Fenomén Montessori – termín, ktorému dnes ujde skutočne len veľmi nepatrný počet rodičov hľadajúcich predškolské zariadenie pre svoje dieťa. „Pracujete tiež s Montessori pedagogikou?“, býva potom častá otázka pri uchádzaní sa rodičov o zápis dieťatka do škôlky. V čom je teda výhoda tejto metódy? Skrýva zvučný názov aj plnohodnotný a farbami žiariaci obsah?

Na tejto metóde najviac nadchne jeho na jednej strane jednoduchosť – na druhej strane neskutočná prepracovanosť a význam každej maličkosti s ktorou pracuje. Pani Montessoriová, talianska lekárka, prispôsobila všetok „hrací“ alebo ak chceme „pracovný“ materiál dieťaťu a jeho vývinovým potrebám. Tieto potreby odvodila od tzv. senzitívnych období, ktorými každé dieťa prechádza počas svojho rastu –senzitívne obdobia sa špirálovito opakujú, no na vyššom stupni už pracujú s vyššou pridanou hodnotou.  K podporným argumentom tejto metódy pre mňa patrí fakt, že každú jednu hračku, ktorú pani Montessoriová vytvorila, vyrobila na základe pozorovania detí, doslova na základe ich žiadosti, nikdy nie iba jednoduchým bádaním v prostredí oddelenom od detí.

Pre mňa základným pilierom tejto pedagogiky sú: dávam ti slobodu pracovať v rámci vymedzených hraníc, no v rámci týchto hraníc si úplne slobodný. Správam sa k tebe tak, ako by som chcela, aby si sa správal ku mne – svojim vystupovaním toto deklarujem. Nerob všetko za mňa, pomôž mi, aby som to dokázal sám. V Montessori pedagogike sa nikdy neporovnáva a nesúťaží. Dieťa súťaží iba samé so sebou – porovnáva sa jeho rozvoj za určité obdobie a je tu snaha budovať silnú vnútornú motiváciu. Každé dieťa je uznávané ako jedinečné, každý vývoj individuálny. Dieťa má vlastný navigačný systém, ktorému táto pedagogika plne dôveruje.

Jednou zo základných oblastí montessori pedagogiky sú aktivity každodenného života. Táto oblasť je základom, z ktorého vyrastajú ďalšie konáre rozvoja malého človeka. A je to práve táto oblasť, ktorá je najzaujímavejšou pre detičky vo veku 0 – 3 rokov. V podstate je to všetko to, čo si malý človiečik prirodzene sám pýta prvé tri roky, no vediac o týchto potrebách a vediac aké sú dôležité je veľký benefit. Toto porozumenie nám môže pomôcť pochopiť a v tom je hlavná devíza rodiča, ktorý pracuje s týmito princípmi. Je dôležité si uvedomiť, že dieťatko do jedného roka veľmi intenzívne, funguje ako malý „nahrávač“. Malo by vidieť všetko to, na čom sa členovia domácnosti účastnia, vidieť čo najviac zo života rodiny, pretože tieto kvalitné „nahrávky“ sú preňho zdrojom práce pre nasledujúce roky. Vyzdvihuje sa význam nosenia detičiek v šatke, aby videli z vyššieho uhla. Upozorňuje sa na fakt, že dieťatko po narodení – do svojho deviateho mesiaca, žije v stave tzv. externej gravidity – to znamená, že potreba mamičky je vysoká – a hlavne potom potreba byť s ňou fyzicky spojený – nosený.

Prvou obrovskou oblasťou ktorá sa u detí rozvíja je celotelové vnímanie. Bábätko vníma celým svojim telom – vníma teplotu, svoje oblečenie, fyzický kontakt. Malé bábätko vníma seba ako jednotu, a všetky tieto podnety dávajú vzniknúť nesmierne dôležitým nervovým prepojeniam – základom budúceho učenia. Vyzdvihuje sa teda už spomínaný fyzický kontakt, nasýtenie tejto potreby je podkladom pre úspešné zvládnutie ďalších období.  Ako naplniť potrebu celotelového vnímania u starších detí? Napríklad taká kúpeľ v gaštanoch alebo iných prírodných materiáloch je fantastická J Samotná voda je výborným elementom pre deti, cítiť ju nielen celotelovo, ale potom aj v rámci rozvíjania jemnej motoriky. V detských centrách je to kúpeľ vo farebných guľôčkach.  Deti často vyžadujú hojdanie na rukách, aby pocítili celú svoju váhu. Výbornou pomôckou aj v domácich podmienkach je detská trampolína.

Ďalej sa postupne rozvíjajú horné končatiny – pretože je dôležité si uvedomiť, inteligencia dieťatka sa rozvíja cez jeho ruky. Veľmi rozšírená hyperaktivita u detí je spôsobená v 80% nenasýtením vnútorných potrieb sensitívnych fáz a prebývaním prebytočnej energie v tele dieťatka, ktoré potom pôsobí rušivo a nekontrolovane.

"Na dobro Vam došla Badnja večer!! týmto tradičným pozdravom vítame a zdravíme v Chorvátsku v dnešný podvečer.

Ako tieto najočakávanejšie, najmilšie, najveselšie a najkrajšie sviatky v roku oslavujeme v Damácii? Trochu inak ako na Slovensku ... ale veď prečítajte si ...

Kedysi  sa v oblasti medzi mestami Split a Trogir, na Štedrý deň, 24.12. alebo po chorvátsky „Badnjak“ dodržiaval prísny pôst. Podľa starého zvyku sa chystali pôstne jedlá s orechami a medom,  neodmysliteľné fritule a samozrejme ryba. Tradične sa v prímorskej oblasti pripravoval takzvaný „bakalar“, po slovensky treska, ktorá sa sušená dovážala zo severných častí Európy. Kedysi najlacnejšia ryba a jedlo chudobných, je dnes výnimočnou špecialitou. U nás v meste Kaštela ju gazdinky pripravujú tradične, takzvane na bielo: so zemiakmi, olivovým olejom, cesnakom a petržlenovou vňaťou. Vôňa variaceho sa bakalara a smažených fritúl sa v tento deň šírila po celom meste. Keďže sa cez deň nejedlo takmer nič, len kúsok chleba alebo orech, večera bola síce pôstna, ale bohatšia. Za slávnostným stolom sa zišla celá rodina. Kedysi gazda naložil na ohni veľké poleno, takzvaný „badnjak“ (podľa ktorého dostal chorvátsky Štedrý deň svoje meno), pokropil ho svätenou vodou ako aj všetky miestnosti v dome. Badnjak pomaly tlel na ohnisku alebo v peci až do ďalšieho rána, v niektorých krajoch až do troch kráľov. Podľa domáceho zvyku bol štedrovečerný stôl ozdobený zelenou pšenicou zasiatou na sviatok Svätej Lucie, v jej strede stála sviečka previazaná stužkou v chorvátskych národných farbách. V strede stola stál chlieb, pečený na tento deň býval ozdobený mandľami, ďalej fritule a plody tunajších polí ako orechy, mandle, jabĺčka či sušené figy. Pri stole sa sedelo spievajúc vianočné piesne až do neskorého večera, kým sa išlo na polnočnú svätú omšu. Hneď po omši sa začalo sláviť božie narodenie, ľudia si navzájom blahoželali, zvonili zvony, mladíci strieľali z pušiek a tak dávali na známosť radosť príchodu malého Ježiška. V prvý sviatok vianočný sa pripravovalo pečené mäso, teľacie alebo bravčové, piekli sa domáce zákusky a slávnostné torty. V tento deň sa dobre a do sýtosti jedlo v každom dome. Bolo nepísaným pravidlom, že bohatá gazdiná naložila do košíka kadejaké dobroty a odniesla ich chudobnejším susedom. V tieto sviatočné dni nik nesmel hladovať.

Rovnako ako na Slovensku, aj tu tradície našich prababiek a pradedov ovplyvnili slávenie súčasných sviatkov. Začiatkom 20.storočia sa aj v Dalmácii začali ozdobovať jedličky alebo borovice. Na rozdiel od nášho Československa, počas komunizmu sa v bývalej Juhoslávii katolícke Vianoce oslavovať nesmeli. Vďaka tomu mnohé staré a krásne obyčaje upadli do zabudnutia a dnes ich spomínajú len tí najstarší.

Tak ako aj kedysi, na Štedrý deň je hlavným jedlom už spomínaná ryba bakalar, len s tým rozdielom, že dnes to nie je jedlo chudobných, ale pomerne drahá záležitosť. V Dalmácii ako inak už spomínané fritule a aj iné zákusky: rafioli, kroštule, mandulat. Pôst je dobrovoľný, ale mäsa sa nik nedotkne. Štedrý deň je v Chorvátsku ešte dňom pracovným, aj keď sa skoro v každej firme pracuje kratšie a v rámci pracovného času sa oslavuje. V Splite je dobrým zvykom majiteľov firiem pozvať zamestnancov na Štedrý deň na obed: menu je samozrejme bakalar. Bakalar sa pripravuje aj na námestiach a  nábrežiach dalmatínskych miest, kde ho zadarmo môžu ochutnať všetci okoloidúci. Nezabúda sa ani na chudobných a bezdomovcov.

 Na Štedrý deň sa v domácnostiach ozdobuje stromček, pod stromček sa ukladá mach a naň sa rozložia jasličky. Gazdiné chystajú večeru a dokončujú zákusky na vianočný stôl. Vonku je zvyčajne krásne počasie,  slnečno, niekedy sa teplota cez deň vyšplhá na slniečku aj do 18-20 stupňov. Nepredstaviteľné na Vianoce, však?