Zrušiť zasnúbenie a natrvalo sa rozísť s priateľom je lepšie riešenie, ako ľutovať celý svoj život. Viem,  zažila som to.  Začnem ale pekne od začiatku...

Mala som krásnych sedemnásť a žiaden priateľ na obzore. Prišlo leto, dni som si krátila obľúbenou činnosťou - bicyklovaním. Najprv menšie trasy, postupne som pridávala viac kilometrov, až sa na konci leta denný pohyb vyšplhal na 100 kilometrov.

A vtedy som ho spoznala. Žiaden krásavec. Na prvý pohľad nesympatický, so značnou nadváhou, viezol sa na babete. Obehol ma, potom sa otočil a zase sa vliekol za mnou. Bolo mi to dosť nepríjemné. Hneď si to aj všimol. Prerušil mlčanie rozhovorom, samozrejme všetko za jazdy. Išiel vedľa mňa. Rozprávali sme sa o škole, o záľubách. Za každú cenu bol odhodlaný odprevadiť ma až domov. Nedovolila som mu to. Nechcela som. Rozlúčili sme sa ešte za jazdy a ja som dúfala, že už ho nikdy v živote neuvidím.

O pár dní neskôr sa konal v meste jarmok. Babka prišla do izby a hovorí : "Janka, vonku pred bránkou ťa čaká nejaký chlapec." Videla,  že so mnou to ani nehlo, veď aký chlapec? Žiadneho som nemala, nikto za mnou nechodil. "Choď pozrieť!" dostala som rozkazom. Pomaličky som sa obula a nakukla som von. Uvidela som ho. V hlave mi vírilo veľa otázok : "Čo tu ten chce? Ako vie, kde bývam? Sledoval ma až domov? Načo prišiel?" Jedna otázka predbiehala druhú. 

"Ahoj, doniesol som ti čokoládu. Bol som na jarmoku, tak som to mal po ceste."

"Ďakujem, ako vieš, kde bývam?"