Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
shilou
10. feb 2017
6813 

Príbeh chorej žiarlivej lásky so šťastným koncom

Zrušiť zasnúbenie a natrvalo sa rozísť s priateľom je lepšie riešenie, ako ľutovať celý svoj život. Viem,  zažila som to.  Začnem ale pekne od začiatku...

Mala som krásnych sedemnásť a žiaden priateľ na obzore. Prišlo leto, dni som si krátila obľúbenou činnosťou - bicyklovaním. Najprv menšie trasy, postupne som pridávala viac kilometrov, až sa na konci leta denný pohyb vyšplhal na 100 kilometrov.

A vtedy som ho spoznala. Žiaden krásavec. Na prvý pohľad nesympatický, so značnou nadváhou, viezol sa na babete. Obehol ma, potom sa otočil a zase sa vliekol za mnou. Bolo mi to dosť nepríjemné. Hneď si to aj všimol. Prerušil mlčanie rozhovorom, samozrejme všetko za jazdy. Išiel vedľa mňa. Rozprávali sme sa o škole, o záľubách. Za každú cenu bol odhodlaný odprevadiť ma až domov. Nedovolila som mu to. Nechcela som. Rozlúčili sme sa ešte za jazdy a ja som dúfala, že už ho nikdy v živote neuvidím.

O pár dní neskôr sa konal v meste jarmok. Babka prišla do izby a hovorí : "Janka, vonku pred bránkou ťa čaká nejaký chlapec." Videla,  že so mnou to ani nehlo, veď aký chlapec? Žiadneho som nemala, nikto za mnou nechodil. "Choď pozrieť!" dostala som rozkazom. Pomaličky som sa obula a nakukla som von. Uvidela som ho. V hlave mi vírilo veľa otázok : "Čo tu ten chce? Ako vie, kde bývam? Sledoval ma až domov? Načo prišiel?" Jedna otázka predbiehala druhú. 

"Ahoj, doniesol som ti čokoládu. Bol som na jarmoku, tak som to mal po ceste."

"Ďakujem, ako vieš, kde bývam?"

"Opýtal som sa ľudí..."

"No to určite, pozeral si do ktorého domu som išla. Podľa popisu by si sa na mňa pýtal?" nesedelo mi to.    

"Už musím ísť, tak ahoj," Rýchlo sa z toho vykrútil a už ho nebolo.

Babka bola zvedavá: "Kto to bol? Nevyzerá ako dobrý človek, daj od neho ruky preč! Je nesympatický a to správanie..."

"Veď ja ho ani nepoznám, nechápem, kvôli čomu tu vlastne prišiel!"

Vytrvalec

Každý druhý deň mi doniesol čokoládu. Mne, ktorá som dva roky čokoládu nejedla, nemala som ju rada. Už nestál len pri bránke, ale na drzovku chodil až ku dverám a tam vyklopával. Rozhovory sa predlžovali a v tej zime sa mi nechcelo mrznúť vonku, tak som ho pozvala ďalej. Považovala som ho len za kamaráta, aj o tom vedel. No neakceptoval to. Jedného dňa som to už nevydržala a povedala mu na rovinu:

"Nemilujem ťa. Nemôžeme sa stretávať, už to konečne pochop. Ja ťa beriem len ako kamaráta, nič viac. Nepáčiš sa mi. Nájdi si dievča, ktoré ťa bude ľúbiť a na mňa prosím zabudni. Bude to tak lepšie. Už za mnou nechoď." On to však nechcel chápať a chodil ešte častejšie. Zatajovala som sa doma, tak začal chodiť po mňa aj do školy. Spolužiačky sa mi smiali. Nikomu, kto ho nepoznal nebol sympatický. Cez kamarátky začal vyzvedať čo a kedy robím... Po čase som rezignovala. Brala som ho ako kamaráta, inak to nešlo. Darmo som mu prízvukovala, že z toho nič nebude. Nechápal to.

Dni plynuli. Na naliehanie som súhlasila, že s ním pôjdem na svadbu. Potom aj na druhú. Ako kamaráti. Jeho správanie však nenaznačovalo, že sme len kamaráti. Ľady sa po svadbe prelomili. Chcel, aby sme to skúsili ako priatelia. On ma miloval a to mu stačilo. Vedel, že z mojej strany to tak nie je, ale nechcel byť viac sám.

Žiarlivec

Dostala som od neho svoj prvý mobil v živote, starú polkilovú motorolu. Až po čase som zistila, že mi ju dal kvôli tomu, aby ma mohol kontrolovať. Volal mi každý deň. Ak som dlhšie nebrala telefón, volal dovtedy, pokým som nezodvihla. Ak som zabudla na hovor, do pol hodiny bol u nás, či sa mi nič nestalo. Volal sporadicky. Ak sa mu nepozdávala odpoveď, prišiel k nám.

Pozvala som ho na stužkovú. Mala som ho svojim spôsobom rada. Nevedela som porovnávať, či tak to je správne. Stretávali sme sa väčšinou cez víkendy, buď ja u nich, alebo opačne.

O pár dní som oslávila svoju osemnástku. Školu som skončila s vyznamenaním a ísť na vysokú som netúžila, tak som sa zamestnala. On tiež. V jednej budove, ale v dvoch firmách. Boli sme častejšie spolu. Po viac ako roku sme uvažovali, čo ďalej. Chceli sme spolu začať bývať. Postupne sa začali nabaľovat problémy. Nechcel sa osamostatniť. Mali veľký poschodový dom, ktorého horná časť nebola obývaná. Plánoval budúcnosť práve tam. Pustili sme sa do upratovania, trvalo to dlhé mesiace. Našli sme tam úplne všetko, horné izby používali ako smetisko a odkladisko.

Jedného dňa, keď sme odchádzali z práce, naraz nás išlo po chodbe možno aj sto ľudí (ako to vo fabrikách chodí) a kolega ma trikrát potľapkal po ramene. Smiali sme sa na príhodach a vtipoch. On to videl už z diaľky. Keď sme sa k nemu priblížili, chytil kolegu pod krkom za košeľu: "Čo to malo znamenať? Neželám si, aby si sa dotýkal mojej priateľky! Rozumieš?!" Kolega od strachu len naprázdno preglgol. Nechápali sme ten výstup. Viac sa to ale neopakovalo, nebol dôvod a po čase som na incident zabudla. Jeho neskôr prepustili a chcel, aby som odišla aj ja. Nechcela som a pracovala som tam ešte dlhé roky.

No žiarlil aj doma. Nesmela som jesť pri jednom stole s jeho bratom, ak tam on nebol. Tie žiarlivostné výčitky si dodnes veľmi dobre pamätám. Musela som oznamovať, s kým som sa rozprávala, o čom sme debatovali, alebo stačilo jeden dlhší pohľad a oheň bol na streche.  Výsluchy na dennom poriadku. Kontrolovanie mobilu, ultimátum ako dlho kde sa zdržím, načo idem do mesta, nikde som nemala právo ísť sama. Všade som mala doprovod. Chcel ma vlastniť. Bolo to strašné.

Zásnuby

V marci sme boli sme všetci pozvaní k nim na jeho narodeniny. Zasnúbili sme sa oficiálne. Naplánovali sme si dátum svadby. Svokra bleskove zajednala všetko, od sály, hudby, autobus až po zoznam ľudí. O pár dní sa začalo všetko rúcať. Už som tam nemala žiadne slovo. Všetko plánovala ONA.

'Tu budete bývať, ale hore vlastnú kuchyňu ti netreba, budeš variť dole pre všetkých.

Keď budeš mať deti, ja budem doma sa o ne starať.

Keď príde leto, celá záhrada a dva veľké polia budú tvoje. Ty sa budeš starať a zveľaďovať.'

Popravde som vôbec netúžila obrábať polia a predávať úrodu. Jedno pole bolo také veľké, že na koniec som nedovidela.

Rozchod

Hromadilo sa toho viac a viac, až som si jedného dňa uvedomila, že taký život ja žiť nechcem. Neboli sme ešte ani manželia a ja som nemala na nič právo. Po svadbe chcel hneď deti, aby som nemusela chodiť do práce. S odstupom času som to chápala. Ďalšia hádka bola poslednou kvapkou. Nevládala som už viac sa ospravedlňovať za "moje chyby". Jednoducho som nemala právo na vlastný názor a musela som sa vo všetkom prispôsobiť. Rozchod bol jediné rozumné riešenie. Samozrejme, že to neakceptoval. Plakal, prosil, skúšal to po dobrom, aj po zlom, len aby som sa k nemu vrátila. Pred svojimi rodičmi a ľuďmi chcel byť za hrdinu. Natáral, že už niekoho mám, že ho podvádzam a preto ma už nechce.

Nedal mi pokoj. Odovzdala som mu všetky jeho veci, nechcela som mať s ním už nič spoločné. Z toho stresu mi meškali aj moje dni.

Zmenila som si telefónne číslo, aj druhé a tretie. Dlho som o ňom nepočula.  Až raz mi kamarátka povedala, že štyri roky čakal, že sa k nemu vrátim. Až keď sa dozvedel o mojej svadbe, pochopil, že to nemá zmysel. Do pol roka sa oženil s našimi svadobnými obrúčkami. Tak nech im prinesú šťastie. Deti pomenovali presne tak, ako sme my dvaja plánovali.

Som šťastná, že som sa rozhodla pre taký krok a neľutujem ani minútu. 

Po čase som stretla svoj osud, ale to už je iný príbeh. Dočítate sa tu >>

#mk_blog_academy #blogujem

#rozchod

#vztah

#ziarlivec