Boli sme na dovolenke na “východe“. Bolo super, milí ľudia, krásne prostredie...

            „Tých chlapčekov máte adoptovaných, že?“ otázka od kočky na recepcii... no áno... „A je to ťažké? Lebo viete, ja o tom nič neviem.“

            „Vy dvaja ste bratia, že? Keď sa tak podobáte.“ otázka od čašníka na Šaniho  ... nooo, ono je to trošku inak... „A ako je to s tými vašimi chlapcami?“ spýtal sa ma, keď sme sa stretli na terase...

            Napriek tomu mi to celé pripadalo také iné ako u nás doma... nebola v tom taká tá zvedavosť, pri ktorej sa hľadá dôvod na posmech, načo nám bolo treba dvoch cigánov... bola to taká prirodzená zvedavosť, záujem o niečo nové... a práve ľudia na “východe“ by mali dôvod sa nám vysmiať, do čoho sme sa to pustili, lebo majú podstatne bližšie k negatívnym skúsenostiam s Rómami, ako ľudia tu v Trenčíne, ktorí situáciu poznajú iba z médií.

             A potom v jedno ráno prišla do vedľajšej izby mladučká Rómka s vozíkom na upratovanie. Vlasy s parádnym melírom, kučery po pás, usmiata, zo sluchátok rómska hudba... s manželom sme sa na seba kukli a on sa začal smiať... lebo vie, že ja mám taký tik, keď stretnem slušného Róma, mám chuť ho osloviť a podebatiť, ako ide život... ako žije v našej spoločnosti, či varí rómske jedlá a počúva rómsku hudbu... či sa stretáva s odsúdením okolia napriek tomu, že žije slušný život... či... mám kopec otázok, ktoré vychádzajú z potreby poznať, na čo mám našich chlapcov do života pripraviť, s čím sa budú v živote stretávať. A zrazu sa tá mladučká Rómka pristavila pri nás. „Prepáčte mi osobnú otázku, ale tí chlapčekovia nie sú vaši, že? Máte ich adoptovaných?“... áno... „No lebo vidno, že sú NAŠI.“ Ostala som v nemom úžase... konečne mi to došlo... áno, sú VAŠI... vaši - rómski, vaši – slušní, lebo aj medzi vami sú aj slušní, pracovití a zodpovední ľudia... prečo dovolím, aby ich porovnávali s tými neprispôsobivými z osady?... prečo počúvam reči o génoch a príživníkoch?... naše deti sú úžasné a treba im dať vzory práve takýchto Rómov, ako bola táto mladá dievčina... milá, pracovitá, usmievavá... Keď odchádzala, usmiata nám zakývala... neviem, nakoľko sa jej “dotklo“ naše stretnutie, pre mňa však bolo obrovským poznaním niečoho dôležitého.

Vône...

Milujem vôňu chryzantém... napriek tomu, že vo väčšine ľudí vyvolávajú myšlienky na pohreb, mne sa páčia... vo mne vyvolávajú spomienky na Dušičky, na detstvo, kedy sme chodili zapaľovať sviečky a fascinujúco sme hľadeli na mihotavé plamienky, ktorých tisíce osvetľovali celý cintorín... vždy sme sa na tento večer tešili... napriek tomu, že sme s ohňom nemohli  manipulovať celý rok, tento večer bol výnimka... a nepotrebovali sme ani tekvice a Halloween... vôňa vosku a chryzantém mi ostala v pamäti... vône sprevádzajú náš život... niekedy, keď ostanem z niečoho v pomykove, neviem zareagovať, zavriem oči a nadýchnem sa... zo začiatku to bolo iba o tom, že si ukradnem trošku viac času na reakciu... postupne som sa naučila ovoniavať... smejete sa?... vône života si vychutnávam často... nie tie umelé, čo človek na seba nakydá s myšlienkou, že sa iným bude páčiť... tie úplne prirodzené... vôňa pokosenej trávy, mokrej hliny, či zrelého ovocia na strome... vôňa dobrého jedla... vôňa pečeného chleba... vôňa starého domu, kde roky žili ľudia v láske... a mnoho iných vôní... vôní života a lásky...

Farby...

Pamätám si dobu, kedy farby boli modrá a modrá a kúsok červenej... modrá pionierska rovnošata a červená šatka... a všetci sme boli rovnakí... pamätám si, ako mi babka doniesla z Makyty pásik úúúžasnej žltej látky, jemnučkej ako pavučinka (šili z toho letné šaty do Nemecka), uviazala som si mašľu na gumičku do vlasov a šla na 1.Mája... súdružka učiteľka mi samozrejme mašľu zabavila, lebo iba biele sa mohli nosiť... že mi ju vráti na konci školského roka... v tej dobe bežná prax... bolo mi jasné, že mi ju nevráti... a tak počas hymny, kedy každý správny pionier s úsmevom salutoval otočený k tribúne, strhla som si z krku šatku a zmochlala do vrecka... a ešte som sa otočila zadkom k tribúne a kukala do výkladu... samozrejme, že to malo dohru... červená farba bola v tom čase mocnejšia ako žltá... a ja ako nepriateľ štátu (lebo tak to bolo hodnotené) som obišla s riaditeľským pokarhaním (mala by som aj dvojku zo správania, ale zmilovali sa, predsa len som bola čistá jednotkárka a bol to len nerozvážny úlet)... a nemohla som robiť iskričkovú vedúcu, lebo sa báli o charakter tých úbohých detí... taká červená farba pionierskej šatky bola mocnejšia než čokoľvek iné... dodnes nemám rada červenú... milujem žltú... a všetko farebné a žiarivé... a rebelkou som ostala...

 Chute...

Spomínam si na prázdniny, keď som bola u krsného... dostala som na tanier knedlíky, také tie ako slivkové... mňam... čakala som, čo pôjde na ne... tvaroh? granko? mak? orechy?... všetko môžem... a tu zrazu bác, poliate osmaženou slaninkou... čo to je?... sklamaná som sa pustila do jedla s divným pocitom... prekrojím knedlík, žiadna slivka... vykuklo údené mäsko... mala som asi 14 rokov a videla som také čudo prvý raz... chuť bola dokonalá... odvtedy dávam šancu všetkým chutiam (teda okrem morských a hmyzových príšeriek, na ktoré som ešte asi nedorástla)... nemám svoju vyhranenú top chuť... chutí mi všetko... hlavne život... so svojími vôňami, farbami a chuťami...