuzka rezignovane sklopila pohľad. "Aj keď mi nič nepovieš, ja to zistím a bude to o to horšie." snažil sa jej to vysvetliť dôraznejšie. Zuzka ticho prikývla.

"Nechcela ma počúvať. Arogancia ju opantala natoľko, že vo všetkom, čo som povedala alebo urobila, mala tendenciu mi protirečiť a myslieť si, že to robím nesprávne. Ja som sa snažila Tomáš, ale niekedy to proste nejde, ak ten druhý nechce." rezignovane opäť sklonila hlavu. Tomáš si prisadol na sedačku vedľa nej a skryl ju vo svojom náručí.

"Neboj sa, všetko sa vyrieši. Tu teraz nejde o teba a o ňu. To si mala uvedomiť. Musím sa s ňou porozprávať." pobozkal ju do vlasov a nežne pohladil jej líce. Zuzka ticho prikývla. 

Pohodlne sa usadím do kresla, vyložim si nohy, zatvorím oči, pustím hudbu, relaxujem… a v jemnom rytme hojdajúceho sa kresla pomaly cítim ako na moje telo dolieha spánok. 😉

Áno, presne takto nejako si predstavujem pocity, ktoré by som mala, ak by sa kresielko Lullaby od Zopy vyrábalo aj v dospeláckej verzii. 😅 

                                                                   ...

A teraz vážne.

Ja viem, že najlepším relaxom a najpokojnejším miestom pre každé bábätko je mamina náruč. No napriek tomu, že deň má 24 hodín, nie vždy mám čas nosiť Ester na rukách, po 36x v daný deň postaviť žeriav z Lego kociek, navariť, upratať... (o teplej káve radšej písať nebudem.) 😉 

A tak je pre mňa počas dňa posledné mesiace naozaj neodmysliteľnou súčasťou pomocník, vďaka ktorému viem, že sa Ester upokojí extrémnou rýchlosťou. (A nie, nepreháňam. Je to naozaj tak.) 😉 

Bola hlboká tma, keď Zuzka s Tomášom prechádzali cez magnóliový sad naspäť do auta. V Zuzkinom srdci poletovali jej nežné vtáčatá. Tomáš jej pripravil taký nádherný večer, že ešte teraz, keď sedela vedľa v neho v aute, doznievali v nej všetky tie nádherné emócie.

"Je obdivuhodné, ako dokážeš z ťažkého dňa urobiť niečo tak nádherné." vyslovila, otočená k nemu, keď s pokojnou tvárou sledoval cestu. Jemne sa usmial.

"Motivuje ma láska k tebe, moja drahá." chytil jej ruku a nežne ju pobozkal. "Chcem ťa však poprosiť, nabudúce, keď budeš mať akékoľvek problémy s Lenkou, bez váhania mi o tom povedz. V ničom nie si sama." na okamih sa otočil jej stranou a potom opäť sústredene sledoval cestu.

"To isté platí aj pre teba. Napríklad s tvojim otcom." vyslovila vážne. Tomáš si oblizol pery a zahryzol si do spodnej pery.

"Pozrime sa. Máš schopnosti na to stať sa úspešnou psychologičkou. Nepremýšľala si nad tým?" pobavene sa usmial a opäť jej pobozkal ruku. Zuzka sa uškrnula. Uprene sledovala jeho tvár.

"Skúsim nad tým popremýšľať." otočila sa k oknu a bez slova ďalej sledovala cestu. Započúvala sa do príjemnej melódie, ktorá jej pripomínala okamihy, ktoré sa jej vryli hlboko do srdca. Cítila sa neskutočne šťastná. A zakaždým, keď pozrela Tomášovým smerom a uvidela jeho letmý, zamilovaný pohľad, sa tento pocit ešte viac znásobil.

Vilma sa potichu vykradla z Matúškovej izby. Keďže pri ňom zaspal aj Milan, odchádzalo sa jej ľahšie, keď vedela, že ho nenecháva samého. Rýchlymi krokmi prešla k miestnosti, kde ležal Sebastian a s bolestným pohľadom ho sledovala cez sklo. Všimla si opäť Petra, ktorý stál vedľa jeho postele a niečo mu čítal. Po niekoľkých minútach sa otočil a vyšiel von. Ticho Vilmu pozdravil a bez ďalšieho slova odišiel preč. Tá sa trikrát zhlboka nadýchla a potom vošla dnu. Posadila sa na blízke kreslo. Opäť ho chvíľu sledovala a potom chytila jeho ruku.

"Pamätáš ako sme ležali na lúke, držali sa za ruky a bezstarostne sledovali oblaky na nebi? Ja som ti hovorila, čo v nich vidím a ty si mi zakaždým pripomínal, aká som krásna." na chvíľu sa odmlčala, oči ju začali páliť od prichádzajúcich sĺz. "Potom, keď som sedela pri okne, v dome svojej tety a cítila som prvé pohyby našej dcéry, veľakrát som pri tom, keď ma zaplavoval strach z toho, čo ma čaká, na to spomínala. Nikdy viac som nič podobné nezažila. To ako sa mi podlamovali kolená, keď si sa na mňa pozrel, jemné motýliky v mojom vnútri, keď si sa ma chystal pobozkať. Ty nesmieš zomrieť, Sebastian. Nesmieš. Neprežila by som tú bolesť. Túžim napraviť chybu, ktorú som spôsobila. Ty a naša dcéra sa musíte stretnúť. Chcem jej vysvetliť, že ty si po nej túžil. Že ty si mal viac sily za ňu bojovať, len ja som ti to nedovolila. Všetko je to moja chyba. Sebastian, prosím, preber sa." sklonila hlavu k jeho prstom a jemne si o ne oprela čelo. Nechala, nech slzy, ktoré jej stekali po tvári, voľne blúdia, kam chcú. "Bože, prosím ťa, opäť, ale tentokrát s väčšou istotou, že všetko, čo robíš je správne, pomôž Sebastianovi. Dovoľ, nech sa stretne so svojou dcérou." šepla s privretými očami. Po pár minútach, keď sa jej podarilo upokojiť, sa postavila. Pomaly podišla k dverám a ešte raz pozrela na neho. Nežne ho pohladila pohľadom. Potom vyšla na chodbu a oprela sa o stenu. Bolesť jej zvierala hrdlo. Zrazu k nej podišiel Milan a prekvapene si ju prehliadal.

"Vilma, si v poriadku?" skúmal jej bolestný výraz v tvári. Vilma zovrela pery a ticho pokývala, že nie. Chytil ju a pomohol jej  posadiť sa na stoličku. Ihneď sa posadil vedľa nej. "Prečo si tu?" skúmavo otočil hlavu na druhú stranu a prezeral si pacienta cez sklo. V prvý moment ho nevedel zaradiť, keď sa však pozrel lepšie, okamžite zistil o koho sa jedná. Zamračene stiahol čelo. Keď sa Vilma na neho pozrela, rezignovane si vzdychla.

"Áno, je to on. Ak mi budeš opäť nakladať, chcem ťa ešte predtým poprosiť, nechaj ma, prosím, radšej samú. Nemám silu zvládnuť tvoje útoky." unavene sklopila pohľad. Čakala, že sa Milan zdvihne a odíde, ale on iba sedel a mlčky hľadel na Sebastiana.

"Čo sa mu stalo?" spýtal sa zmätene.

Vilma sa otočila smerom, kde sa pozeral aj Milan a smutne stiahla obočie.

Zuzka zrýchleným krokom kráčala k Tomášovi, ktorý stál opretý o auto a so zamysleným pohľadom sledoval okolie. Keď uvidel Zuzku, šarmantne sa usmial a otvoril dvere na jej strane. Zuzka sa s ladnosťou dámy poďakovala a s pohľadom upretým do jeho očí v tichu nasadla. Okamžite si k nej prisadol a naštartoval. Prekvapene na neho zdvihla obočie, keď bez slova pustil rádio a v tichu opúšťal parkovisko nemocnice. Po pár minútach, keď sa k nej stále neotočil, začala ho uprene sledovať. Tvár mu zdobil hravý úsmev. Zhlboka si vydýchol a odbočil na inú stranu ako bol smer, kde bývala. Na chvíľu si myslela, že ju vezie k sebe domov, ale po pár minútach zišiel zase niekam inam, ako čakala. Zmätene na neho stiahla obočie. 

"Tomáš, kam to ideme?" prekvapene pretrhla to ticho, ktoré sa medzi nimi vytvorilo. 

"Niekam, kde si bude môcť moje nežné vtáča slobodne polietať." tajomne sa usmial a pokračoval v tichu, ktoré ho bavilo. Zuzku zaplavila obrovská zvedavosť a veselo sa usmiala. 

"Naznačíš mi aspoň niečo, trošičku?" zaprosila a keď sa k nej Tomáš so záujmom otočil, uprela na neho nevinný pohľad. Pobavene pokrútil hlavou a mal čo robiť, aby sa dokázal ovládať. 

"Chceš sa pripraviť o prvotné prekvapenie? Lebo ja si chcem vychutnať v plnosti to nadšenie v tvojich očiach, keď tam budeme." opäť sa usmial. Zuzka zvážnela a zahľadela sa do okna. Vonku už pomaly zapadalo slnko a na oblohe sa vytvárala nádherná farebná scenéria. Keď Tomáš zastavil, ocitli sa na bočnej strane cesty, nad ktorou kraľovali farebné stromy magnólií. Ich kvety vytvárali bledoružový tunel do neznáma. Ihneď ako Zuzka vyšla von z auta ju zaujalo, kam asi vedie. Tomáš pomaly vyšiel tiež a sledoval jej pohľad s ľahkým úsmevom. To hlavné ju ešte len čakalo, ale zmysel pre nadšenie sa Božou krásou, jej tvár zdobil už teraz. 

"To je nádhera, kam to vedie?" otočila sa k nemu a čakala na jeho odpoveď. Tomáš zabuchol dvere a pomalými krokmi k nej prešiel. Chytil ju za ruku a pritiahol si ju k sebe. 

"Prosím, posaď sa." ukázal rukou a posadil sa oproti nej. Jeho pohľad bol prepaľujúci, aj napriek tomu však jeho tvár prekypovala pokojom. Lenka ho počúvla. Pohľad sklopila na papiere na stole. "Myslím, že by sme sa mali porozprávať. Mám pocit, že sa za mojim chrbtom deje niečo, čo sa mi nepáči. Či už z profesného hľadiska, ale aj z toho súkromného." odmlčal sa a čakal, kedy sa Lenka odhodlá zdvihnúť na neho pohľad. Keď tak urobila, videl, že ju zaplavuje hanba. 

"Tomáš, Veronika to trošku prehnala. Zle to všetko pochopila." pomaly sa postavila a prešla až k jeho ramenám. Chcela ho pohladiť. Tomáš sa však rázne postavil a vážne zovrel sánku. Očami jej ukázal, aby sa posadila naspäť. Ešte nikdy ho takéhoto nevidela. Pomaly spustila ruku a so skormúteným pohľadom sa vrátila na svoje miesto. 

"Vieš čo neznášam, Lenka?" oprel sa rukami o stôl a venoval jej priamy pohľad. Taký, s ktorým ju zaplavil pocit, že jej vidí až do duše. Ticho pokývala, že nevie. "Keď mi niekto klame priamo do očí." Tomáš sa vystrel a sledoval jej výraz. Zaznelo klopanie na dvere. Tomáš sa od Lenky otočil a otvoril dvere. Zuzka na neho upierala nechápavý pohľad. Nežne ju povzbudil, aby vošla dnu. Zuzka podišla bližšie k Lenkinmu stolu. Videla jej výraz, ktorý naznačoval, že sa cíti nepríjemne. Zuzka sa otočila k Tomášovi, ktorý ticho prešiel ku nej, ale nepozrel sa na ňu. 

"Lenka, teraz sa pozeraj." Lenka sa pozrela raz na Zuzku, potom na Tomáša a vážne stiahla obočie. Tomáš jemne chytil Zuzke ruku, s očami jej pritom hladil tvár, odhrnul jej rukáv a odkryl tak podliatinu nad jej zápästím. Zuzka zovrela pery a šokovane pozerala raz na Tomáša a raz na Lenku. Potom jej Tomáš jemne pohladil prsty a opäť sa sústredil na Lenkine oči. "Môžeš mi klamať koľko chceš. Dám si však odteraz na teba väčší pozor. Ak sa to zopakuje a ja sa dozviem, že Zuzku akokoľvek fyzicky atakuješ, poriešim to krátkym rozhovorom s riaditeľkou, keď sa vráti. A ver, že ona tieto veci nemá rada rovnako ako ja. Dovtedy ťa poprosím, aby si sa k Zuzke približovala čo najmenej, ak budeš potrebovať pomoc pri práci, nájdi si inú sestru. Rozumieme si?" dopovedal s vážnou tvárou. Lenka sa snažila prehltnúť hrču v krku, ktorá sa jej tam od hanby vytvorila. Ticho sklonila hlavu a prikývla. 

"Ďakujem, že si prišla. Môžeš odísť." šepol Zuzke a s láskou pohladil jej tvár rukou. Zuzka sa ešte raz pozrela na Lenku a so súcitným pohľadom vyšla von. Cítila sa zvláštne. Na druhej strane sa jej však uľavilo, keď vedela, že Tomáš už pozná pravdu a postaral sa o to, aby medzi ňou a Lenkou k žiadnemu ďalšiemu konfliktu nedošlo. 

Tomáš sa posadil naspäť na stoličku a ticho sa zahľadel do okna, za ňu. 

Zuzka ráno vstala a trochu neochotne otočila hlavu na druhú stranu, k Tomášovi. Keď sa jej podarilo otvoriť oči, usmiala sa. Spokojnosť jej zaplavila celé vnútro, keď uvidela jeho spiacu tvár. Chvíľu si ho mlčky prezerala a potom k nemu natiahla svoje prsty. Úplne jemne mu ukazovákom prešla po sánke až k brade. Potom k nemu nahla svoju tvár a s láskou mu darovala ľahký bozk. Tomáš pomaly otvoril rozospaté oči a spokojne sa usmial. 

"Na takéto prebudenia by som si vedel zvyknúť. Je to lepšie ako budík." pobavene na ňu pozrel a potom si pretiahol celé telo. Zuzka sa otočila naspäť na stolík a pozrela na hodiny. Mala iba tridsať minút nato, aby sa dostala do práce. Nechcela si vyrobiť problém u vrchnej. V poslednom čase si začali celkom dobre rozumieť. Zistila, že Hana mala dochvíľnosť rovnako rada ako aj ona sama. Trochu podráždene stiahla obočie, rázne sa posadila a snažila sa prinútiť telo, aby s ňou začalo spolupracovať. Zrazu sa k nej pritiahol Tomáš a nežne ju stiahol naspäť k sebe. Zuzka sa zasmiala a na pár sekúnd si užívala jeho mocné objatie. 

"To takto nemôžete pán doktor. Budem mať problémy. Je veľa hodín, potrebujem sa rýchlo pripraviť." snažila sa mu vysvetliť popri tom ako sa k nej túlil a užíval si bozky na jej odhalené rameno. Tomáš podráždene stiahol obočie a pobavene sa usmial. 

"Ja to vrchnej vysvetlím." snažil sa ju uchlácholiť. Zuzka sa odtiahla a prísne mu položila ukazovák na pery. Snažila sa skryť pobavenie, ktoré v nej vyvolal. 

"Tomáš. Naozaj musím ísť." Tomáš od nej rezignovane odtiahol ruky a nechal, aby sa postavila. Potom ju s hravým výrazom v tvári začal nasledovať. 

"Urobím ti aspoň čaj. A odveziem ťa." podotkol a otočil hlavu za ňou, keď sa strácala v jeho kúpeľni. 

Vilma práve vychádzala z izby, kde spala. Prvá myšlienka, ktorá ju napadla bolo, že dnes už je na tejto klinike aj Sebastian. Nad ním premýšľala, keď zaspávala, v noci v snoch sa jej zjavoval jeho bolestný pohľad a aj teraz, keď mala ísť skontrolovať Matúška jej srdce bilo túžbou vidieť ho. Potichu otvorila dvere do Matúškovej izby. Ostala zaskočená, pretože hneď vedľa neho spal Milan. Myslela si, že včera po rozhovore odišiel. Páčilo sa jej, že svoju pozornosť začal viac upriamovať na ich syna. Potichu zavrela dvere a hneď sa vybrala za primárom, aby sa dozvedela niečo viac o stave Sebastiana. Keď prišla k jeho lekárskej izbe, zhlboka sa nadýchla. Chcela sa pripraviť na všetko. Veľmi sa jej to však nedarilo, pretože strach jej mocne pulzoval v žilách. Potichu zaklopala a trochu neisto vstúpila dnu. Primár ju už čakal, dohodli sa tak včera večer, keď ju informoval, že Sebastiana priviezli a robia mu potrebné vyšetrenia. Práve kvôli tomu nedokázala dlho zaspať.

"Nech sa páči Vilma, posaďte sa." pokojným hlasom ju vyzval primár. Jeho tvár bola vážna. Vilma na neho uprela pohľad. Veľmi túžila počuť niečo pozitívne. "Včera večer sme urobili všetky potrebné vyšetrenia. Musím povedať, že jeho stav je veľmi vážny. Sebastian upadol do kómy a v takýchto situáciách vôbec nevieme, kedy a za akých okolností sa môže prebrať. A či vôbec." primár bolestne stiahol obočie a zamyslel sa. Sebastian bol aj jeho blízkym priateľom. Mrzelo ho, že mu žiadno nevedel pomôcť. Vilma sa zrýchlil dych a začali ju v očiach páliť slzy. Bola by radšej, keby ju už nikdy nechcel vidieť ako by sa mala pozerať, že skončí takto. Zaplavili ju výčitky, že za všetko môže iba ona sama. Keby sa pred mnohými rokmi rozhodla inak. Keby sa postavila matke aj otcovi a povedala Sebastianovi pravdu. Teraz tu nemusela sedieť. Minulosť už však nevedela zvrátiť. Snažila sa prehltnúť všetku svoju beznádej a naliehavo na primára vzhliadla 

"Neexistuje žiadna možnosť ako by som mu mohla pomôcť? Nejake zahraničné štúdiá. Som ochotná urobiť čokoľvek." povedala zničene. 

"Myslím si, že sme jedna z najlepších súkromných kliník. Máme tu všetky potrebné prístroje k diagnostike. Ja sám som absolvoval niekoľko zahraničných atestácií a konzílii v tejto oblasti. Ak by som vedel Sebastianovi akokoľvek pomôcť alebo by som poznal niekoho, kto by to dokázal, verte mi, že by som tak urobil." vyslovil pokojne. Vilma si nahlas vzdychla a ticho prikývla. "Tu už pomôže iba modlitba. Verím, že Boh, v ktorého Sebastian tak horlivo veril, mu poskytne to potrebné, čo my nedokážeme obsiahnuť." dodal rezignovane a unavene si pretrel fúzy. 

"Mohla by som ho vidieť?" spýtala sa bolestne. Primár prikývol, postavil sa a pomaly ju viedol do obrovskej presklenej miestnosti, kde práve nad Sebastianovým lôžkom stála jedna zdravotná sestra, ktorá mu kontrolovala životné funkcie. 

"Keby ste čokoľvek potrebovali, viete, kde má nájdete." dodal ticho, letmo pozrel na Sebastiana a odišiel preč. Vilma chvíľu len tak stála a šokovane sa pozerala na to, ako sa ten vitálny muž, vždy sršiaci pokojom a radostným pohľadom, zmenil. Trčali z neho rôzne kábliky a hadičky a jej sa z hrdla vydral tichý vzlyk. Bolel ju tento pohľad. Až teraz si uvedomila ako veľmi ho miluje. Bez ohľadu na to, čo všetko urobila zle a čím si v živote prešla, on bol vždy tá najsvetlejšia a najkrajšia myšlienka v jej vnútri. Potichu prešla okolo druhej sestričky, ktorá si ju letmo prehliadla a keď sa otvorili dvere, nesmelými krokmi prešla k nemu bližšie. Sestra od lôžka ju ticho obišla a nechala ju samú. Vilma si vnímavo prehliadala jeho doránané telo. Ešte viac ju zaplavila bolesť a po tvári jej svojvoľne stieklo niekoľko sĺz. 

"Prichádza nám večera." povedal s pobavením, keď na neho nevinne zažmurkala. Opätovala mu úsmev a placho sklopila pohľad, keď si všimla ako na ňu pozerá. Barras okamžite využil situáciu a nahradil Tomášove miesto. Obaja sa pobavene zasmiali.

Potom, čo spoločne dojedli, ostali v tichu sedieť za stolom a s jemným úsmevom sa na seba pozerali. Nepotrebovali slová, ich vzájomné pohľady im naznačovali to, čo bolo dôležité.

"Aký si mal dnes deň?" prerušila ich hravé pohľady napokon Zuzka. V mysli jej začali víriť slová Veroniky o Tomášovom stretnutí s otcom. Tomáš si ticho vzdychol, vzal taniere a začal sa venovať spratovaniu riadu do umývačky. Zuzke bolo zjavné, prečo tak urobil. Postavila sa a pomaly k nemu pristúpila. Oprela sa o kuchynskú dosku a čakala, kým si ju opäť všimne. Keď upratal všetko, čo mal, postavil sa chrbtom ku kuchynskej doske, oprel sa rukami a neprítomne sa zahľadel do miestnosti. Jeho tvár zvážnela. Ak by si mal vybrať premýšľať nad dnešným dňom, chcel by všetku svoju pozornosť venovať chvíľam s ňou. Niečo v jeho vnútri mu však túto predstavu zatieňovalo. Myslel si, že to s otcom už má poriešené. Keď sa však dnes, po takom dlhom čase, s ním opäť stretol, jeho istota sa zachvela. Zhlboka sa nadýchol a s jemne ustaraným pohľadom sa na ňu pozrel. Nežnosť v jej očiach ho úplne odzbrojila. Pristúpil ku nej, vzal si jej tvár do dlaní a s láskou ju pobozkal na čelo.

"Som taký rád, že si tu." šepol potichu. Zuzka mu odhodlane chytila ruku a pomaly s ním prešla naspäť na sedačku. Celé svoje telo otočila k nemu. Ruku mu nepúšťala.

"Tomáš? Ty môžeš byť slabý. Nemusíš sa snažiť za každých okolností skrývať svoju bolesť. Viem, o čom hovorím. Keď si mi ukázal skutočnú dôveru vo vzťahu a ja som ti mohla vysloviť aj tie najskrytejšie veci, ktoré som si niesla hlboko vo svojom vnútri, bolo to oslobodzujúce. A chcem, aby si vedel, že ako ty si tu pre mňa, tak ja tu chcem byť pre teba. Nech je to čokoľvek." povzbudivo upierala svoje oči na neho. Tomáš sklonil hlavu, zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Po chvíli sa opäť pozrel do jej jasných očí. Tvár sa mu uvoľnila, keď uvidel jej pohľad plný prijatia a lásky. 

"Keď som bol malý, mali sme s mamou a sestrou takú tichú spoločnú hru. Vždy, keď prišiel otec, museli sme utekať do izby a spievať si pesničku, ktorú nám mama spievala vždy, keď sme sa báli. Čím som bol väčší, tým viac som chápal, prečo to od nás chcela. Môj otec je veľmi manipulatívny muž. Dokáže v tebe vyvolať také pocity, že sa začneš domnievať, že keď urobíš niečo inak ako chce on, tak ťa to urobí neschopným. Dlho som s týmito pocitmi bojoval. Som vďačný, že počas dospievania ma Boh preniesol do iného prostredia. A že som mohol byť ďalej od otcovho vplyvu. Keď sme sa aj so sestrou dostali do opatery starkej a starkého, mal som pocit, že som sa ocitol v inom svete. Krajšom." na chvíľu sa odmlčal a zamyslene sa oprel o sedačku. Na tvári mu hral jemný úsmev. "Starký bol ako môj druhý otec. Naučil ma veľa dobrých vecí. Prácu s drevom, maľbu na plátno, hru na gitaru, dokonca sme spoločne opravovali jeho starú motorku. Zažili sme pri tom mnoho zábavných chvíľ." opäť sa zasnene usmial a po chvíli sa mu tvár stiahla vo vážnosti. "Otcove občasné návštevy mi začali vadiť čoraz menej, pretože starký ma nasmeroval k Ježišovi, ktorý mi ukázal moju skutočnú hodnotu. Pamätám si, že zakaždým, keď som sa cítil veľmi smutný, starký ma vzal na tri dni na stanovačku. Iba my dvaja, úplne sami, v lese, v tichu, sme chytali ryby, pozerali hviezdy, rozprávali sa o živote a o mojich snoch. Bol to veľmi vzácny muž. Keď zomrel, na dlhší čas sa môj život zatemnil. To bolo to tmavé obdobie, kedy som nevidel zmysel ničoho. Boh však neprestával byť verný. Starký mi po smrti odkázal jednu starú drevenicu a emotívny a inšpirujúci dopis. Chvíľu mi trvalo, kým som sa odhodlal to prijať. Napokon som však celú svoju frustráciu a sebaľútosť preniesol do renovácie toho domu. Každou maličkosťou, ktorú som tam urobil, ma to opäť viedlo o krôčik bližšie k Bohu. Starký to vedel, preto mi daroval tie bohatstvá, ktoré som s ním mohol získať." Tomášovi sa jemne uvoľnila tvár. Ešte nikomu o tom takto otvorene nehovoril. Až teraz si uvedomil hĺbku Zuzkiných slov. Mal pocit, že jeho srdce, o niekoľko tých skrývaných slov, narástlo. Akoby niekto prišiel do tmavej miestnosti, strhol všetky zatemňujúce závesy, dokorán otvoril okná a vpustil dnu čerstvý vánok. S láskou uprel pohľad na Zuzku. Áno, ona je tá, ktorá toho bola schopná.

Zuzke sa nadšením rozbúšilo srdce a všetka starosť bola razom preč, keď si predstavila ako sa jeho pery dotýkajú jej. Okamžite sa postavila a ospravedlňujúco pohliadla na Veroniku. Tá sa na ňu veselo usmiala.

"V kľude choď, ja tu ešte chvíľu ostanem." povzbudila ju. Zuzke sa radostne zablysli oči, poďakovala sa a rýchlo zbehla von za Tomášom.

Práve keď nastupovala do jeho auta a Tomáš si s láskou prezeral jej oči, ďalej od nich zastavil taxík. Z neho vystúpil von Peter, ktorý si so záujmom prezeral nemocnicu. Rázne sa nadýchol a vstúpil dnu. V bufete sa mal totiž stretnúť s primárom neurológie, aby mu ozrejmil Sebastianov zdravotný stav. Tomáš so Zuzkou medzitým odišli k nemu domov.

Peter rýchlym krokom prechádzal cez chodbu a vnímavo si prezeral interiér. Nemocnica nebola taká, na akú bol zvyknutý, ale páčilo sa mu tu už na prvý pohľad. Keď uvidel dvere do bufetu, vošiel dnu a prehliadal si okolie tam. Pri pulte si objednal jednu silnú kávu a posadil sa neďaleko miesta, kde sedela zamyslená Veronika. Peter si ju všimol a so záujmom si ju prehliadal. Usmial sa, keď sa ich pohľady stretli. Veronika prekvapene zdvihla obočie a neisto si prezrela jeho tvár. Takto neskoro večer sem chodievali poväčšine doktori, ale jeho tu ešte nikdy nestretla. Peter sa zdvihol, vzal si svoju kávu od pokladne a sebaisto sa posadil k Veronike. Na prvý pohľad sa mu zdala sympatická. Povedal si, že je dobré vytvárať si vzťahy už teraz, aby niekoho poznal, keď sem nastúpi ako primár. A keďže mal ešte pol hodinu čas, než sa stretne s Richterom, rozhodol sa trochu si ho spríjemniť. Veronika sa na neho zamračila.

"Dobrý večer. Prepáčte, je tu voľné?" spýtal sa s jemným úsmevom Peter, keď uvidel jej zamračenú tvár.

"Záleží od toho, kto sa pýta?" neisto sledovala jeho oči. Peter uvoľnene zdvihol obočie a položil si kávu oproti nej.

Zuzka sa zastavila na schodisku a spracovávala informáciu, ktorú sa práve dozvedela. Veľmi chcela ísť za Tomášom, nebola si však istá, či je to dobrý nápad, aby pred očami Inky urobila niečo také. Inka bola bystrá, hneď by si vo svojej hlave vytvorila súvislosti a ďalšie klebety by boli na svete. A ona nechcela, aby ich súčasťou bol Tomáš alebo ona. Pomaly vychádzala hore na poschodie, kde pracovala Veronika. Za ten krátky čas si spolu vytvorili celkom priateľský vzťah. A čo bolo plus, Veronika vedela mlčať. Bola totiž jediná, teda okrem riaditeľky, ktorá vedela, že to bol Tomáš, kto sa o ňu príkladne staral po jej úraze a nikomu to nepovedala. Zhlboka sa nadýchla a prešla cez dlhú chodbu až k dverám riaditeľne. Neisto zdvihla ruku a chcela zaklopať, keď sa dvere otvorili a objavila sa prekvapená tvár Veroniky. Tá v tichu vzala Zuzku za ruku a viedla ju až do archívu. Zuzka ju mlčky nasledovala. Keď si Veronika konečne vydýchla a nevidela žiadnu hrozbu, že by ich mohol v pracovnom čase zazrieť nový riaditeľ, pozrela uvoľnene na Zuzku.

"Čo tu robíš?" priateľsky sa spýtala tichým hlasom.

"Prepáč, že ti spôsobujem problémy, iba som sa chcela spýtať." Zuzka sa zhlboka nadýchla a premýšľala nad tými správnymi slovami. Na Tomášovi jej veľmi záležalo a chcela vedieť o jeho živote viac. Za ten čas, čo sa zblížili totiž zistila, že Tomáš veľmi o svojich trápeniach nerozpráva. Chcela mu byť nablízku aj v jeho skrytých bolestiach. Veronika si vnímavo prezerala jej tvár.

"Už to vieš, však? Že novým riaditeľom je otec tvojho Tomáša." Zuzka k nej prekvapene zdvihla pohľad a ticho prikývla.

"Asi si si už domyslela, že medzi mnou a Tomášom je niečo viac ako priateľstvo. Zamilovala som sa do neho. Ty si jediná, kto o tom vie, ale preto tu nie som." ustarane stiahla obočie Zuzka a Veronika ticho prikývla. Mala Zuzku rada a aj Tomáš, ktorý sa k nej vždy správal priateľsky a úctivo, sa jej páčil. Veľmi im ich zblíženie priala. Teraz však nevedela, ako by mala Zuzke vysvetliť, čo pred niekoľkými minútami počula. Pretože zvučný hlas Bernarda Izakoviča sa nedal nepočuť a to aj napriek tomu, že boli zatvorené dvere.

"Bol tu Tomáš a zhováral sa so svojím otcom." Veronika sa odmlčala, otočila sa a nervózne sa prešla po miestnosti. "Myslím, že jeho otec sa k nemu nespráva dvakrát príjemne." snažila sa dokončiť pokojnejším tónom hlasu. Zuzka si ju prekvapene prehliadala.

Zuzka práve vchádzala na oddelenie kardiológie, aby zistila stav pani Zimanovej. Chcela Zdenke priniesť nejaké pozitívne správy. Doktor ju uistil, že pacientka sa má dobre a z najhoršieho už je vonku.

Horšie to bolo, keď prišla na jednotku intenzívnej starostlivosti, aby skontrolovala Sebastiana. Neustále bol v bezvedomí a doktori mlčky krútili hlavou, keď sa pýtala, či je mu aspoň trochu lepšie. A tak k nemu potichu pristúpila, posadila sa na posteľ, blízko jeho ruky a nežne mu očami hladila tvár. Potom si z vrecka vytiahla malú Bibliu, ktorú vždy nosila so sebou a cielene vyhľadala jednu stať odtiaľ.

"Sebastian. Bez ohľadu nato, či ma počujete alebo nie, chcem, aby ste vedeli, že som tu s vami. Chcem nasýtiť vašu dušu pokojom a uistiť vás vo viere: 'Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každý rod na nebi i na zemi, aby vás podľa bohatstva svojej slávy posilnil mocou skrze svojho Ducha na vnútornom človeku a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste tak zakorenení a upevnení v láske  mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie, a tak aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. Tomu však, ktorý pôsobením svojej moci v nás a nad to všetko môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, tomu sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.' (Biblia, Efezanom 3:14-21)" keď dočítala poslednú vetu, na chvíľu zavrela oči a venovala tichú modlitbu Bohu, aby sa postaral o Sebastiana podľa svojej vôle. A že všetku starosť o jeho život prenecháva v Jeho dokonalej opatere. Potom sa postavila a pomaly sa naklonila k jeho uchu. "Vaša viera vás zachráni." šepla potichu, chvíľu mlčky sledovala jeho tvár a ešte ľahko pohladila jeho ruku.

Keď potom vychádzala von z dverí, natrafila na Tomáša. Jeho tvár bola zádumčivá a neprítomná. Ako však uvidel Zuzkine oči, jemne sa usmial. 

"Dobré ráno. Som rád, že môžem vidieť ako prvú práve teba. Ako sa má Sebastian?" pristúpil bližšie k nej a skúmavo sledoval jej oči. 

"Stále rovnako. Poobede ho chcú nechať previezť. Dúfam, že všetko dobre dopadne. Všetku starosť o jeho život som prenechala v Božích rukách. Už ale musím ísť, budú ma hľadať." pomaly prešla okolo neho. Tomáš ju chytil za ruku a zastavil ju. 

Bolo skoro ráno, keď sa Peter zobudil na zvonenie telefónu. Unavene zamračil čelo a rozospato pozrel na displej. Okamžite vybehol z postele, keď mu objasnil Sebastianov kamarát, primár neurochirgie, vážny stav Sebastiana. Petrovi ozrejmil, že Sebastian mu dal inštrukcie, aby ho nasmeroval, v prípade jeho neprítomnosti, do ktorej nemocnice má nastúpiť. A keďže primár Richter vedel, že Sebastian Petra často spomínal, rozhodol sa mu zavolať a povedať mu skutočnosti o jeho autonehode. Peter mu sľúbil, že príde ihneď, ako sa mu podarí zohnať letenku. Keď zložil telefón, rýchlo podišiel ku kávovaru, urobil si kávu a naštartoval svoj notebook. Potreboval zistiť, v akom čase odlieta lietadlo a koľko má času nato, aby v nemocnici dokázal všetko vyriešiť. Medzitým si v rýchlosti nahádzal všetky potrebné veci do dvoch kufrov a položil si ich k dverám. Keď sa mu podarilo zarezervovať letenku, rýchlo sa osprchoval a hodil na seba bundu. V rukách držal motorkársku prilbu a snažil sa vytočiť číslo riaditeľa, aby si s ním mohol zajednať rýchlu schôdzku. Keď otváral dvere, pred jeho tvárou sa zjavila Linda. Zamračene na ňu stiahol obočie. Linda sklopila pohľad na jeho kufre.

"Ty niekam odchádzaš?" spýtala sa zarazene. Peter ju obišiel a zabuchol dvere. Ponáhľal sa do garáže pre motorku. Linda mu bola pár krokov za chrbtom.

"Nemám čas ti niečo vysvetľovať." otvoril dvere garáže a posadil sa na motorku. "Ale áno, odchádzam. Hovoril som ti, aby si ma už nevyhľadávala." povedal rázne, nasadil si prilbu a vyrazil bez ďalšieho vysvetľovania preč. Linda za ním hľadela s pootvorenými ústami. Hnev sa jej postupne vkrádal do žíl.

"To sa ešte uvidí, či tak ľahko odídete, pán doktor Stránsky." zasipela a vyhľadala svoj telefón v kabelke.

Peter zaparkoval na svojom mieste ako obvykle a vošiel zadným vchodom dnu do nemocnice. Nervózne sledoval výťahy, kým sa niektorý z nich uvoľní. Napätie, ktoré ho zaplavovalo ho prinútilo k tomu, že vbehol ku schodisku a rýchlym krokom sa snažil dostať až na horné poschodie. Keď vstupoval do kancelárie riaditeľa, sekretárka sa na neho milo usmiala. Peter ju letmo pozdravil a spýtal sa, či môže vojsť. Opäť mu s úsmevom odpovedala, že pán riaditeľ ho už očakáva. Peter rázne otvoril dvere a zastavil sa pri stoličke, oproti riaditeľovej vážnej tvári.

"Dobrý deň, pán doktor, nech sa páči, posaďte sa." vyzval ho neprístupne. Peter sa prekvapene zamračil. Nechápal tomu jeho chladnému správaniu.

Zuzka s Tomášom sedeli mlčky v jeho lekárskej izbe a držali sa za ruky. Spoločne s privretými očami sa oddávali tichej modlitbe za Sebastiana. Po pár minútach Zuzka otvorila oči a chvíľu sledovala Tomášovu pokojnú a sústredenú tvár. Ticho sa poďakovala za tento okamih. Vždy túžila po partnerovi, s ktorým bude môcť zdieľať svoju vieru v Boha. Pri Tomášovi to šlo prirodzene a bolo to súčasťou ich väzby. Po chvíli aj Tomáš otvoril oči a zahľadel sa na ňu.

"Ďakujem." šepla Zuzka prvá. Tomáš spytujúco zdvihol obočie.

"A za čo?" nežne sa usmial.

"Za tvoj úprimný vzťah ku mne. Vážim si ťa za to." objala ho okolo krku a jemne mu pobozkala líce. Tomášova tvár zvážnela. Do mysle sa mu opäť dostala myšlienka o návrate Petra. Niečo v jeho vnútri ho tlačilo k tomu, aby jej to povedal. Keď sa Zuzka odtiahla a uvidela jeho ustaraný pohľad, pohladila palcom vrásku, ktorá sa mu zjavila na čele.

"Ja verím tomu, že Sebastian bude v poriadku." snažila sa zjemniť jeho stiahnutú tvár. Myslela si, že to mu spôsobovalo trápenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Tomáš si jemne vydýchol a vzal si jej ruku do svojej. Pohľad sklopil na jej prsty a jemne sa s nimi hral.

"Alebo ťa trápi niečo iné?" so záujmom sa snažila vyhľadať jeho pohľad. Mobil na stole, ktorý si tam položil predtým, než sa oddali modlitbe, mu začal náhle vibrovať. Zuzka sa pozrela smerom k tomu zvuku a potom sa opäť otočila k Tomášovi. Venoval jej ľútostivý pohľad a potom rýchlo vstal k stolu. Volal mu kolega, ktorý ho chcel informovať, že Sebastianovi už urobili všetky vyšetrenia a chystajú sa na jeho operáciu. Objasnil mu však, že majú dosť vážny problém. Sebastian stratil veľa krvi a môže sa stať, že počas operácie úplne skolabuje. Nemali totiž dostatok jednotiek krvi jeho krvnej skupiny. Tomáš zistil podrobnosti a keď zložil, ustarane sa zahľadel do okna. Premýšľal, komu by mohol v tejto neskorej hodine zavolať, aby Sebastianovi pomohol. Zuzka k nemu pomaly podišla a chytila ho za ruku.