🤐 Manželia sú spolu 12 rokov. Dve deti, dom, hypotéka, úvery, spoločné dovolenky a ich vzťah vyzerá navonok stabilne. Najprv to boli nevinné správy, no neskôr prišla káva, dotyky. A potom sa to stane – „len jedno nevinné“ stretnutie v noci s kolegyňou. Výčitky, stres, tajomstvá. Priznať sa? Alebo mlčať? 

👉 Až 45 % mužov a 35 % žien zažije vo vzťahu nejakú formu nevery. A keď k nevere dôjde, až 60 % ľudí ju nikdy neprizná. Prečo? Strach z rozchodu, hanba, pocit viny… Ale je vždy lepšie mlčať? 

1️⃣ Až 60 % ľudí, ktorí podvádzajú, nikdy neprizná pravdu. Priznanie môže uľaviť svedomiu, ale nemusí vždy pomôcť vzťahu. Dôležité je pochopiť, prečo sa nevera stala a ako ďalej. Ľudia často podvádzajú nie kvôli tomu, že prestali milovať, ale preto, že im vo vzťahu niečo chýba. 

2️⃣ Mozog neverníka často pracuje podobne ako pri závislostiach. Aféra spúšťa dopamínový systém rovnako ako drogy či hazard. 

3️⃣ Páry, ktoré otvorene riešia neveru, majú vyššiu šancu na obnovenie dôvery – až o 40 %. Nevera neznamená vždy koniec. 

🔹 Položte si tieto otázky: 

😡 Stalo sa vám už, že vás niekto rozčúlil, lebo sa nesprával podľa „zdravého rozumu“? Možno sused, čo parkuje presne na tom mieste, kde „by mal vedieť“, že tam parkujete vy. Alebo stojíte v rade v obchode. Vy čakáte trpezlivo, ale niekto sa jednoducho predbehne! 

👉 Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, že ten človek možno vyrastal v prostredí, kde sa dôraz kládol na rýchlosť a efektivitu, nie na čakanie v radoch? Možno v jeho kultúre alebo rodine toto správanie nebolo vnímané ako neslušné. 

🔹 Očakávame, že sa iní budú riadiť rovnakými pravidlami a hodnotami ako my.

🔹 Keď to nerobia, cítime sa dotknutí, rozčúlení alebo sklamaní. 

🧠 Každý žije vo svojom mentálnom modeli sveta. Ľudia si vytvárajú vlastné pravidlá na základe svojich skúseností. To, čo je pre vás „jasné“, môže byť pre iného človeka neviditeľné. Aaž 85 % morálnych presvedčení získavame v detstve a automaticky predpokladáme, že sú „správne“ pre všetkých. 

🧐 Mozog automaticky vyhľadáva potvrdenie našich presvedčení. Potvrdzovacie skreslenie spôsobuje, že ak veríme, že sa ľudia „majú správať určitým spôsobom“, budeme si všímať hlavne prípady, keď to nerobia – a ignorovať dôkazy o opaku. Keď niekto koná v rozpore s našimi presvedčeniami, aktivuje sa amygdala – centrum stresu a hnevu.

🌟 

🧩 Kolega vám nečakane pomôže s náročnou úlohou, alebo vám sused prinesie domáce koláče. A potom žijete s pocitom, že ste mu dlžní. Ako sa cítite? Väčšina z nás automaticky pocíti potrebu niečo oplatiť. Ale čo sa za touto potrebou skrýva? A ako nás ovplyvňuje? 

🎯 V psychológii existuje fascinujúci jav nazývaný reciprocita – ak nám niekto niečo dá alebo pre nás niečo urobí, cítime záväzok mu to vrátiť. Tento mechanizmus hrá dôležitú úlohu nielen v medziľudských vzťahoch, ale aj v obchodnom svete, marketingu a dokonca v tom, ako si budujeme dôveru. 

🧠 Reciprocita je hlboko zakorenená v našom mozgu. Štúdie ukázali, že už deti od 18 mesiacov majú tendenciu oplácať pomoc, ktorú dostali. Naša myseľ prirodzene vyhľadáva rovnováhu v dávaní a prijímaní. 

🤝 Budovanie vzťahov. Recipročne založené vzťahy sú pevnejšie a dlhodobejšie. Ľudia, ktorí dávajú a prijímajú, cítia väčšie naplnenie. 

💸 "Darček zadarmo" nie je nikdy zadarmo. Marketingové experimenty ukázali, že zákazníci, ktorí dostanú drobný darček (napríklad vzorku produktu), sú oveľa ochotnejší urobiť ďalší krok – kúpiť si drahší produkt. 

Stalo sa. Ste sama a s dieťaťom. Po rozvode, alebo ako slobodná mamička. Skôr, či neskôr, určite pocítite túžbu opäť sa s niekým zoznámiť. Potrebujete nielen partnera, ale aj otca rodiny. Zádrheľ?

Počas dňa asi ani nemyslíte na seba a svoje pocity, či to, čo vám chýba. Večer, keď dieťa zaspí, vám to dôjde. Možno je vám smutno, že ste sama a možno máte v sebe nevyriešený hnev, že vás samu nechal. Každá z vás prežíva rozchod, alebo rozvod inak. Niektorá hľadá hneď a iná na rande nepomyslí ani niekoľko rokov. A tak univerzálny návod na zoznámenie neexistuje. Bude stačiť malá inšpirácia? Možno vás Modrý koník správne nakopne.

Poupratujte si

Nechceme vás zaťažovať domácimi prácami… Pre nový vzťah je dôležité, aby bol doriešený ten predchádzajúci. Ani pre deti nie je problém nový partner, skôr však vaše konflikty s ex. Ťahanice o dieťa, alebo majetok, citové výlevy z rozchodu, to všetko dokáže narobiť poriadnu galibu. O to viac, keď sa črtá niečo nové.

Skôr, ako vpustíte do vášho života niekoho ďalšieho, uzavrite nezrovnalosti s bývalým. Snažte sa, aj napriek možnému dlhému trvaniu, prísť k riešeniam. Budú zrejme za cenu kompromisov, ale budete mať čistý stôl. Spíšte si na papier, čo vás trápi, čo predstavuje pre vás problém a z akých dôvodov myslíte na bývalého. Čo vás k nemu púta. Navrhnite svoje alternatívy, možnosti. Navrhnite vlastné podmienky, za akých ste ochotná akceptovať to, či ono. Ak máte staršie deti, diskutujte aj s nimi. Za celým týmto zoznamom urobte hrubú čiaru. Ak raz veci doriešite, neotvárajte ich znova.

Najčastejšie novému vzťahu stojí v ceste:

Do konca školského roka zostáva mesiac aj pár dní. Zaslúžený prázdninový oddych sa deťom blíži a rodičia si pomaly začínajú lámať hlavu, ako ich počas voľných dní zmysluplne zamestnať. Počet dní dovolenky na výplatnej páske nepustí. Nie vždy sú po ruke starí rodičia a tak sa rozumnou alternatívou javí letný tábor.

Ako zistím, či je dieťa dostatočne zrelé?

Väčšina táborov je určená pre školopovinné deti. Povahu svojho potomka však poznáte najlepšie sami. Ak dobre nezvláda ani víkend s babičkou a po večeroch vám plače do telefónu, že mu je smutno, je namieste si krok dlhšieho odlúčenia od rodičov premyslieť.

Povahové rozdiely a stupeň socializácie dieťaťa sa odlišuje prípad od prípadu a niekedy je "ostrielaný" šesťročný krpec samostatnejší ako deväťročný mamičkin synáčik.

Jedným z ukazovateľov je schopnosť nadväzovať priateľstvá s rovesníkmi a spolupracovať s autoritami, v tomto prípade vedúcimi tábora.

Dieťa by taktiež malo byť do určitej miery samostatné. V takom prípade je možné predpokladať, že si s určitou dávkou voľnosti poradí. Ak za neho doma robíte všetko vy, je pravdepodobné, že bude bez rodiča bezradné, stratené a odkázané na pomoc. Ľahko sa tak stane terčom výsmechu a je na najlepšej ceste odniesť si z tábora namiesto pekných letných zážitkov traumu.

Situácia vo vašej rodine sa o niekoľko mesiacov zmení a vám okrem množstva iných myšlienok v hlave prúdi obava, ako nového člena domácnosti príjme jeho starší súrodenec. Ak je príliš malý, bude schopný pochopiť, že vo vašom brušku pláva jeho mladší braček či sestrička? Dokáže si pospájať súvislosti? Ako sa s podobnou situáciou vysporiadali ďalšie mamičky?

Základom je dať novovzniknutej situácii čas a priestor, aby sa vyvinula v priebehu niekoľkých mesiacov tehotenstva. Postupujte preto mierne a hlavne – žiadne stresy.

Názorne mu ukazujte

Deti majú veľmi bohatú predstavivosť, no v tomto prípade je dobré pomôcť si aj názornými ukážkami. Inšpiráciu hľadajte v časopisoch, na internete či v rozprávkových knihách s obrázkami. Podstatné sú prehľadné ilustrácie, ideálne bábätka nachádzajúceho sa v maminkinom brušku. "My sme si párkrát pozreli časopis Mama a ja. Tam je kopec obrázkov, kde je bábätko v brušku. Moja to pochopila veľmi rýchlo,"popisuje mamička, ktorej deti majú medzi sebou dvojročný rozdiel.
Ďalšie mamičky si tiež pochvaľujú napríklad známu detskú rozprávku Krtek, kde sa jedna časť zameriava práve na narodenie bábätka. „Naša malá strašne veľa pochopila, keď som jej ukázala knihy o tehotenstve, kde sú kreslené obrázky bába v brušku,“ približuje ďalšia z mamičiek.

Zapojte ho do procesov

Vysvetlite staršiemu súrodencovi, čo všetko sa s príchodom malého drobca zmení. Ako vám bude pomáhať malé bábätko kúpať, kočíkovať, kŕmiť, hrať sa s ním... Spolu nakupujte výbavičku. Zoberte ho so sebou aj na ultrazvukové vyšetrenie k lekárovi. Hlavné je dať dieťaťu pocítiť, že je súčasťou celého novovznikajúceho procesu.

        Proč se stává, že se některé vztahy příchodem miminka na svět otřásají v základech nebo dokonce rozpadají? Kde se láska „vytrácí“? Jak to, že bychom jeden za druhého dýchali a najednou to tak není? Milujeme své dítě jako nic na světě, ale partner se nám vzdaluje? 

…šel s hlavou odkrytou a bosý… vyznává velký český básník Jaroslav Vrchlický – říká snad, že právě v lásce je skryta největší úzdravná síla a moc? Láska boří překážky, láska urychluje vyrovnávání karmických dluhů, láska hory přenáší, láska uzdravuje.

U zrození dítěte stojí láska… tedy většinou ANO! V ostatních případech je tam přítomná vášeň, touha, přátelství, náklonnost…

        U našeho plození rozhodně byla. Patřili jsme k těm italským párům, které nedokázaly žít spolu, ani bez sebe. Potkali jsme se na střední škole, takže spolu randíme už staletí a jak jinak můžou mladí lidé řešit problémy, než rozchodem. Takže vždy, když se nějaký objevil, problém jsme odsunuli hezky stranou, prošli si postupně všemi fázemi rozchodu (Šok - co se to proboha stalo?...Odmítání reality - tohle nemůže být pravda…Odloučení - teď chci být raději o samotě…Agrese a vztek - nesnáším tě! Zlomil jsi mi srdce!...Smlouvání - co musím udělat, aby se ke mně partner vrátil?...) a vrátili se zase šťastní k sobě. A až se naše EGA zase nesnesla, zopakovali jsme postup znova a znova a znova …nepočitatelně krát sto! Naštěstí jsme nikdy nevěřili pořekadlu: dvakrát do stejné řeky nevstoupíš. Upřímně dnes mám na to svůj názor a to tento: souboj ega můžu vést opakovaně s téže osobou a vstupovat tedy do téže řeky se stejnou osobou či totéž ego bude bojovat s někým novým a vstoupím do téže řeky, ale s jinou osobou. Jestli mi rozumíte🙂. (Přeloženo: výměnou partnera MŮJ vlastní problém nezmizí!)

        Rozhodnutí mít miminko bylo živeno obrovskou láskou a mé těhotenství bylo jedním z nejkrásnějších období našeho života. Ono nádherné období, kdy nás každý hýčká, partnerství krásně vzkvétá a MY DVA už se nemůžeme dočkat na toho TŘETÍHO človíčka, který z nás vytvoří RODINU! EGO se upozadilo a najednou bylo TADY a TEĎ zcela krásné a přirozené…

        Proč se ovšem stává, že se některé vztahy příchodem miminka na svět otřásají v základech nebo dokonce rozpadají? Kde se láska „vytrácí“? Jak to, že bychom jeden za druhého dýchali a najednou to tak není? Milujeme své dítě jako nic na světě, ale partner se nám vzdaluje? Proč je tomu tak, když jsme si to všechno představovali úplně jinak? "To bylo řečí, prej rval bych se o tebe, jak eskymáckej pes, ale nějakej bezzubej, ne? "

Rutina. Nepriateľ matiek na materskej. Nepriateľ vzťahov. Rival dlhoročného zamestnanca. Rutina je zvyk. Železná košeľa. Úpadok. Ľudia chcú spoznávať, zažívať, obmieňať, prosperovať, získavať, vyťažiť maximum, ísť naplno. Rutina je bežná a my chceme neobyčajný život. Akcia, zážitok, reakcia.

Asi nie som úplne človek svojej doby. Možno som len pohodlná, možno ustráchaná a možno mám trochu viac rada istoty. Keď si opäť v nedeľu uvedomím, že prešiel ďalší týždeň. Keď na jar zisťujem, že Vianoce sú akosi prirýchlo v čudu. Keď si povediem dcéru prvýkrát do škôlky a neprestanem vychádzať z údivu, kde mám tých 52 cm a 3780 g živej váhy. V tej chvíli viem, že rutina je to, čo dáva môjmu životu zvláštny ráz.

Punc istoty a pravidelnosti. Niečoho stáleho a menej prchavého ako iné okamihy. Rutinné ranné túlenie sa v posteli. Vždy tá istá šálka na kávu. Večerný Anjeličku strážničku pred spaním. Recepty od babičky. Krížik na čelo pred ďalekou cestou od mamy. Nedeľňajšie sladké raňajky. Raz za týždeň ryba na obed. Lipový čaj jedine s medom.

Je advent, pomaly sa blížia sviatky a ja vám prajem viac rutiny do týchto dní. Aby ste sa nenáhlili. Netreba zlatiť to, čo už zlatom je. Vychutnávajte. Užívajte každodennosť, jedinečnosť. Buďte pôžitkárom, labužníkom, nie len konzumentom.

Vychutnávajte si rutinné pečenie medovníkov, zahájenie sezóny vareného vína, či karamelovej pálenky. Pomarančové šupky voňajúce z horúceho radiátora. Trhy s priateľmi. Tie isté koledy, rovnaké rozprávky.

Vinše od starých otcov, pochutiny podľa starých mám. Vyšívaný obrus s fľakmi od šalátu a polievky, obitý servis so zlatým okrajom. Babkin slávnostný príbor a dedkove domáce oblátky. Medzi zladenými ozdobami na stromčeku schované srdcovky z detstva. Nebojte sa rutiny.

Sedím  za stolom. Zo zvyku a dnes tak trochu aj nasilu pijem popoludňajšiu kávu. Po dlhšom čase si vychutnávam samotu. Vlastne nie tak celkom. Spoločnosť mi robí spiaci synček a rádio. Z neho už po neviem koľkýkrát počujem Táslera: ...najkrajšie Vianoce aké tu boli a každým rokom sú krajšie zas...

A mňa odrazu premáha neskutočný pocit. Cítim ho v žalúdku, na hrudi, a von sa dostáva cez trasúce sa ruky a stekajúce slzy. Je to zmes smútku, pesimizmu, hnevu, strachu, úzkosti a všetkého možného, len s tým krásnym vianočným to má pramálo spoločného. Sama neviem, čo sa to dnes so mnou deje. A prečo maodrazu začína tá pesnička tak strašne iritovať?

Pamätáš sa na tie Vianoce, končilo minulé storočie...

... a s ním aj Vianoce, aké som poznala a zbožňovala. Tak veľmi sa snažím, aby som  z nich niečo uchmatla aj pre moje deti a rodinu!  Cítim však, že aj ja sa čoraz viac nechávam strhávať davom a tlakom konzumu. Dá sa tomu ešte vôbec ubrániť? Možno áno, ak by som urobila niekoľko opatrení, napríklad:

• zrušiť doma televízor a rádio, aby na nás neútočili vianočné reklamy a pesničky už začiatkom jesene;
• odpojiť internet, aby som nevidela všetky tie krásne vianočné dekorácie a vianočné interiéry pomaly ešte pred začiatkom adventu;
• prestať chodiť do obchodov, kde som nazdobený vianočný stromček videla už v septembri, pričom vonku bolo skoro 30 nad nulou, atď.

Napríklad v nedeľu bolo pre mňa dosť zložité vysvetliť deťom vo veku 3 až 7 rokov, prečo má suseda oproti vysvietený celý dom a stromčeky pred ním (dnes pribudli už aj okná), kým my sme si zapálili iba jednu sviečku na adventnom venci. A za ten svet som im nechcela dovoliť zapáliť ďalšie! 

Do svojho terajšieho manželstva som si priniesla dcéru z predchádzajúceho vzťahu…Samozrejme, do manželstva som sa nijak nehrnula, mala som pocit, že je to formalita. Vzťah, ktorý začínal len sexom, sa pomaly menil na krásny vzťah plný lásky. ON mi bol veľkou oporou, staral sa o moje pohodlie, ako mohol, rovnako aj o pohodlie mojej dcéry… On zbožňoval ju, dcérka zas jeho. Vo svojich piatich rokoch mu spontánne začala hovoriť oci…

Po čase sme sa vzali. Mala to byť vlastne formálna záležitosť a zábava. Už sme spolu pár rokov žili, mali sme kúpený spoločný byt. Po roku od svadby som zistila, že aj napriek zdravotným problémom, ktoré som mala, som otehotnela. Nebudem klamať, mala som zmiešané pocity…  Nevedela som si predstaviť mať ďalšie dieťa popri hypotéke. Dcérka bývala často chorá, takže to bývalo v práci dosť náročné. Ale všetko sme zvládli, lebo ON mi pomáhal. Pomáhal mi aj pri súdnych ťahaniciach o dcérku, výživné je nekonečný príbeh. V podstate idylka, žiadne hádky.

Zrazu ale moja dcéra s manželom nechcela zostávať, lebo sa s ňou podľa jej slov nechcel hrať, nerozprával sa s ňou… Riešili sme to, na čas sa to upravilo. Ale znovu sa situácia začala opakovať. Po narodení spoločného dieťaťa sa to zlomilo úplne a zrazu som videla, že ON moje dieťa vidí ako obrovskú ťarchu a najradšej by bol, keby niekam zmizla. Začali sa hádky, ktoré sa končia vždy rovnako: je to moja výchova, rozmaznala som ju a preto ho vôbec nerešpektuje. Nepomáhajú ani argumenty typu: Aj iní ľudia vidia, že robíš rozdiely, vidia, ako ju okrikuješ, odháňaš…

Pýtam sa sama seba, kedy nastala zmena v jeho správaní? Ako je možné, že som si to nevšimla? Mohla som sa tak veľmi pomýliť alebo on sa dokázal hrať na niekoho, kým nie je, toľko rokov?

Dúfam, že raz to zistím…

Zaujal ma článok v prílohe anglického denníka. Písalo sa v ňom o ľuďoch, ktorí sa pokúsili (v 98% úspešne) spáchať samovraždu skočením zo známeho mostu Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hlavná časť článku bola spoveďou muža, ktorý tento pád prežil bez vážnejších zranení. Rozprával o tom, že ako padal, myslel na manželku a malú dcérku a na to, že je hlúposť, to čo robí, ale už nebolo návratu...  Priznal sa, ako tento zážitok a zázrak, že ostal medzi živými, zmenili jeho život. Mňa však zaujal príbeh muža, ktorý pád neprežil. Ale mohol...

V jeho denníku sa našla odpoveď. Rozhodol sa skoncovať so životom skočením z mosta, no ako napísal, neurobí to, ak sa na neho cestou usmeje čo i len jedna jediná osoba.
Vylovili ho mŕtveho.

V ten deň som sa snažila usmiať na každého idúceho oproti, kto sa mi zdal byť smutný. Pripadala som si ako chodiaca šanca pre tých, ktorí by to snáď chceli zabaliť.

Po mnohých tragických pádoch umiestnili na Golden Gate Bridge tabuľu s nápisom DON’ T GIVE UP (Nevzdávaj to!) Človek, ktorý sa už rozhodol, si možno všimne aj krízové volanie s výzvou: THERE IS HOPE MAKE THE CALL (Je tu nádej, zavolaj).

Aj ty si chodiaca šanca! Možno nezachrániš svet, ale minimálne môžeš byť šancou pre ľudí v tvojom okolí. Ak v tebe nájdu povzbudenie, nádej, alebo len úsmev, určite to neurobia.

Text a foto: Andrea Ággová

„U nás začali problémy po rozvode svokrovcov. On ju ľutuje, že zostala sama, doma vyvolá hádku ako zámienku, aby mohol za ňou utekať...“ začína svoj príbeh s mamičkiným maznáčikom na krku Soňa. 

„Pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi. Muselo byť vždy po jej. Usporiadanie bytu, ako sa upratuje, ako a čo sa robí na záhrade, čo sa bude jesť, čo sa bude robiť. Do istej miery je to normálne, ale od určitej hranice som začala vidieť, že to nie je celkom v poriadku. Obaja s priateľom sme zarábali, chodili do práce a cez víkend sme teda mávali občas aj svoje plány. Bohužiaľ, mamička povedala, že treba ísť vybrať novú podlahu do kuchyne. Bodka,“ píše, s oidipákom dnes už šťastne rozídená, Lucia.

„Priateľ dostal dom od svojich nebohých starých rodičov, skôr ako sme sa spoznali. Presťahoval sa doňho po nezhodách s otcom a krátko po rozvode rodičov sa k nemu prisťahovala aj mama. V dome sa cítila ako doma, veď nečudo, vyrástla v ňom.

O svojho syna sa starala ako o malého boha, on platil účty za energie, ona varila, prala, žehlila. Takto si nažívali v mieri, až kým nespoznal mňa a nechceli sme začať spolu žiť...“ spomína Alica na prvé strasti so svojou budúcou svokrou.

Tri príbehy troch rôznych žien z rôznych kútov Slovenska. A všetky majú spoločného menovateľa – svokru, chorobne nafixovanú na svojho syna, alebo ak chcete syna chorobne nafixovaného na svoju matku – odipáka, maminkinho maznáčika.

Čo je to Odipovský komplex?

Náš vzťah je ešte mladý a predsa sa stihol zmeniť od čias sladkého oťukávania sa. Keď sme sa spoznali, ani som nechodila - lietala som meter nad zemou a iba celkom zľahka sa dotýkala reality. Stratila som hlavu v tých veľkých byzantínskych modrých očiach môjho bacuľkatého anjela. Opálený cudzinec s prímorským šarmom, romantik ako z knižnej klasiky, pozorný a vždy pripravený prekvapiť ma láskyplným gestom. Taký sa veru len jeden na svete narodil.

Čas však plynul, prvotný glamúr strácal lesk a postupne mi nadčlovek ukázal aj svoju smrteľnícku tvár 😀

***
Začiatky:

(správa od Tomíka na fb)  Ljubavi, si lúč slnka, čo osvetľuje môj život. Si radosť v srdci, s ktorou vstávam a nádej, s ktorou zaspávam. Nedočkavo rátam dni, keď ťa znovu uvidím. 

Teraz:
(správa od Tomíka na fb) Pošli mi manu, ale chytro, nemôžem bez nej vycvičiť trollov.

***

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.